Herézy Jána Pavla II., najscestovanejšieho človeka v dejinách a možno najheretickejšieho

Ján Pavol II. hlásal doktrínu Antikrista

(Tento článok sa zameriava na jednu herézu, ktorú hlásal Ján Pavol II.: že každý človek je Ježiš Kristus. Tento článok obsahuje šokujúce dôkazy o tom, že Ján Pavol II. hlásal, že každý človek je Boh, priamo vo Vatikáne, a ako to výslovne zodpovedá definícii „Antikrista“ z Biblie.)

Ohromná spojitosť Jána Pavla II. s obráteným krížom a Antikristom

Rúhanie Jána Pavla II. voči Duchu Svätému a jeho duchovné obete

Antikrist identifikovaný!

Židovský maestro Gilbert Levine hovorí Larrymu Kingovi z CNN o Jánovi Pavlovi II.:

„KING: Pápež zablahoželal k bar micva vašich detí?
LEVINE: Nielenže nám zablahoželal, poslal nám menoru.
KING: Poslal vám menoru?
LEVINE: Vlastne nám ju dal, neposlal ju. Vlastne nám dal menoru. Myslím, že je zo 16. storočia z Prahy. Je to najkrajšia menora. Poslal list pri príležitosti bar micvy každého môjho syna. Taktiež primäl kardinála, ktorý má na starosti katolícko-židovské vzťahy, poslať list, ktorý sa pri príležitosti nedávnej bar micva môjho syna prečítal v mojej ortodoxnej shul, a rabín ho prečítal, ako keby bol od rabína.“ [1]

Ján Pavol II. učil všeobecnú spásu; že všetci ľudia budú spasení

Jedinou ťažkosťou pri prejednávaní heréz Jána Pavla II. je rozhodovanie sa o tom, kde začať. Jeho herézy sú toľké mnohé, že človek je takmer preťažený z rozhodnutia, kde začať. Dobrým začiatočným miestom je jeho zásadové učenie o všeobecnej spáse. Myšlienka, že všetci ľudia budú spasení, je v rozpore s jasnými slovami Evanjelia a viacerými katolíckymi dogmami, najmä dogmami, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy a že všetci, čo zomrú v dedičnom alebo smrteľnom hriechu, nemôžu byť spasení.

Pápež Gregor X., Druhý lyonský koncil, 1274, ex cathedra: „Avšak duše tých, čo tento život opúšťajú v smrteľnom hriechu alebo iba v dedičnom hriechu, idú rovno do pekla, avšak aby boli potrestaní nerovnakými trestami.“ [2]

Avšak Ján Pavol II. zastával a učil, že pri vtelení sa Boží Syn spojil s každým človekom do nerozbitného zväzku, ktorý podľa neho znemožnil, aby išiel niekto do pekla. Ján Pavol II. explicitne učil, že toto spojenie medzi Kristom a každým človekom trvá naveky.

Ján Pavol II., Redemptor hominis (# 13), 4. marec 1979: „Ide o každého človeka, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus navždy spojil vďaka tomuto tajomstvu.“ [3]

Ján Pavol II., Redemptoris missio (# 4), 7. december 1990: „V udalosti vykúpenia je spása všetkých, ‘keďže každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus vďaka tomuto tajomstvu navždy spojil.’“ [4]

Ján Pavol II., Centesimus annus (# 53): „Nejde o ‘abstraktného’ človeka, ale o skutočného, ‘konkrétneho’ a ‘historického’ človeka. Ide o každého jednotlivého človeka, pretože každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus skrze toto tajomstvo navždy spojil.“ [5]

Všimnite si slovo „navždy“ vo všetkých týchto troch citátoch. Áno, Ján Pavol II. v troch rôznych encyklikách neomalene tvrdí, že každý človek je navždy spojený s Kristom. Toto znamená, že všetci ľudia sú spasení. Peklo je večné odlúčenie od Boha, ale podľa Jána Pavla II. nikto nikdy od Boha odlúčený nie je. Každý človek je navždy spojený s Bohom. Toto predstavuje všeobecnú spásu.

Existuje mnoho ďalších citátov, ktoré by sme mohli predložiť, aby sme dokázali, že Ján Pavol II. učil, že všetci ľudia sú spasení. Napríklad v r. 1985 Ján Pavol II. vysvetľoval, ako je Kristova vykupiteľská krv nielenže všetkým dosiahnuteľná (čož je pravda), ale že v skutočnosti sa dostáva ku všetkým a všetkým prináša spásu.

Ján Pavol II., Homília, 6. jún 1985: „Eucharistia: sviatosť zmluvy tela a krvi Krista, zmluvy ktorá je večná. Toto je zmluva, ktorá zahŕňa všetkých. Táto krv sa dostáva ku všetkým a všetkým prináša spásu.“ [6]

V protiklade k tomuto dogmatické učenie Katolíckej Cirkvi prehlasuje, že krv Krista sa nedostáva ku všetkým a neprináša všetkým spásu.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, ex cathedra: „No hoci Kristus ‘zomrel za všetkých’ [2 Kor 5:15], predsa nie všetci prijímajú úžitok z jeho smrti, ale iba tí, ktorým sa poskytne zásluha jeho umučenia.“ [7]

Iba tí, čo sú krstom oslobodení od dedičného hriechu a s ním spojení prostredníctvom sviatostí a pravej viery, získavajú úžitok z Kristovej smrti.

Ján Pavol II., Homília, 27. apríl 1980: „...Ježiš nás v sebe opäť robí synmi svojho večného Otca. Raz a navždy získava spásu človeka: každého človeka a všetkých...“ [8]

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 27. december 1978: „Ježiš... je druhou osobou Najsvätejšej Trojice, ktorá sa stala človekom; a preto je v Ježišovi ľudská prirodzenosť, a teda celé ľudstvo, vykúpené, spasené, povznesené až do rozmeru participovania na ‘božskom živote’ prostredníctvom milosti.“ [9]

Koho by svet nemiloval v prípade takejto náuky? Ján Pavol II. priťahoval ľud a bol ním milovaný, pretože uznával náboženstvo každého človeka a učil, že každý je spojený s Kristom bez ohľadu na to, v čo verí alebo čo robí. Tento náboženský indiferentizmus charakterizoval jeho antipontifikát.

Ján Pavol II. učil, že Duch Svätý je zodpovedný za nekresťanské náboženstvá

Okrem svojej neuveriteľnej náuky o všeobecnej spáse a všeobecnom ospravodlivení existuje mnoho ďalších heréz Jána Pavla II., ktoré by sme mali preskúmať. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho učenie o tretej osobe Blahoslavenej Trojice, Svätom Duchu. To, čo Ján Pavol II. učil o Duchu Svätom, bolo také rúhavé a heretické, že pravdepodobne to bola jeho najhoršia heréza.

Ján Pavol II., Redemptor hominis (# 6), 4. marec 1979: „Či niekedy pevná viera tých vyznávajúcich nekresťanské náboženstvá – ktorá tiež sama osebe vychádza z Ducha Pravdy pôsobiaceho mimo viditeľných hraníc mystického tela...“ [10]

Ján Pavol II. hovorí, že pevná viera vyznávačov nekresťanských náboženstiev vychádza z Ducha Svätého, Ducha pravdy. Keďže zo Svätého Písma a katolíckeho učenia vieme, že autorom všetkých nekresťanských náboženstiev je Satan, to, čo tu Ján Pavol II. tvrdí, je, že Duch Svätý, Duch Pravdy, je v skutočnosti duch lží: Satan. Toto je neuveriteľné rúhanie voči Bohu.

Písmo a Tradícia nás učia, že nekresťanské náboženstvá patria diablovi a že „bohovia“, ktorých uctievajú, sú v skutočnosti démoni.

Kniha žalmov 96:5 – „Lebo všetci bohovia pohanov sú modlami...“

1. list Korinťanom 10:20 – „Ale to, čo obetujú pohania, obetujú démonom, a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi démonov.“

Keďže Ján Pavol II. učil, že viera v tieto náboženstvá je ovocím Ducha pravdy, práve preto opakovane chválil, propagoval a dokonca sa aj modlil s príslušníkmi a vodcami nekresťanských náboženstiev.

Ján Pavol II. s africkými animistami (čarodejníckymi lekármi), viac o tom neskôr

Ján Pavol II., Redemptoris missio (# 29), 7. december 1990: „Vzťah Cirkvi k iným náboženstvám je určený dvojakým rešpektom, ‘rešpektom pred človekom, ktorý hľadá odpovede na najhlbšie otázky života, a rešpektom pred pôsobením Ducha v človekovi.’“ [11]

Ján Pavol II. tu hovorí, že úcta k nekresťanským náboženstvám sa rodí z úcty ku konaniu Ducha v človeku. To jasne znamená, že Duch je zodpovedný za tieto nekresťanské náboženstvá, čož opäť znamená, že Ducha Svätého treba chápať ako ducha lží: Satana.

Ján Pavol II., Redemptoris missio (# 56), 7. december 1990: „Iné náboženstvá sú pre Cirkev výzvou; podnecujú ju objavovať a uznávať znamenia prítomnosti Krista a pôsobenia Ducha...“ [12]

Ján Pavol II. vyhlasuje, že iné náboženstvá nás podnecujú objavovať prítomnosť a pôsobenie Ducha. Toto znamená, že nekresťanské náboženstvá sú dielom Ducha – Ducha Svätého – čož opäť stotožňuje Ducha pravdy s duchom lží: Satanom.

Ján Pavol II. učil a praktizoval totálny náboženský indiferentizmus

Pápež Pius IX., Qui Pluribus (# 15), 9. november 1846: „Tiež zvrátená je tá šokujúca teória, že je jedno, ku ktorému náboženstvu človek prislúcha, teória v príkrom rozpore dokonca aj s rozumom. Prostredníctvom tejto teórie títo prefíkaní ľudia odstraňujú všetky rozdiely medzi cnosťou a neresťou, pravdou a omylom, čestným a podlým konaním. Tvrdia, že ľudia môžu získať večnú spásu praktizovaním akéhokoľvek náboženstva, ako keby niekedy mohlo existovať niečo spoločné medzi spravodlivosťou a neprávosťou, nejaká spolupráca medzi svetlom a temnotou alebo nejaká dohoda medzi Kristom a Beliálom.“ [13]

Náboženský indiferentizmus Jána Pavla II. bol azda najobvyklejším príznačným znakom množstiev jeho spisov a prejavov. Ustavične chválil a vážil si nekresťanské náboženstvá, čím zapieral Najsvätejšiu Trojicu a nevyhnutnosť veriť v jedno pravé katolícke náboženstvo, pričom sa vysmieval smrti mučeníkov.

Ján Pavol II., Príhovor na letisku v Kórei, 3. máj 1984: „Váš národ je hrdý a statný... prinášajúc nádherné ovocie v umení, náboženstve a ľudskom žití. Vaši predkovia prijali také ohromujúce duchovné svety ako konfucianizmus a budhizmus, a predsa ich urobili skutočne svojimi vlastnými, zdokonalili ich, žili ich a dokonca ich odovzdali iným. Wonhyo a Sosan... výrečne vyjadrujú tento pozoruhodný čin [feat].“ [14]

Slovo „feat“ znamená pozoruhodný čin. Čiže Ján Pavol II. hovorí, že falošné náboženstvá budhizmus a konfucianizmus predstavujú nádherné náboženské ovocie a že bolo pozoruhodným činom, že Kórejci odovzdali tieto satanove náboženstvá ďalším!

Pápež Gregor XVI., Probe Nostis (# 6), 18. september 1840: „Sme vďační za úspech apoštolských misií v Amerike, Indii a iných krajinách bez viery. (...) Vyhľadávajú tých, čo sedia v temnote a tieni smrti, aby ich povolali k svetlu a životu katolíckeho náboženstva. (...) Nakoniec ich kúpeľom znovuzrodenia vytrhnú z diablovej vlády a povýšia ich k slobode adoptívnych Božích synov.“ [15]

Ján Pavol II. v budhistickom chráme

Ján Pavol II. v r. 1984 počas svojej druhej cesty do Ázie navštívil budhistický chrám. Pred príchodom do chrámu sa vyjadril, ako nedočkavo sa chce stretnúť s „Jeho Svätosťou, najvyšším budhistickým patriarchom v chráme.“ Zopár dní pred odchodom do budhistického chrámu Ján Pavol II. tiež povedal:

Ján Pavol II., 6. mája 1984: „V tomto ohľade svet hľadí na Kóreu s osobitným záujmom. Kórejský ľud totiž naprieč históriou hľadal vo veľkých etických a náboženských víziách budhizmu a konfucianizmu cestu k obnove seba samého... Smiem adresovať osobitný pozdrav príslušníkom budhistickej tradície, zatiaľ čo sa pripravujú sláviť sviatok Príchodu Pána Budhu? Nech je vaše radovanie sa úplné a vaša radosť naplnená.“ [16]

Ján Pavol II. potom vošiel do chrámu modlárstva a poklonil sa budhistickému patriarchovi, ktorý stál pred obrovskou sochou Budhu. Toto predstavuje odpadlícky čin.

Ján Pavol II. v budhistickom chráme

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 11. január 1995: „Rád využívam túto príležitosť, aby som tých, čo vyznávajú budhistické náboženstvo, uistil svojej hlbokej úcte a úprimnom rešpekte.“ [17]

Pápež Lev XIII., 8. december 1892: „Každý by sa mal vyhnúť známosti či priateľstvu s každým podozrivým z prislúchania k slobodomurárstvu alebo sesterským skupinám. Poznajte ich po ovocí a vyhýbajte sa im. Treba sa vyhnúť každej známosti, nielen s tými bezbožnými libertínmi, čo otvorene propagujú charakter sekty, ale aj s tými, čo sa skrývajú za maskou všeobecnej tolerancie, úcty ku všetkým náboženstvám...“ [18]

Ján Pavol II., Homília, 12. apríl 1997: „...Cirkvi, ktorá sa usiluje len o to, aby mohla v Bosne a Hercegovine slobodne hlásať... s úctou ku... každému náboženstvu.“ [19]

Dalšia fotografia Jána Pavla II. s Dalajlámom

Ján Pavol II. prijal znak uctievačov Šivu

Dňa 2. februára 1986 prijal Ján Pavol II. na čelo Tilac alebo Tika, červený práškový náter hinduistov, poznávací znak uctievačov Šivu. Toto je úplné modlárstvo a odpadlíctvo.

Ján Pavol II. veneroval hinduistu Gándhího

V marci r. 1986 išiel Ján Pavol II. do indického Naí Dillí, na miesto, kde bol spálený hinduista Mahátmá Gándhí. Mahátmá Gándhí bol pohan a modlár, ktorý uctieval falošných bohov.

Ján Pavol II. si pred Gándhího pamätníkom vyzul topánky a vyhlásil: „...dnes som sem prišiel ako pútnik pokoja, aby som vzdal poctu Mahátmá Gándímu, hrdinovi ľudstva.“ [20]

Modlár a pohan bol podľa Jána Pavla II. „hrdinom ľudstva“.

