Pápež Lev XIII., encyklika proti socializmu

Pápež Lev XIII., Quod Apostolici Muneris, O socializme, r. 1878

Patriarchom, prímasom, arcibiskupom a biskupom katolíckeho sveta v milosti a prijímaní s Apoštolským stolcom.

Na úplný počiatok Nášho pontifikátu, ako si to vyžadovala povaha Nášho apoštolského úradu, sme sa poponáhľali poukázať v encyklickom liste adresovanom k vám, ctení bratia, onen smrteľný mor, ktorý sa vkráda do samotných vlákien ľudskej spoločnosti a vedie ho na pokraj deštrukcie; počas toho istého času sme My poukázali i na najviac efektívne riešenia, pomocou ktorých sa spoločnosť môže obnoviť a môže uniknúť z veľmi vážnych nebezpečenstiev, ktoré ju ohrozujú. No tie zlá, ktoré sme My vtedy odsúdili, tak rapídne narástli , že sme znova nútení vás osloviť, akoby sme počuli hlas proroka znieť v Našich ušiach: „Krič, neutíchaj, pozdvihni svoj hlas ako trúbu.“ [1] Rozumiete, ctení bratia, že My rozprávame o tej sekte ľudí, ktorá pod odlišnými a takmer barbarskými menami sa nazýva socialisti, komunisti alebo nihilisti; a ktorí, rozprestretí po celom svete a spojení dokopy najbližšími väzbami v podlej konfederácii, už viac nehľadajú úkryt v tajných stretnutiach, ale otvorene a trúfalo postupujú vpred za denného svetla, snažiac sa vtlačiť do hláv to, čo dlhodobo plánovali – zvrhnutie všetkej civilizovanej spoločnosti.

Zaiste títo sú tí, o ktorých sv. Písmo dosvedčuje, „poškvrňujú telo, pohŕdajú Pánom a rúhajú sa duchovným bytostiam.“ [2] Nenechávajú nič nedotknuté alebo v celku, čo bolo ľudskými aj božskými zákonmi múdro nariadené pre zdravie a krásu života. Odmietajú poslušnosť k vyšším autoritám, ku ktorým podľa napomenutia Apoštola, každá duša musí byť podriadená, a ktoré [mysl. autority] odvodzujú právo panovať od Boha; a oni vyhlasujú absolútnu rovnosť všetkých ľudí v právach a povinnostiach. Oni degradujú ono prirodzené spojenie muža a ženy, ktoré je brané ako posvätné i medzi barbarskými ľuďmi; a oslabujú alebo vedú ku slasti jeho puto, ktorým sa rodina v prvom rade drží pohromade. Skrátka, zlákaní chamtivosťou za dnešnými majetkami, čo je „koreňom všetkého zla... niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery“ [3], oni napadli vlastnícke právo schválené prirodzeným zákonom; a so schémou hrôzostrašnej hanebnosti, i keď sa zdá, že si prajú starostlivosť o potreby a uspokojenie túžob všetkých ľudí, usilujú sa zmocniť sa a uchovať si všetko, čo sa získalo buď titulom zákonného dedičstva, alebo prácou hlavy a rúk alebo niekoho sporivosťou v režime života. Toto sú desivé teórie, ktoré prednášajú na ich mítingoch, predostierajú v ich pamfletoch a rozptyľujú do zahraničia v mračnách žurnáloch a traktátoch. Preto si uctievaná majestátnosť a moc kráľov získala takúto urputnú nenávisť od svojich štváčskych ľudí, že nelojálni zradcovia – netrpezliví vo všetkom zdržaní sa – viac než raz v priebehu krátkej doby vztýčili svoje zbrane v bezbožnom pokuse proti životu ich vlastných vládcov.

