Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Why Hell Must Be Eternal | The Antichrist Identified! | What Fake Christians Get Wrong About Ephesians | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Amazing Evidence For God |
Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Outside The Church There Is No Salvation | Eastern “Orthodoxy” Exposed | Svätý Ruženec | Padre Pio | Traditional Catholic Issues And Groups | ![]() |
Katolícka Cirkev učí, že heretik by prestal byť pápežom a že heretik by nemohol byť platne zvoleným pápežom
Heréza/kacírstvo je tvrdošijné popieranie alebo pochybovanie pokrstenej osoby o stati božskej a katolíckej viery. Inými slovami, pokrstená osoba, ktorá úmyselne popiera autoritatívne učenie Katolíckej Cirkvi, je heretik.
Martin Luther, asi najnotorickejší heretik v histórii Cirkvi, učil herézu ospravedlnenia vierou samotnou, okrem mnohých iných
Okrem protipápežov panujúcich z Ríma pre nekánonické voľby, Katolícka Cirkev učí, že ak by sa pápež stal heretikom, automaticky by stratil svoj úrad a prestal by byť pápežom. Toto je učenie všetkých učiteľov a otcov Cirkvi, ktorí sa chopili tejto záležitosti:
Sv. Róbert Bellarmín, Kardinál a učiteľ Cirkvi, De Romano Pontifice, II, 30: „Pápež, ktorý je očividným heretikom, automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, rovnako ako automaticky prestáva byť kresťanom a členom Cirkvi. Preto môže byť súdený a potrestaný Cirkvou. Toto je učenie všetkých starých otcov, ktorí učia, že očividní heretici okamžite strácajú všetku jurisdikciu.“
Sv. Róbert Bellarmín, Kardinál a učiteľ Cirkvi, De Romano Pontifice, II, 30: „Tento princíp je celkom istý. Nekresťan nemôže byť v žiadnom prípade pápežom, ako pripúšťa sám Kajetán (ib. c. 26). Dôvodom tohto je to, že nemôže byť hlavou toho, čoho nie je členom; teraz ten, kto nie je kresťanom, nie je členom Cirkvi, a očividný heretik nie je kresťan, ako je jasne učené sv. Cypriánom (lib. 4, espist. 2), sv. Atanáziom (Scr. 2 cont. Arian.), sv. Augustínom (lib. De great. Christ. Kap. 20), sv. Hieronymom (contra Lucifer.) a inými; preto očividný heretik nemôže byť pápežom.“
Sv. František De Sales (17. storočie), učiteľ Cirkvi, Katolícka kontroverzia, s. 305-306: „Teraz, keď on [pápež] je explicitne heretikom, ipso facto odpadá od svojej dôstojnosti a von z Cirkvi...“
Sv. Antoninus (1459): „V prípade, v ktorom by sa pápež stal heretikom, sám by sa stal, na základe tohto samotného faktu a bez akéhokoľvek ďalšieho rozsudku, oddeleným od Cirkvi. Hlava oddelená od tela nemôže, pokiaľ zostáva oddelená, byť hlavou toho istého tela, od ktorého bola odrezaná. Pápež, ktorý by bol oddelený od Cirkvi herézou, by preto na základe tohto faktu prestal byť hlavou Cirkvi. Nemohol by byť heretikom a zostať pápežom, pretože, keďže je mimo Cirkvi, nemôže vlastniť kľúče Cirkvi.“ (Summa Theologica, citované v Actes de Vatican I. V. Frond pub.)
Že heretik nemôže byť pápežom je zakorenené v dogme, že heretici nie sú členmi Katolíckej Cirkvi
Malo by sa poznamenať, že učenie od svätcov a učiteľov Cirkvi, ktoré je citované hore – že pápež, ktorý by sa stal heretikom, by automaticky prestal byť pápežom – je zakorenené v neomylnej dogme, že heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi.
Môžeme vidieť, že je to učenie Katolíckej Cirkvi, že človek je oddelený od Cirkvi herézou, schizmou alebo odpadnutím od viery.
Čiže nie je to len názor určitých svätcov a učiteľov Cirkvi, že heretik by prestal byť pápežom; je to fakt nerozviazateľne zviazaný s dogmatickým učením. Skutočnosť nerozviazateľne zviazaná s dogmou sa nazýva dogmatický fakt. Je to preto dogmatický fakt, že heretik nemôže byť pápežom. Heretik nemôže byť pápežom, keďže ten, ktorý je mimo, nemôže byť hlavou toho, čoho nie je ani členom.
Pápež Pavol IV. vydal pápežskú bulu slávnostne prehlasujúcu, že voľba heretika za pápeža je neplatná a nulitná
V 1559 pápež Pavol IV. vydal celú pápežskú bulu pojednávajúcu na tému a o možnosti heretika zvoleného za pápeža.
Pápež Pavol IV.
V čase, kedy Pavol IV. vydal bulu (citovanú dole), jestvovali zvesti, že jeden z kardinálov bol potajme protestant. Aby zabránil voľbe takého heretika do pápežského úradu, Pápež Pavol IV. slávnostne prehlásil, že heretik nemôže byť platne zvolený pápež. Dole sú relevantné časti buly. Pre celú bulu si pozrite našu webstránku.
Pápež Pavol IV., Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559:
S plnosťou svojej pápežskej právomoci, pápež Pavol IV. vyhlásil, že voľba heretika je neplatná, aj ak sa uskutoční s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov a je akceptovaná všetkými. Pápež Pavol IV. tiež vyhlásil, že urobil túto deklaráciu, aby bojoval s príchodom ohavnosti spustošenia, o ktorom hovoril Daniel, na svätom mieste. Toto je zarážajúce a zdá sa, že indikuje, že Magistérium samotné spája konečný príchod ohavnosti spustošenia na sväté miesto (Matúš 24:15) s heretikom vydávajúcim sa za pápeža – možno pretože heretik vydávajúci sa za pápeža nám prinesie ohavnosť spustošenia na sväté miesto (novú omšu), čo mi veríme, že je prípadom, alebo pretože heretický protipápež bude sám predstavovať ohavnosť spustošenia na svätom mieste.
Katolícka encyklopédia opakuje túto pravdu vyhlásenú pápežom Pavlom IV. tvrdením, že voľba heretika za pápeža by, pravdaže, bola úplne neplatná a nulitná.
V súlade s pravdou, že heretik nemôže byť pápež, Cirkev učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone
Za pápeža sa modlí v modlitbe Te Igitur omšového kánonu. Ale Cirkev tiež učí, že za heretikov sa nemožno modliť v omšovom kánone. Ak by heretik mohol byť pravým pápežom, toto by bola nevyriešiteľná dilema. Ale v skutočnosti to nie je dilema, pretože heretik nemôže byť platným pápežom:
Poznámky pod čiarou k sekcii 6:
[1] The Catholic Encyclopedia, “Heresy,” New York: Robert Appleton Co., 1914, Vol. 7, p. 261.
[2] Decrees of the Ecumenical Councils, Sheed & Ward and Georgetown University Press, 1990, Vol. 1, p. 578;
Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 714.
[3] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 4 (1939-1958), p. 41.
[4] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[5] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[6] Denzinger 423.
[7] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 401.
[8] The Catholic Encyclopedia, “Papal Elections,” 1914, Vol. 11, p. 456.
[9] Denzinger 172.
[10] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 84.
[11] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 415.