Ján Pavol II. pri Gándhího pomníku v roku 1986 (vľavo) a 1999 (vpravo)

Ako tu vidíme, Ján Pavol II. taktiež hodil kvety na Gándhího hrob, aby vzdal česť a uctil si pamiatku tohto pohana.

Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že tak ako existujú heretické výroky, existujú aj heretické a odpadlícke činy.

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Časť I-II, 103. otázka, 4. článok: „...všetky obrady sú istými vyznaniami viery, v ktorých spočíva vnútorné uctievanie Boha. No človek môže urobiť vyznanie vnútornej viery skutkami, ako aj slovami: a v každom vyznaní, ak spraví falošné vyznanie, smrteľne hreší.“ [21]

Svätý Tomáš nám dokonca dáva príklad:

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Časť II-II, 12. otázka, 1. článok, 2. námietka: „...ak by sa niekto... klaňal pri Mohamedovom hrobe, považoval by sa za odpadlíka.“ [22]

Človek môže svoje odpadlíctvo prejaviť slovami alebo skutkami. Ján Pavol II. okrem toho, čo povedal, tým, čo urobil, prejavil ekvivalent klaňaniu sa pri Mohamedovom hrobe. Veneroval hinduistu.

Odpadlíctvo Jána Pavla II. v Assisi

Dňa 27. októbra 1986 pozval Ján Pavol II. hlavných vodcov všetkých falošných náboženstiev sveta, aby prišli do talianskeho Assisi na Svetový deň modlitby za pokoj. Ján Pavol II. sa modlil s viac ako 100 rôznymi náboženskými vodcami rôznych falošných náboženstiev, čím odmietol učenie Písma a 2000-ročné učenie Katolíckej Cirkvi, ktoré takéto modlitby s falošnými náboženstvami zakazuje.

Celý deň modlitby s pohanmi, neveriacimi a heretikmi bol nápadom Jána Pavla II. Dalajláma počas tohto stretnutia umiestnil budhistickú sochu na svätostánok v kostole sv. Františka.

Socha Budhu na svätostánku v Assisi

Medzi rôznymi vodcami falošných nábožentiev v Assisi boli rabíni, islamskí muftiovia, budhistickí mnísi, šintoisti, rôzni protestantskí duchovní, animisti, džinisti a ďalší.

Počas tohto stretnutia sa predstúpi príslušník každého falošného náboženstva a predniesol modlitbu za pokoj – napríklad rúhavé modlitby, keďže v hinduistickej modlitbe bolo: „Pokoj všetkým bohom.“ (Animistický vodca sa modlil k „Veľkému Palcovi“.) No ich bohovia sú diabli, ako sme sa už dozvedeli vyššie, takže na Vatikánom sponzorovanom Svetovom dni modlitby za pokoj sa modlilo za pokoj všetkým diablom (ktorí vytvorili tieto falošné náboženstvá)! Náboženstvo II. vatikánskeho koncilu chce, aby ste boli v spoločenstve s diablami.

V r. 1928 pápež Pius XI. autoritatívne túto medzináboženskú činnosť odsúdil a odsúdil ju ako odpadnutie od pravej viery.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 10), 6. január 1928: „Takže, ctihodní bratia, je jasné, prečo tento Apoštolský stolec svojim podriadeným nikdy nedovolil zúčastňovať sa na zhromaždeniach nekatolíkov...“ [23]

Ján Pavol II., Príhovor na Anjel Pána, 12. október 1986: „O niekoľko dní pôjdeme do Assisi, zástupcovia Katolíckej Cirkvi, iných kresťanských cirkví a cirkevných komunít a veľkých náboženstiev sveta... Toto pozvanie som adresoval ‘veriacim všetkých náboženstiev.’“ [24]

Ján Pavol II., Redemptoris missio (# 55), 7. december 1990: „...Boh... Sprítomňuje sa rozličným spôsobom, nielen jednotlivcovi, ale i národom v bohatstve ich spirituality, ktorá v náboženstvách nachádza svoj prednostný a podstatný výraz...“ [25]

Opäť tu nachádzame jasné vyjadrenie odpadlíctva Jána Pavla II. Hovorí, že Boh sa sprítomňuje skrze národné duchovné bohatstvá, ktoré majú svoje hlavné vyjadrenie v náboženstvách. To znamená, že Boh sa sprítomňuje národom skrze nekresťanské náboženstvá, čož znamená, že nekresťanské náboženstvá sú pravé a z Božieho vnuknutia.

Pápež Pius VIII., Traditi Humilitati (# 4), 24. máj 1829: „Proti týmto skúseným sofistom treba ľudí učiť, že vyznanie katolíckej viery je jedinečne pravdivé, ako prehlasuje apoštol: jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ [26]

Ján Pavol II., Príhovor, 22. máj 2002: „Chvála vám, vyznávači islamu... Chvála vám, židovský ľud... Chvála predovšetkým vám, pravoslávna cirkev...“ [27]

Pápež Gregor XVI., Mirari Vos (# 13), 15. august 1832: „Mali by zvážiť svedectvo samotného Krista, že ‘tí, čo nie sú s Kristom, sú proti nemu,’ (Lk 11:23) a že nešťastne rozhadzujú tí, čo s ním nezhromažďujú. Preto ‘bezpochyby naveky zahynú, ak si neuchovajú katolícku vieru celú a neporušenú’.“ [28]

Ján Pavol II., Redemptoris missio (# 10), 7. december 1990: „Univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do Cirkvi.“ [29]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, dogmatické Atanázovské vyznanie viery, 1439: „Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie. (...) Ale k večnej spáse je nevyhnutné aj to, aby presvedčene veril vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista.“ [30]

Ďalšie ekumenické stretnutia Jána Pavla II.

Ján Pavol II. pokračoval vo svojom divokom odpadlíckom programe, totálne odsúdenom učením Katolíckej Cirkvi, aj po podujatí v Assisi. Ján Pavol II. sponzoroval pohanské modlitebné stretnutia v Kjóte (1987), Ríme (1988), Varšave (1989), Bari (1990) a Malte (1991), ako aj viaceré stretnutia po r. 1991.

Indiánsky šaman „požehnáva“ Jána Pavla II. počas pohanského rituálu v r. 1987 [31]

V r. 1999 sa konalo nehorázne pohanské modlitebné stretnutie, ktoré bolo oficiálne nazvané „Pankresťanské stretnutie“, na ktoré do Vatikánu na žiadosť Jána Pavla II. prišlo veľké zhromaždenie predstaviteľov falošných náboženstiev (viac o tom o chvíľu).

Ján Pavol II. sa modlil s africkými animistami

Dňa 8. augusta 1985 sa Ján Pavol II. modlil s africkými animistami (čarodejníckymi lekármi). Ján Pavol II. spomínal na toto stretnutie:

„Za osobitnú zmienku stojí modlitebné stretnutie vo svätyni Panny Márie Milosrdenstva pri jazere Togo, kde som sa po prvýkrát modlil aj so skupinou animistov.“ [32]

Oznámili, že zatiaľ čo bol v Togo, v skutočnosti vzdal hold posvätným hadom.

V africkom Cotonou 4. februára 1993 viedli spievajúce dievčatá Jána Pavla II. do „trans-navodzujúceho“ voodoo tanca.

Ján Pavol II. sa tiež zúčastnil na mnohých podujatiach aj v Ríme, aj v zahraničí, ktorých súčasťou je aj domáci pohanský rituál. Tieto rituály vychádzajú z kultúr, ktoré sú úplne démonické a satanské v každom aspekte svojich organizovaných náboženských praktík, a napriek tomu boli zahrnuté do mnohých liturgických podujatí Jána Pavla II.

Vyššie: „omša“ Jána Pavla II. z r. 2002 v meste Mexiko, do ktorej boli začlenené zvyky démonickej aztéckej kultúry. Indiáni tancovali pred oltárom, nosiac pokrývky hlavy a náprsné panciere, a niektorí mali svoje bránice odhalené. Keď vystupovali, bolo počuť akoby hadie syčanie hrkadiel a údery tom-tomov. Samotný Ján Pavol II. bol v skutočnosti prijímateľom pohanského „očistného“ rituálu, ktorý vykonávala žena.

„Pankresťanské“ stretnutie: odpadlícke modlitebné stretnutie Jána Pavla II. z roku 1999

Na obrázku vyššie je Ján Pavol II. obklopený rozmanitou skupinou pohanov a modlárov vrátane jedného polodetého 7. novembra 1999 – na ďalšom zo svojich nespočetných odpadlíckych medzináboženských modlitebných stretnutí. Všimnite si pohana s maskou hneď za Jánom Pavlom II. po našej ľavici a jeho pravici. Ján Pavol II. ich chválil a vážil si ich za ich falošné náboženstvá diabla. Nejde o nič iné ako o všeobecný okultizmus.

Toto stretnutie sa nazývalo „Pankresťanské stretnutie“. Toto je zaujímavé vzhľadom na to, že pápež Pius XI. vo svojej encyklike Mortalium Animos označil heretikov, ktorí propagovali náboženský indiferentizmus, za „týchto pankresťanov“. [33] Súčasťou vecí, ku ktorým došlo počas pankresťanského stretnutia Jána Pavla II. z októbra r. 1999, bol americký indián otáčajúci sa v strede Svätopeterského námestia pri západe Slnka „požehnávajúci štyri kúty Zeme“ a moslimovia, ktorí si vo Vatikáne rozložili noviny a kľačali smerom k Mekke a modlili sa. [34]

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 9. zasadnutie, 5. máj 1514: „Čarodejníctvo prostredníctvom kúziel, veštieb, povier a vyvolávania démonov je zakázané aj občianskymi zákonmi, aj sankciami posvätných kánonov.“ [35]

Druhé modlitebné stretnutie Jána Pavla II. s falošnými náboženstvami v Assisi z roku 2002 – ďalšie odpadlícke modlitebné stretnutie

Nedávno tu bol výjav v podobe stretnutia v Assisi z r. 2002. Ján Pavol II. usporiadal 24. januára 2002 ďalšie pohanské modlitebné stretnutie v talianskom meste Assisi – zopakovanie ohavného podujatia, ktoré sa uskutočnilo v r. 1986. Avšak toto Assisi stretnutie mohlo byť ešte horšie.

Počas modlitebného stretnutia Assisi II bolo zástupcovi každého zúčastneného falošného náboženstva umožnené prísť ku kazateľnici a predniesť kázeň o svetovom mieri. V prítomnosti Jána Pavla II. prišiel ku kazateľnici pred Bazilikou sv. Františka voodoo veľkňaz a udelil voodoo recept na svetový mier. (Pamätajte, že voodooisti sú čarodejnícki lekári.) Čiže vďaka prípravám Jána Pavla II. bolo čarodejníckemu lekárovi dovolené predniesť kázeň z kazateľnice pred historickou Bazilikou sv. Františka a poskytnúť svoj recept na svetový mier! K tomuto by patrilo podrezanie hrdiel kôz, sliepok, holubíc a holubov a vypúšťanie krvi z ich tepien.

Hinduistka povedala celému zástupu, že každý je Bohom, zatiaľ čo sa Ján Pavol II. prizeral. Potom, čo žid, budhista, moslim, hinduista, čarodejnícky lekár a ostatní skončili s kázaním, rôzni vodcovia falošných náboženstiev sa rozišli do rôznych miestností, aby sa modlili k svojim falošným bohom.

Ján Pavol II. vopred zariadil, aby každé falošné náboženstvo dostalo samostatnú miestnosť na uctievanie diabla.

Všetky kríže sa odstránili a kríže, ktoré sa odstrániť nedali, sa zakryli. Ján Pavol II. sa postaral o to, aby neverci, čarodejnícki lekári a pohania neuvideli žiaden znak o Ježišovi Kristovi.

Moslimovia potrebovali miestnosť, ktorá by bola orientovaná na východ smerom k Mekke, a bola im poskytnutá. Zoroastriáni potrebovali miestnosť s oknom, aby cez ňu mohol vychádzať dym z drevných štiepok, ktoré pálili pre diabla – a bola im poskytnutá. Židia chceli izbu, ktorá nebola nikdy predtým požehnaná; inými slovami, izbu, ktorá nikdy nebola požehnaná v mene Ježiša Krista, a Ján Pavol II. im ju poskytol. Väčšiu ohavnosť, rúhačstvo a odmietnutie pravého Boha si takmer nemožno predstaviť.

Elvírska synoda, rok 305 po Kristovi: „Rozhodlo sa, že tí, čo pôjdu v dospelom veku po prijatí krstu do pohanských chrámov uctievať modly, čož je smrteľný zločin a vrchol podlosti, nemajú byť pripustení k Prijímaniu ani pred smrťou.“ [36]

Ako môžeme vidieť z tohto regionálneho koncilu, ísť do pohanského chrámu (čož Ján Pavol II. urobil v Thajsku) uctievať modly sa považovalo za vrchol podlosti. Predstavovalo to také odpadlíctvo od viery, že tí, čo sa zaň aj kajali, boli pripustení iba k spovedi (nie k Prijímaniu). Ak sa vstup do pohanského chrámu považoval za také vážne odpadlíctvo, čo by povedali o údajnom vodcovi Cirkvi, ktorý obráti samotné katolícke kostoly na pohanské chrámy, aby sa v nich mohli pohania klaňať falošným bohom? Nepochybne by to považovali za vrchol odpadlíctva.

Pápež Pius XI., Ad Salutem (# 27), 20. apríl 1930: „...všetko nutkanie a hlúposť, všetky zverstvá a žiadostivosť, ktoré do života človeka vniesli démoni skrze uctievanie falošných bohov.“ [37]

Odpadlíctvo Jána Pavla II. v súvislosti s moslimami

Dňa 14. mája 1999 sa Ján Pavol II. poklonil Koránu a pobozkal ho. Korán je „posvätná“ kniha moslimov, ktorá sa rúha Najsvätejšej Trojici a popiera božstvo Ježiša Krista. Uctiť si „posvätnú“ knihu falošného náboženstva sa vždy považovalo za odpadlícky skutok – úplné odmietnutie pravého náboženstva. Už len tento čin sám osebe urobil z Jána Pavla II. odpadlíka; veď je ekvivalentný klaňaniu sa pri Mohamedovom hrobe, v prípade čoho sv. Tomáš upozorňuje, že z človeka by urobil odpadlíka.

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Časť II-II, 12. otázka, 1. článok, 2. námietka: „...ak by sa niekto... klaňal pri Mohamedovom hrobe, považoval by sa za odpadlíka.“

Ján Pavol II. počas svojej návštevy Nemecka 17. novembra 1980 povzbudil moslimov: „Žite svoju vieru aj v cudzej krajine...“ [38]

Vo februári r. 2000 sa Ján Pavol II. stretol s islamským „veľkým šejkom“ Mohamedom. Ján Pavol II. sa vo svojom prejave k moslimom dopustil ďalšieho odpadlíckeho činu.