2. No drzosť týchto mužov – ktorá deň za dňom, viac a viac, deštrukciou ohrozuje občiansku spoločnosť a napáda duše všetkých skrúšenosťou a strachom – nachádza svoju príčinu a pôvod v tých jedovatých doktrínach, ktoré ako zlé semeno, šírené v minulosti medzi ľuďmi, prinieslo v pravý čas tak fatálne ovocie. Lebo vy viete, ctení bratia, že tá najviac smrtonosná vojna, ktorá, počínajúc od šestnásteho storočia, bola vedená inovátormi proti katolíckej viere, a ktorá dodnes naberala na intenzite, má za svoj cieľ rozvrátiť všetko zjavenie a zvrhnúť nadprirodzený poriadok, tak, aby sa cesta mohla otvoriť k objavom, alebo lepšie povedané halucináciám, len z rozumu samotného. Tento druh bludu, ktorý si falošne uzurpuje pre seba meno rozum, zatiaľ čo láka a povzbudzuje prirodzený apetít, ktorý je v človeku prekonávajúci, a dáva voľnú ruku nezákonným túžbam každého druhu, ľahko prenikol nielen do myslí veľkého množstva ľudí, ale do značnej miery aj do občianskej spoločnosti. Preto, za pomoci nového druhu bezbožnosti, neslyšaní i pomedzi pohanskými národmi, boli štáty konštituované bez akéhokoľvek rátania s Bohom alebo poriadku ním ustanovením; bolo uvedené do popredia, že orgán verejnej moci ani neodvodzuje svoje princípy, ani svoj majestát, ani svoju autoritu vládnuť od Boha, ale namiesto toho od zástupu ľudí, ktorý – mysliac si, že sa sám oprostil od všetkého božieho nariadenia – sa klania len takým zákonom, aké si urobí z vlastnej vôle. Nadprirodzené pravdy viery napadnuté a vyhodené von čoby nepriateľské rozumu, samotný Autor a Spasiteľ ľudského pokolenia bol pomaly a krôčik po krôčiku vyhodený z univerzít, lýceí a gymnázií – skrátka povedané, zo všetkých verejných inštitúcii. Sumárom, odmeny a tresty budúceho a večného života boli dané do zabudnutia, horlivá túžba po šťastí bola limitovaná na hranicu súčasnosti/súčasnej chvíle. Také doktríny, ako sú tieto, boli rozšírené široko a ďaleko; natoľko veľké povolenie mysle a konania, ktoré sa objavilo na všetkých stranách, že nie je prekvapením, že muži z najnižšej triedy, unavení zo svojho úbohého domova alebo dielne, túžia zaútočiť na domovy a bohatstvo bohatých; nie je prekvapením, že ta už neexistuje žiaden pocit bezpečia, či vo verejnom, alebo súkromnom živote a [nie je prekvapením] že ľudstvo by malo pokračovať na pokraj samotného rozpadu.

3. No najvyšší pastori Cirkvi, na ktorých leží úloha chrániť Pánovo stádo od nástrah nepriateľa, sa snažili včas ochrániť od nebezpečenstva a zaobstarať bezpečnosť veriacich. Lebo tak skoro jak sa tajné spoločnosti začali formovať, v ktorých hrudi boli i vtedy zrná bludov pestované, o ktorých sme sa už zmienili, rímski pápeži Klement XII. a Benedikt XIV. nezlyhali odmaskovať zlé rady týchto siekt a varovať veriacich celého sveta pred skazou, ktorá by nastala. Neskôr znova začali byť označovaní a stíhaní, keď nespútaná forma slobody bola pridelená človeku hŕstkou ľudí, ktorí sa hrdili menom filozofi a – tak jak to oni nazývajú – nová správna strana proti prirodzenému a božskému zákonu; pápež Pius VI., blahej pamäti, okamžite odhalil vo verejných dokumentoch ľstivosť a klam ich doktrín a počas toho istého času predpovedal s apoštolskou uvážlivosťou skazu, do ktorej by sa takto veľmi zmanipulovaní ľudia zatiahli. No keďže žiadne adekvátne preventívne opatrenia neboli prijaté na zamedzenie ich zlých učení, aby ťahali ľudí viac a viac z cesty, a než by im malo byť dovolené vyhnúť sa verejným nariadeniam Štátov, pápež Pius VII. a Lev XII. prekliali anatémou tajné sekty [4] a znova varovali spoločnosť pred nebezpečenstvami, ktoré im hrozili. Konečne, všetci sme boli svedkami, s akými slávnostnými slovami a veľkou tvrdosťou a vernosťou jeho duše, slávny predchodca Pius IX., blahej pamäte, v oboch, jeho formálnej autoritatívnej reči a v jeho encyklických listoch adresovaných biskupom celého sveta, bojoval teraz proti zvráteným pokusom týchto siekt, teraz otvorene menovito proti škodcovi, socializmu, ktorý si už razil cestu.

