Katolícka Cirkev učí, že heretik by prestal byť pápežom a že heretik by nemohol byť platne zvoleným pápežom

Katolícka encyklopédia, „Heréza“, 1914, 7. zväzok, s. 261: „Pápež samotný, ak notoricky vinný z herézy, by prestal byť pápežom, pretože by prestal byť členom Cirkvi.“ [1]

Heréza/kacírstvo je tvrdošijné popieranie alebo pochybovanie pokrstenej osoby o stati božskej a katolíckej viery. Inými slovami, pokrstený človek, ktorý úmyselne popiera autoritatívne učenie Katolíckej Cirkvi, je heretik.

Martin Luther, asi najnotorickejší heretik v dejinách Cirkvi, učil herézu ospravodlivenia vierou samotnou, okrem mnohých iných

Okrem protipápežov panujúcich z Ríma pre nekánonické voľby, Katolícka Cirkev učí, že ak by sa pápež stal heretikom, automaticky by prišiel o svoj úrad a prestal by byť pápežom. Toto je učenie všetkých učiteľov a otcov Cirkvi, ktorí sa chopili tejto záležitosti.

Že heretik nemôže byť pápežom je zakorenené v dogme, že heretici nie sú členmi Katolíckej Cirkvi

Malo by sa poznamenať, že učenie od svätcov a učiteľov Cirkvi, ktoré je citované vyššie – že pápež, ktorý by sa stal heretikom, by automaticky prestal byť pápežom – je zakorenené v neomylnej dogme, že heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 1441: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života...“ [2]

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 23), 29. jún 1943: „Lebo nie každý priestupok, hoci by mohol byť ťažkým zlom, je taký, že zo svojej vlastnej podstaty samotnej oddeľuje človeka od tela Cirkvi, ako to robí schizma alebo heréza alebo odpadnutie od viery.“ [3]

Môžeme vidieť, že je to učením Katolíckej Cirkvi, že človek sa od Cirkvi oddeľuje herézou, schizmou alebo odpadnutím od viery.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola vždy rovnaká, a to so súhlasným úsudkom svätých otcov, ktorí boli rozhodne navyknutí mať za nemajúceho žiadnu spoluúčasť v katolíckom spoločenstve a vyhosteného z Cirkvi každého, čo sa čo i len v najmenšom ohľade odchýlil od doktríny predloženej autentickým Magistériom.“ [4]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „‘Nikto, kto len neverí vo všetky tieto (herézy), sa nemôže z tohto dôvodu považovať za katolíka alebo sa tak nazývať. Lebo môžu jestvovať alebo vyvstať nejaké iné herézy, ktoré nie sú vyložené v tomto diele našom, a ak sa ktokoľvek bude zastávať jedinej z nich, nie je katolíkom.’“ [5]

Pápež Inocent III., Eius Exemplo, 18. december 1208: „Srdcom veríme a ústami vyznávame jednu Cirkev, nie [Cirkev] heretikov, ale svätú, rímsku, katolícku a apoštolskú, mimo ktorej, veríme, že nikto nie je spasený.“ [6]

Čiže nie je to len názor určitých svätcov a učiteľov Cirkvi, že heretik by prestal byť pápežom; je to fakt nerozviazateľne zviazaný s dogmatickým učením. Pravda nerozviazateľne zviazaná s dogmou sa nazýva dogmatický fakt. Je to preto dogmatický fakt, že heretik nemôže byť pápežom. Heretik nemôže byť pápežom, keďže ten, čo je mimo, nemôže byť hlavou toho, čoho nie je ani členom.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 15), 29. jún 1896: „Nikto, preto, pokiaľ nie je v spoločenstve s Petrom, nemôže mať podiel na jeho právomoci, keďže je absurdné predstaviť si, aby ten, čo je vonku, mohol v Cirkvi rozkazovať.“ [7]

Pápež Pavol IV. vydal pápežskú bulu slávnostne prehlasujúcu, že voľba heretika za pápeža je neplatná a nulitná

V r. 1559 vydal pápež Pavol IV. celú pápežskú bulu pojednávajúcu na tému a o možnosti heretika zvoleného za pápeža.

Pápež Pavol IV.

V čase, kedy Pavol IV. vydal bulu (citovanú nižšie), jestvovali zvesti, že jeden z kardinálov bol potajme protestantom. Aby zabránil voľbe takéhoto heretika do pápežského úradu, pápež Pavol IV. slávnostne vyhlásil, že heretik nemôže byť platne zvoleným pápežom. Nižšie sú relevantné časti buly. Pozrite si našu webstránku, ak si chcete prečítať celú bulu.

Pápež Pavol IV., Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559: „1. (...) Pamätajúc tiež na to, že tam, kde je nebezpečenstvo väčšie, musí sa mu čeliť o to dôraznejšie a dôslednejšie. Znepokojujú nás falošní proroci alebo iní, hoci aj majúci len svetskú jurisdikciu, ktorí by mali žalostne polapiť duše prostých a stiahnuť spolu so sebou do záhuby, skazy a zatratenia nespočetný ľud zverený do ich starostlivosti a správy, či už v duchovných alebo v časných veciach; a tiež sme znepokojení pre prípad, žeby nás postihlo, že by sme na svätom mieste videli ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok Daniel. S ohľadom na to je našim želaním splniť si svoju pastoračnú povinnosť, aby sme pokiaľ možno s Božou pomocou boli schopní zatknúť líšky, ktoré sa zamestnávajú v ničení vinice Pánovej, a vlkov od ovčincov odohnať, aby sme sa nezdali byť nemými strážnymi psami, ktorí nevedia štekať, a aby sme so zlým hospodárom nezahynuli a aby nás s predajným človekom neporovnávali. (...)

6. Dodávame [touto našou konštitúciou, ktorá má zostať večne platná, ustanovujeme, určujeme, nariaďujeme a definujeme], že ak niekedy vyjde najavo, že ktorýkoľvek biskup, hoci aj v úrade arcibiskupa, patriarchu alebo prímasa; alebo ktorýkoľvek kardinál vyššie uvedenej Rímskej Cirkvi, alebo ako už bolo spomenuté, ktorýkoľvek legát, alebo dokonca rímsky pápež, sa pred svojím povýšením či už na kardinála alebo rímskeho pápeža odklonil od katolíckej viery alebo upadol do nejakej herézy:

(i) povýšenie, ba aj keby malo byť súhlasné a s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov, je nulitné a neplatné;
(ii) nebude možné, aby nadobudlo platnosť (ani nech sa nehovorí, že takto platnosť získalo) prijatím úradu, vysvätenia alebo následnej moci či zmocnením sa správy, ani zdanlivou intronizáciou rímskeho pápeža alebo uctením si či poslušnosťou tomuto preukazovanou všetkými, ani uplynutím akéhokoľvek časového obdobia pri vyššie uvedenej situácii;
(iii) nebude sa akýmkoľvek spôsobom považovať za čiastočne legitímne; (...)
(vi) títo takto povýšení alebo usadení majú byť automaticky [eo ipso] a bez potreby akéhokoľvek ďalšieho vyhlásenia zbavení všetkých hodností, postavenia, cti, titulu, autority, úradu a moci...

10. Preto nie je žiadnemu človeku dovolené prestúpiť tento dokument nášho schválenia, obnovenia, sankcie, štatútu a derogácie nariadení a dekrétov alebo mu neuváženou trúfalosťou odporovať. Ak by sa však niekto mal o to predsa len pokúsiť, nech vie, že na seba privolá hnev Všemohúceho Boha a svätých apoštolov Petra a Pavla.

Dané v Ríme u svätého Petra v roku vtelenia Pána 1559, 15. februára, v štvrtom roku nášho pontifikátu.

+ Ja, Pavol, biskup Katolíckej Cirkvi...“

Pápež Pavol IV. s plnosťou svojej pápežskej moci vyhlásil, že voľba heretika je neplatná, aj ak sa uskutoční s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov a je akceptovaná všetkými.

Pápež Pavol IV. tiež vyhlásil, že toto vyhlásenie urobil, aby bojoval s príchodom ohavnosti spustošenia na sväté miesto, o ktorej hovoril Daniel. Toto je zarážajúce a zdá sa, že to naznačuje, že samotné Magistérium spája konečný príchod ohavnosti spustošenia na sväté miesto (Mt 24:15) s heretikom vydávajúcim sa za pápeža – možno pretože heretik vydávajúci sa za pápeža nám prinesie ohavnosť spustošenia na sväté miesto (novú omšu), čož mi veríme, že je prípadom, alebo pretože heretický antipápež bude sám predstavovať ohavnosť spustošenia na svätom mieste.

Katolícka encyklopédia túto pravdu vyhlásenú pápežom Pavlom IV. opakuje tvrdením, že voľba heretika za pápeža by bola, pravdaže, úplne neplatná a nulitná.

Katolícka encyklopédia, „Pápežské voľby“, 1914, 11. zväzok, s. 456: „Pravdaže, voľba heretika, schizmatika alebo ženy [za pápeža] by bola neplatná a nulitná.“ [8]

V súlade s pravdou, že heretik nemôže byť pápežom, Cirkev učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone

Za pápeža sa modlí v modlitbe Te Igitur omšového kánonu. Ale Cirkev tiež učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone. Ak by heretik mohol byť pravým pápežom, toto by bola nevyriešiteľná dilema. Ale v skutočnosti to dilemou nie je, pretože heretik platným pápežom byť nemôže:

Libellus professionis fidei, 2. apríl 517, vyznanie viery predpísané za pápeža sv. Hormizdasa: „A preto dúfam, že si s vami zaslúžim byť v jednom spoločenstve, o ktorom Apoštolská stolica vyhlasuje, v ktorom je úplná a pravá solídnosť kresťanského náboženstva, prisľubujúc, že v budúcnosti mená tých oddelených od spoločenstva Katolíckej Cirkvi, to jest tých nesúhlasiacich s Apoštolskou stolicou, nebudú čítané počas posvätných tajomstiev. Ale ak by som sa mal v akomkoľvek ohľade pokúsiť odchýliť od svojho vyznania, podľa svojho názoru vyznávam, že som spoluvinníkom s tými, ktorých som odsúdil. Avšak, ja som svojou rukou toto moje vyznanie [viery] podpísal a Vám, HORMIZDAS, svätý a ctihodný pápež mesta Rím, som ho navrhol.“ [9]

Pápež Benedikt XIV., Ex Quo Primum (# 23), 1. marec 1756: „Ďalej, heretici a schizmatici podliehajú odsúdeniam väčšími exkomunikáciami zákonom Kán. de Ligu. 23, quest. 5, a Kán. Nulli, 5, dist. 19. Posvätné kánony Cirkvi však zakazujú verejnú modlitbu za exkomunikovaných, ako možno vidieť v kap. A nobis, 2, a kap. Sacris o rozsudku exkomunikácie. Hoci toto nezakazuje modlitbu za ich obrátenie, aj tak taká modlitba nesmie nadobudnúť formu vyhlasovania ich mien v slávnostnej modlitbe počas obety omše.“ [10]

Pápež Pius IX., Quartus Supra (# 9), 6. január 1873: „Z tohto dôvodu Ján, biskup Konštantínopola, slávnostne vyhlásil – a celý ôsmy ekumenický koncil tak učinil neskôr – ‘že mená tých, čo boli oddelení od spoločenstva Katolíckej Cirkvi, to jest tých, čo vo všetkých veciach s Apoštolským stolcom nesúhlasili, nemajú byť čítané počas posvätných tajomstiev.’“ [11]

Poznámky pod čiarou k 6. kapitole: