Nedávne videá a článkyApokalypsa teraz vo VatikáneNová “omša” novus ordoPrečo peklo musí byť večnéAntikrist identifikovanýSedevakantizmusPrečo tak mnohí nemôžu veriť“Magicians” Prove A Spiritual World ExistsÚžasné dôkazy o Bohu
Pravda o cirkvi II. vatikánskeho konciluHerézy II. vatikánskeho konciluKroky k obráteniuMimo Cirkvi niet spásyEastern “Orthodoxy” ExposedSvätý RuženecPadre PioFalošní tradicionalisti

Falošní tradicionalisti

TRADICIONALISTICKÝ ODPOR – NIEKTORÉ ZÁLEŽITOSTI TÝKAJÚCE SA TÝCH, ČO DO TAKEJ ČI ONAKEJ MIERY ZISTILI, ŽE PODRUHOVATIKÁNSKEJ CIRKVI SA MUSÍ VZDOROVAŤ ALEBO SA MUSÍ ODMIETNUŤ

Ako sme ukázali v tejto knihe, sekta II. vatikánskeho koncilu nie je Katolíckou Cirkvou a „pápeži“ II. vatikánskeho koncilu vôbec nie sú pravými pápežmi, ale nekatolíckymi antipápežmi. Po celom svete existujú skupiny jednotlivcov, ktorí do takej či onakej miery spoznali pravdu, ktorú sme preberali v tomto zväzku. Vzdorovali II. vatikánskemu koncilu a novej omši a pokúšali sa držať tradičnej katolíckej viery – uznávajúc, že oboje sú odklonom od tradičnej katolíckej viery. Pri vzdorovaní II. vatikánskemu koncilu a novej omši však mnohé z týchto skupín a mnohí z týchto jednotlivcov zastávajú určité neudržateľné postoje.

Pokiaľ ide o tých, čo odmietajú náboženstvo II. vatikánskeho koncilu, ale uznávajú druhovatikánskych „pápežov“

Sú takí, čo správne uznali, že sekta II. vatikánskeho koncilu jednoznačne nie je Katolíckou Cirkvou, ale stále trvajú na tom, že Benedikt XVI., Ján Pavol II., Ján Pavol I., Pavol VI. a Ján XXIII. sú/boli platnými pápežmi. Uznávajú, že podruhovatikánski „pápeži“ sú zlí a že sa odklonili od Tradície; niektorí z nich ich považujú za heretikov, ale držia sa toho, že človek nemôže povedať, že sú antipápežmi. Držia sa toho, že môžu byť platnými pápežmi napriek skutočnosti, že boli na čele nového, nekatolíckeho náboženstva. Podľa takéhoto postoja je pravý pápež na čele falošnej cirkvi. Takýto postoj teda oddeľuje pravého pápeža od pravej Cirkvi, čož je nemožné.

Pápež Lev XIII., 22. január 1899: „Kde je Peter, tam je Cirkev.“ [1]

Pravý pápež stojí na čele pravej Cirkvi a antipápež stojí na čele falošnej cirkvi. Preto uznať cirkev II. vatikánskeho koncilu za falošnú cirkev si vyžaduje uznať jej hlavu (v súčasnosti Benedikta XVI.) za falošného Petra. Na druhej strane, uznať Benedikta XVI. za pravého Petra si vyžaduje uznať jeho falošnú cirkev II. vatikánskeho koncilu za pravú Cirkev – čož je v rozpore s vierou.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 15), 29. jún 1896: „Keď božský zakladateľ nariadil, že Cirkev má byť jedna vo viere, v správe a v spoločenstve, Petra a jeho nástupcov vybral ako princíp a centrum, dalo by sa povedať, tejto jednoty.“ [2]

Navyše, tvrdohlavo uznávať Benedikta XVI. za pravého pápeža si vyžaduje, aby ste mali rovnakú vieru ako on a boli v spoločenstve s jeho cirkvou II. vatikánskeho koncilu.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 10), 29. jún 1896: „Z tohto dôvodu, ako je jednota viery nevyhnutnosťou žiadaná čo do jednoty Cirkvi, keďže ňou je spoločenstvo veriacich, tak je aj pre túto istú jednotu – vzhľadom k tomu, že Cirkev je božsky utvorenou spoločnosťou – jednota správy, ktorá učiňuje a zahŕňa jednotu spoločenstva, nevyhnutná jure divino (božským zákonom).“ [3]

A práve toto je dôvodom, prečo je táto otázka taká dôležitá. Pretože prehlásiť, že určitá osoba je vaším pápežom, hlavou vašej Cirkvi, podľa božského zákona znamená, že máte spoločenstvo a spoločnú vieru s touto osobou a jej Cirkvou.

Pápež Gregor XVI., Commissum divinitus (# 10), 17. máj 1835: „…Kristus túto cirkevnú moc ustanovil v záujme jednoty. A čo je to za jednotu, ak na čelo celej Cirkvi nie je postavená jedna osoba, ktorá ju chráni a spája všetkých jej členov v jednom vyznaní viery…“ [4]

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 9), o jednote Cirkvi: „…táto jednota môže vzniknúť len z jednej učiteľskej autority, jedného zákona viery a jednej viery kresťanov.“ [5]

Pápež Pius X., Editae Saepe (# 8), 26. máj 1910: „…Cirkev zostáva nemenná a stála – ‘ako pilier a opora pravdy’ – vo vyznávaní jednej identickej náuky…“ [6]

Svätý František de Sales, Učiteľ Cirkvi: „Cirkev je svätá univerzita alebo všeobecná spoločnosť ľudí zjednotených a zhromaždených vo vyznávaní jednej rovnakej kresťanskej viery…“ [7]

Ale prehlásiť, že vyznávate tú istú vieru ako Benedikt XVI., Ján Pavol II., atď., po tom, čo ste videli fakty, ktoré sme uviedli, znamená doslova zaprieť vieru a prerušiť spoločenstvo s Katolíckou Cirkvou. Čiže aby ste vyznávali katolícku vieru celú a nepoškvrnenú a aby ste deklarovali, že nie ste súčasťou falošnej cirkvi, musíte odsúdiť Benedikta XVI. a jeho predchodcov po II. vatikánskom koncile ako nekatolíckych antipápežov.

Mnohí z týchto tradicionalistov sa tiež držia toho, že hoci je tradičná omša lepšia ako nová omša, novej omši sa stále možno zúčastňovať, keďže je stále platná. Niektorí z nich sa odvolávajú na údajné zjavenia z neba, aby sa to pokúsili dokázať. Iní sa držia toho, že napriek tomu, že II. vatikánsky koncil bol chybným alebo heretickým koncilom, nezáleží na tom, pretože Pavol VI. ho nikdy neurobil pre nikoho záväzným, a preto ho možno stále považovať za platného pápeža.

Nasledujúce články sa zaoberajú rôznymi aspektmi týchto kontroverzií a sporov medzi „tradicionalistami“. Fakty ukážu, že je len jedno stanovisko, ktoré katolík môže a musí zaujať. Jediným správnym stanoviskom je úplné odmietnutie sekty II. vatikánskeho koncilu ako falošnej cirkvi, čo znamená, že človek musí úplne odmietnuť II. vatikánsky koncil, novú omšu a antipápežov, ktorí ich vnútili. Človek musí tiež odmietnuť nekatolíckych, zjavne heretických novus ordo „biskupov“.

Poznámky pod čiarou k úvodu do III. časti:

[1] Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, 1976.

[2] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 2 (1878-1903), p. 401.

[3] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 396.

[4] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 255.

[5] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 317.

[6] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 117.

[7] St. Francis De Sales, The Catholic Controversy, Rockford, IL: Tan Books, 1989, p. 161.

More

^