4. Ale je teraz lamentovania hodné, že tým, ktorým bola zverená ochrana verejného blaha, zvedení trikmi podlých ľudí a zastrašení ich hrozbami, sa pozreli na Cirkev s podozrievavým a i nepriateľským zrakom, nevnímajúc, že pokusy týchto siekt by boli naprázdno, kebyže by vždy prežila doktrína Katolíckej Cirkve a autorita rímskych pápežov s úctou aká im náleží medzi vládcami a ľuďmi. Preto lebo „cirkev živého Boha, ktorá je pilierom a oporou pravdy“ [5] predkladá tie doktríny a zásady, ktorých osobitným účelom je bezpečie a mier spoločnosti a vykorenenie zlého rastu socializmu.

5. Lebo skutočne, i keď socialisti kradnúc Evanjelium samotné s cieľom ľahšie zviesť nepozorných, boli zvyknutí ho skresľovať, aby hoveli ich vlastným účelom; napriek tomu, tak veľký rozdiel je medzi ich skazenými učeniami a najviac čistou doktrínou Krista, že žiaden väčší nemôže byť: „Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?!“ [6] Ich zvykom, ako sme naznačili, je vždy zastávať, že príroda urobila všetkých ľudí rovnocennými, a preto teda, ani česť, ani rešpekt nie je kvôli majestátnosti, ani poslušnosť ku zákonom, leda možno pre tých stíhaných pre ich vlastné potešenie. No naopak, v súlade s učeniami Evanjelia, rovnosť ľudí spočíva v tomto: že všetci, majúc zdedenú tú istú prirodzenosť, sme povolaní do tej najvyššej hodnosti, synov Božích, a že tak, ako je jeden a ten istý koniec daný pred nás, tak každý bude súdený tým istým zákonom a dostane trest alebo odmenu podľa toho, čo si kto zaslúži. Nerovnosť práv a moci pochádza od samotného Autora prírody, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi.“ [7] No mysle vládcov a ich podriadených sú vzájomnými povinnosťami a právami podľa katolíckej doktríny a zásad, zaviazané jedna k druhej takým spôsobom, že túžba po moci je obmedzená a racionálny základ poslušnosti je vytvorený jednoduchý, pevný a ušľachtilý.

6. Zaiste, Cirkev múdro vštepuje onen apoštolský princíp masám ľudí: „Niet moci, ktorá by nebola od Boha; a tie, ktoré sú, ustanovil Boh. Preto ten, kto sa protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolajú odsúdenie.“ A znova ona (Cirkev) napomína tých „podriadených z nevyhnutnosti“, aby boli tak „nielen zo strachu pred trestom, ale aj kvôli svedomiu“ a splatili „každému, čo“ sú „dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.“ [8] Lebo On, ktorý vytvoril a spravuje všetky veci, v Jeho múdrej prozreteľnosti, určil, že veci, ktoré sú najnižšie docielia svoje zámery skrze tie, ktoré sú medzi-stupňové, a tie znova skrze najvyššie. Preto teda, tak ako i v kráľovstve nebeskom On chcel, aby zástupy anjelov boli odlišné, a jedny podriadené druhým, a takisto v Cirkvi zaviedol rôzne rády a rôznorodosť v úradoch, takže nie všetci sú apoštoli alebo doktori alebo pastori, [9] tak takisto určil, že by tu mali byť rôzne usporiadania v občianskej spoločnosti, líšiace sa v dôstojnosti, právach a moci, pričom štát, rovnako ako Cirkev, by mal byť jedným telom pozostávajúcim z mnohých orgánov, niektorých ušľachtilejších než ostatní, ale všetkých potrebných navzájom a prospešných pre spoločné blaho.