Ján Pavol II., Posolstvo „veľkému šejkovi Mohamedovi“, 24. február 2000: „Islam je náboženstvo. Kresťanstvo je náboženstvo. Z islamu sa stala kultúra. Z kresťanstva sa tiež stala kultúra... Ďakujem vašej univerzite, najväčšiemu centru islamskej kultúry. Ďakujem tým, čo rozvíjajú islamskú kultúru...“ [39]

Ján Pavol II. ďakoval tým, čo rozvíjajú islamskú kultúru! Nevercom poďakoval za to, že rozvíjajú kultúru, ktorá v masovom meradle zapiera Ježiša Krista, Trojicu a katolícku vieru a ktorá udržuje stovky miliónov v temnote diabla. Zo všetkých zlých vecí na svete, na ktoré si človek môže pomyslieť, sa islamská kultúra pravdepodobne radí do prvej päťky tých najhorších.

Pápež Kalixt III., 1455: „Ja sľubujem... velebiť pravú vieru a vykoreniť diabolskú sektu zatratenca a neveriaceho Mohameda [islam] na Východe.“ [40]

Stredovek predstavoval ustavičný duchovný a fyzický boj medzi kresťanským Západom a islamskými hordami. Toto vyhlásenie Jána Pavla II. predstavuje odmietnutie Ježiša Krista a formálne odpadlíctvo. Žiadny katolík by takéto vyhlásenie nikdy ani raz neurobil.

Ján Pavol II. poprosil sv. Jána Krstiteľa o to, aby ochraňoval islam!

Ján Pavol II. 21. marca 2000 požiadal sv. Jána Krstiteľa o to, aby chránil islam (náboženstvo moslimov), ktorý popiera Krista a Trojicu a udržuje stovky miliónov duší v temnote diabla.

Ján Pavol II., 21. marec 2000: „Nech svätý Ján Krstiteľ ochraňuje islam a všetkých ľudí z Jordánska...“ [41]

Toto predstavuje prosenie sv. Jána o ochranu zapierania Krista a zatratenia duší.

Dňa 12. apríla 2000 sa Ján Pavol II. stretol s marockým kráľom, potomkom falošného proroka islamu, Mohameda. Ján Pavol II. sa ho spýtal: „Vy ste potomkom proroka, všakže?“ [42]

Odpadlíctvo Jána Pavla II. v mešite

Dňa 6. mája 2001 Ján Pavol II. zavŕšil svoje dlhoročné odpadlíctvo s moslimami cestovaním do „Veľkej umajjovskej mešity“ v Damasku a jej návštevou. Keď bol Ján Pavol II. v mešite, v skutočnosti si vyzul topánky z úcty k chrámu neverectva.

Na prvej fotografii vidíme Jána Pavla II., ako vchádza do „Veľkej umajjovskej mešity“ v Damasku 6. mája 2001. Na ďalších fotografiách ho vidíme v mešite s nevercom veľkým muftim, šejkom Ahmadom Kfutarom. Kým bol Ján Pavol II. v mešite, tiež bol usadený na stoličke totožnej so stoličkou neveriaceho veľkého muftiho. Tuná je vyhlásenie, ktoré Ján Pavol II. v ten deň urobil k moslimom:

Ján Pavol II., Prejav k moslimom z mešity, 6. máj 2001: „Je to v mešitách a kostoloch, kde si moslimské a kresťanské komunity utvárajú svoju náboženskú identitu... Aký zmysel pre identitu sa vštepuje mladým kresťanom a mladým moslimom v našich kostoloch a mešitách? Vrele sa nádejam, že moslimskí a kresťanskí náboženskí vodcovia a učitelia budú prezentovať naše dve veľké spoločenstvá v úctivom dialógu, nikdy viac ako spoločenstvá v konflikte.“ [43]

Je veľmi zaujímavé poznamenať, že „Umajjadský“ kalifát (línia moslimských vládcov), po ktorom je pomenovaná tá konkrétna mešita, ktorú Ján Pavol II. navštívil, predstavoval líniu moslimských vládcov, ktorá sa horentne podieľala na vedení vojny proti katolíckemu Španielsku v 700-ročnej vojne moslimov proti kresťanom v Španielsku.

„Abdurrahmán, posledný preživší z Umajjovcov, sa stal vládcom moslimského Španielska približne v čase, kedy sa Fruela stal vládcom kresťanského Španielska; v r. 759 sa obaja králi vojensky stretli v Galícii.“ [44]

Skutočnosť, že mešita, ktorú navštívil, bola pomenovaná po skupine, ktorá je tak charakteritická protikresťanstvom, len pridáva na jeho odpadlíctve. Krv všetkých verných katolíkov, ktorí zomreli v boji proti Ummajovcom za samotné prežitie kresťanského Španielska, kričí proti nemu.

Apokalypsa 17:6 – „I videl som ženu spitú krvou svätých a krvou mučeníkov Ježišových. A keď som ju uvidel, začudoval som sa s veľkým údivom.“

Ján Pavol II. učí, že moslimovia a katolíci majú toho istého Boha

Skôr v tejto knihe sme preberali heretické druhovatikánske učenie, že katolíci a moslimovia sa spolu klaňajú jedinému pravému Bohu. Ján Pavol II. túto herézu II. vatikánskeho koncilu nespočetne veľakrát zopakoval.

Ján Pavol II., Encyklika o sociálnych starostiach (# 47), 30. december 1987: „...tých, ktorí ako my veria v jedného spravodlivého a milosrdného Boha, totiž na mohamedánov...“ [45]

Ján Pavol II., Homília, 13. október 1989: „...vyznávači islamu, ktorí veria v toho istého dobrého a spravodlivého Boha.“ [46]

Ján Pavol II., Homília, 28. január 1990: „...naši moslimskí bratia a sestry... ktorí sa tak ako my klaňajú jednému a milosrdnému Bohu.“ [47]

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 16. máj 2001: „...veriacich islamu, s ktorými nás spája uctievanie jedného Boha.“ [48]

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 5. máj 1999: „Dnes by som chcel zopakovať to, čo som pred niekoľkými rokmi povedal mladým moslimom v Casablance: ‘Veríme v toho istého Boha...’“ [49]

Toto je rúhanie a odpadlíctvo. Moslimovia odmietajú Najsvätejšiu Trojicu. Neklaňajú sa jednému pravému Bohu. Tým, že Ján Pavol II. opakovane tvrdil, že moslimovia a katolíci veria v toho istého Boha, opakovane zapieral Najsvätejšiu Trojicu. Okrem toho človeka zarazí konkrétnosť, s akou Ján Pavol II. v mnohých z týchto citátov (rovnako ako Druhý vatikánsky koncil) zaprel Ježiša Krista. Napríklad:

Ján Pavol II., Nový katechizmus (paragraf 841): „‘...moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.’“ [50]

Tuná zisťujeme, že katechizmus Jána Pavla II. učí, že boh moslimov (ktorý nie je Ježiš Kristus) bude súdiť ľudstvo v posledný deň. Toto znamená, že v posledný deň nebude ľudstvo súdiť Ježiš Kristus, ale boh, ktorému sa klaňajú moslimovia. Toto je popretie druhého príchodu Ježiša Krista, ktorý bude súdiť živých a mŕtvych.

Pápež sv. Damazus I., Synoda v Ríme, 382, 15. kánon: „Ak niekto nehovorí, že [Ježiš Kristus]... príde súdiť živých i mŕtvych, je heretik.“ [51]

Odpadlíctvo Jána Pavla II. v súvislosti so židmi

Dňa 13. apríla 1986 Ján Pavol II. cestoval do židovskej synagógy v Ríme.

Ján Pavol II. prichádza do židovskej synagógy 13. apríla 1986

Tuná vidíme, ako Ján Pavol II. prichádza do židovskej synagógy v Ríme v r. 1986, kde sa zúčastnil na židovskom „bohoslužobnom“ obrade. Účasťou na židovskom „bohoslužobnom“ obrade sa Ján Pavol II. dopustil verejného skutku odpadlíctva a opäť ukázal, že je zjavným heretikom a odpadlíkom. Všimnite si, že Ján Pavol II. a rabín sa pozdravili, ako keby boli najlepší priatelia, ktorí sa dlho nevideli. Ján Pavol II. počas pobytu v synagóge sklonil hlavu, zatiaľ čo sa židia modlili za príchod svojho „Mesiáša“.

Ján Pavol II. v synagóge židov

Tento neuveriteľný odpadlícky čin Jána Pavla II. priamo súvisel s jeho heretickým učením, že Starý zákon je stále v platnosti. Katolícka Cirkev učí, že s príchodom Ježiša Krista a rozhlásením Evanjelia Stará zmluva (to jest dohoda uzavretá medzi Bohom a židmi prostredníctvom Mojžiša) zanikla a bola nahradená Novou zmluvou nášho Pána Ježiša Krista. Je pravdivé, že niektoré aspekty Starej zmluvy sú stále platné, pretože sú zahrnuté do Novej a večnej zmluvy Ježiša Krista, ako napríklad desať prikázaní; ale samotná Stará zmluva (dohoda medzi Bohom a židovským národom) s príchodom Mesiáša zanikla. Teda hovoriť, že Stará zmluva je stále platná, znamená tvrdiť, že judaizmus je pravé náboženstvo a že Ježiš Kristus v skutočnosti nie je Mesiáš. Znamená to tiež popierať definovanú katolícku dogmu, ako napríklad učenie Florentského koncilu, ktorá ex cathedra definovala, že Starý zákon je teraz neplatný a že tí, čo sa ho pokúšajú praktizovať (totiž židia), nemôžu byť spasení.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a učí, že legálnosti Starého zákona alebo Mojžišovho zákona, ktoré sa delia na obrady, posvätné obety a sviatosti... keď prišiel náš Pán... skončili a začali sviatosti Nového zákona... Preto všetkých, čo po tom čase [rozhlásení Evanjelia] zachovávajú obriezku a sabat a ďalšie požiadavky zákona, [Svätá Rímska Cirkev] vyhlasuje za cudzích kresťanskej viere a nie ani v najmenšom spôsobilých podieľať sa na večnej spáse...“ [52]

Pápež Benedikt XIV. túto dogmu zopakoval vo svojej encyklike Ex Quo Primum.

Pápež Benedikt XIV., Ex Quo Primum (# 61): „Prvou úvahou je, že obrady Mojžišovho zákona boli zrušené príchodom Krista a že po rozhlásení Evanjelia ich už nemožno zachovávať bez hriechu.“ [53]

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 29-30), 29. jún 1943: „A v prvom rade, smrťou nášho Vykupiteľa Nový zákon nahradil Starý zákon, ktorý bol zrušený... na šibenici svojej smrti Ježiš anuloval Zákon s jeho nariadeniami [Ef 2:15]... vo svojej krvi vyliatej za celé ľudské pokolenie ustanovujúc Nový zákon. ‘Teda do takej miery,’ hovorí svätý Lev Veľký, hovoriac o ukrižovaní nášho Pána, ‘sa uskutočnil prechod od Zákona k Evanjeliu, od synagógy k Cirkvi, od mnohých obetí k jednej Obeti, že ako náš Pán vydýchol, tá mystická opona, ktorá uzatvárala najvnútornejšiu časť chrámu a jeho posvätné tajomstvo, sa prudko roztrhla odvrchu až dospodku.’ Na kríži teda Starý zákon zomrel, aby bol čoskoro pochovaný a nositeľom smrti...“ [54]

Ján Pavol II. opakovane túto dogmu odmietal slovom i skutkom – dogmu, ktorú Katolícka Cirkev učila 2000 rokov, dogmu, ktorú neomylne definoval Florentský koncil a ktorú jasne potvrdili pápeži Benedikt XIV. a Pius XII.

V príhovore k židom v západonemeckom meste Mainz, 17. novembra 1980, Ján Pavol II. hovoril o „Starej zmluve, ktorú Boh nikdy neodvolal...“. [55]

Pápež Benedikt XIV., Ex Quo Primum (# 59), 1. marec 1756: „Avšak nepokúšajú sa zachovávať predpisy Starého zákona, ktoré, ako každý vie, boli zrušené príchodom Krista.“ [56]

Tuná vidíme, že pápež Benedikt XIV. odsudzuje herézu, ktorú učil Ján Pavol II., že Starý zákon nebol Bohom nikdy zrušený! Ján Pavol II. zopakoval tú istú nehanebnú herézu v prejave z r. 1997:

Ján Pavol II., Stretnutie o koreňoch antisemitizmu, 1997: „Tento ľud [židovský ľud] povolal a viedol Boh, Stvoriteľ neba a zeme. Ich existencia teda nie je len prirodzenou alebo kultúrnou udalosťou... Je nadprirodzená. Tento ľud zostáva byť napriek všetkému ľudom zmluvy...“ [57]

Dôležitým je poznamenať, že „arcibiskup“ druhovatikánskej sekty z francúzskeho Štrasburgu, Jozef Dore, s radosťou spomenul vyššie spomenutú herézu Jána Pavla II. o Starom zákone, ktorú Ján Pavol II. vyslovil v prejave v západonemeckom meste Mainz a inde. Všimnite si, že „arcibiskup“ Dore pripúšťa, že II. vatikánsky koncil zmenil tradičné učenie Cirkvi o zániku Starej zmluvy.

„Arcibiskup“ Jozef Dore zo Štrasburgu, Francúzsko, Prejav k B’nai B’rith (židovským slobodomurárom), august 2003: „Bez ohľadu na vyobrazenie [židov v tradičnom katolíckom umení]... teologické posolstvo je také isté – Božie vyvolenie teraz prešlo na kresťanský ľud; a Cirkev, pravý Izrael, môže triumfovať, ona, čo vyznáva spásonosnú pravdu prinesenú Kristom.
Na II. vatikánskom koncile Katolícka Cirkev konečne toto učenie zrevidovala a pochopila, do akej miery to protirečí samotnej Biblii... V r. 1973 francúzsky episkopát, najmä pod vplyvom Msgr. Elchingera, [bývalého] štrasburského biskupa, publikoval dokument o židovsko-kresťanských vzťahoch morálnej sily nemajúcej obdobu, kým pápež Ján Pavol II. pri mnohých príležitostiach pripomenul trvalosť Prvej zmluvy [pozn. Starej zmluvy], ‘ktorá nebola nikdy odvolaná’ Bohom [Ján Pavol II., Mainz, Nemecko, 1980]. Dnes túžime spolupracovať s našimi staršími bratmi na zmierení a bratskom dialógu. No musíme mať pokoru uznať, že náuka opovrhovania a teológia ‘substitúcie’ – robiaca z Cirkvi nový a jediný Boží Izrael – stále preniká mysľami veľkého počtu.“ [58]

Ján Pavol II. vo svojom novom katechizme v skutočnosti učí tú istú herézu o Starej zmluve – opäť v priamom rozpore s katolíckou dogmou.

