Nový obrad vysviacky/ordinácie

Michael Davies: „ ... každá modlitba v tradičnom obrade [vysviacky], ktorá vyjadrovala konkrétne esenciálnu úlohu kňaza, ako človeka vysväteného na ponúknutie právoplatnej obety za živých a mŕtvych, bola vymazaná [z Nového obradu Pavla VI.]. V mnoho prípadoch toto boli tie isté modlitby, odstránené protestantskými reformátormi, alebo kebyže nie úplne tie isté, sú tam jasné paralely.“[1]

Na vrch toho, že sú zneplatňujúce zmeny urobené čo do omše, diabol vedel, že musí uškodiť aj s obradmi vysviacok, aby kňazi v novej cirkvi boli takisto neplatní.

Nový obrad svätých vysviacok (biskupov, kňazov a diakonov) bol schválený a nanútený Pavlom VI. 18. júna 1968. Poznať nasledujúce informácie je kritické pre všetkých katolíkov, pretože ide o platnosť v princípe všetkých „kňazov“ vysvätených v diecéznej štruktúre približne od r. 1968, a konzekventne sa to týka platnosti nespočetne veľa spovedí, omší v latinskom jazyku a pod.

30. novembra 1947, pápež Pius XII. vydal apoštolskú konštitúciu zvanú „Sacramentum Ordinis“. V tejto konštitúcii, pápež Pius XII. vydal v zmysle svojej najvyššej apoštolskej autority znenie slov, ktoré sú potrebné pre platnú ordináciu do kňazstva.

TRADIČNÁ FORMA ORDINÁCIE KŇAZOV

Pápež Pius XII., Sacramentum Ordinis, november 30. rok 1947: „Ale vzhľadom na predmet a formu v aplikovaní každého rádu, tou samou našou apoštolskou autoritou nariaďujeme a ustanovujeme nasledovné: ...v ordinácii kňazov, predmet je najprv položenie rúk biskupa, ktoré je urobené v tichosti... Ale forma [ordinácie] pozostáva zo slov prefácie, z ktorých nasledovné sú nevyhnutné a tak žiadané k platnosti:

„Prosíme ťa, všemohúci Otče, udeľ týmto svojim služobníkom hodnosť kňazstva (Presbyterii dignitatem) obnov v ich srdciach ducha svätosti, aby zastávali úrad druhého stupňa, prijatý od Teba, Bože, a svojím príkladným životom nech sú vzorom dobrých mravov.“ [2]

NOVÁ FORMA ORDINÁCIE KŇAZOV

Tu je forma z nového obradu ordinácie kňazov:

„Prosíme ťa, všemohúci Otče, udeľ týmto svojim služobníkom hodnosť kňazstva; obnov v ich srdciach Ducha svätosti; nech zastávajú úrad druhého stupňa, prijatý od Teba, Bože, a svojím príkladným životom nech sú vzorom dobrých mravov.“ [3]

Rozdiel medzi dvoma formami je, že latinské slovo „ut“ (ktoré znamená „aby“) bolo vynechané v novom obrade. Toto sa môže zdať nepodstatné, ale Pius XII. vyhlásil v Sacramentum Ordinis, že toto slovo je nevyhnutné pre platnosť. Naviac však vynechanie slova „aby“ dáva za vznik relaxácii vymenovávania sviatostného účinku (udeľovanie úradu druhého stupňa). Inými slovami, odstránenie slova „aby“ predpokladá ordináciu, ktorá už prebehla, ale neprebieha, kým sú vyslovované slová.

Keďže nový obrad sa tvári, že je rímsky obrad, odstránenie „ut“ (aby), dáva nový obrad do otáznej platnosti. Avšak je tu omnoho väčší problém, ktorý dokazuje, že nový obrad je neplatný.

NAJVÄČŠÍ PROBLÉM S NOVÝM OBRADOM ORDINÁCIE NIE JE FORMA, ALE OKOLITÉ CEREMÓNIE POČAS ORDINAČNEJ OMŠE ,KTORÉ BOLI VYMAZANÉ

Zmena čo do esenciálnej formy nie je jediným problémom s novým obradom ordinácie promulgovaným Pavlom VI. Nasledujúce fakty sú rovnako podstatné, lebo sviatosť kňazstva, hoci bola ustanovená naším Pánom Ježišom Kristom, nebola ustanovená naším Pánom s konkrétnou sakramentálnou formou – na rozdiel od sviatostí Eucharistie a krstu, ktoré boli ustanovené naším Pánom s konkrétnou sakramentálnou formou – takže forme slov vysviacky je daný zmysel a význam okolitým obradom a ceremóniami.