7. Ale že vládcovia môžu použiť autoritu, ktorú dostali, na ušetrenie a nie zničenie, Cirkev Krista obdobne varuje i vládcov, že rozsudok Najvyššieho Sudcu visí nad nimi, a osvojujúc si slová božskej múdrosti, volá na všetkých v mene Boha: „Pozorne počúvajte, vy, čo vládnete ľudstvu, čo sa pýšite množstvom národov; lebo moc vám dal Pán a vaša vláda je od Najvyššieho; on preskúma vaše činy a posúdi vaše úmysly... lebo bude proti vládcom prísny súd... lebo Vševládny nebojí sa nijakej osoby, ani velikáša nijakého sa nezľakne; veď on stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetkých. Na mocných však čaká tvrdý súd.“ [10] A ak sa niekedy stane, že autorita štátu je bezhlavo alebo tyransky využívaná vládcami, učenie Katolíckej Cirkvi nepovoľuje vzburu od súkromnej autority proti nim, lež by sa verejný poriadok iba viac narušil, a lež by spoločnosť tým pádom utrpela väčšiu škodu. A keď sa veci dostanú do takého bodu, že nieto žiadnej ďalšej nádeje pre bezpečnosť, ona (Cirkev) učí, že úľava môže byť privodená zásluhou kresťanskej trpezlivosti a pomocou úprimných modlitieb k Bohu. Ale ak vôľa zákonodarcov a vládcov by mala sankcionovať alebo porúčať čokoľvek naprotiveň božskému alebo prirodzenému zákonu, [tak] dôstojnosť a povinnosť kresťanského mena, tak ako aj rozsudok Apoštola, súri, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ [11]

8. I rodinný život samotný, ktorý je základným kameňom spoločnosti a riadenia, nevyhnutne cíti a zažíva prospešnú autoritu Cirkvi, ktorá prispieva ku správnemu usporiadaniu a uchovaniu každého štátu a kráľovstva. Lebo viete, ctení bratia, že základ tejto spoločnosti spočíva v prvom rade na nerozpustnosti zväzku muža a ženy podľa nevyhnutnosti prirodzeného práva, a je skompletizovaný vo vzájomných právach a povinnostiach rodičov a detí a majstrov a služobných. Viete takisto, že doktríny socializmu sa snažia takmer úplne rozpustiť toto puto; keďže tá stabilita, ktorá je mu poskytnutá náboženským manželstvom mizne, z toho plynie, že autorita otca nad jeho deťmi a povinnosti detí ku ich rodičom musia byť veľmi oslabené. No naopak, Cirkev učí, že „manželstvo, ctihodné pre všetkých,“ [12] ktoré Boh samotný založil od počiatku sveta a urobil nerozpustné pre množenie sa a uchovanie ľudských tvorov, sa stalo viac záväzné a posvätné skrze Krista, ktorý ho pozdvihol na hodnosť sviatosti, a určil ho ako model pre Jeho vlastný zväzok s Cirkvou.

Preto, tak jak to má aj Apoštol [13], ako Kristus je hlava Cirkve, tak muž je hlava ženy; a jak Cirkev je podriadená Kristovi, ktorý ju objíma s najviac cudnou a neskonalou láskou, takisto manželky by mali byť podriadené manželom, a byť nimi spätne milované s vernou a stálou náklonnosťou. Podobným spôsobom Cirkev zmierňuje užívanie rodičovskej a domácej autority, tak, že môže usmerniť deti a služobných k ich povinnostiam, bez chodenia za hranicu. Lebo podľa katolíckeho učenia, autorita nášho nebeského Otca a Pána je udelená rodičom a majstrom, ktorých autorita, nielenže si tým pádom berie svoj pôvod a silu od Neho, no takisto si prepožičiava svoju prirodzenosť a charakter. Preto Apoštol nabáda deti, aby „poslúchali svojich rodičov v Pánovi, a Ctili svojho otca a svoju matku – to je prvé prikázanie s prisľúbením“ [14]; a napomína rodičov: „ A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a v napomínaní Pánovom.“ [15] Opakovane, apoštol nariaďuje božský princíp na služobných a majstrov, napomínaním prv zmienených, aby „poslúchali pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista... ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu;“ a neskoršie zmienených, aby „zanechajúc hrozbu v povedomí, že aj vy sami máte toho istého Pána v nebesiach, o on nehľadí na osobu.“ [16] Len keby tak všetky tieto záležitosti boli verne nasledované podľa božskej vôle, všetkými, ktorým jest nariadené, úplne bezpochyby by každá rodina bola vzorom nebeského domu, a veľké požehnania tam zrodené by sa neobmedzili len na samotné domovy, no rozšírili by svoje bohatstvá za hranice skrze národy.

9. No katolícka múdrosť, podporovaná nariadeniami prirodzeného a božského zákona, poskytuje so špeciálnou obozretnosťou pre verejnosť a súkromie pokoj v jej doktrínach a učeniach, ktoré sa týkajú riadenia a prerozdelenia tovarov, ktoré sú nevyhnutné pre život a užívanie. Lebo zakiaľ socialisti by zničili vlastnícke „právo“, upodozrievali by to celkovo ako ľudský vynález oponujúci vrodenej rovnosti človeka, a vyhlasujúc verejnosť statkov, argumentovali by, že chudoba by nemala byť mierumilovne prečkaná a že majetok a práva bohatých môžu byť po správnosti napadnuté, [tak naproti tomu] Cirkev, s omnoho väčšou múdrosťou a zdravým rozumom, rozpoznáva nerovnosť medzi ľuďmi, ktorí sa rodia s inými prednosťami tela a mysle, takisto s nerovnosťou v samotnom vlastnení, a má za to, že právo na majetok a vlastnenie, ktoré vyviera z prírody samotnej, musí byť nedotknuté a stáť neporušené. Lebo vie, že kradnutie a lúpenie bolo Bohom zakázané obzvlášť takým spôsobom, že Autor a Obranca práva by nedovolil človeku ani len túžiť po tom, čo patrí inému, a že zlodeji a lúpežníci, o nič menej než cudzoložníci a modlári, sú vyhodení z Kráľovstva Nebeského. No o nič menej ohľadom tejto záležitosti nezanedbáva naša svätá Matka [Cirkev] v starostlivosti o chudobných, či nevynecháva v zabezpečovaní ich potrieb; ale radšej však, priťahujúc ich s jej matkinou náručou, vediac, že odrážajú osobu Krista samotného, ktorý berie najmenší dar chudobným ako pomoc udelenú Jemu, ich má vo veľkej úcte. Robí všetko, čo môže, aby im pomohla; zabezpečuje domovy a nemocnice, kde môžu byť prijatí, nakŕmení a môže byť o nich na celom svete postarané, a [ona] dozerá na nich. Ona neustále tlačí do bohatých onú najviac vážnu zásadu, dať čo zostáva chudobným; a drží nad ich hlavami božský rozsudok, že pokiaľ nepomôžu biednym, bude im splatené večným mučením. Skrátka, ona robí všetko čo môže, aby odbremenila a uľavila chudobným, či ukázaním im príkladu Krista, „ktorý i keď bohatým, stal sa chudobným pre nás“ [17], alebo pripomenutím im Jeho slov, keď prehlásil chudobných požehnanými a vyzval ich k nádeji na odmeny večného života. No ale kto nevidí, že toto je najlepšia metóda vysporiadania toho dávneho súboja medzi bohatými a chudobnými? Lebo jak ukazujú samotné dôkazy z faktov a udalostí, ak je táto metóda odmietnutá a nebraná do úvahy, jedna z dvoch možností musí nastať: buď väčšina ľudského pokolenia upadne nazad do odporného stavu otroctva, ktorý tak dlho prevládal medzi pohanskými národmi, alebo ľudská spoločnosť musí byť narúšaná neprestajnými vzplanutiami, [a] byť diskreditovaná plienením a násilím, tak ako sme smutne pozorovali i v nedávnej minulosti.

10. Keďže sú veci na tom takto teda, ctení bratia, tak ako sme My, na ktorých odbornom vedení teraz celá Cirkev závisí, na začiatku Nášho pontifikátu poukázali miesto útočišťa pre ľud a vládcov zmietaných búrlivosťou búrky, tak teraz, dotknutí extrémnym nebezpečenstvom, ktoré im hrozí, My znova pozdvihujeme Náš hlas a znova a znova ich žiadame pre ich vlastnú bezpečnosť, tak ako aj bezpečnosť ich ľudu, aby privítali a počúvali Cirkev, ktorá má tak úžasný vplyv na verejnú prosperitu kráľovstiev a aby rozpoznali, že politické a náboženské záležitosti sú tak úzko spojené, že to, čo sa zoberie zo spirituálneho, oslabí lojálnosť poddaných a majestát vlády. A keďže oni vedia, že Cirkev Krista má takú silu odvrátiť mor socializmu, aká nemôže byť nájdená v ľudských zákonoch, v mandátoch sudcov alebo sile armády, nechajte ich obnoviť onú Cirkev do stavu a slobody, v ktorej môže uplatniť liečivú silu pre blaho celej spoločnosti.

11. No vy, ctení bratia, ktorí poznáte pôvod a prúd týchto hromadiacich sa ziel, snažte sa s celou vašou silou duše vštepiť katolícke učenie hlboko do mysli všetkých. Snažte sa, aby všetci mali vo zvyku priliehať k Bohu so synovskou láskou a ctiť si Jeho božskosť od svojich najnežnejších rokov; aby rešpektovali majestát vládcov a zákonov; aby držali na uzde svoje túžby a stáli pevne podľa poriadku, ktorým Boh ustanovil ľudskú a domácu spoločnosť. Viac však, pracujte usilovne, aby sa deti Katolíckej Cirkvi ani nepridali, ani neukázali vôbec v žiadnom zmysle náklonnosť k tejto ohavnej sekte; naproti tomu, ukážte im pomocou vznešených činov a riadneho narábania vo všetkých veciach, ako dobre a šťastne by ľudská spoločnosť držala pohromade, keby každý člen žiaril ako príklad v správnom konaní a mravnosti. Skrátka, tak ako sú uchádzači socializmu vyhľadávaní medzi remeselníkmi a robotníkmi, ktorí možno unavení prácou, sú jednoduchšie vábení nádejou na bohatstvo a prísľubom majetku, je dobré povzbudiť spoločenstvá zložené z remeselníkov a robotníkov, ktoré, [zakiaľ] ustanovené pod ochranou náboženstva, môžu mať sklon uspokojiť všetkých svojich spolupracovníkov so svojím údelom a viesť ich ku kľudnému a pokojnému životu.

12. Ctení bratia, nech On, ktorý je začiatok a koniec každého dobrého diela, inšpiruje vaše a Naše snahy. A skutočne, tá samá myšlienka týchto dní – počas ktorej výročie narodenín nášho Pána je slávnostne slávené – nás vedie k nádeji k rýchlej pomoci. Pre nový život, ktorý Kristus počas Jeho narodenia priniesol do sveta už starnúceho a vnoreného do samotných hĺbok špiny, nás On takisto nabáda nádejať sa, a mier, ktorý On vtedy mužom oznámil prostredníctvom anjelov, nám On prisľúbil takisto. Lebo Pánova „ruka nie je skrátená, aby nemohla zachrániť, ani jeho ucho oťažené, žeby nepočul.“ [18] V týchto najviac sľubných dňoch teda, ctení bratia, želajúc všetku radosť a šťastie vám a veriacim vašich kostolov, My sa úpenlivo modlíme ku Darcovi všetkého dobrého, aby sa znova „zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom,“ [19] ktorý nás vytiahol von z moci nášho najsmrteľnejšieho nepriateľa do najviac ušľachtilej dôstojnosti synov Božích. A aby sme My mohli čo najskôr a celkovejšie nadobudnúť našu prosbu, vy, ctení bratia, pridajte sa s Nami v pozdvihnutí vašich úpenlivých modlitieb k Bohu a proste pomoc od Požehnanej a Nepoškvrnenej Panny Márie a Jozefa jej manžela a požehnaných apoštolov Petra a Pavla, v ktorých modlitbách My máme najväčšiu dôveru. A medzitým vám My odovzdávame s najväčšou láskou v srdci, i vašim klerikom a veriacim, apoštolské požehnanie ako znamenie božích darov.

Odovzdané v sv. Peterskej (Bazilike), v Ríme, dvadsiateho-ôsmeho dňa decembra, r. 1878, v prvom roku Nášho pontifikátu.

ODKAZY:

[1] Iz 58:1.
[2] Júd 8.
[3] 1 Tim 6:10.
[4] O slobodomurárstve, Humanum genus.
[5] 1 Tim 3:15.
[6] 2 Kor 6:14.
[7] Ef 3:15.
[8] Rim 13:5, 7.
[9] 1 Kor 12:28.
[10] Múd 6:3-4,8-9.
[11] Sk 5:29.
[12] Hebr 13:4.
[13] Ef 5:23.
[14] Ef 6:1-2.
[15] Ef 6:4.
[16] Ef 6:5-9.
[17] 2 Kor 8:9.
[18] Iz 59:1.
[19] Tít 3:4.