Ján Pavol II., Nový katechizmus Katolíckej Cirkvi, paragraf 121: „...lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.“ [59]

Tuná je stručné zhrnutie posolstva Jána Pavla II. z r. 2004 k pripomenutiu synagógy:

1) Pripája sa k židovskej komunite v oslavovaní 100. výročia synagógy – odpadlíctvo.

2) Hovorí, že táto židovská komunita sa môže pochváliť tým, že má najstaršiu synagógu v západnej Európe a že šírila judaizmus – totálne odpadlíctvo.

3) Formálne vyjadruje svoju túžbu, aby mohol byť s nimi, v synagóge, pripomínajúc si ju – odpadlíctvo.

4) Chváli dôležitosť a silu (angl. vigor) náboženstva, ktoré sa v Ríme slávi každú sobotu – odpadlíctvo. Slovo „vigor“ znamená „aktívna telesná sila alebo energia; prekvitajúca telesná kondícia, vitalita; duševná alebo morálna sila, moc alebo energia.“ Čiže znova im hovorí, že ich zmluva s Bohom je platná, prekvitajúca, v platnosti.

5) V mene celej kresťanskej komunity v Ríme ako údajný „Petrov nástupca“ formálne ďakuje Pánovi za 100 rokov synagógy! – odpadlíctvo!

6) Židov pozdravuje ako milovaných bratov v Abrahámovej viere, čož je ďalšie totálne zapretie Krista, keďže Písmo učí, že Abrahámovu vieru majú iba tí, čo sú z Krista.

List Galaťanom 3:14 – „...aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha.“

List Galaťanom 3:29 – „A ak ste Kristovi, tak ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.“

Pápež sv. Gregor Veľký (+ cca. 590): „...ak ste Kristovi, tak ste Abrahámovo potomstvo (Gal 3:29). Ak sme pre svoju vieru v Krista pokladaní za Abrahámove deti, tak Židia pre svoju vierolomnosť prestali byť jeho potomstvom.“ [60]

Pápež sv. Lev Veľký, Dogmatický list Flaviánovi (449), prečítaný na Chalcedónskom koncile (451), ex cathedra: „Prísľuby boli vyslovené Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí ‘jeho potomstvám’ – akoby sa vzťahovali na množstvo – ale na jediné: ‘a tvojmu potomstvu’, ktorým je Kristus (Gal 3:16).“ [61]

7) Vyhlasuje, že Židia „sú naďalej prvorodeným ľudom Zmluvy“, pričom sa odvoláva na veľkopiatkovú modlitbu novej omše, v ktorej sa modlí za to, aby Židia „vzrastali“ vo vernosti k Božiemu Zákonu. Ján Pavol II. opäť nehorázne očividne učí, že židovská zmluva s Bohom je stále platná – nehanebné kacírstvo.

8) Spomína na tých, čo zomreli ako židia, a hovorí, že ich pamiatka by mala byť požehnaná – kacírstvo.

9) V mene „Cirkvi“ sa kajá z akéhokoľvek antijudaizmu – odpadlíctvo. To by zahŕňalo aj protižidovskú dogmu Cirkvi, že Židia, čo zomrú bez obrátenia na katolicizmus, pôjdu do pekla a že sa preto musia obrátiť a zachrániť. Proste sa vysmieva z nášho Pána a Cirkvi.

Tento prejav patrí k vrcholu hlavných rúhaní a heréz Jána Pavla II. Ján Pavol II. bol úplným zástancom zapierania Krista; jasne učil, že Starý zákon je stále platný; úplne zaprel Ježiša Krista a katolícku vieru; svoje odpadlíctvo strčil svetu priamo do tváre. Tí, čo sa držia toho, že tento očividný heretik a odpadlík bol katolíkom, keď sú oboznámení s týmito skutočnosťami, a odmietajú ho odsúdiť ako heretika, sú skutočnými nepriateľmi Boha.

1. Jánov list 2:22 – „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna.“

Najlepší priateľ Jána Pavla II., Jerzy Kluger, bol Žid.

Ján Pavol II. objíma svojho najlepšieho priateľa, žida, Jerzyho Klugera

Pravdaže, Ján Pavol II. sa nikdy nepokúsil Klugera obrátiť. Kluger sa explicitne vyjadril, že Ján Pavol II. mu nikdy ani len v najmenšom nenaznačil, že by ho chcel obrátiť. Naopak, Kluger pripisuje svojmu celoživotnému vzťahu s Jánom Pavlom II. zásluhu na tom, že sa „cíti viac židovským.“ Ján Pavol II. hrával ako mladík s Klugerom futbalového brankára v židovskom družstve; hrali proti katolíkom. V liste Klugerovi z 30. marca 1989 týkajúcom sa zničenia synagógy počas II. svetovej vojny, Ján Pavol II. napísal nasledovné:

„Venerujem... aj toto miesto uctievania [synagógu], ktoré útočníci zničili.“ [62]

Toto je neomalené odpadlíctvo. Ján Pavol II. venerovaním synagógy veneruje to, že židia popierajú, že Ježiš Kristus je Mesiáš.

Jerzy Kluger však nie je jediným židom, ktorý sa vďaka Jánovi Pavlovi II. cítil viac ako žid. Je tu aj židovský maestro Gilbert Levine.

Židovský maestro Gilbert Levine s Jánom Pavlom II. [63]

Levine poznamenal, že počas ich dlhoročného vzťahu mu Ján Pavol II. nikdy ani len v najmenšom nenaznačil, že by ho chcel obrátiť. Levine tiež verejne poznamenal, že potom, čo Jána Pavla II. spoznal, sa vrátil k praktizovaniu judaizmu.

Ján Pavol II. požiadal Levina o to, aby dirigoval koncert vo Vatikáne na pamiatku holokaustu. Levine súhlasil a koncert sa uskutočnil vo Vatikáne za účasti antipápeža Jána Pavla II. Všetky krucifixy boli zakryté.

Ján Pavol II. usadený vedľa židovského rabína na koncerte o holokauste (počas židovského modlitebného obradu) vo Vatikáne

Koncert sa začal s „Kol nidre“, modlitbou, ktorá sa spieva v „najsvätejší“ deň židovského kalendára. Niekoľko z mnohých prítomných židov počas tejto ceremónie tiež zapálilo sviečky, z čoho sa rýchlo stal židovský náboženský obrad vo Vatikáne. Po koncerte Levine poznamenal:

„Bolo to, ako keby som bol na židovskom liturgickom obrade vo Vatikáne. Bola to noc modlitby... židovskej modlitby.“ [64]

Po koncerte sa Ján Pavol II. dovolával toho, aby Levine dostal vatikánsky rytiersky titul. Z Levina sa stal rytiersky veliteľ jazdeckého Rádu sv. Gregora Veľkého. Ján Pavol II. vybral na udelenie tohto vyznamenania „kardinála“ Lustigera z Paríža. Samotný Lustiger, ktorý bol vychovaný ako žid, sa v rozhovore z r. 1981 vyjadril: „Som žid. Pre mňa sú tieto dve náboženstvá jedným.“ [65] Vyznamenanie, ktoré Ján Pavol II. udelil Levinovi, je jedným z úplne najvyšších, ktoré môžu dostať laici.

Toto dokazuje, že Ján Pavol II. oficiálne nabádal k praktizovaniu judaizmu; že oficiálne nabádal k zapieraniu Krista; že oficiálne pomáhal ľuďom praktizovať Starý zákon a že s nimi oslavoval dodržiavanie židovského náboženstva. Vo svetle týchto skutočností každý, kto povie, že Ján Pavol II. nebol nekatolíckym odpadlíkom, jednoducho zapiera Ježiša Krista – bodka. Tuná je výňatok z rozhovoru z relácie Larry King Live na CNN:

„KING: Koľko hudby pochopil?

LEVINE: Úžasne. Tak veľmi, že som mu ako židovský dirigent navrhol na ten koncert z r. 1994 Mahlerovo dielo. A on povedal: ‘nekonvertoval Mahler na katolicizmus, aby sa stal hudobným riaditeľom Viedenskej filharmónie?’ Ja som na to ako hudobník nepomyslel. Nie, že by som to nevedel, ale nepomyslel som na to. Toto je druh citlivosti, ktorú mal k židovským otázkam. A chcel to rozšíriť. A došlo k tomu, že myslel, že to... že hudba by mohla byť prostriedkom medzináboženského dialógu.

KING: Pápež zablahoželal k bar micva vašich detí?

LEVINE: Nielenže nám zablahoželal, poslal nám menoru.

KING: Poslal vám menoru?

LEVINE: Vlastne nám ju dal, neposlal ju. Vlastne nám dal menoru. Myslím, že je zo 16. storočia z Prahy. Je to najkrajšia menora. Poslal list pri príležitosti bar micvy každého môjho syna. Taktiež primäl kardinála, ktorý má na starosti katolícko-židovské vzťahy, poslať list, ktorý sa pri príležitosti nedávnej bar micvy môjho syna prečítal v mojej ortodoxnej shul, a rabín ho prečítal, ako keby bol od rabína. Na konci sa prečítalo, že ‘je od rabína Joela Schwartza.’ To povedal, ale nebol od rabína Joela Schwartza. Bol od rabína – od kardinála Kaspera. Bolo to zarážajúce. Bol to list, v ktorom sa písalo, že by ste mali byť hrdí na svoje židovské dedičstvo a žiť ho naplno.

KING: Kde ste boli? Prečo sme vás práve našli? Diriguješ všade?

LEVINE: Áno. Dirigujem všade a dirigoval som pre neho mnohokrát vo Vatikáne. Dirigoval som pre neho aj na Svetový deň mládeže v Denveri. Ja, dirigujúc pre katolícku mládež? A pri tej príležitosti ku mne prišiel a narušil celé predstavenie, objal ma okolo ramien a povedal, či som vás vyrušil, maestro? A v skutočnosti prerušil celé predstavenie.

KING: Pôjdete na pohreb?

LEVINE: Pravdaže. Odchádzam zajtra ráno. A budem na pohrebe. Nemohol by som tam nebyť.“ – koniec výňatku z rozhovoru [66]

Všimnite si, že Gilbert Levine chcel na koncerte použiť hudbu bývalého žida, Mahlera, ale Ján Pavol II. ho od toho odradil upozornením na to, že Mahler bol žid, ktorý konvertoval na katolicizmus!

Ján Pavol II. sa modlí pri Múre nárekov

Dňa 26. marca 2000 sa Ján Pavol II. modlil pri Západnom múre v Jeruzaleme. Západný múr je kamenný pozostatok zo židovského chrámu v Jeruzaleme, ktorý v r. 70 po Kristovi zničili Rimania. Židia sa modlia pri Západnom múre ako na najsvätejšom mieste judaizmu.

Ján Pavol II. sa modlí pri Múre nárekov alebo Západnom múre v Jeruzaleme

Zničenie tohto chrámu v r. 70 po Kristovi, po ktorom zostal len západný múr, katolíci vždy chápali ako znamenie Božieho rozsudku nad židmi. Zničenie chrámu židom zabránilo v možnosti prinášať obetu, čož znamenalo, že ich náboženstvo sa skončilo. Zničenie chrámu bolo pre židov mocným Božím znamením, že prišiel Mesiáš, že Stará zmluva zanikla a že tento chrám nahradila Katolícka Cirkev.

Čiže keď sa žid modlí pri Západnom múre alebo tam zanechá modlitbu, ide o popretie, že Ježiš je Mesiášom; ide o prehlásenie, že sa drží toho, že Starý zákon je stále v platnosti; a ide o žalostný a smutný pokus o odignorovanie veľmi zjavného Božieho znamenia, že židia musia zanechať zničený Chrám a vstúpiť do Katolíckej Cirkvi.

Čiže keď sa sám Ján Pavol II. v marci r. 2000 modlil pri Západnom múre, bol to pokus o potvrdenie platnosti judaizmu. Bolo to popretie, že Ježiš Kristus je Mesiáš, bol to náznak toho, že sa drží toho, že Starý zákon je stále v platnosti, a bol to výsmech z jasného Božieho znamenia, že židia musia zanechať zničený chrám a vstúpiť do Katolíckej Cirkvi. Jeden informovaný komentátor upozornil na to, že keď sa Ján Pavol II. modlil pri Západnom múre, väčšina izraelského národa to sledovala v televízii. To znamená, že v každom židovi, ktorý pozeral televíziu, vzbudzoval Ján Pavol II. dojem, že nemusí sa obrátiť k Ježišovi Kristovi, pretože Kristus nie je Mesiáš.

V modlitbe, ktorú Ján Pavol II. zanechal pri Západnom múre, prosil o odpustenie za hriechy voči židovskému národu.

Ďalšie odpadlíctvo v súvislosti so židmi počas panovania Jána Pavla II.

Koncom r. 2001 vydala vatikánska komisia pod vedením Jána Pavla II. knihu s názvom Židovský ľud a jeho Sväté písma v kresťanskej Biblii. Táto kniha tvrdí, že židovské čakanie na príchod Mesiáša je stále opodstatnené. Viac o tejto knihe sa nachádza v neskoršej kapitole zaoberajúcej sa Benediktom XVI.

Dňa 12. augusta 2002 vydali americkí biskupi v jednote s Jánom Pavlom II. dokument o židoch. Na čele s notorickým odpadlíkom Williamom Keelerom z Baltimoru a bez jediného pípnutia od Jána Pavla II. dokument verejne vyhlásil: „...kampane, ktoré majú za cieľ obrátenie židov na kresťanstvo, už nie sú v Katolíckej Cirkvi teologicky prípustné.“ [67]

Všetko toto dokazuje, že Ján Pavol II. a jeho biskupi boli/sú úplnými odpadlíkmi od katolíckej viery.

Neuveriteľné herézy Jána Pavla II. týkajúce sa pokrstených nekatolíkov (t. j. heretikov a schizmatikov)

Už sme podrobne preskúmali a odhalili nepopierateľné odpadlíctvo Jána Pavla II. v súvislosti s pohanstvom, islamom a judaizmom. Okrem mnohých heretických a odpadlíckych výrokov a skutkov, ktorých sa Ján Pavol II. dopustil, pokiaľ ide o tieto falošné a nekresťanské náboženstvá, sú tu aj jeho neuveriteľné herézy týkajúce sa pokrstených nekatolíkov a ich heretických siekt. Napríklad:

Ján Pavol II. učil, že schizmatici sa nemusia obrátiť

Ján Pavol II. v sýrskej „pravoslávnej“ Katedrále sv. Juraja so schizmatickými patriarchami Zakkom I. a Ignácom IV. v r. 2001 [68]

Ján Pavol II. učil, že východní schizmatici (takzvaní pravoslávni) sa nemusia obrátiť ku Katolíckej Cirkvi. Aby sme poskytli trochu pozadia: východní schizmatici (takzvaní „pravoslávni“) odmietajú dogmu o pápežstve, čož znamená, že odmietajú najvyššiu autoritu všetkých pravých pápežov v dejinách. Odmietajú dogmu o pápežskej neomylnosti: pravdu, že pápež učí neomylne, keď hovorí z Petrovho stolca. Odmietajú dogmu o nepoškvrnenom počatí, odmietajú uznať posledných 13 koncilov Rímskokatolíckej Cirkvi a povoľujú rozvody a znovuzosobášenia.

