Katolícka Cirkev učí, že heretik by prestal byť pápežom a že heretik by nemohol byť platne zvoleným pápežom

Katolícka encyklopédia, „Heréza,“ 1914, Zväzok 7, s. 261: „Pápež samotný, ak notoricky vinný herézou, by prestal byť pápežom, pretože by prestal byť členom Cirkvi.“ [1]

Heréza/kacírstvo je tvrdošijné popieranie alebo pochybovanie pokrstenej osoby o stati božskej a katolíckej viery. Inými slovami, pokrstená osoba, ktorá úmyselne popiera autoritatívne učenie Katolíckej Cirkvi, je heretik.

Martin Luther, asi najnotorickejší heretik v histórii Cirkvi, učil herézu ospravodlivenia vierou samotnou, okrem mnohých iných

Okrem protipápežov panujúcich z Ríma pre nekánonické voľby, Katolícka Cirkev učí, že ak by sa pápež stal heretikom, automaticky by stratil svoj úrad a prestal by byť pápežom. Toto je učenie všetkých učiteľov a otcov Cirkvi, ktorí sa chopili tejto záležitosti:

Že heretik nemôže byť pápežom je zakorenené v dogme, že heretici nie sú členmi Katolíckej Cirkvi

Malo by sa poznamenať, že učenie od svätcov a učiteľov Cirkvi, ktoré je citované vyššie – že pápež, ktorý by sa stal heretikom, by automaticky prestal byť pápežom – je zakorenené v neomylnej dogme, že heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, Cantate Domino, 1441 (ex cathedra): „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, prehlasuje a káže, že všetci tí, ktorí sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať podiel na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života...“ [2]

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 23), 29. jún 1943: „Lebo nie každý priestupok, hoci by mohol byť ťažkým zlom, je taký, že zo svojej podstaty [suapte natura] oddeľuje človeka od tela Cirkvi [ab Ecclesiae Corpore], ako to robí schizma alebo heréza alebo odpadnutie od viery.“ [3]

Môžeme vidieť, že je to učenie Katolíckej Cirkvi, že človek je oddelený od Cirkvi herézou, schizmou alebo odpadnutím od viery.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola vždy rovnaká, a to so súhlasným úsudkom [t. j. konsenzom] svätých otcov, ktorí boli rozhodne navyknutí mať za nemajúceho žiadnu spoluúčasť v katolíckom spoločenstve a vyhosteného z Cirkvi kohokoľvek, kto sa čo i len v najmenšom ohľade odchýlil od doktríny predloženej autentickým Magistériom.“ [4]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „‘Nikto, kto len neverí vo všetky tieto (herézy), sa nemôže z tohto dôvodu považovať za katolíka alebo sa tak nazývať. Lebo môžu jestvovať alebo vyvstať nejaké iné herézy, ktoré nie sú vyložené v tomto diele našom, a ak sa ktokoľvek bude zastávať jedinej z nich, nie je katolík.’“ [5]

Pápež Inocent III., Eius exemplo, 18. december 1208: „Srdcom veríme a ústami vyznávame jednu Cirkev, nie [Cirkev] heretikov, ale svätú rímsku, katolícku a apoštolskú Cirkev, mimo ktorej veríme, že nikto nie je spasený.“ [6]

Čiže nie je to len názor určitých svätcov a učiteľov Cirkvi, že heretik by prestal byť pápežom; je to fakt nerozviazateľne zviazaný s dogmatickým učením. Skutočnosť nerozviazateľne zviazaná s dogmou sa nazýva dogmatický fakt. Je to preto dogmatický fakt, že heretik nemôže byť pápežom. Heretik nemôže byť pápežom, keďže ten, ktorý je mimo, nemôže byť hlavou toho, čoho nie je ani členom.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 15), 29. jún 1896: „Nikto, preto, pokiaľ nie je v spoločenstve s Petrom, nemôže mať podiel na jeho právomoci, keďže je absurdné predstaviť si, že ten, kto je vonku, môže veliť v Cirkvi.“ [7]

Pápež Pavol IV. vydal pápežskú bulu slávnostne prehlasujúcu, že voľba heretika za pápeža je neplatná a nulitná

V r. 1559 pápež Pavol IV. vydal celú pápežskú bulu pojednávajúcu na tému a o možnosti heretika zvoleného za pápeža.

