Dignitatis humanae – druhovatikánska deklarácia o náboženskej slobode

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Druhovatikánska Deklarácia o náboženskej slobode bola bezpochyby najnotorickejšou zo všetkých dokumentov II. vatikánskeho koncilu. Aby človek pochopil, prečo je druhovatikánske učenie o náboženskej slobode heretické, musí pochopiť neomylné učenie Katolíckej Cirkvi v tejto otázke.

Je dogmou Katolíckej Cirkvi, že štáty majú právo, vskutku povinnosť zabrániť príslušníkom falošných náboženstiev vo verejnom propagovaní a praktizovaní svojich bludných presvedčení. Štáty to musia urobiť na ochranu spoločného dobra – dobra duší – ktorému škodí verejné šírenie zla. Toto je dôvod, prečo Katolícka Cirkev vždy učila, že katolicizmus má byť jediným štátnym náboženstvom a že štát má vylúčiť a zakázať verejné vyznávanie a šírenie akéhokoľvek iného náboženstva.

Teraz sa pozrieme na tri tvrdenia, ktoré odsúdil pápež Pius IX. vo svojom autoritatívnom Sylabe omylov.

Pápež Pius IX., Sylabus omylov (# 77), 8. december 1864,: „V tejto dnešnej dobe už nie je vhodné, aby bolo katolícke náboženstvo jediným štátnym náboženstvom na úkor všetkých ostatných kultov.“ – zavrhnuté [1]

Všimnite si, že myšlienka, že katolícke náboženstvo by nemalo byť jediným štátnym náboženstvom na úkor ostatných náboženstiev, je odsúdená. Toto znamená, že katolícke náboženstvo by malo byť jediným štátnym náboženstvom a že ostatné by mali byť vylúčené z verejného kultu, vierovyznania, praktizovania a propagácie. Katolícka Cirkev neveriacich nenúti do vyznávania katolíckej viery, keďže viera je (zo svojej podstaty) slobodný akt vôle.

Pápež Lev XIII., Immortale Dei (# 36), 1. november 1885: „A Cirkev je v skutočnosti pripravená úprimne dbať na to, aby nikto nebol nútený prijať katolícku vieru proti svojej vôli, pretože, ako nám múdro pripomína svätý Augustín, ‘Človek nemôže veriť inak, než z vlastnej vôle.’“ [2]

Učí však, že štáty by mali zakázať propagáciu a verejné vyznávanie falošných náboženstiev, ktoré duše do pekla vedú.

Pápež Pius IX., Sylabus omylov (# 78), 8. december 1864: „Preto sa v určitých krajinách katolíckeho mena chvályhodne zákonom schválilo, aby bol tam imigrujúcim ľuďom umožnený verejný výkon akejkoľvek formy ich vlastného kultu.“ – zavrhnuté [3]

Pápež Pius IX., Sylabus omylov (# 55), 8. december 1864: „Cirkev má byť oddelená od štátu a štát od Cirkvi.“ – zavrhnuté [4]

V Quanta Cura pápež Pius IX. tiež odsúdil myšlienku, že každý človek by mal mať uznané občianske právo na náboženskú slobodu.

Pápež Pius IX., Quanta Cura (# 3-6), 8. december 1864, ex cathedra: „Vychádzajúc z tejto totálne bludnej predstavy o sociálnej vláde sa neboja podporovať TEN BLUDNÝ NÁZOR, najfatálnejší vo svojich účinkoch na Katolícku Cirkev a spásu duší, nazvaný Naším predchodcom, Gregorom XVI., šialenstvom, TOTIŽ, ŽE ‘SLOBODA SVEDOMIA A UCTIEVANIA JE OSOBNÝM PRÁVOM KAŽDÉHO ČLOVEKA, KTORÉ BY SA MALO ZÁKONNE PREHLASOVAŤ A PRESADZOVAŤ V KAŽDEJ SPRÁVNE ZRIADENEJ SPOLOČNOSTI...’“ [5]

Druhý vatikánsky koncil však učí pravý opak:

Dokument II. vatikánskeho koncilu Dignitatis humanae #2: „Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. (...) Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.“ [6]