Ján Pavol II., Homília, 23. máj 2002: „Chcem ešte raz zopakovať: česť aj vám, svätej pravoslávnej cirkvi...“ [69]

Ján Pavol II. vo svojom nehoráznom Direktóriu na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme (#125) nabádal k medzináboženskej „bohoslužbe“ s týmito východnými schizmatikmi a vyhlásil: „...treba sa vyhýbať akýmkoľvek náznakom prozelytizmu.“ [70] Ako preberieme neskôr, Ján Pavol II. schválil direktórium o ekumenizme v Ut Unum Sint #58 a inde.

Prozelytizovať znamená obracať niekoho na vieru. Čiže Ján Pavol II. sa držal toho, že sa treba vyhýbať akýmkoľvek úsiliam o obrátenie východných schizmatikov. Tuná sú slová skutočného katolíckeho pápeža, pápeža Benedikta XIV., presne na tú istú tému.

Pápež Benedikt XIV., Allatae Sunt (# 19), 26. júl 1755: „V prvom rade, misionár, ktorý sa s Božou pomocou pokúša prinavrátiť gréckych a východných schizmatikov k jednote, by mal všetko svoje úsilie venovať jedinému cieľu – oslobodiť ich od doktrín v rozpore s katolíckou vierou.“ [71]

Pápež Benedikt XIV,, Allatae Sunt (# 19), 26. júl 1755: „Lebo jediná práca zverená misionárovi je tá povolania orientálnych na katolícku vieru...“ [72]

Človek môže s ľahkosťou vidieť rozdiel medzi dvoma náboženstvami: katolícke náboženstvo učí, že všetky jeho učenia sa musia prijať a že nekatolíci sa musia obrátiť. Nekatolícke náboženstvo Jána Pavla II. (náboženstvo II. vatikánskeho koncilu) učí, že katolícka viera je bezvýznamná a že nekatolíci sa nemajú obrátiť.

Walter Kasper, vysokopostavený člen cirkvi II. vatikánskeho koncilu, tomuto celkom dobre rozumie. Ján Pavol II. urobil z Kaspera „kardinála“ a hlavu vatikánskej rady na podporu jednoty kresťanov. Benedikt XVI. utvrdil Kaspera na jeho pozícii hlavy vatikánskej rady na podporu jednoty kresťanov. Kasper vyjadril názor Jána Pavla II. aj Benedikta XVI., keď vyhlásil:

„...dnes už viac ekumenizmus nechápeme v zmysle návratu, ktorým sa ostatní ‘obrátili’ a vrátili sa k tomu, žeby boli katolíkmi. Od tohto sa II. vatikánskym koncilom výslovne upustilo.“ [73]

Katolíci, ktorí boli mučení a umučení, pretože sa odmietli stať východnými schizmatikmi

Pápež Pius XII. vo svojej encyklike Orientales Omnes Ecclesias z r. 1945 uvádza niekoľko príkladov katolíkov z histórie, ktorí boli mučení a zabití, pretože sa nechceli vzdať vernosti pápežstvu a stať sa východnými „pravoslávnymi“ schizmatikmi. Jeden z chýrnych príkladov predstavuje sv. Jozafát, ale existuje mnoho ďalších. Svätý Jozafát obrátil mnohých východných schizmatikov späť na katolícku vieru, až kým ho títo nezavraždili za jeho úsilia priviesť ľudí späť k jednote s pápežstvom.

Pápež Pius XII., Orientales Omnes Ecclesias (# 15), 23. december 1945: „Jozafát Kuncevič... bol vychýrený pre svätosť života a apoštolskú horlivosťou a bol neohrozeným bojovníkom za katolícku jednotu. Schizmatici ho so zatrpklou nenávisťou a vražedným úmyslom dolapili a 12. novembra 1623 ho neľudsky zranili a zabili halapartňou.“ [74]

Existujú mnohí ďalší, čo boli pokutovaní, bičovaní, mučení, topení a zabití, pretože sa nechceli stať východnými schizmatikmi.

Pápež Pius XII., Orientales Omnes Ecclesias (# 20), 23. december 1945: „Tí z veriacich, ktorí nechceli odstúpiť od pravej viery a svedomito a nezlomne vzdorovali zjednoteniu s disidentskou [schizmatickou] cirkvou vnútenou v r. 1875, boli hanebne potrestaní pokutami, bičovaním a exilom.“ [75]

Pápež Pius XII., Orientales Omnes Ecclesias (# 46), 23. december 1945: „Rusínska komunita prijala... vznešenú spoločnosť vyznávačov a mučeníkov. Títo, aby si zachovali svoju vieru neporušenú a aby si udržali horlivú vernosť rímskym pontifikom, neváhali znášať všetky druhy práce a ťažkostí, ba dokonca s radosťou išli na smrť... Jozafát Kuncevič... Bol vynikajúcim mučeníkom za katolícku vieru a jednotu v tom období, ale nie jediným; nemálo duchovných a laikov po ňom dostalo takú istú palmu víťazstva; niektorí boli zabití mečom, iní surovo zbičovaní na smrť, ďalší utopení v Dnepri, a tak prešli zo svojho triumfu nad smrťou do neba.“ [76]

Pápež Pius XII., Orientales Omnes Ecclesias (# 49), 23. december 1945: „Okrem všetkého tohto sa zopár rokov pred rozdelením Poľska začalo nové a o nič menej kruté prenasledovanie katolicizmu. V tom čase, keď vojská ruského cisára vtrhli do Poľska, katolíkom sa za pomoci vojenskej sily odobrali mnohé kostoly rusínskeho obradu; kňazov, čo odmietli zrieknuť sa svojej viery [a stať sa schizmatikmi], dali do reťazí, urážali ich, bičovali a uvrhli do väzenia, kde kruto trpeli hladom, smädom a zimou.“ [77]

Sekta II. vatikánskeho koncilu sa svojím heretickým učením, že „pravoslávni“ schizmatici nie sú mimo Cirkvi a že k spáse nepotrebujú obrátenie, úplne vysmieva zo svätých a mučeníkov, ktorí hrozne trpeli, aby sa z nich nestali schizmatici.

Vatikánske Balamandské vyhlásenie s východnými schizmatikmi, schválené Jánom Pavlom II., odmieta konvertovanie týchto nekatolíkov ako „zastaranú ekleziológiu“

Dňa 24. júna 1993 podpísal Vatikán Balamandské vyhlásenie s východnými schizmatikmi (takzvanou „pravoslávnou cirkvou“). V tomto Balamandskom vyhlásení (citovanom nižšie), ktoré schválil Ján Pavol II., sa akýkoľvek pokus o obrátenie východných schizmatikov odmieta ako „prekonaná ekleziológia návratu do Katolíckej cirkvi“. Tuná sú niektoré pasáže z ohromujúco heretického Balamandského vyhlásenia:

Toto je neuveriteľne trúfalé kacírstvo! Tento dokument, schválený antipápežmi II. vatikánskeho koncilu, rozhodne predstavuje jedno z najhorších kacírstiev sekty II. vatikánskeho koncilu. Neomalene spomína a potom úplne odmieta tradičnú dogmu Katolíckej Cirkvi, že schizmatici sa musia kvôli jednote a spaseniu obrátiť na katolícku vieru.

Ján Pavol II. označil Balamandské vyhlásenie za „nový krok“, ktorý „by mal všetkým miestnym pravoslávnym cirkvám a všetkým miestnym katolíckym cirkvám, latinskej i východnej, ktoré spolu žijú v jednom regióne, pomôcť pokračovať vo svojom záväzku dialógu lásky a začať vzťahy spolupráce v oblasti svojej pastoračnej činnosti alebo venovať sa im.“ [78]

Všimnite si, prosím, najmä #14 – #15, v ktorých sa uvádza, že „...v hľadaní znovunastolenia jednoty niet otázky konverzie ľudí z jednej cirkvi do druhej s cieľom zaručenia spásy.“ Všimnite si, prosím, #22, v ktorom sa uvádza, že Katolícka Cirkev „nemá už túžbu po rozširovaní na úkor Pravoslávnej cirkvi“, a #30, v ktorom sa odmieta „prekonaná ekleziológia návratu do Katolíckej cirkvi“. Uvedomte si, ako všetko toto neomalene odmieta katolícku dogmu, že nekatolíci sa musia kvôli spáse a kresťanskej jednote vrátiť do Katolíckej Cirkvi.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 10), 6. január 1928: „...jednota kresťanov sa môže presadzovať iba presadzovaním návratu tých, čo sú od nej oddelení, k jednej pravej Cirkvi Krista...“ [79]

Čiže je to fakt, že Ján Pavol II. a jeho bludná sekta od slova do slova odmietajú dogmy katolíckej viery: kresťanská jednota sa dosahuje iba obrátením na katolicizmus. Toto odmietnutie katolíckej dogmy znova vidíme v ďalšom citáte.

Ďalšie neuveriteľné herézy Jána Pavla II. v súvislosti s východnými „pravoslávnymi“ schizmatikmi

Ján Pavol II., Homília, 25. január 1993: „‘Cestou k dosiahnutiu kresťanskej jednoty v skutočnosti,’ píše sa v dokumente Pápežskej komisie pre Rusko, ‘nie je prozelytizmus, ale bratský dialóg...’“ [80]

Je to teda fakt, že Ján Pavol II. učí, že nekatolíci sa nemajú držať viery Ríma; preto sa naňho nemožno pozerať ako na niekoho, čo má pravú katolícku vieru.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 13), 29. jún 1896: „Nemá sa na teba pozerať ako na niekoho, kto má pravú katolícku vieru, ak neučíš, že sa má držať viery Ríma.“ [81]

Tí, čo tvárou v tvár týmto skutočnostiam tvrdia, že na Jána Pavla II. sa treba pozerať ako na niekoho, kto má pravú katolícku vieru (inými slovami, že bol pravým katolíckym pápežom), popierajú toto učenie Katolíckej Cirkvi.

Ján Pavol II. vo svojej encyklike o svätých Cyrilovi a Metodovi (# 27) opäť naznačil, že východní schizmatici by sa nemali obrátiť ku Katolíckej Cirkvi. Vyjadril sa, že jednota so schizmatikmi „nie je ani pohltením, ani splynutím“, [82] čož znamená nie skrze obrátenie. Ako sme už videli vyššie, Balamandské vyhlásenie s pravoslávnymi v skutočnosti citovalo práve tento výraz z encykliky Jána Pavla II. o sv. Cyrilovi a Metodovi, aby dokazovalo, že katolíci by nemali obracať pravoslávnych.

Ján Pavol II. potvrdil svoju herézu pri nespočetných stretnutiach so schizmatikmi. Ján Pavol II. sa 24. februára 2000 stretol s nekatolíckym, schizmatickým alexandrijským biskupom, „pápežom“ Šenudom III.

Jána Pavla II. sa stretá so schizmatickým alexandrijským biskupom, ktorý sa nazýva „pápež“ Šenuda III.

Ján Pavol II. ho vo svojom posolstve schizmatickému biskupovi nazval „Vaša Svätosť“ a povedal:

Ján Pavol II., Posolstvo „pápežovi“ Šenudovi III., 24. február 2000: „Som vám vďačný za všetko, čo ste povedali, Vaša Svätosť... Boh žehnaj cirkev pápeža Šenudu. Ďakujem vám.“ [83]

Inými slovami, Ján Pavol II. povedal: „Boh žehnaj schizmatickú cirkev!“ Toto je odmietnutie katolíckej viery. Písmo nám výslovne hovorí, že heretikom nemôžeme povedať „Boh s vami“ (inými slovami „Boh žehnaj“).

„Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.“ (2. Jánov list 1:10)

Keď človek hovorí falošnej cirkvi „Boh žehnaj“, prosí Boha o rozmnoženie a rozšírenie tejto bludnej sekty.

Pápež podporuje novú katedrálu

BUKUREŠŤ, Rumunsko – Rumunská pravoslávna cirkev vyzbierala 40% z financií potrebných na výstavbu katedrály v Bukurešti vrátane $100 000 príspevku od pápeža Jána Pavla II., povedal pravoslávny úradník.

Ján Pavol II. a Teoktist (schizmatický patriarcha Rumunska) spoločne odsudzujú vzájomné obracanie sa v spoločnom vyhlásení z r. 2002

Dňa 12. októbra 2002 Ján Pavol II. a schizmatický patriarcha Rumunska v spoločnom vyhlásení spoločne odsúdili snaženie sa o vzájomné obrátenie. Vyhlásili: „Naším cieľom a našou vrúcnou túžbou je plné spoločenstvo, ktoré nie je pohltením...“ [84] Toto znamená, že nie je skrze obrátenie. Ján Pavol II. často používal výraz „ani pohltenie, ani splynutie“, aby naznačil, že jednota so schizmatikmi nie je prostredníctvom obracania ich. Pamätajte, že tento výraz sa práve v tomto význame použil v Balamandskom vyhlásení (citovanom vyššie) so schizmatickými „pravoslávnymi“.

Teoktist, schizmatický patriarcha Rumunska, už v r. 1999 vyzradil, že Ján Pavol II. dal jeho nekatolíckej cirkvi veľký dar. [85] Spravodajská služba Zenit i ďalšie (pozri predchádzajúcu stranu) informovali o tom, že dar Jána Pavla II. schizmatickému patriarchovi bol $100 000!

„Rumunskí pravoslávni duchovní dnes povedali, že Ján Pavol II. daroval $100 000 na výstavbu pravoslávnej katedrály, ktorá pojme až 2 000 ľudí, informovala agentúra France-Presse.“ [86]

Pápež Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil, Konštitúcia 3 o heretikoch, 1215: „Ďalej stanovujeme, že veriaci, ktorí prijímajú, obhajujú alebo podporujú heretikov, podliehajú exkomunikácii.“ ^[87]

Ján Pavol II. vo svojom príhovore z dňa ich spoločného vyhlásenia schizmatickému patriarchovi Teoktistovi povedal: „Cieľom je... dosiahnuť jednotu, ktorá neimplikuje ani pohltenie, ani splynutie...“ [88]

Čiže Ján Pavol II. svojich poslucháčov opakovane verejne uisťoval o tom, že katolíci by sa nemali snažiť obrátiť nekatolíkov a že katolícka viera nie je nevyhnutná na dosiahnutie spásy.

