Pápež sv. Siricius (384 – 398)

V r. 385 po Kristovi vydal pápež sv. Siricius dekrét Himeriovi. Je to najstarší preživší pápežský dekrét v dejinách. Dekrét Himeriovi je promulgovaný plnou pápežskou autoritou Siricia. Opakovane sa v ňom dovoláva najvyššej autority úradu sv. Petra. Vyhlasuje, že jeho dekrét je záväzný pre všetky cirkvi, všetkých biskupov a všetkých kňazov. Dekrét o cirkevnom práve nemôže byť autoritatívnejší než dekrét pápeža sv. Siricia pre Himeria. Tuná je to, čo hovorí.

Pápež sv. Siricius, Dekrét Himeriovi, r. 385 po Kristovi:

„Sicut sacram ergo paschalem reverentiam in nullo dicimus esse minuendam, ita infantibus qui necdum loqui poterunt per aetatem vel his, quibus in qualibet necessitate opus fuerit sacra unda baptismatis, omni volumus celeritate succurri, ne ad nostrarum perniciem tendat animarum, si negato desiderantibus fonte salutari exiens unusquisque de saeculo et regnum perdat et vitam.“

„Preto tak, ako hovoríme, že sväté paschálne dodržiavanie sa nemá nijako umenšovať, hovoríme aj to, že chceme, aby sa nemluvňatám, ktoré pre svoj vek ešte nemôžu hovoriť, alebo aj tým, čo v akejkoľvek nevyhnutnosti budú potrebovať svätý prúd krstu, priniesla pomoc so všetkou rýchlosťou, aby sa neschyľovalo k záhube našich duší, ak by sa spasiteľné žriedlo odoprelo tým, čo po ňom túžia, a každý jeden z tých, čo z tohto veku odchádzajú, by stratil kráľovstvo i život.“

„Quicumque etiam discrimen naufragii, hostilitatis incursum, obsidionis ambiguum vel cuiuslibet corporalis aegritudinis desperationem inciderint, et sibi unico credulitatis auxilio poposcerint subveniri, eodem quo poscunt momento temporis expetitae regenerationis praemia consequantur. Hactenus erratum in hac parte sufficiat; nunc praefatam regulam omnes teneant sacerdotes, qui nolunt ab apostolicae petrae, super quam Christus universalem construxit Ecclesiam, soliditate divelli.“

„Ak by niekto upadol do nebezpečenstva stroskotania, vpádu nepriateľa, neistoty obliehania alebo zúfalstva z akejkoľvek telesnej choroby a prosil by o úľavu prostredníctvom jedinečnej pomoci viery, nech získa odmeny veľmi žiadaného znovuzrodenia v tom časovom okamihu, keď o ňu prosí. Teraz nech je už dosť omylu v tejto veci; [ale] teraz nech sa vyššie spomenutého pravidla držia všetci kňazi, ktorí nechcú byť odtrhnutí od pevnosti apoštolskej skaly, na ktorej Kristus postavil všeobecnú Cirkev.“

Ako vidíme, autoritatívne učí, že aj keby tí dospelí katechumeni, čo po krste túžili, zomreli pred jeho prijatím, neboli by spasení. Toto úplne a totálne odmieta predstavu o „krste z túžby“. Učí aj to, že sviatosť krstu je pre nich jediný spôsob, ako sa spasiť, a že ak existuje nejaké nebezpečenstvo, mali by sa pokrstiť ihneď. Preto tí, čo učia, že ľudia túžiaci po krste vodou môžu byť spasení bez toho, aby ho prijali, protirečia pravidlu katolíckej viery. Tí, čo učia, že existuje nejaký iný spôsob, ako môžu byť ľudia spasení, ako prijatie spasiteľného žriedla vodného krstu, protirečia pravidlu katolíckej viery. Ako prehlasuje pápežský dekrét, prijatie krstu vodou je unico auxilio (jedinečná pomoc). Unico, čož je tvar zo slova unicus, znamená „jedinečný, jeden a jediný, nemajúci páru, bezkonkurenčný“. Neexistujú žiadne alternatívy, žiadne iné druhy krstu. Prijatie krstu vodou je jedinečným, jediným spôsobom, ako byť spasený – pre nemluvňatá, pre tých, čo po ňom túžia alebo sú zhodou okolností v nejakej tiesni, núdzi, chorobe atď. To je učenie pápeža sv. Siricia.

Práve v tomto kontexte hovorí o zvyku odkladať krst dospelých až do paschálneho obdobia. Paschálne obdobie je čas, kedy sa slávi zmŕtvychvstanie. Keďže krst je vzkriesením zo stavu odsúdenia do nového života v Kristovi (pozri Kol 2:12; Rim 6:3-4 atď.), stalo sa zvykom sláviť krst dospelých konvertitov vo veľkonočnom čase, po tom, čo nepokrstení katechumeni prešli obdobím skúšania a výuky v rámci prípravy na kresťanský život. Ako dokazuje tento i iné dekréty, zvyk odkladať krst dospelých na veľkonočné obdobie nebol nezlučiteľný s postojom – a neomylným učením Cirkvi – že všetci tí, čo sa pripravujú na krst, by vskutku boli zatratení, ak by zomreli skôr, ako by ho prijali. Nikto nemôže byť spasený bez krstu, ako to vyhlásil Ježiš v Evanjeliu podľa Jána 3:5 a ako to neomylne učí Cirkev. Boh môže a udrží úprimné duše dobrej vôle nažive až do krstu. Má to pod kontrolou.

Prax krstenia dospelých konvertitov vo veľkonočnej dobe – a zvyk predĺženého katechumenátu – bola disciplínarna. Nebola to požiadavka apoštolskej Tradície, ako vidíme v 8. kapitole Skutkov apoštolov. Tam čítame, že Filip pokrstil eunucha Kandaky po veľmi krátkej diskusii o základoch kresťanskej viery. Čiže hoci Siricius vyhlasuje, že sa má pokračovať v dodržiavaní svätej paschy, dodáva, že ak sa títo nepokrstení katechumeni ocitnú v úplne akejkoľvek núdzi, pokrstení majú byť so všetkou rýchlosťou, to jest so všetkou svižnosťou alebo ihneď. Potom vysvetľuje, prečo v tejto veci tak nalieha. Vyhlasuje, že musia byť pokrstení hneď v akejkoľvek núdzi, „aby sa neschyľovalo k záhube našich duší, ak by sa spasiteľné žriedlo odoprelo tým, čo po ňom túžia, a každý jeden z tých, čo z tohto veku odchádzajú, by stratil kráľovstvo i život.“ Pápež učí, že všetci tí, čo túžia po krste vodou, ale zomrú bez toho, aby ho prijali, nebudú spasení. To vyvracia predstavu o „krste z túžby“. Úplnú rozpravu o Siriciovom dekréte a o tom, ako úplne vyvracia „krst túžby“, nájdete v našom videu o tejto záležitosti.