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #2: „Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.“ [7]

Druhý vatikánsky koncil učí, že náboženská sloboda by mala byť občianskym právom, čož pápež Pius IX. explicitne odsúdil. Druhý vatikánsky koncil tiež hovorí, že toto právo na náboženskú slobodu sa vzťahuje na verejné, ako aj súkromné prejavy; a že nikomu by sa nemalo brániť vo verejnom prejave alebo praktizovaní svojho náboženstva. Učenie II. vatikánskeho koncilu je výslovnou herézou proti neomylnému učeniu pápeža Pia IX. a mnohých ďalších pápežov. Druhovatikánske učenie o náboženskej slobode by sa doslova mohlo pridať k bludom Sylabu omylov, ktoré odsúdil pápež Pius IX.

Benedikt XVI. priznáva, že učenie II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode je v rozpore s učením Sylabu omylov pápeža Pia IX.!

Je to ohromujúce, že Benedikt XVI. priznáva to, čo sme práve dokázali vyššie!

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie (1982), s. 381: „Ak je žiadúce poskytnúť analýzu textu [dokumentu II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et Spes] ako celku, mohli by sme povedať, že (v spojení s textami o náboženskej slobode a svetových náboženstvách) je to revízia Sylabu Pia IX., akýsi protisylabus... V dôsledku tohto sa jednostrannosť postoja, ktorý Cirkev zaujala za pápeža Pia IX. a Pia X. ako odpoveď na situáciu vytvorenú novou etapou dejín, ktorú zahájila Francúzska revolúcia, do veľkej miery napravila...“ [8]

Benedikt XVI. tu priznáva, že učenie II. vatikánskeho koncilu (ktorého sa drží) je v priamom rozpore s učením Sylabu omylov pápeža Pia IX. Inými slovami, práve priznal, že učenie II. vatikánskeho koncilu je v rozpore s učením katolíckeho Magistéria. Sotva si možno žiadať výraznejšie potvrdenie toho, že učenie II. vatikánskeho koncilu je heretické. Benedikt XVI. to vo svojej knihe opakuje znova a znova, pričom učenie II. vatikánskeho koncilu nazýva „protisylabom“ a hovorí, že k Sylabu omylov sa nemožno vrátiť!

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie, 1982, s. 385: „Z akejsi vnútornej nevyhnutnosti teda optimizmus protisylabu ustúpil novému volaniu, ktoré bolo oveľa intenzívnejšie a dramatickejšie ako to predchádzajúce.“ [9]

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie, 1982, s. 391: „Úlohou teda nie je potlačiť koncil, ale objaviť skutočný koncil a prehĺbiť jeho skutočný zámer vo svetle súčasnej skúsenosti. To znamená, že nemožno sa vracať k Sylabu, ktorý síce poznačil prvú etapu konfrontácie s liberalizmom a novovzniknutým marxizmom, ale nemôže byť etapou poslednou.“ [10]

Kacírstvo II. vatikánskeho koncilu je azda najjasnejšie vyjadrená v nasledujúcom citáte:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae (# 3): „Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, musí uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo prekážať v nich.“ [11]

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že štát prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje prekážať náboženským úkonom. Toto je totálne heretické.

Pápež Lev XIII., Libertas (# 21-23), 20. jún 1888: „Spravodlivosť teda zakazuje a samotný rozum štátu zakazuje, aby bol bezbožný; alebo aby prijal rad krokov, ktoré by vyústili do bezbožnosti – a síce, zaobchádzať s rôznymi náboženstvami (ako ich nazývajú) rovnako a nekriticky im udeliť rovnaké práva a výsady. Keďže je teda v štáte vyznávanie jediného náboženstva nevyhnutné, musí sa vyznávať to náboženstvo, ktoré je ako jediné pravé a ktoré možno bez ťažkosti uznať, najmä v katolíckych štátoch, pretože sú doňho akoby vyryté znaky pravdy. (...) Ľudia majú právo slobodne a obozretne šíriť v celom štáte všetko, čo je pravdivé a čestné, aby ich mohlo mať čo najviac ľudí; ale lživé názory, nad ktoré niet väčšieho duševného moru, a neresti, ktoré kazia srdce a mravný život, by mala verejná moc usilovne potláčať, aby zákerne nepôsobili zruinovanie štátu.“ [12]

Tu vidíme, že pápež Lev XIII. (ktorý len opakuje konzistentné učenie pápeža za pápežom) učí, že štát nielenže môže, ale aj má obmedziť a odstrániť práva a privilégiá iných náboženstiev na vykonávanie náboženských úkonov – čož je pravý opak toho, čo vyhlásil II. vatikánsky koncil. Takéto verejné úkony, bludné názory a bludné učenia by mala verejná moc (štát) podľa učenia Katolíckej Cirkvi potlačiť, aby sa nimi nepohoršovali a nezviedli duše.

Heréza II. vatikánskeho koncilu v tejto veci je veľmi jasná, ale vždy sa nájdu heretici, ktorí sa pokúšajú obhájiť neobhájiteľné.

Vyvrátenie pokusov o obhajobu druhovatikánskeho učenia o náboženskej slobode

Niektorí obhajcovia druhovatikánskeho učenia o náboženskej slobode argumentujú, že II. vatikánsky koncil jednoducho učil, že by sme nemali nútiť ľudí k viere.

Patrick Madrid, Pope Fiction, s. 277: „Všimnite si, že deklarácia [o náboženskej slobode] neschvaľuje všeobecnú slobodu veriť v čokoľvek, čo chcete, ale slobodu od toho, aby vás niekto nútil v niečo veriť. Inými slovami, nikto nemá byť nútený prijať katolícku vieru.“ [13]

Ako sme už videli, toto je úplne bludné. Druhý vatikánsky koncil neučil len to, že Katolícka Cirkev neveriacemu nenanucuje alebo nevnucuje, aby sa stal katolíkom. Druhý vatikánsky koncil totiž učil, že štáty nemajú právo potláčať verejné prejavy, propagáciu a praktizovanie falošných náboženstiev (z dôvodu, že by sa malo všeobecne uznať občianske právo na náboženskú slobodu). Ešte raz, musíme pochopiť rozdiel medzi týmito dvoma odlišnými otázkami, ktoré sa nečestní obhajcovia II. vatikánskeho koncilu niekedy pokúšajú spojiť. Otázka jedna – Katolícka Cirkev neveriacemu nevnucuje ani nenanucuje veriť, keďže viera je zo slobodnej vôle – toto je pravda. Otázka dva – štát nemôže potláčať verejné prejavy týchto falošných náboženstiev – v tomto II. vatikánsky koncil Katolíckej Cirkvi protirečí v otázke náboženskej slobody. Druhá otázka je kľúčová.

Aby sme to lepšie pochopili, uveďme príklad: Ak by sa v štáte vyskytli napríklad moslimovia a židia, ktorí by na verejnom mieste konali svoje náboženské obrady a slávnosti (aj keď by vôbec nerušili pokoj, nezasahovali do súkromného majetku a nenarušovali verejný poriadok), štát by (podľa katolíckeho učenia) mohol a mal tieto obrady a slávnosti potlačiť a poslať židov a moslimov domov (alebo by ich zatkol, ak by bol zákon dobre zavedený), keďže pohoršujú ostatných a mohli by spôsobiť, že by sa k týmto falošným náboženstvám pridali aj iní. Štát by im oznámil ich povinnosť byť katolíkmi pred Bohom a snažil by sa ich obrátiť tým, že by ich nasmeroval ku katolíckym kňazom, ale nenútil by ich tak urobiť. Toto je príklad jasného rozdielu medzi 1) nútením, aby bol niekto katolíkom, niečo, čo Cirkev odsudzuje, keďže viera je zo slobodnej vôle, a 2) právom štátu potlačiť bludnú náboženskú činnosť; niečo, čo Cirkev učí.

Pápež Pius IX., Sylabus omylov, (# 78): „Preto sa v určitých krajinách katolíckeho mena chvályhodne zákonom schválilo, aby bol tam imigrujúcim ľuďom umožnený verejný výkon akejkoľvek formy ich vlastného kultu.“ – zavrhnuté. [14]

Druhý vatikánsky koncil však učí pravý opak. Nižšie citovaná pasáž je najjasnejšou druhovatikánskou herézou o náboženskej slobode. Citujeme ju ešte raz, pretože táto pasáž je úplne neobhájiteľná a vymyká sa všetkým pokusom o prekrútenie, ako napríklad prekrúteniu od Patricka Madrida vyššie.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #3: „Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, musí uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo prekážať v nich.“ [15]

Druhý vatikánsky koncil tu hovorí, že štát prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť alebo prekážať náboženským úkonom. Vyššie sme sa práve dozvedeli, že Sylabus omylov odsúdil myšlienku, že štát nemôže prekážať úkonom iných náboženstiev. Toto dokazuje, že druhovatikánske učenie o náboženskej slobode bolo jednoznačne bludné a heretické a že II. vatikánsky koncil neučil len to, že človek by nemal byť nútený stať sa katolíkom.

Úskočná námietka – „v náležitých medziach“

Obhajcovia II. vatikánskeho koncilu, ktorí sa akokoľvek pokúšajú obhájiť heretické druhovatikánske učenie o náboženskej slobode, sa dopúšťajú obrovských prekrúcaní. Citujú nižšie uvedenú pasáž z II. vatikánskeho koncilu a prekrúcajú jej učenie v nádeji, že táto pasáž (takýmto spôsobom prekrútená) môže nejako zodpovedať tradičnému učeniu proti náboženskej slobode. Tvrdia, že II. vatikánsky koncil nepripustil bezpodmienečnú slobodu verejného kultu, ale spomenul určité „hranice“.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #2: „Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. (...) Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.“ [16]

„Vidíte,“ hovoria, „Druhý vatikánsky koncil učil, že štáty môžu tomuto náboženskému prejavu vymedziť hranice; a to je v súlade s tradičným učením.“ Toto je taký nečestný argument, také prekrútenie textu, že katolíci by ním mali byť pobúrení. V pasáži vyššie, hoci učí, že nikomu (bez ohľadu na jeho náboženstvo) nemožno brániť vo verejnom vyjadrovaní svojho náboženstva, II. vatikánsky koncil jednoducho pokrýva všetky svoje úskalia a zabezpečuje, že na verejnosti nezanechá dojem, že povoľuje v štáte anarchiu.

Druhý vatikánsky koncil musel dodať „v náležitých medziach“, aby ho nemali za to, že schvaľuje napríklad blokovanie dopravy počas dopravnej špičky náboženskou skupinou alebo náboženské obrady uskutočňované uprostred rušných diaľnic. Učí teda, že nikomu... sa nesmie brániť konať proti svojmu svedomiu súkromne i verejne, v náležitých medziach. Druhý vatikánsky koncil v žiadnom prípade nehovorí, že katolícky štát by mal obmedziť právo na náboženskú slobodu u nekatolíckych občanov; Druhý vatikánsky koncil stále učí nepopierateľnú herézu o náboženskej slobode: že náboženská sloboda by mala byť občianskym právom a že štát nesmie nikomu brániť konať proti svojmu svedomiu na verejnosti; ale jednoducho naznačuje, že riadny verejný poriadok sa nemôže narušiť tými, čo toto právo uplatňujú.

Aby sme dokázali, že ide o tento význam – ktorý je, samozrejme, zrejmý každému čestnému posudzovateľovi tejto záležitosti – môžeme jednoducho zacitovať ten istý #2 z tejto deklarácie:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #2: „Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.“ [17]

Vidíme, že slovné spojenie „v náležitých medziach“ jednoducho znamená „pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.“ Čiže podľa II. vatikánskeho koncilu má každý človek právo na náboženskú slobodu vrátane verejného prejavu a praktizovania svojho náboženstva, ktoré štát nemôže obmedziť, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok. Toto je heretické. Druhý vatikánsky koncil sa nezhodoval s tradičným učením, bez ohľadu na to, ako tvrdošijne sa heretici ako „otec“ Brian Harrison nečestne pokúšajú použiť túto vetu na takúto argumentáciu. Druhý vatikánsky koncil učil, že štát nemôže zabrániť verejnému prejavu falošných náboženstiev, ako to veľmi jasne vidíme v tomto citáte, o ktorom sme už hovorili.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #3: „Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, musí uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo prekážať v nich.“ [18]

Vôbec nijak sa nedá obhájiť neobhájiteľne heretické druhovatikánske učenie o náboženskej slobode.

Námietka, že „náboženská sloboda nie je dogma“

Vzhľadom na jasný rozpor medzi druhovatikánskym učením o náboženskej slobode a tradičným učením, iní obhajcovia odpadlíctva po II. vatikánskom koncile trvali na tom, že napriek rozporu sa v prípade učenia II. vatikánskeho koncilu nejedná o herézu, pretože tradičné učenie o náboženskej slobode nebolo neomylne vyučované ako dogma.

Chris Ferrara, Catholic Family News, „Spochybnenie sedevakantistického počínania“, II. časť, október 2005, strany 24 – 25: „Počínanie [sedevakantistov] tvrdí, že medzi DH [druhovatikánskym dokumentom o náboženskej slobode, Dignitatis humanae] a tradičným učením existuje jasný rozpor: DH potvrdzuje prirodzené právo [sic] na náboženskú slobodu, pokiaľ ide o verejné prejavy príslušníkov nekatolíckych siekt falošných náboženstiev, zatiaľ čo tradičné učenie túto predstavu odsudzuje... Kvôli prešetreniu argumentu však predpokladajme, že medzi DH [Dignitatis humanae] a predchádzajúcim učením existuje jasný rozpor a že tento rozpor je zjavný – t. j. na jeho preukázanie nie je potrebné žiadne vysvetlenie. Aj tak by pri tomto rozpore neišlo o zjavnú herézu ako takú, keďže tradičné učenie Cirkvi o práve a povinnosti štátu potlačiť vonkajšie nedodržiavania katolíckeho náboženstva nie je definovanou dogmou katolíckej viery ako ani učenie, že v katolíckych štátoch neexistuje právo verejne prejavovať falošné náboženstvo.“ [19]

Toto je úplne mylné a ľahko vyvrátiteľné. Myšlienku, ktorú učil II. vatikánsky koncil, že každému človeku treba priznať občianske právo na náboženskú slobodu, aby mal zákonom zabezpečené právo verejne praktizovať a šíriť svoje falošné náboženstvo, dogmaticky, slávnostne a neomylne odsúdil pápež Pius IX. v Quanta Cura. Jazyk, ktorý používa Pius IX., s prehľadom spĺňa požiadavky dogmatickej definície. Všimnite si, prosím, najmä tučne zvýraznené a podčiarknuté časti.

Pápež Pius IX., Quanta Cura (# 3-6), 8. december 1864, ex cathedra: „Vychádzajúc z tejto totálne bludnej predstavy o sociálnej vláde sa neboja podporovať ten bludný názor, najfatálnejší vo svojich účinkoch na Katolícku Cirkev a spásu duší, nazvaný Naším predchodcom, Gregorom XVI., šialenstvom, TOTIŽ, ŽE ‘SLOBODA SVEDOMIA A UCTIEVANIA JE OSOBNÝM PRÁVOM KAŽDÉHO ČLOVEKA, KTORÉ BY SA MALO ZÁKONNE PREHLASOVAŤ A PRESADZOVAŤ V KAŽDEJ SPRÁVNE ZRIADENEJ SPOLOČNOSTI; a že to právo oprávňuje občanov k absolútnej slobode, ktorá by sa nemala obmedzovať žiadnou autoritou, či cirkevnou, alebo civilnou, POMOCOU KTORÉHO BY MOHLI BYŤ SCHOPNÍ OTVORENE A VEREJNE PREJAVOVAŤ A VYHLASOVAŤ ÚPLNE AKÚKOĽVEK ZO SVOJICH PREDSTÁV, BUĎ SLOVOM ÚST, TLAČOU, ALEBO AKÝMKOĽVEK INÝM SPÔSOBOM.’ Ale zatiaľ čo toto neuvážene vyhlasujú, nechápu a nevšímajú si, že hlásajú slobodu zatratenia... Preto NAŠOU APOŠTOLSKOU MOCOU ZAVRHUJEME, ZAKAZUJEME A ODSUDZUJEME VŠETKY JEDINEČNÉ A ZLÉ NÁZORY A UČENIA KONKRÉTNE ZMIENENÉ V TOMTO LISTE A CHCEME A NARIAĎUJEME, ABY ICH MALI VŠETKY DETI KATOLÍCKEJ CIRKVI ZA ÚPLNE ZAVRHNUTÉ, ZAKÁZANÉ A ODSÚDENÉ.“ [20]

Pápež Pius IX. svojou apoštolskou mocou tento zlý názor slávnostne odsudzuje, zavrhuje a zakazuje (stavia mimo zákon) a slávnostne vyhlasuje, že všetky deti Katolíckej Cirkvi musia mať tento zlý názor za odsúdený. Toto je slávnostný jazyk a neomylné učenie najvyššieho rádu. Niet pochýb o tom, že Quanta Cura predstavuje dogmatické odsúdenie myšlienky, že náboženská sloboda by mala byť občianskym právom priznaným každému človeku. Učenie II. vatikánskeho koncilu bolo teda výslovnou herézou proti neomylnému dogmatickému učeniu v tejto veci.

Druhovatikánske učenie o náboženskej slobode odmieta celé dejiny kresťanstva a nivočí katolícku spoločnosť

Ukázali sme, že druhovatikánske učenie o náboženskej slobode je heretické. Mohli by sme uviesť mnoho ďalších príkladov, ktoré by preukázali, že druhovatikánske učenie o náboženskej slobode je bludné, zlé a nekatolícke. Napríklad dogmatický Viennský koncil výslovne katolíckym vodcom štátov nariadil, že musia verejne regulovať (t. j. verejne potláčať) verejné praktizovanie islamského kultu. Pápež Klement V. štátu pripomínal jeho povinnosť zakázať verejné vyznávanie falošných náboženstiev.

Pápež Klement V., Viennský koncil, 1311 – 1312: „Je urážkou svätého mena a zneuctením kresťanskej viery, že v istých častiach sveta podliehajúcich kresťanským princom, kde žijú Saracéni [t. j. vyznávači islamu, tiež nazývaní moslimovia], niekedy odlúčene, niekedy pomiešaní s kresťanmi, saracénski kňazi, bežne nazývaní Zabazala, vo svojich chrámoch alebo mešitách, v ktorých sa stretávajú Saracéni, aby uctievali neverca Mohameda, každý deň v určité hodiny z vyvýšeného miesta hlasito vzývajú a velebia jeho meno... Toto prináša zlú povesť na našu vieru a vyvoláva veľké pohoršenie u veriacich. Tieto praktiky nemožno tolerovať bez podrážďovania božského majestátu. Preto so schválením posvätného koncilu odteraz v kresťanských krajinách takéto praktiky prísne zakazujeme. Nariaďujeme katolíckym princom, jednému a všetkým... Oni majú výslovne zakázať verejné vzývanie svätokrádežného Mohamedovho mena. (...) Tí, čo sa opovažujú konať inak, majú byť princmi za svoju neúctivosť tak potrestaní, aby boli ostatní od takej trúfalosti odradení.“ [21]

Podľa II. vatikánskeho koncilu je toto učenie Viennského koncilu mylné. Podľa učenia II. vatikánskeho koncilu bolo mylné aj to, že kresťanské náboženstvo bolo v roku 392 po Kristovi Teodosiom vyhlásené za náboženstvo Rímskej ríše a že všetky pohanské chrámy boli zatvorené. [22] Toto nám opäť ukazuje, že druhovatikánske učenie o náboženskej slobode je zlé a heretické.

Práve heretické druhovatikánske učenie o náboženskej slobode bolo dôvodom, prečo po II. vatikánskom koncile viaceré katolícke národy zamenili svoje katolícke ústavy za svetské! Katolícke ústavy Španielska a Kolumbie boli v skutočnosti potlačené na výslovný pokyn Vatikánu a zákony týchto krajín sa zmenili tak, aby povoľovali verejné praktizovanie nekatolíckych náboženstiev.

Zmeny v španielskom katolíckom práve v dôsledku učenia II. vatikánskeho koncilu

Pápež svätý Pius X., Vehementer Nos, 11. februára 1906: „My, v súlade s najvyššou autoritou, Pápež sv. Pius X., Vehementer Nos, 11. február 1906: „My v súlade s najvyššou mocou, ktorú máme od Boha, zavrhujeme a odsudzujeme ustanovený zákon, ktorý oddeľuje francúzsky štát od Cirkvi; a to z tých dôvodov, ktoré sme predložili: pretože spôsobuje najväčšiu krivdu Bohu, ktorého slávnostne odmieta, v úvode vyhlasujúc, že štát je zbavený akéhokoľvek náboženského kultu...“ [23]

Pápež Gregor XVI., Inter Praecipuas (# 14), 8. máj 1844: „Skúsenosť ukazuje, že niet priamejšej cesty, ako ľud odpútať od vernosti a poslušnosti k jeho vodcom, lež skrze tú ľahostajnosť k náboženstvu propagovanú príslušníkmi sekty pod názvom náboženskej slobody.“ [24]

V súlade so svojím heretickým učením o náboženskej slobode, II. vatikánsky koncil učí herézu, že všetky náboženstvá disponujú slobodou prejavu a slobodou tlače.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis humanae #4: „Náboženské spoločenstvá majú ďalej právo, aby sa im neznemožňovalo slovom a písmom verejne vyučovať a vyznávať svoju vieru.“ [25]

Myšlienku, že každý má právo na slobodu slova a tlače, odsúdili mnohí pápeži. Citovať budeme len pápeža Gregora XVI. a pápeža Leva XIII. Všimnite si, že pápež Gregor XVI. túto myšlienku (práve tú, ktorú učil II. vatikánsky koncil) označil za škodlivú a „nikdy dostatočne neodsúdenú“.

Pápež Gregor XVI., Mirari Vos (# 15), 15. august 1832: „Tu musíme zahrnúť tú škodlivú a nikdy dostatočne neodsúdenú slobodu publikovať úplne akékoľvek spisy a rozširovať ich medzi ľudí, ktorú sa niektorí opovažujú požadovať a presadzovať s takým veľkým krikom. Sme zdesení z toho, že vidíme, aké obludné náuky a ohromné omyly sú roztrusované naširoko-ďaleko v nespočetných knihách, pamfletoch a iných spisoch, ktoré sú síce malé na váhe, no veľmi veľké v zlovôli.“ [26]

Pápež Lev XIII, Libertas (# 42), 20. júna 1888: „Z toho, čo bolo povedané, vyplýva, že v žiadnom prípade nie je zákonné požadovať, obhajovať alebo udeľovať promiskuitnú slobodu myslenia, prejavu, písania alebo náboženstva, akoby boli toľké práva človeku od prírody dané.“ [27]

Pápež Lev XIII., Immortale Dei (# 34), 1. november 1885: „A tak Gregor XVI. vo svojom encyklickom liste Mirari Vos, datovanom 15. augusta 1830, pádnymi slovami zaútočil na sofizmy, ktoré sa dokonca aj v jeho čase verejne vštepovali – a síce, že by sa nemal uprednostňovať akákoľvek forma kultu; že pre jednotlivcov je správne formovať si ich vlastné osobné úsudky o náboženstve; že svedomie každého človeka je jeho jediným a plnepostačujúcim vodcom; a že pre každého človeka je zákonné publikovať jeho vlastné názory, nech sú akékoľvek, ba dokonca aj osnovať spiknutie proti štátu.“ [28]

Všetka táto katolícka náuka je v priamom rozpore s heretickým učením II. vatikánskeho koncilu.