Pápež Pius IX., Nostis et Nobiscum (# 10), 8. december 1849: „Najmä sa postarajte o to, aby boli veriaci hlboko a úplne presvedčení o pravdivosti náuky, že katolícka viera je k dosiahnutiu spásy nevyhnutná.“ [89]

Ján Pavol II. v tom istom príhovore k schizmatickému patriarchovi Rumunska v skutočnosti urobil toto neuveriteľné vyhlásenie:

„Pokiaľ ide o Katolícku Cirkev, ona uznáva misiu, ktoré sú pravoslávne cirkvi povolané vykonávať v krajinách, kde sú zakorenené už stáročia. Netúži po ničom inom, ako pomáhať v tejto misii...“ [90]

Toľko k pápežstvu! Toľko k posledným 1000 rokom dogmatických vyhlásení, ktoré schizmatici odmietajú! Toľko k rozvodom a znovuzosobášeniam! A toľko ku Katolíckej Cirkvi podľa Jána Pavla II. Podľa tohto odpadlíka všetko toto nič neznamená a v skutočnosti by sa v to nemalo veriť, pretože „Cirkev“ netúži po ničom inom, len aby týchto ľudí udržala v schizme a mimo svojich učení.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 5), 27. máj 1832: „Nenechaj sa zviesť, brat môj; ak niekto nasleduje schizmatika, nezíska dedičstvo kráľovstva Božieho.“ [91]

Pápež Lev XII., Quod Hoc Ineunte (# 8), 24. máj 1824: „Oslovujeme všetkých vás, čo ste ešte stále vzdialení od pravej Cirkvi a cesty k spáse. V tomto všeobecnom radovaní chýba jedno: aby ste... úprimne súhlasili s matkou Cirkvou, mimo učení ktorej spásy niet.“ [92]

Pápež Lev XII., Ubi Primum (#14), 5. máj 1824: „Pre najpravdivejšieho Boha, ktorý je Pravdou samotnou, najlepšieho, najmúdrejšieho Živiteľa a Vyplácača dobrých ľudí, je nemožné schváliť všetky sekty, ktoré vyznávajú bludné učenia, ktoré si často navzájom odporujú a sú rozporuplné, a udeliť večné odmeny ich členom. ...božskou vierou vyznávame jedného Pána, jednu vieru, jeden krst... Toto je dôvodom, prečo vyznávame, že niet spásy mimo Cirkvi.“ [93]

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 11), 6. január 1928: „Katolícka Cirkev je v zachovávaní pravého uctievania jediná. ...ak sem niekto nevstúpi alebo ak odtiaľto niekto odíde, je cudzincom nádeji na život a spásu.“ [94]

Tuná vidíme Jána Pavla II. a schizmatického patriarchu Teoktistu sedieť na rovnako vysokých stoličkách

Toto je ďalší čin, ktorým Ján Pavol II. prejavil, že uznáva „pravoslávne“ kacírstvo, že všetci biskupi sú si rovní. Ján Pavol II. sa držal toho, že popieranie primátu rímskeho biskupa je v poriadku.

V lete r. 2003 Ján Pavol II. opäť odmietol prozelytizovanie východných schizmatikov.

Ján Pavol II., Ecclesia in Europa, posynodálna apoštolská exhortácia, 28. jún 2003: „Zároveň by som chcel biskupov a bratov i sestry z ortodoxných cirkví znova uistiť, že... novú evanjelizáciu v nijakom prípade nemožno zamieňať za prozelytizmus.“ [95]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 3. kapitola, ex cathedra: „Učíme teda a vyhlasujeme, že Rímska cirkev dostala z ustanovenia Pána nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci... Toto je náuka katolíckej pravdy, od ktorej sa nikto nemôže odchýliť bez toho, aby tým utrpela jeho viera a spása.“ [96]

Táto neomylná definícia I. vatikánskeho koncilu vyhlasuje, že každý, čo sa odkloní od dogmy o pápežstve (že rímsky pápež má najvyššiu moc v Kristovej Cirkvi), ako napríklad „pravoslávni“ schizmatici a protestanti, si nemôže zachovať svoju vieru a spásu. A predsa nám Ján Pavol II. hovorí, že pravoslávni schizmatici a protestanti si nielenže môžu zachovať svoju vieru a spásu, zatiaľ čo popierajú pápežstvo, ale že v pápežstvo by veriť nemali. Bol totálnym heretikom, ktorý odmietal túto dogmu I. vatikánskeho koncilu.

Ján Pavol II. deklaruje spoločenstvo a jednotu viery s nekatolíckymi sektami

Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ut Unum Sint neuveriteľných 16-krát vyhlásil, že jeho „Cirkev“ je v spoločenstve s nekatolíckymi sektami, a 8-krát vyhlásil, že má takú istú vieru ako nekatolícke sekty.

Ján Pavol II., Ut Unum Sint (# 62), 25. máj 1995, hovoriac o nekatolíckom a schizmatickom patriarchovi Etiópie: „...spolu so ctihodným patriarchom cirkvi Etiópie Abunom Paulosom, ktorý ma navštívil v Ríme 11. júna 1993, sme zdôraznili hlboké spoločenstvo, ktoré zotrváva medzi oboma našimi cirkvami: ‘Vyznávame spoločne vieru, ktorú sme prijali od apoštolov... Dnes môžeme skutočne tvrdiť, že máme tú istú vieru v Krista...“ [97]

Pápež sv. Lev Veľký, Kázeň 129: „Preto keďže mimo Katolíckej Cirkvi niet ničoho dokonalého, ničoho nepoškvrneného... nijako sa neprirovnávame k tým, čo sú oddelení od jednoty Kristovho tela; nie sme spojení v žiadnom spoločenstve.“ [98]

Keď Ján Pavol II. tvrdí, že má takú istú vieru a spoločenstvo ako nekatolícke sekty, tvrdí, že je nekatolíkom.

Ján Pavol II. daroval schizmatikovi Karekinovi II. relikviu a vyhlásil, že jeho sekta je „Kristova nevesta“

Ján Pavol II. tiež daroval Karekinovi II., hlave schizmatickej cirkvi v Arménsku, relikviu sv. Gregora Osvietiteľa.

Ján Pavol II. odovzdáva relikviu sv. Gregora Osvietiteľa hlave schizmatickej „cirkvi“ v Arménsku

Ján Pavol II., Homília schizmatickému patriarchovi Karekina II., 10. november 2000: „...s radosťou vraciam Vašej Svätosti relikviu sv. Gregora Osvietiteľa... Relikvia bude umiestnená v novej katedrále, ktorá sa teraz stavia... Dúfam, že nová katedrála bude ešte krajšie zdobiť Kristovu nevestu v Arménsku...“ [99]

Sv. Gregor Osvietiteľ (roky cca. 257 – 332. po Kristovi) bol „apoštolom Arménska“, tým, čo šíril pravú kresťanskú vieru (katolícku vieru) v Arménsku:

„Kráľ Tiridates a sv. Gregor Osvietiteľ, veľmi úzko spolupracujúc, zničili všetky staré pohanské svätyne v Arménsku, počnúc tými bohyne Anahit a boha Tir, po ktorom kráľ dostal meno. Na ich miestach boli vztýčené kríže. Veľmi veľké počty ľudí boli pokrstené.“ [100]

Ján Pavol II. darovaním relikvie tohto veľkého kresťanského apoštola Arménska schizmatikom jasne naznačoval, že schizmatikov považuje za nositeľov pravej kresťanskej viery – pravej viery, ktorej sa držal sv. Gregor Osvietiteľ. Ďalej môžeme v homílii vyššie vidieť, že Ján Pavol II. nazval schizmatickú pravoslávnu cirkev „Kristovou nevestou“, čož je titul vyhradený pre Katolícku Cirkev!

Kacírstvo Jána Pavla II. v súvislosti s anglikánskou sektou

Pretože Margaréta Clitherowová odmietla uznať anglikánsku sektu a jej „omšu“ – no namiesto toho do svojho domu pozvala katolíckych kňazov proti trestným zákonom – bola umučená tak, že ju rozdlávilo na smrť pod veľkými dvermi zaťaženými ťažkými závažiami. Tento spôsob popravy je tak bolestivý, že sa nazýva „trest ťažký a tvrdý“. Vytrpela to všetko, pretože sa rozhodla neprijať anglikánstvo. Avšak sekta II. vatikánskeho koncilu učí, že anglikáni sú bratia „kresťania“, ktorí obrátenia nepotrebujú a ktorých neplatní „biskupi“ sú v skutočnosti pravými biskupmi Kristovej Cirkvi. Sekta II. vatikánskeho koncilu učí, že jej mučeníctvo bolo zbytočné.

Ján Pavol II. išiel do anglikánskej katedrály a zúčastnil sa na „bohoslužbe“ anglikánskej sekty – formálne kacírstvo skutkom

Ján Pavol II. hovorí v anglikánskej canterburskej katedrále v r. 1982 [101]

Ján Pavol II. sa v roku 1982 vysmieval z anglických mučeníkov svojou spoločnou modlitbou s anglikánskym „arcibiskupom“ Canterbury

Ján Pavol II. počas spoločnej modlitby so schizmatickým a heretickým „arcibiskupom“ Canterbury (anglikánom), ktorý je len laikom vydávajúcim sa za biskupa

Ďalšia fotografia Jána Pavla II. modliaceho sa so schizmatickým a heretickým „arcibiskupom“ Canterbury

Dňa 29. mája 1982 Ján Pavol II. kľačal v anglikánskej katedrále počas „medzináboženskej modlitby“ s „arcibiskupom“ Canterbury, Róbertom Runcieom, čím sa vysmieval z mučeníctva toľkých mnohých katolíckych svätých, ktorí radšej statočne vyliali svoju krv, lež aby prijali bludnú anglikánsku sektu alebo sa zúčastnili na bludnej „bohoslužbe“.

Pápež Pius IX., Neminem vestrum (# 5), 2. február 1854: „Chceme, aby ste vedeli, že títo istí mnísi nám poslali nádherné vyznanie katolíckej viery a doktríny... Výrečne uznali a slobodne prijali nariadenia a dekréty, ktoré pápeži a posvätné kongregácie vydali alebo vydajú – najmä tie, čo zakazujú communicatio in divinis [spoluúčasť na svätých veciach] so schizmatikmi.“ [102]

Ján Pavol II. udelil pektorálny kríž hlave anglikánskej sekty, laikovi

V r. 2003 Ján Pavol II. udelil pektorálny kríž Rowanovi Williamsovi, anglikánskemu „arcibiskupovi“ Canterbury.

Ján Pavol II. bozkáva prsteň Rowana Williamsa, hlavy anglikánskej sekty, ktorému tiež udelil pektorálny kríž, hoci Williams je len laik

Pre tých, čo nevedia, anglikánska nekatolícka sekta ani len nemá platných kňazov alebo platných biskupov. Pápež Lev XIII. neomylne vyhlásil, že anglikánske vysviacky sú neplatné.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „...Našou autoritou, z Našej pohnútky s istým poznaním prehlasujeme a vyhlasujeme, že vysviacky vykonané podľa anglikánskeho obradu boli a sú absolútne nulitné a úplne neplatné.“ [103]

Anglikánski „kňazi“ a „biskupi“ sú teda laikmi, okrem toho, že sú nekatolíckymi heretikmi a schizmatikmi. Napriek tomu Ján Pavol II. po zvolení nového anglikánskeho „arcibiskupa“ Canterbury (Rowana Williamsa) vyslal odpadlíka Waltera Kaspera, aby tomuto nekatolíckemu laikovi udelil pektorálny kríž a schvaľovací telegram! Toto je také kacírske, že takmer niet slov, ako to opísať.

Anglikánsky „arcibiskup“ Canterbury, Rowan Williams, Jánovi Pavlovi II., 4. október 2003: „V r. 1966 pápež Pavol VI. daroval arcibiskupovi Michaelovi Ramseymu svoj vlastný biskupský prsteň, ktorý si jeho nástupcovia cenili a ktorý ja dnes nosím. Som rád, že vám môžem poďakovať za osobný dar v podobe pektorálneho kríža, mne poslaný pri príležitosti mojej intronizácie skôr počas tohto roka. Keď som sa ujal svojho nového duchovného úradu, hlboko som ocenil toto znamenie spoločnej úlohy...“ [104]

Pektorálny kríž je tradičným katolíckym symbolom biskupskej autority. Tým, že pektorálny kríž udelil odpadlíkovi Rowan Williamsovi – ktorý je tiež za vysväcovanie žien a homosexuálov za kňazov – Ján Pavol II. nielenže svojím činom kategoricky poprel neomylnú definíciu pápeža Leva XIII., že anglikánske vysviacky sú neplatné, ale taktiež si urobil úplný posmech z katolíckych dogiem o pápežstve a Kristovej Cirkvi.

A to, čo robí tento čin Jána Pavla II. ešte neuveriteľnejším, je fakt, že samotnému Williamsovi bolo zakázané viesť „bohoslužby“ „Prijímania“ v 350 anglikánskych farnostiach za jeho názor v prospech žien kňažiek! [105] To však Jána Pavla II. nezastavilo; on proste napredoval v odpadlíctve.

Ján Pavol II. dokonca naznačil, že nekatolícky laik Williams je legitímnym biskupom „Canterburského stolca“.

Ján Pavol II., „Najdôstojnejšiemu a právom ctihodnému Rowanovi Williamsovi, arcibiskupovi Canterbury“, 4. október 2003: „Tieto stretnutia sa snažili obnoviť väzby medzi Canterburským stolcom a Apoštolským stolcom... Je to vernosť Kristovi, ktorá nás núti pokračovať v hľadaní úplnej viditeľnej jednoty a nájsť vhodné spôsoby, ako sa zapojiť – kedykoľvek je to možné – do spoločného svedectva a misie... Modlím sa za obnovené vyliatie Ducha Svätého na vás... Nech vás Boh chráni, bdie nad vami a nech vás vždy vedie pri vykonávaní vašich vznešených povinností.“ [106]

Ako je uvedené vyššie, Ján Pavol II. počas stretnutia s Rowanom Williamsom tiež pobozkal jeho prsteň, čož opäť preukázalo, že Ján Pavol II. uznával tohto nekatolíckeho laika za legitímneho biskupa v Kristovej Cirkvi. Ján Pavol II. sa vysmieval z Ježiša Krista, Katolíckej Cirkvi a zo všetkých anglických mučeníkov, ktorí vytrpeli strašné muky za to, že odmietli zanechať katolicizmus a stať sa anglikánmi. Týmto činom Ján Pavol II. odmietol učenie Katolíckej Cirkvi o episkopáte, vysviacke, apoštolskom nástupníctve a jednote Cirkvi.

Ján Pavol II. išiel do luteránskeho chrámu

Ján Pavol II. v luteránskom chráme v roku 1983

V r. 1983 Ján Pavol II. navštívil luteránsky chrám na 500. výročie narodenia Martina Luthera. Toto je ďalší kacírsky skutok – zúčastňovanie sa na „bohoslužobných“ ceremóniách nekatolíckeho náboženstva a oslavovanie hereziarchu – ktorý absolútne dokazuje, že Ján Pavol II. nebol katolíkom.

Ján Pavol II. chválil Luthera, Kalvína, Zwingliho a Husa

Ján Pavol II. tiež chválil najväčších nepriateľov, akých kedy Katolícka Cirkev poznala, vrátane protestantských revolucionárov Luthera a Kalvína. V októbri r. 1983 sa Ján Pavol II. o Martinovi Lutherovi vyjadril: „Náš svet ešte aj dnes prežíva jeho veľký/skvelý vplyv na dejiny.“ [107] A 14. júna 1984 Ján Pavol II. chválil Kalvína ako človeka, ktorý sa snažil „urobiť Cirkev vernejšou Pánovej vôli.“ [108] Blahosklonne sa správať k heretikom, podporovať ich a obhajovať ich znamená byť heretikom. Chváliť najhorších kacírov v dejinách Cirkvi, ako napríklad Luthera a Kalvína, je horšie než kacírstvo.

Pápež Gregor XVI., Encyklika, 8. mája 1844: „Neskôr však bola potrebná ešte väčšia opatrnosť, keď sa luteráni a kalvíni opovážili oponovať nemennej náuke viery s takmer neuveriteľnou škálou bludov. Vyskúšali všetky prostriedky, aby veriacich zviedli zvrátenými vysvetleniami posvätných kníh...“ [109]

Ján Pavol II. chválil aj notorických heretikov Zwingliho a Husa. Dokonca zašiel až tak ďaleko, že povedal, že Ján Hus, ktorého Kostnický koncil odsúdil ako kacíra, bol mužom „neomylnej osobnej integrity“! [110]

Ján Pavol II. schválil vatikánsko-lutheránsku dohodu o ospravedlnení

Dňa 31. októbra 1999 si „kardinál“ Edward Cassidy a luteránsky „biskup“ Christian Krause podali ruky pri podpise Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení v nemeckom Augsburgu. Táto dohoda, ktorú Ján Pavol II. schválil, učí: že ospravodlivenie sa deje „len skrze vieru“ (Dodatok #2, C); že kánony Tridentského koncilu sa už na luteránov nevzťahujú (# 13); že žiadne z luteránskych učení v Spoločnom vyhlásení vrátane herézy o ospravodlivení iba skrze vieru a viacerých ďalších luteránskych heréz nie je Tridentským koncilom odsúdené (# 41). V krátkosti: táto dohoda medzi „Cirkvou“ Jána Pavla II. a luteránskou sektou úplne odmieta dogmatický Tridentský koncil. Je to opravdivé vyhlásenie, že sekta Jána Pavla II. je protestantskou sektou. (O niečo neskôr v tejto knihe sa nachádza kapitola o tejto ohromujúco heretickej dohode).

Ján Pavol II., 19. január 2004, Na stretnutí s luteránmi z Fínska: „...chcem vyjadriť svoju vďačnosť za ekumenický pokrok, ku ktorému došlo medzi katolíkmi a luteránmi za päť rokov od podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.“ [111]

Ján Pavol II. učil, že nekatolíci môžu prijímať Prijímanie

Ján Pavol II. tiež učil, že nekatolíci môžu zákonne prijímať Sväté Prijímanie. Kánon 844.3 jeho Kódexu kánonického práva z r. 1983 hovorí, že:

„Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo...“ [112]

Myšlienka, že nekatolíci môžu zákonne prijímať Sväté Prijímanie alebo iné sviatosti, je v rozpore s 2000-ročným učením Katolíckej Cirkvi.

Pápež Pius IX., Encyklika, 8. apríl 1862: „...‘každý, kto je Baránka a nie je členom Cirkvi, sa dopustil svätokrádeže;’ ...“ [113]

To, čo je na tejto heréze Jána Pavla II. (že je zákonné dávať Sväté Prijímanie nekatolíkom) obzvlášť podstatné, je skutočnosť, že sa objavuje aj v jeho novom katechizme, v paragrafe 1401. Tento dokument bol promulgovaný takzvanou najvyššou apoštolskou autoritou Jána Pavla II. Ján Pavol II. vo svojej konštitúcii Fidei Depositum promulgoval svoj nový katechizmus, pričom použil svoju „apoštolskú autoritu“, aby vyhlásil, že je „bezpečnou normou pre učenie viery“.

Ján Pavol II., Fidei depositum, 11. október 1992: „Katechizmus katolíckej Cirkvi, ktorý som schválil 25. júna 1992 a ktorého zverejnene dnes svojou apoštolskou autoritou nariaďujem, je výkladom viery Cirkvi a katolíckeho učenia... Vyhlasujem ho za bezpečnú normu pre učenie viery...“ [114]

Katechizmus Jána Pavla II. nie je bezpečnou normou pre učenie viery. Je bezpečnou normou pre učenie kacírstva. Keďže teda Ján Pavol II. predstieral, že z Petrovho stolca vyhlasuje, že jeho katechizmus je bezpečnou normou pre učenie viery, hoci ňou nie je, vieme, že nesedí na Petrovom stolci. Pápež sa nemôže mýliť, keď hovorí z Apoštolského stolca, to jest so svojou apoštolskou autoritou z Petrovho stolca.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, ex cathedra: „...na Apoštolskej stolici sa vždy pridŕžalo nepoškvrneného katolíckeho náboženstva a ctila sa svätá náuka.“ [115]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, ex cathedra: „Čiže táto charizma pravdy a nikdy nezlyhávajúcej viery bola božsky udelená Petrovi a jeho nástupcom na tejto Stolici...“ [116]

Táto heréza, že nekatolíci majú dovolené prijímať Sväté Prijímanie, sa učila aj na II. vatikánskom koncile, ako sme už prebrali. Ján Pavol II. sa k tomuto učeniu taktiež vyjadril so súhlasom v Ut Unum Sint:

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 58), 25. máj 1995: „Z dôvodu jestvujúcich sviatostných zväzkov medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami... ‘...katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach.’ (...) Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa ekleziologickú implikáciu spoluúčasti na sviatostiach, predovšetkým na svätej Eucharistii.“ [117]

Upozorňuje na „ekleziologickú implikáciu“ spoluúčasti na sviatostiach s „ortodoxnými“. Jeho implikáciou je, že sú súčasťou tej istej Cirkvi.

Ján Pavol II. učil, že nekatolícke sekty sú prostriedkami spásy

Po II. vatikánskom koncile Ján Pavol II. tiež učil, že nekatolícke sekty sú prostriedkami spásy, čož je kacírstvo.

Ján Pavol II., Nový katechizmus, paragraf 819, hovoriac o nekatolíckych cirkvách: „Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy.“ [118]

Pápež Pius IV., vyznanie viery, Tridentský koncil, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený... zo slobodnej vôle vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [119]

Ján Pavol II. učil, že nekatolícke sekty majú svätých a mučeníkov

Ján Pavol II. opakovane učil, že nekatolícke sekty majú svätých a mučeníkov.

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 84), 25. máj 1995: „Hoci neviditeľným spôsobom, je ešte neúplná spätosť našich spoločenstiev v skutočnosti pevne zakotvená v dokonalom spoločenstve svätých, to jest tých, ktorí sa po živote vo vernosti milosti nachádzajú v spoločenstve s osláveným Kristom. Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, KTORÉ IM OTVORILI CESTU DO SPOLOČENSTVA SPÁSY.“ [120]

Toto je nepopierateľná, nesporná a zjavná heréza. Článkom božskej a katolíckej viery je, že tí, čo nie sú v Katolíckej Cirkvi, aj keby vyliali krv pre Kristovo meno, nemôžu byť spasení.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, ex cathedra: „...nikto... ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [121]

Túto slávnostne definovanú dogmu z Florentského koncilu zopakoval pápež Pius XI.:

Pápež Pius XI., Rappresentanti in terra (# 99), 31. december 1929: „Výrazne vyniká v životoch mnohých svätých, ktorých Cirkev – a len ona – vytvára a v ktorých sa dokonale realizuje cieľ kresťanskej výchovy...“ [122]

Ťažko si predstaviť konkrétnejšie a explicitnejšie popretie tejto konkrétnej dogmy ako to z Ut Unum Sint #84 Jána Pavla II (citované vyššie).

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 2), 27. máj 1832: „Nakoniec sa niektorí z týchto pomýlených ľudí pokúšajú presvedčiť seba i iných, že ľudia nie sú spasení iba v katolíckom náboženstve, ale že dokonca aj heretici by mohli získať večný život.“ [123]

Prosím, všimnite si tiež, že očividný heretik Ján Pavol II. v Ut Unum Sint #84 nielenže vyhlasuje, že „svätí“ pochádzajú z nekatolíckych cirkví (jasná heréza), ale ide ešte ďalej a vyhlasuje, že tieto nekatolícke sekty im „otvorili“ ich spásu: „cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré im otvorili cestu do spoločenstva spásy.“

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 83), 25. máj 1995: „Všetky kresťanské spoločenstvá vedia, že táto nutnosť, toto odstránenie prekážok, so získaním sily a pomoci Ducha, nie je mimo ich schopností. Veď všetky majú mučeníkov kresťanskej viery.“ [124]

Ján Pavol II., Prejav schizmatickému nekatolíckemu patriarchovi Karekinovi II., 9. november 2000: „Znovu Vašej Svätosti ďakujem za vašu ochotu byť v osobe vášho zástupcu súčasťou tej liturgie. V podstate ‘azda najpresvedčivejšou formou ekumenizmu je ekumenizmus svätých a mučeníkov. Communio sanctorum hovorí hlasnejšie ako veci, ktoré nás rozdeľujú.’“ [125]

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 1), 25. máj 1995: „Odvážne svedectvo mnohých mučeníkov nášho storočia, patriacich aj k iným cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, dáva koncilovej výzve novú silu a upamätúva nás na povinnosť túto výzvu prijať a premeniť na činy.“ [126]

Ján Pavol II., Salvifici doloris (# 22), 11. február 1984: „Kristovo zmŕtvychvstanie odhalilo ‘slávu budúcich vekov’ a zároveň dovŕšilo ‘slávu kríža’. Tú slávu, ktorá väzí v samom Kristovom utrpení a často sa odzrkadlila a odzrkadľuje v utrpení človeka ako prejav jeho duchovnej veľkosti. Túto slávu treba vidieť nielen u mučeníkov za vieru, ale aj u mnohých iných ľudí, ktorí i keď neveria v Krista, trpia a dávajú život za pravdu alebo za inú spravodlivú vec. V utrpeniach všetkých týchto ľudí sa zvláštnym spôsobom osvedčuje veľká dôstojnosť človeka.“ [127]

Ján Pavol II., Príhovor na Anjel Pána, 19. september 1993: „V neobmedzenom priestore východnej Európy môže aj Pravoslávna cirkev na konci tohto storočia právom povedať to, čo Otcovia Cirkvi vyhlásili o počiatočnom šírení Evanjelia: ‘Sanguis martyrum – semen Christianorum’ [krv mučeníkov – semeno kresťanov].“ [128]

Ján Pavol II., Tertio millennio adveniente (# 37), 10. november 1994: „Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov, ako to zdôraznil už Pavol VI. v homílii pri príležitosti vyhlásenia za svätých ugandských mučeníkov.“ [129]

Ján Pavol II., Tertio millennio adveniente (# 37), 10. november 1994: „...miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili mučeníctvo; preto je nutné zozbierať potrebnú dokumentáciu. To, samozrejme, nemôže nemať aj výrazné znaky ekumenizmu. Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo svätých, rozpráva silnejším hlasom ako pôvodcovia rozdelenia.“ [130]

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 84), 25. máj 1995: „Z určitého teocentrického hľadiska máme my kresťania už spoločné martyrológium. Sú v ňom aj mučeníci nášho storočia, ktorých je oveľa viac, ako by sme mysleli...“ [131]

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 84), 25. máj 1995: „Vo svetle vyžarovanom z ‘dedičstva svätých’, ktorí patria všetkým spoločenstvám, javí sa ‘dialóg obrátenia sa’ k plnej a viditeľnej jednote ako iskra nádeje. Táto všadeprítomnosť svätých poskytuje dôkaz transcendentnosti moci Ducha.“ [132]

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 12. máj 1999: „Skúsenosť z mučeníctva spojila kresťanov rôznych denominácií v Rumunsku. Pravoslávni, katolíci a protestanti vydali obetovaním svojich životov jednotné svedectvo o Kristovi.“ [133]

Všetko toto je opakované, verejné a formálne kacírstvo. A keď si človek pomyslí, že niektorí „tradicionalisti“ majú opovážlivosť tvrdiť, že Ján Pavol II. nikdy žiadnu dogmu nepoprel! Aká to nehoráznosť a lož! Už len táto heréza sama osebe, bez toho, aby sme sa brali do úvahy všetky ostatné, dokazuje, že nebol katolíkom. Dokazuje, že Ján Pavol II. výslovne odmietol slávnostne definovanú dogmu (z vyššie uvedeného Florentského koncilu), že nekatolíci nemôžu byť spasení, aj keby pre Krista vyliali svoju krv.

Pápež Pelágius II., epištola (2) Dilectionis vestrae, 585: „Tí, čo v Cirkvi Božej nie sú ochotní zastávať rovnaký názor, s Bohom zostať nemôžu; aj keď sú odovzdaní do plameňov a ohňa, horia, alebo sú hodení divokým šelmám, položia svoje životy, nebude pre nich tá koruna viery, ale potrestanie nevery, nie slávny výsledok (náboženskej cnosti), ale zrúcanina zúfalstva. Takýto človek môže byť zabitý; nemôže byť korunovaný.“ [134]

Ján Pavol II. schválil ženskú miništrantskú prax

Ján Pavol II. s miništrantkami

Ján Pavol II. tiež schválil ženskú miništrantskú prax, prax, ktorá je v kostoloch II. vatikánskeho koncilu bezuzdá. Ženskú miništrantskú prax odsúdili ako zlú pápež Benedikt XIV., pápež sv. Geláz a pápež Inocent IV.

Pápež Benedikt XIV., Encyklika, 26. júl 1755: „Pápež Geláz vo svojom deviatom liste biskupom Lukánie odsúdil zlú zavedenú prax, kde ženy posluhujú kňazovi pri slávení omše. Keďže sa toto zneužitie rozšírilo u Grékov, Inocent IV. ho striktne zakázal vo svojom liste biskupovi z Tuskulum: ‘Ženy by sa nemali opovažovať slúžiť pri oltári; táto služba by sa im mala úplne odoprieť. Aj my sme túto prax takými istými slovami zakázali v Našej často opakovanej konštitúcii...“ [135]

Ján Pavol II. tiež „kanonizoval“ ľudí, ktorí úplne prijali herézy II. vatikánskeho koncilu, novú omšu a náboženský indiferentizmus. Urobiť toto je pre pravého pápeža nemožné, keďže kanonizácie pravých pápežov sú neomylné. Toto opäť posluhuje ako dôkaz, že Ján Pavol II. nebol pravým pápežom.

Ján Pavol II. tiež odsúdil križiacke výpravy. Križiacke výpravy slávnostne schválili štyri koncily a viac než 10 pápežov vrátane pápeža Urbana II., pápeža Kalixta II., pápeža Alexandra III., pápeža Kalixta III., pápeža Klementa V. a ďalších.