Vo svojej slávnej bule, Apostolicae Curae, 13. septembra 1896, pápež Lev XIII. slávnostne vyhlásil, že anglikánske vysviacky sú neplatné. To znamená, že anglikánska sekta nemá platných kňazov alebo biskupov.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „ ...z Našej vlastnej iniciatívy a s istým poznaním vyhlasujeme a deklarujeme, že ordinácie vykonané podľa anglikánskeho obradu boli a sú úplne nulitné a celkom neplatné.“ [4]

Urobením tohto slávnostného prehlásenia sa musí rozumieť, že pápež Lev XIII. nerobil anglikánske vysviacky neplatnými, ale vyhlasoval, že boli neplatné kvôli nedostatkom v danom obrade. No a čo boli tie nedostatky a problémy, ktoré Lev XIII. videl v anglikánskom obrade, ktoré boli príčinou ich neplatnosti?

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „Keď niekto správne a seriózne použije danú formu a predmet potrebný na uplatnenie alebo odovzdanie sviatosti, taký je braný tým samotným faktom, že robí to, čo Cirkev robí. Na tomto princípe leží doktrína, že sviatosť je skutočne odovzdaná vykonávateľom toho, ktorý je heretik alebo nepokrstený, pokiaľ katolícky obrad je sprítomnený. Na druhej strane, ak je obrad zmenený, so zjavným cieľom zaviesť iný obrad neschválený Cirkvou, a odmieta to, čo Cirkev robí a čo založením Krista prináleží prirodzenosti sviatosti, potom je jasné, nielen to, že intencia chýba sviatosti, ale že intencia [rsp. i zámer/dôvod/pohnútka] je protikladná ku [sviatosti] a deštruktívna sviatosti.“[5]

Tu vidíme, že pápež Lev XIII. učí, že vykonávateľ používajúci katolícky obrad v odovzdávaní sviatosti vymenovania so správnym predmetom a formou je (onen vykonávateľ) zrovna pre tento dôvod braný mať zámer robiť, čo Cirkev robí, a tento zámer je potrebný pre platnosť akejkoľvek sviatosti. Na druhej strane, hovorí nám, že ak je obrad zmenený so zjavným cieľom zaviesť nový obrad neschválený Cirkvou, a odmieta to, čo Cirkev robí, potom zámer je nielen nedostačujúci, ale deštruktívny pre sviatosť.

No a čo boli veci, ktoré pápež Lev XIII. popísal ako ukážku deštruktívneho zámeru u anglikánskych obradov vysviacok?

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „Preto, daním nabok iných dôvodov, ktoré ukazujú, že toto je nedostačujúce pre zámer v anglikánskom obrade, nech je tento argument dostačujúci za všetky: u nich bolo zámerne vymazané čokoľvek, čo značí dôstojnosť a úrad kňazstva v katolíckom obrade. Taká forma opodstatnene nemôže byť považovaná za vhodnú alebo postačujúcu pre sviatosť, ktorá opomína tým, čo má v princípe značiť.“ [6]

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „Takže prichádza k tomu prijať, že vo chvíli jak sviatosť vymenovávania a skutočné sacerdotium [obetujúce kňazstvo] Krista bolo úplne vymazané z anglikánskych obradov, a tým pádom sacerdotium [kňazstvo] je v nijakom zmýšľaní udelené skutočne a právoplatne v episkopálnej konsekrácii [biskupstvo] toho istého obradu; pre ten istý dôvod preto, episkopát nemôže byť v žiadnom zmýšľaní skutočne a právoplatne udelený tým [obradom]; a o to viac, lebo spolu s prvými povinnosťami  episkopátu je ordinovanie vysluhovateľov pre Svätú Eucharistiu a obetu.“[7]

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „Byť si plne vedomý dôležitosti spojenia medzi vierou a uctievaním , medzi ´zákonom veriť a zákonom modliť sa´, pod predstieraním návratu k primitívnej forme, [oni] skorumpovali liturgický rád v mnoha spôsoboch, aby vyhoveli bludom ich reformátorov. Pre tento dôvod v celom ordináli [t. j. kniha s formou vysviacky], nie iba to, že tam nie je žiadna zmienka o obetovaní, o konsekrácii, o sacerdotium [obetujúcom kňazstve], ale ako sme zrovna poznamenali, každá stopa týchto vecí, ktoré boli zrovna v tých modlitbách katolíckeho obradu, ktorý ako úplne celý neodmietli, boli úmyselne vymazané a vyhodené. V tejto veci prirodzený charakter – alebo i duch, ako sa to dá nazývať – ordinálu sa jasne zviditeľňuje. Tým pádom, ak zruinované v zárodku, tak to bolo celé nedostatočné na prevedenie vymenovávaní, [a] bolo nemožné, aby po nejakom čase sa to stalo platné, keďže žiadna zmena nenastala.“ [8]

Drahý čitateľ, tieto veci popísane vyššie pápežom Levom XIII., čoby úpadok anglikánskeho obradu vysväcovania – systematické odstránenie každej referencie na obetu omše, konsekráciu a skutočné obetujúce kňazstvo – sú presne tie isté veci, ktoré sa udiali v novom obrade vysväcovania, ktorý bol schválený Pavlom VI.!   V jeho knihe The Order of Melchisedech, napriek jeho zlým sumárom na konci ohľadom tohto a i iného, Michael Davies je prinútený priznať nasledujúce šokujúce fakty:

Michael Davies: „Ako to už predchádzajúca sekcia jasne vysvetlila, každá modlitba v tradičnom obrade [v ordinácii], ktorá zmieňovala špeciálne esenciálnu úlohu kňaza, ako človeka vymenovaného dávať zmiernu obetu za živých a mŕtvych, bola vymazaná [z nového obradu Pavla VI.]. V mnoho prípadoch tieto, zrovna tie isté modlitby, boli odstránené protestantskými reformátormi, alebo kebyže nie zrovna tie isté, sú tam jasné paralely.“[9]

Michael Davies: „ ... nie je tam žiadna povinná modlitba, v tom samotnom novom obrade ordinácie, ktorá by jasne značila, že katolícke kňazstvo je titul právomoci vykonávať obetu omše, rozhrešovať ľudí od ich hriechov a že sviatosť prenáša charakter, ktorý odlišuje kňaza, nielen v hodnosti, ale v esencii od laika... Nie je v tom žiadne slovo, ktoré jest nekompatibilné s protestantskou vierou.“[10]

Tu sú niektoré zo špecifických modlitieb a ceremónii, ktoré poznamenávajú pravú náturu kňazstva v tradičnom obrade, ktoré boli špecificky eliminované z nového obradu ordinácie Pavla VI.

Nasledujúce informácie sú uvedené v Michael Davies, The Order of Melchisedech, na strane 79. a ďalej.

V tradičnom obrade biskup adresuje ordinandom a hovorí:

„Lebo je kňazská povinnosť ponúkať obetu, žehnať, viesť, kázať a krstiť.“

Toto napomenutie bolo zrušené.

Litánia svätých potom nasleduje v tradičnom obrade. Bola skrátená v novom obrade. Nový obrad odstraňuje nasledovnú neekumenickú zmienku (v litánií):

„Aby si Ty zvolal znova všetkých, čo sa potulovali od jednoty Cirkve, a viedol všetkých veriacich do svetla Evanjelia.“

Neskôr v tradičnom obrade po prehlásení esenciálnej ordinačnej formy, ktorá bola zmenená v novom obrade (viď hore), biskup povie ďalšiu modlitbu, ktorá zahrňuje nasledovné:

„Ich bude úloha meniť požehnaním neporušené, pre službu tvojich ľudí, chlieb a víno na Telo a Krv Tvojho Syna.“

Táto modlitba bola zrušená.

V tradičnom obrade biskup zarecituje potom Veni Creator Spiritus. Pri pomazaní každého kňaza povie:

„Buď potešený, Bože, konsekrovaním a posvätením týchto rúk týmto pomazaním a naším žehnaním. Nech čokoľvek požehnajú môže byť požehnané a čokoľvek konsekrujú môže byť konsekrované a posvätené v mene nášho Pána Ježiša Krista.

Táto modlitba bola zrušená.
Táto modlitba bola tak významná, že bola zmienená i Piom XII. v Mediator Dei #43:

Pápež Pius XII., Mediator Dei (#43), november 20. rok 1947: „ ... oni samotní [kňazi] boli poznačení s nezmazateľným znakom ´zarovnávajúci´ ich do Krista Kňaza; a ich ruky samotné boli konsekrované, ´nech čokoľvek požehajú može byť požehnané a čokoľvek konsekrujú sa môže stať vzácnym a svätým v mene nášho Pána Ježiša Krista.´“[11]

Všimnite si jak Pius XII. hovorí o kňazoch poznačených v ordinácii a urobí poznámku na túto veľmi dôležitú modlitbu, ktorá bola potom neskôr špeciálne zrušená Pavlom VI. v novom 1968-om obrade.

Potom, krátko po tejto modlitbe, biskup v tradičnom obrade povie každému ordinandovi:

„Obdrž právomoc ponúkať obetu Bohu, celebrovať omšu, obe, za živých i mŕtvych, v mene Pána.“

Táto nesmierne dôležitá modlitba bola zrušená v novom obrade.

V tradičnom obrade nový kňaz koncelebruje omšu s biskupom. Na konci každý kňaz pokľakne pred biskupa, ktorý na neho položí obe ruky a povie:

„Obdrž Ducha Svätého. Koho hriechy odpustíš, budú mu odpustené; a koho hriechy zadržíš, budú mu zadržané.“

Táto ceremónia a modlitba bola zrušená.

V tradičnom obrade je:

„ ... noví kňazi sľubujú poslušnosť ich biskupovi, ktorý ich ´napomenie´, aby mali na pamäti, že ponúkanie svätej omše nie je oslobodené od risku a že by sa mali naučiť všetko potrebné od pozorných kňazov pred tým než zoberú tak stráchajúcu sa zodpovednosť.“

Toto napomenutie bolo zrušené.

Nakoniec, pred dokončením omše, dá biskup požehnanie:

„Požehnanie Boha Všemohúceho, Otca, Syna a Ducha Svätého, príď na teba a sprav ťa požehnaným v kňazskom ráde, dovoľujúce ti ponúkať zmierne obety za hriechy ľudí Všemohúcemu Bohu.“

Toto požehnanie bolo zrušené.

Zhrnutie: Je úplne očividné z týchto faktov, že nie je intencia v novom obrade ordinovať skutočných obetujúcich kňazov. Každá jedna povinná referencia smerom ku skutočnému obetujúcemu kňazstvu bola účelovo vymazaná, zrovna tak ako v anglikánskom obrade – ktorý bol vyhlásený za neplatný pre ten istý dôvod Pápežom Levom XIII.

Preto teda, nasledujúce slová vyhlásené pápežom Levom XIII., platia úplne na nový obrad Pavla VI.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sep. 13. rok 1896: „Pre tento dôvod, v celom ordináli, nielenže tam nie je jednoznačná zmienka o obeti, konsekrácii, sacerdotium [obetujúcom kňazstve], ale ako sme zrovna poznamenali, každá zmienka týchto vecí, ktoré boli v takých modlitbách z katolíckého obradu, ako ktorý úplne neodmietli, bola účelovo vymazaná a vyhodená. V tejto veci prirodzený charakter – alebo i duch, ako sa to dá nazývať – ordinálu sa jasne zviditeľňuje.“[12]

Nový obrad úplne zapadá do popisu. Môže niekto vyvrátiť tento fakt? Nie, a keby to niekto spravil, tak svedčí nepravdivo. Nový obrad ordinácie konkrétne eliminoval obetujúce kňazstvo. Intencia, ktorou sa manifestuje, je teda protichodná s intenciou Cirkve a nemôže prejsť v platnosť.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, sept. 13. rok 1896: „Preto, daním nabok iných dôvodov, ktoré ukazujú, že toto je nedostačujúce pre zámer v anglikánskom obrade, nech je tento argument dostačujúci za všetky: u nich bolo zámerne vymazané čokoľvek dávalo do popredia úctu a úrad kňazstva v katolíckom obrade. Tá forma opodstatnene nemôže byť braná relevantná a dostačujúca pre sviatosť, ktorá zamlčuje, čo má v princípe značiť.“[13]

Michael Davies dokazuje, že nový obrad je neplatný

V jeho knihe, The Order of Melchisedech, Michael Davies (človek, čo vlastne obhajoval platnosť nového obradu ordinácie) je donútený, vo svetle nepopierateľných dôkazov, urobiť vyhlásenie za vyhlásením, ktoré dokazuje, že nový obrad ordinácie musí byť braný za neplatný, tak isto ako anglikánsky obrad. Tu je zopár z nich:

Michael Davies, The Order of Melchisedech, str. 97: „Ak je nový katolícky obrad braný ako dostatočný, tak potom celý prípad predostretý v Apostolicae Curae [Leva XIII.] sa podkopáva... Ak je platný nový katolícky obrad, zostrihaný od akýchkoľvek povinných modlitieb značiacich esenciálnu právomoc kňazstva, tak potom nie je dôvod prečo by nemal byť anglikánsky obrad ročník 1662 platný tiež, a stále o to menej môže byť námietka ku ordinálu 1977 anglikánskej série III. (tri).“

Michael Davies, The Order of Melchisedech, str. 99: „Ako finálnu poznámku, ku novému katolíckemu ordinálu, rád by som citoval pasáž z Apostolicae Curae a opýtal sa akéhokoľvek čitateľa oddemonštrovať mi, ako slová, ktoré pápež Lev XIII. napísal o Cranmerovom obrade, nemôžu byť slovne aplikované na nový katolícky ordinal, aspoň čo sa týka povinných modlitieb.“

Michael Davies, The Order of Melchisedech, str. 109: „ ... rozdiely medzi 1968 katolíckym obradom a novým anglikánskym ordinálom sú tak minimálne, že je ťažko uveriť, že nie sú pre ten istý účel... Ukáže sa, že každá povinná formula, ktorá môže byť zinterpretovaná, ako udeľujúca akúkoľvek sacerdotal právomoc – vo veľkom odopretá veriacim – bola obozretne vymazaná z nového obradu.“

Michael Davies, The Order of Melchisedech, str. 94-95: „Keď sú zmeny [obradu ordinácie] brané do úvahu ako celok, zdá sa nemožné tomu uveriť, že akákoľvek katolícka integrita by mohla poprieť, že paralela s Cranmerovou reformou [anglikánska reforma] je evidentná a alarmujúca. Je dosť očividné, že existujú vplyvné sily v Katolíckej Cirkvi a v rôznych protestantských denomináciách, dosiahnuť spoločný ordinál za každú cenu... Šestnásteho storočia protestanti zmenili tradičné pontifikály, lebo odmietali katolícku doktrínu kňazstva. Arcibiskup Bugnini a jeho Consilium zmenili rímsky pontifikál spôsobom, ktorým sa poukazuje, že jest malý alebo žiadny rozdiel medzi katolíckym a protestantským vierovyznaním, tým sa podkopáva Apostolicae Curae [Leva XIII.].“[14]

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, Pt. III, Q. 60, A. 8: „ ... intencia je esenciálna vo sviatosti, ako bude ďalej vysvetlené. Preto, ak on má v pláne takým pridaním alebo odobratím, urobiť obrad iný než je rozpoznaný Cirkvou, tak sa javí, že sviatosť je neplatná, lebo nemá v pláne urobiť to, čo Cirkev robí.“

Tak isto za zmienku stojí, že Cranmer vytvorením neplatného anglikánskeho obradu, zrušil subdiakonát a menšie rády a vymenil ich s rádmi troch stupňov – biskupi, kňazi a diakoni. Toto je presne to, čo Pavol VI. urobil zmenou katolíckych obradov.

Nový obrad dáva za zmienku, že kandidáti na ordináciu sú vyzdvihnutí do „kňazstva“ – ale to robí aj neplatný anglikánsky. Faktom je, že pápež Lev XIII. vysvetlil v Apostolicae Curae, že ak ordinačný obrad značí odobratie právomoci ponúkať zmierne obety, tak jak robí nový obrad, tak je nevyhnutne neplatný, i keď môže zmieňovať slovo „kňaz“.

Kongregácia pre Bohoslužbu a disciplínu vo sviatostiach  priznala, že katolícka teológia kňazstva nebola daná explicitne v 1968-om obrade.[15]

Faktom je, že nový obrad Pavla VI., je úplne nový obrad, ktorý odmieta to, čo Cirkev robí, odmietnutím toho, čo založením Krista prináleží do prirodzenosti sviatosti [obetujúceho kňazstva], takže je jasné, že potrebná intencia prezentovaná týmto obradom je nedostatočná i opačná a deštruktívna sviatosti svätej vysviacky (slovami Leva XIII.). Tieto fakty dokazujú, že nový obrad ordinácie Pavla VI. nemôže byť braný ako platný, ale musí byť braný ako neplatný.

Záver: To znamená, že akékoľvek spovede ťažkých hriechov týmto „kňazom“, ordinovaným v novom obrade, musia byť znova urobené platne ordinovanému kňazovi, ktorý bol ordinovaný tradičným rituálom ordinácie biskupom konsekrovaným v tradičnom obrade episkopálnej konsekrácie. Keď človek nevie, ktoré hriechy boli vyspovedané u „kňaza“ nového obradu a ktoré boli odpustené kňazom tradičného obradu, tak katolík musí spraviť generálnu spoveď a spomenúť všetky ťažké hriechy (ak nejaké boli), ktoré boli vyspovedané „kňazovi“ ordinovanému v obrade Pavla VI. (v novom obrade).

Očividne, žiaden katolík po správnosti nesmie pristúpiť ku „kňazovi“ ordinovanému v novom obrade Pavla VI. pre „Prijímanie“ alebo spoveď alebo akúkoľvek sviatosť vyžadujúcu si mať platné kňazstvo pod hrozbou páchania ťažkého hriechu, keďže oni nie sú platní kňazi.

Pápež Innocent XI. v „Decree of the Holy Office, March 4, 1679“^[16]  zavrhuje myšlienku, že katolíci môžu prijímať „pravdepodobné“ sviatosti. Inými slovami, i keď niekto verí, že nový obrad ordinácie je pravdepodobne platný (čo je evidentne falošné tvrdenie, keďže je očividne neplatný), človeku je zakázané dostávať sviatosti od takých „ordinovaných“ pod hrozbou smrteľného hriechu. Sviatosti môžu byť obdržané, len keď matéria a forma sú isto platné.

Tieto fakty značia, že všetky indult omše (Tridentský Misál Jána XXIII.), celebrované takýmito „kňazmi“ ordinovanými v novom obrade Pavla VI. (1968 obrad), sú neplatné a nemožno ich navštíviť.

Spolok svätého Pia X. (SSPX) má občas mužov, ktorí vstúpia do ich spolku, ktorí boli „ordinovaní“ v novom obrade ordinácie, a nie vždy ich podmienečne ordinujú – alebo to nedajú verejne najavo. „Omše“ ponúknuté takýmito „kňazmi“ by boli v takom prípade neplatné.

Tí kňazi, ktorí boli „ordinovaní“ v tomto novom obrade Pavla VI. a sú otvorení pravde, musia byť re-ordinovaní platne konsekrovaným biskupom v tradičnom obrade. To nevyhnutne znamená, že Novus Ordo Missae (nová omša od r. 1969), bez prihliadania na jej vlastné problémy, ktoré ju robia neplatnou, je samozrejme neplatná, ak celebrovaná akýmkoľvek „kňazom“ ordinovaným v novom obrade ordinácie.

Záverečné poznánky:
[1] Michael Davies, The Order of Melchisedech, Harrison, NY: Roman Catholic Books, 1993, p. 83.
[2] Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 2301.
[3] The Oratory Catechism, Published by the Oratory of Divine Truth, 2000, p. 340; also The Rites of the Catholic Church, The Liturgical Press, Vol. 2, 1991, pp. 44-45.
[4] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, Rockford, IL: Tan Books, 1995, p. 405; Denzinger 1966.
[5] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, p. 404.
[6] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, p. 401.
[7] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, p. 402.
[8] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, pp. 402-403.
[9] Michael Davies, The Order of Melchisedech, Harrison, NY: Roman Catholic Books, 1993, p. 83.
[10] Michael Davies, The Order of Melchisedech, p. xix.
[11] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 4 (1939-1958), p. 127.
[12] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, pp. 402-403.
[13] The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, p. 401.
[14] Michael Davies, The Order of Melchisedech, pp. 94-95.
[15] Michael Davies, The Order of Melchisedech, p. xxii.
[16] Denzinger 1151.