Pápež Pavol IV.

V čase, kedy Pavol IV. vydal bulu (citovanú dole), jestvovali zvesti, že jeden z kardinálov bol potajme protestant. Aby zabránil voľbe takého heretika do pápežského úradu, pápež Pavol IV. slávnostne prehlásil, že heretik nemôže byť platne zvoleným pápežom. Dole sú relevantné časti buly. Pre celú bulu si pozrite našu webstránku.

Pápež Pavol IV., Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559: „1. (...) Pamätajúc tiež na to, že tam, kde je nebezpečenstvo väčšie, musí sa mu čeliť o to dôraznejšie a dôslednejšie. Znepokojujú nás falošní proroci alebo iní, hoci aj majúci len svetskú jurisdikciu, ktorí by mali žalostne polapiť duše prostých a stiahnuť spolu so sebou do záhuby, skazy a zatratenia nespočetný ľud zverený do ich starostlivosti a správy, či už v duchovných alebo v časných veciach; a tiež sme znepokojení pre prípad, žeby nás postihlo, že by sme na svätom mieste videli ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok Daniel. S ohľadom na to je našim želaním splniť si svoju pastoračnú povinnosť, aby sme pokiaľ možno s Božou pomocou boli schopní zatknúť líšky, ktoré sa zamestnávajú v ničení vinice Pánovej, a vlkov od ovčincov odohnať, aby sme sa nezdali byť nemými strážnymi psami, ktorí nevedia štekať, a aby sme so zlým hospodárom nezahynuli a aby nás s predajným človekom neporovnávali. (...)

6. Dodávame [touto našou konštitúciou, ktorá má zostať večne platná, ustanovujeme, určujeme, nariaďujeme a definujeme], že ak niekedy vyjde najavo, že ktorýkoľvek biskup, hoci aj v úrade arcibiskupa, patriarchu alebo prímasa; alebo ktorýkoľvek kardinál vyššie uvedenej Rímskej cirkvi, alebo ako už bolo spomenuté, ktorýkoľvek legát, alebo dokonca rímsky pápež, sa pred svojim povýšením na kardinála alebo rímskeho pápeža odklonil od katolíckej viery alebo upadol do nejakej herézy:

(i) povýšenie, aj keby malo byť nesporné s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov, je nulitné a neplatné;
(ii) nebude možné, aby nadobudlo platnosť (ani nech sa nehovorí, že takto platnosť získalo) prijatím úradu, vysvätenia alebo následnej moci či zmocnením sa správy, ani zdanlivou intronizáciou rímskeho pápeža alebo uctením si či poslušnosťou tomuto preukazovanou všetkými, ani uplynutím akéhokoľvek časového obdobia pri vyššie uvedenej situácii;
(iii) nebude sa akýmkoľvek spôsobom považovať za čiastočne legitímne; (...)
(vi) títo takto povýšení alebo usadení sú automaticky [eo ipso] a bez potreby akéhokoľvek ďalšieho vyhlásenia zbavení všetkých hodností, postavenia, cti, titulu, autority, úradu a moci...

10. Preto nie je žiadnemu človeku dovolené prestúpiť tento dokument nášho schválenia, obnovenia, sankcie, štatútu a derogácie nariadení a dekrétov alebo mu neuváženou trúfalosťou odporovať. Ak by sa však niekto mal o to predsa len pokúsiť, nech vie, že na seba privolá hnev Všemohúceho Boha a svätých apoštolov Petra a Pavla.

Dané v Ríme u svätého Petra v roku vtelenia Pána 1559, 15. februára, v štvrtom roku nášho pontifikátu.

+ Ja, Pavol, biskup Katolíckej Cirkvi...“

S plnosťou svojej pápežskej právomoci, pápež Pavol IV. vyhlásil, že voľba heretika je neplatná, aj ak sa uskutoční s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov a je akceptovaná všetkými. Pápež Pavol IV. tiež vyhlásil, že urobil túto deklaráciu, aby bojoval s príchodom ohavnosti spustošenia, o ktorom hovoril Daniel, na svätom mieste. Toto je zarážajúce a zdá sa, že to naznačuje, že samotné Magistérium spája konečný príchod ohavnosti spustošenia na sväté miesto (Mt 24:15) s heretikom vydávajúcim sa za pápeža – možno pretože heretik vydávajúci sa za pápeža nám prinesie ohavnosť spustošenia na sväté miesto (novú omšu), čo mi veríme, že je prípadom, alebo pretože heretický antipápež bude sám predstavovať ohavnosť spustošenia na svätom mieste.

Katolícka encyklopédia opakuje túto pravdu vyhlásenú pápežom Pavlom IV. tvrdením, že voľba heretika za pápeža by, pravdaže, bola úplne neplatná a nulitná.

Katolícka encyklopédia, „Pápežské voľby,“ 1914, Zväzok 11, s. 456: „Pravdaže, voľba heretika, schizmatika alebo ženy [za pápeža] by bola neplatná a nulitná.“ [8]

V súlade s pravdou, že heretik nemôže byť pápež, Cirkev učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone

Za pápeža sa modlí v modlitbe Te Igitur omšového kánonu. Ale Cirkev tiež učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone. Ak by heretik mohol byť pravým pápežom, toto by bola nevyriešiteľná dilema. Ale v skutočnosti to nie je dilema, pretože heretik nemôže byť platným pápežom:

Libellus professionis fidei, 2. apríl 517, Vyznanie viery predpísané za pápeža sv. Hormizdasa: „A preto dúfam, že sa zaslúžim byť v jednom spoločenstve s vami, o ktorom Apoštolská stolica vyhlasuje, v ktorom je úplná a pravá solídnosť kresťanského náboženstva, prisľubujúc, že v budúcnosti mená tých oddelených od spoločenstva Katolíckej Cirkvi, to jest tých nesúhlasiacich s Apoštolskou stolicou, by nemali byť čítané počas posvätných tajomstiev. A ak by som sa mal pokúsiť v akomkoľvek ohľade odchýliť od môjho presvedčenia, vyznávam, že som spoluvinníkom podľa môjho názoru s tými, ktorých som odsúdil. Avšak, ja som podpísal so svojou rukou toto vyznanie [viery] moje a Vám, HORMIZDAS, svätý a ctihodný pápež mesta Rím, som ho navrhol.“ [9]

Pápež Benedikt XIV., Ex Quo Primum (# 23), 1. marec 1756: „Navyše, heretici a schizmatici sú predmetom odsúdenia závažných exkomunikácii zákonom Kán. De Ligu. 23, quest. 5, a Kán. Nulli, 5, dist 19. Ale posvätné kánony Cirkvi zakazujú verejnú modlitbu za exkomunikovaných, ako možno vidieť v kap. A nobis, 2, a kap. Sacris o rozsudku exkomunikácie. Hoci toto nezakazuje modlitbu za ich obrátenie, stále taká modlitba nemôže nabrať formu vyhlasovania ich mien v slávnostnej modlitbe počas obety omše.“ [10]

Pápež Pius IX., Quartus Supra (# 9), 6. január 1873: „Z tohto dôvodu Ján, biskup Konštantínopola, slávnostne prehlásil – a celý ôsmy ekumenický koncil tak učinil neskôr – ‘že mená tých, ktorí boli oddelení od spoločenstva Katolíckej Cirkvi, to jest tých, ktorí nesúhlasili vo všetkých veciach s Apoštolským stolcom, nemajú byť čítané nahlas počas posvätných tajomstiev.’“ [11]

Poznámky pod čiarou k sekcii 6:

[1] The Catholic Encyclopedia, “Heresy,” New York: Robert Appleton Co., 1914, Vol. 7, p. 261.
[2] Decrees of the Ecumenical Councils, Sheed & Ward and Georgetown University Press, 1990, Vol. 1, p. 578;
Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 714.
[3] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 4 (1939-1958), p. 41.
[4] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[5] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[6] Denzinger 423.
[7] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 401.
[8] The Catholic Encyclopedia, “Papal Elections,” 1914, Vol. 11, p. 456.
[9] Denzinger 172.
[10] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 84.
[11] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 415.