Ján Pavol II. ocenený slobodomurármi

Ján Pavol II. prijíma B’nai B’rith (slobodomurársku lóžu z New Yorku) 22. marca 1982

V decembri r. 1996 Veľká orientálna lóža talianskeho slobodomurárstva udelila Jánovi Pavlovi II. svoje najväčšie vyznamenanie, Galilejský rád, ako prejav vďaky za úsilia, ktoré vynaložil na podporu slobodomurárskych ideálov. Predstaviteľ talianskeho slobodomurárstva poznamenal, že Ján Pavol II. si toto vyznamenanie zaslúžil, pretože presadzoval „hodnoty všeobecného slobodomurárstva: bratstvo, úctu k dôstojnosti človeka a ducha tolerancie, ústredné veci života pravých slobodomurárov.“ [136]

Ján Pavol II. sa ospravedlnil červenej Číne

Dňa 24. októbra 2001 sa Ján Pavol II. ospravedlnil červenej Číne. Presne tak: Ján Pavol II. sa ospravedlnil satanskému komunistickému režimu v Číne za údajné zlá katolíkov! Dokonca chválil sociálnu spravodlivosť v červenej Číne.

Ján Pavol II., 24. október 2001: „Pokiaľ ide o Katolícku Cirkev, s úctou sa pozerá na tento pôsobivý ťah a ďalekozraké plánovanie... Cirkvi veľmi ležia na srdci hodnoty a ciele, ktoré majú prvoradú dôležitosť aj pre novodobú Čínu: solidarita, mier, sociálna spravodlivosť...“ [137]

K sociálnej spravodlivosti v Číne patrí politika jedného dieťaťa na rodinu, ktorá sa vynucuje nútenými potratmi a antikoncepciou. Čínska vláda okrem väznenia, mučenia a vraždenia katolíkov zavraždí milióny detí každý rok.

Ján Pavol II. vyhlásil, že Katolícka Cirkev a Čína sú dve starobylé inštitúcie „nie vo vzájomnej opozícii“. [138] Chváliť sociálnu spravodlivosť komunistickej Číny je horšie než kacírstvo; je to satanistické.

Ján Pavol II. propagoval evolučnú teóriu

Dňa 22. októbra 1996 Ján Pavol II. vyhlásil, že evolúcia je „viac než púha hypotéza“. [139] Toto naznačovalo, že evolúciu považoval za pravdivú.

Ján Pavol II. povedal, že nebo, peklo a očistec nie sú skutočnými miestami

V sérii prejavov v lete r. 1999, o ktorých informovali oficiálne vatikánske noviny, Ján Pavol II. povedal, že nebo, peklo a očistec nie sú skutočnými miestami.

Ján Pavol II. na svojej generálnej audiencii 21. júla 1999 povedal, že nebo nie je skutočné miesto. [140]

Dňa 28. júla 1999 Ján Pavol II. povedal:

1) „Je to práve táto tragická situácia, ktorú vysvetľuje kresťanská náuka, keď hovorí o večnom pekelnom zatratení. Nie je to trest externe uložený Bohom, ale vývoj predpokladov, ktoré si ľudia už stanovili v tomto živote.“ [141]

2) „Nový zákon za použitia obrazov predstavuje miesto určené pre zlokonajúcich ako ohnivú pec, kde budú ľudia ‘plakať a škrípať zubami’... Obrazy o pekla, ktoré nám predstavuje Sväté Písmo, sa musia správne vyložiť. Ukazujú úplnú frustráciu a prázdnotu života bez Boha. Skôr ako miesto, peklo označuje stav tých, čo sa slobodne a definitívne oddeľujú od Boha, zdroja všetkého života a radosti.“ [142]

3) „Večné zatratenie zostáva reálnou možnosťou, ale bez zvláštneho božského zjavenia nám nie je dané vedieť či a ktoré ľudské bytosti v ňom skutočne existujú. Myšlienka na peklo – a ešte menej nevhodné použitie biblických obrazov – nesmie vyvolávať úzkosť alebo zúfalstvo, ale je nevyhnutnou a zdravou pripomienkou slobody v rámci ohlasovania, že vzkriesený Ježiš zvíťazil nad Satanom, dávajúc nám Božieho Ducha, ktorý nás núti volať ‘Abba, Otče!’“ [143]

Tento prejav Jána Pavla II. sám osebe predstavuje formálne kacírstvo. Hovorí, že nevieme, či sú ľudské bytosti zatratené. Božsky zjavenou pravdou Evanjelia je, že ľudské bytosti vo večnom zatratení existujú, ako to opakovane hovorí Ježiš. Napríklad:

Evanjelium podľa Matúša 13:40-42 – „Ako sa teda zbiera kúkoľ a páli v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a uvrhnú ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“

V krátkej audiencii v poľštine pre bratov krajanov Ján Pavol II. pripomenul učenie kacíra Hansa Ursa von Baltazára, že „Peklo existuje, ale môže byť prázdne“. [144]

Ján Pavol II. 4. augusta 1999 povedal, že očistec nie je skutočné miesto. [145]

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, 25. zasadnutie, 3. – 4. december 1563: „Keďže Katolícka Cirkev, poučená Duchom Svätým, podľa Svätého Písma a starobylej tradície otcov na posvätných konciloch a najnovšie aj na tejto ekumenickej synode učila, že očistec existuje a že dušiam tam zadržiavaným pomáhajú modlitby veriacich, predovšetkým však príjemná oltárna obeta...“ [146]

Na Assisi stretnutí z 24. januára 2002 Jána Pavol II. vydal „Dekalóg z Assisi“. Slovo dekalóg znamená desatoro.

Ján Pavol II., 21. máj 2002: „Aby ste pomohli vytvoriť svet väčšej spravodlivosti a solidárnosti, vezmite si k srdcu potrebu presadzovať „Dekalóg Assisi“ vyhlásený v Deň modlitieb za pokoj posledného 24. januára.“ [147]

Čiže Ján Pavol II. hovoril, že ľudia musia hlásať nové desatoro, ktoré vydal v Assisi.

Ján Pavol II. zmenil Ruženec

Ján Pavol II. veneruje bochník chleba?!

Ján Pavol II. tiež zmenil Ruženec. V októbri r. 2002 Ján Pavol II. pridal do Ruženca päť nových tajomstiev, ktoré nazval „tajomstvá svetla“. Ján Pavol II. v dokumente, ktorý tajomstvá svetla promulgoval, vyhlásil:

„Každý, kto rozjíma o Kristovi a prechádza cez rôzne etapy jeho života, nemôže v ňom nespoznať aj pravdu o človeku.“ [148]

Keď rozjímame o Kristových tajomstvách, nevnímame v ňom pravdu o človeku. Ján Pavol II. to napísal, pretože učil, že človek je Boh; a konkrétne, že pravdou o človeku je, že je Ježiš Kristus.

Ján Pavol II. učil, že človek je Kristus

Ján Pavol II., Úplne prvá homília, navždy poznačujúca začiatok jeho pastoračnej služby, nedeľa, 22. októbra 1978: „‘Ty si Kristus, Syn živého Boha’ (Mt 16:16). Tieto slová vyriekol Šimon, syn Jonáša, v kraji Cézarey Filipovej... Tieto slová poznačujú začiatok Petrovej misie v dejinách spásy...

V tento deň a na tomto mieste sa tieto isté slová musia znova vyrieknuť a vypočuť: ‘Ty si Kristus, Syn živého Boha.’ Áno, bratia a synovia a dcéry, tieto slová na prvom mieste. (...) ...prosím počúvajte ešte raz, dnes a na tomto posvätnom mieste, slovám vyrieknutým Šimonom Petrom. V týchto slovách je viera Cirkvi. V týchto istých slovách je nová pravda, vskutku, konečná a definitívna pravda o človeku: Synovi živého Boha – ‘Ty si Kristus, Syn živého Boha.’“ [149]

Ján Pavol II. vo svojej úplne prvej homílii ako „pápež“ v r. 1978, v práve tom prejave, ktorý navždy poznačí začiatok jeho pastoračnej služby, v nedeľu 22. októbra 1978 svetu zvestoval, že ČLOVEK je Kristus, Syn živého Boha z Evanjelia podľa Matúša 16:16! Dokonca povedal, že toto je „nová pravda“ – nová pravda, ktorú prišiel vyjaviť. „Ty si Kristus, Syn živého Boha“, slová, ktoré sv. Peter vyriekol o našom Pánovi Ježišovi Kristovi, sú podľa Jána Pavla II. slová, ktoré opisujú pravdu o človeku. Toto je mimoriadne podstatné, pretože to dokazuje, že slová Panny Márie z La Salette sa splnili.

Naša Pani z La Salette, 19. september 1846: „Rím stratí vieru a stane sa sídlom Antikrista... Cirkev bude v zatmení.“

Ján Pavol II. v skutočnosti rôznymi spôsobmi hlásal, že človek je Kristus. Niekedy to bolo veľmi rafinované a dômyselné, inokedy veľmi očividné a trúfalé. Toto podrobne preberáme na konci tejto knihy, ale tuná je len niekoľko citátov:

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 22. február 1984: „...aby sa svedomia oslobodili v úplnej pravde človeka, ktorý je Kristus, ‘pokoj a milosrdenstvo’ pre každého.“ [150]

Ján Pavol II., Homília, 17. december 1991: „Drahí bratia a sestry, pozrite sa na Krista, Pravdu o človeku...“ [151]

Ján Pavol II., Homília, 10. december 1989: „...vyrovnať cestu Pána a cestu človeka...“ [152]

Ján Pavol II., Homília, 10. august 1985: „Dnes pri vysvätení vašej katedrály horlivo túžime, aby sa stala ‘pravým chrámom Boha a človeka’...“ [153]

Ján Pavol II., 25. december 1978: „Vianoce sú sviatkom človeka.“ [154]

Ján Pavol II., 25. december 2001: „...zastavme sa v adorácii v jaskyni a hľaďme na novorodeného Vykupiteľa. V ňom môžeme rozpoznať tvár každého malého dieťaťa, ktoré sa narodilo...“ [155]

Ján Pavol II., 25. december 1985: „Čo je milosť? Milosť je práve prejavom Boha. (...) Milosť je Boh ako „náš Otec.“ Je to Boží Syn... Je to Duch Svätý... Milosť je tiež človek...“ [156]

Ján Pavol II., 31. marec 1991: „Nech je úcta k človeku úplná... Každá urážka človeka je urážkou Boha...“ [157]

Ján Pavol II., 24. január 2002: „Uraziť človeka znamená, celkom určite, uraziť Boha.“ [158]

Ján Pavol II., Príhovor k veľvyslancovi Tuniska, 27. mája 2004, s. 8: „Pokiaľ ide o skromnú katolícku komunitu, ktorá žije v Tunisku, nemá žiadnu inú ambíciu ako svedčiť o dôstojnosti človeka...“ [159]

„Katolícka komunita“ v Tunisku nemá žiadnu inú ambíciu ako svedčiť o dôstojnosti človeka? Ján Pavol II. takýmto výrokom opäť naznačoval, že „katolícka“ komunita v Tunisku nemá žiadnu túžbu obracať iných nekatolíkov, ale iba svedčiť o dôstojnosti človeka.

Ján Pavol II., Homília, 24. jún 1988: „Ba čo viac, Boh chce v človeku stretnúť celé stvorenie.“ [160]

Toto znamená, že v človeku možno nájsť celé stvorenie.

Antipápež Ján Pavol II., Príhovor misionárom drahocennej krvi, 14. september 2001: „A v okamihu Veľkej noci táto radosť prišla do svojej plnosti, ako svetlo božskej slávy zasvietilo na tvár zmŕtvychvstalého Pána, ktorého rany navždy žiaria ako Slnko. Toto je pravda o tom, kým ste, milí Bratia...“ [161]

Ján Pavol II., Redemptor hominis, 4. marec 1979: „TENTO HLBOKÝ ÚŽAS NAD HODNOTOU A DÔSTOJNOSŤOU ČLOVEKA SA VOLÁ EVANJELIUM ČIŽE RADOSTNÁ ZVESŤ. A NAZÝVA SA AJ KRESŤANSTVOM.“ [162]

Evanjelium je Ježiš Kristus (jeho život a učenie); je to náboženstvo viery a mravov, ktoré zjavil svetu. Povedať, že Evanjelium, Radostná zvesť a kresťanstvo sú „hlbokým úžasom nad človekom“, znamená stotožniť človeka s Ježišom Kristom; ale práve preto to Ján Pavol II. napísal a práve toto robil.

List Galaťanom 1:8-9 – „Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“

Ján Pavol II. bol prekliaty. Hlásal nové evanjelium, nie Ježiša Krista, ale človeka na mieste Krista – evanjelium Antikrista.

Pápež sv. Pius X., E Supremi Apostolatus, 4. október 1903: „...charakteristickým znakom Antikrista, samotný človek vtrhol s nekonečnou opovážlivosťou na miesto Boha...“ [163]

Ján Pavol II. nosí „zlomený kríž“

Pavol VI., Ján Pavol I., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. nosili kríž, ktorému porozumel len málokto – zlovestne ohnutý alebo zlomený kríž, na ktorom je telo Krista zobrazené ako odpudivá a skrivená postava. Tento ohnutý alebo zlomený kríž používali čierni mágovia a čarodejníci v šiestom storočí, aby vyjadrili biblický výraz „znak šelmy“. Satanisti z piateho a šiesteho storočia, ako aj čierni mágovia a čarodejníci zo stredoveku (476 – 1453) takéto figuríny používali na vyjadrenie svojej nenávisti ku kresťanstvu. O skutočnosti, že zlomený kríž sa používal na okultné účely, sa možno dozvedieť v Múzeu čarodejníctva vo francúzskom Bayonne. [164]

Záverečné veci, pokiaľ ide o Jána Pavla II.

Takže otázka, ktorú si musí položiť každý, kto sa hlási ku katolíkom, je takáto: bol Ján Pavol II. hlavou Katolíckej Cirkvi alebo patril k inému náboženstvu? Ak patril k inému náboženstvu – a kto by sa to opovážil poprieť vo svetle nepopierateľných a ohromujúcich dôkazov, ktoré sme práve predložili? – potom nemohol byť hlavou Katolíckej Cirkvi.

Sv. František de Sales, učiteľ Cirkvi: „Bola by to vskutku jedna z najpodivnejších príšer, akú by bolo možno vidieť – keby hlava Cirkvi nebola z Cirkvi.“ [165]

Bez akýchkoľvek pochybností sme dokázali, že Ján Pavol II. bol očividným heretikom. Keďže bol kacírom, nemohol byť platne zvoleným pápežom. Bol nekatolíckym antipápežom. Ako sme už citovali, pápež Pavol IV. vo svojej bule Cum ex Apostolatus officio z 15. februára 1559 slávnostne učil, že nemožné, aby bol heretik platne zvoleným pápežom.

Poznámky pod čiarou k 16. kapitole: