Kľúče sv. Petra a jeho neochvejná viera

Je to fakt histórie, Písma a Tradície, že náš Pán Ježiš Kristus založil svoju všeobecnú Cirkev (Katolícku Cirkev) na sv. Petrovi.

Evanjelium podľa Matúša 16:18-19 – „‘A ja ti hovorím: ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.’“

Náš Pán ustanovil sv. Petra za prvého pápeža, zveril mu celé svoje stádo a dal mu najvyššiu moc vo všeobecnej Cirkvi Kristovej.

Evanjelium podľa Jána 21:15-17 – „... Ježiš povedal Šimonovi Petrovi: ‘Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?’ Odpovedal mu: ‘Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.’ On mu povedal: ‘Pas moje baránky.’ Povedal mu znova, po druhý raz: ‘Šimon, syn Jánov, miluješ ma?’ Odpovedal mu: ‘Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.’ On mu povedal: ‘Pas moje ovce!’ Povedal mu po tretí raz: ‘Šimon, syn Jánov, máš ma rád?’ Petra zarmútilo, že mu tretí raz povedal: ‘Máš ma rád?’, a povedal mu: ‘Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.’ Ježiš mu povedal: ‘Pas moje ovce!’“

A s najvyššou autoritou, ktorú náš Pán Ježiš Kristus udelil sv. Petrovi (a jeho nástupcom, pápežom), prichádza to, čo sa nazýva pápežská neomylnosť. Pápežská neomylnosť je neoddeliteľná od pápežského primátu – nemalo by zmysel, aby Kristus ustanovil sv. Petra za hlavu svojej Cirkvi (ako to Kristus jednoznačne urobil), ak by sa sv. Peter alebo jeho nástupcovia, pápeži, mohli mýliť pri uplatňovaní tejto najvyššej autority pri učení o nejakej náuke viery. Najvyššia autorita musí byť v záväzných otázkach viery a mravov neochvejná, lebo inak by to vôbec nebola pravá autorita od Krista.

Pápežská neomylnosť neznamená, že pápež sa vôbec nemôže mýliť, a neznamená to, že pápež nemôže stratiť svoju dušu a byť zatratený do pekla za ťažký hriech. Znamená to, že nástupcovia sv. Petra (pápeži Katolíckej Cirkvi) sa nemôžu mýliť, keď autoritatívne učia o náuke viery alebo mravov, ktorej sa má držať celá Cirkev Kristova. Prísľub neochvejnej/nezlyhajúcnej viery pre sv. Petra a jeho nástupcov, o ktorom sa zmienil Kristus, nachádzame v 22. kap. Lukášovho Evanjelia.

Evanjelium podľa Lukáša 22:31-32 – „A Pán povedal: ‘Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezlyhala. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.’“

Satan si vyžiadal preosiať všetkých apoštolov (plurál) ako pšenicu, ale Ježiš sa modlil za Šimona Petra (singulár), aby jeho viera nezlyhala. Ježiš hovorí, že sv. Peter a jeho nástupcovia (pápeži Katolíckej Cirkvi) majú neochvejnú/nezlyhajúcnu vieru, keď autoritatívne učia náuku viery alebo mravov, ktorej sa má držať celá Cirkev Kristova.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 1870, ex cathedra: „ČIŽE TÁTO CHARIZMA PRAVDY A NIKDY NEZLYHÁVAJÚCEJ VIERY BOLA BOŽSKY UDELENÁ PETROVI A JEHO NÁSTUPCOM V TEJTO STOLICI...“ [1]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 1870, ex cathedra: „...Stolica svätého Petra zostane vždy nenarušená akýmkoľvek omylom podľa božského sľubu nášho Pána a Spasiteľa, udeleného kniežaťu Jeho učeníkov: ‘Ja som prosil za teba [Petra], aby tvoja viera nezlyhala...’“ [2]

A tejto pravdy sa v Katolíckej Cirkvi držalo od najranejších čias.

Pápež sv. Gelasius I., 42. epištola alebo dekretál de recipiendis et non recipiendis libris, 495: „Takže Stolec Petra, apoštola Cirkvi Ríma, je prvý, nemajúci ani škvrny, ani vrásky, ani ničoho podobného (Ef 5:27).“ [3]

Kristov prísľub sv. Petrovi, že jeho viera nemôže zlyhať (t. j. že je nezlyhajúcna), predpokladá, že Petrova viera – a úrad, ktorý Ježiš v Petrovi ustanovuje – je neomylný. Lebo to, čo je vo veciach viery nezlyhajúcne, musí byť neomylné. Pápežská neomylnosť je preto priamo spojená s Kristovým prísľubom sv. Petrovi (a jeho nástupcom) v 22. kap. Lukášovho Evanjelia o Petrovej nezlyhajúcnej viere. Pápežská neomylnosť sa nachádza aj v Kristovom prísľube Petrovi v 16. kap. Matúšovho Evanjelia. Ježiš vyhlasuje, že čokoľvek, čo Peter zviaže (t. j. čokoľvek, o čom vyhlási, že sa toho musí držať všeobecná Cirkev), je zaviazané aj v nebi. Keďže nebo nemôže zviazať omyl, veci, ktorými sv. Peter a jeho nástupcovia zaviažu všeobecnú Cirkev, musia byť vždy pravdivé. To je neomylnosť. Hoci sa v túto pravdu verilo od počiatku Cirkvi, ako dogma bola výslovne definovaná na Prvom vatikánskom koncile v r. 1870.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadanie, 4. kapitola: „...rímsky veľkňaz, keď hovorí ex cathedra [z Petrovho stolca], to jest keď vykonáva službu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov, v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou vysvetľuje doktrínu viery alebo mravov, ktorej sa má držať všeobecná Cirkev... disponuje tou neomylnosťou, ktorou božský Vykupiteľ chcel, aby bola Jeho Cirkev inštruovaná pri definovaní doktríny viery či mravov; a tak sú také definície rímskeho pápeža samy osebe, ale nie z konsenzu Cirkvi, nezmeniteľné.“ [4]

Ale ako človek pozná, kedy pápež uplatňuje svoju nezlyhajúcnu vieru, aby neomylne učil zo Stolca sv. Petra? Odpoveďou je, že to poznáme z jazyka, ktorý pápež používa, alebo zo spôsobu, akým pápež učí. Prvý vatikánsky koncil definoval dve požiadavky, ktoré musia byť splnené: 1) keď pápež vykonáva svoju službu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou; 2) keď vysvetľuje doktrínu o viere alebo mravoch, ktorej sa má držať celá Cirkev Kristova. Pápež môže obe tieto požiadavky splniť v jedinom riadku tým, že uvalí kliatbu na bludný názor (ako na mnohých dogmatických konciloch), alebo tým, že povie: „Našou apoštolskou autoritou vyhlasujeme...“, alebo tým, že povie: „Veríme, vyznávame a učíme“, alebo použitím slov podobného významu a zmyslu, ktoré naznačujú, že pápež učí celú Cirkev o viere definitívnym a záväzným spôsobom.

Takže keď pápež učí z Petrovho stolca vyššie stanoveným spôsobom, nemôže sa mýliť. Ak by sa mohol mýliť, potom by Cirkev Kristova mohla byť oficiálne uvedená do omylu a Kristov prísľub daný sv. Petrovi a svojej Cirkvi by nebol dodržaný (čož je nemožné). To, čo je učené z Petrovho stolca pápežmi Katolíckej Cirkvi, je učením samotného Ježiša Krista. Odmietnuť to, čo je učené pápežmi z Petrovho stolca, proste znamená opovrhovať samotným Ježišom Kristom.

Evanjelium podľa Lukáša 10:16 – „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda.“

Evanjelium podľa Matúša 18:17 – „A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum, 1896: „... Kristus ustanovil žijúce, autoritatívne a trvalé Magistérium... Ak by sa mohlo akýmkoľvek spôsobom mýliť, vyplýva z toho evidentný rozpor; pretože potom by sám Boh bol autorom omylu v človeku.“ [5]

PETROVA STOLICA HOVORÍ PRAVDU, KTORÚ ODOVZDAL SÁM KRISTUS

Pravdy viery, ktoré boli prehlásené pápežmi neomylne hovoriacimi z Petrovho stolca, sa nazývajú dogmy. Dogmy tvoria to, čo sa nazýva depozit viery. A depozit viery sa skončil smrťou posledného apoštola.

Pápež sv. Pius X., Lamentabile, Bludy modernistov, #21: „Zjavenie, ktoré tvorí predmet katolíckej viery, nebolo apoštolmi dovŕšené.“ [6] – zavrhnuté

Toto znamená, že keď pápež definuje dogmu z Petrovho stolca, nerobí dogmu pravdivou, ale vyhlasuje to, čo už je pravdivé, čo už bolo zjavené Kristom a odovzdané apoštolom. Dogmy sú preto, samozrejme, nemenné. Jednou z týchto dogiem depozitu viery je, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy. Keďže je to učenie Ježiša Krista, človeku nie je dovolené o tejto dogme polemizovať alebo ju spochybňovať; človek ju musí jednoducho prijať. Nezáleží na tom, či sa niekomu táto dogma nepáči, či tejto dogme nerozumie alebo či v tejto dogme nevidí spravodlivosť. Ak ju človek neprijíma ako neomylne pravdivú, potom jednoducho neprijíma Ježiša Krista, pretože dogma k nám prichádza od Ježiša Krista.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „... môže byť pre niekoho zákonné odmietnuť ktorúkoľvek z týchto právd bez toho, aby sa neuvážene poslal do otvorenej herézy? bez toho, aby sa týmto oddelil od Cirkvi a jediným ďalekosiahlym činom odmietol celistvosť kresťanskej doktríny? Lebo podstata viery je taká, že nič nemôže byť absurdnejšie, ako niektoré veci prijať a iné odmietnuť. Viera, ako učí Cirkev, je tá nadprirodzená cnosť, ktorou... veríme tomu, čo [On] zjavil ako pravdivé, nie na základe vnútornej pravdy vnímanej prirodzeným svetlom ľudského rozumu [autor: to jest nie preto, že sa nám to javí ako správne], ale kvôli autorite samého Boha, Zjaviteľa, ktorý nemôže klamať ani byť klamaný... Ale ten, kto nesúhlasí čo i len v jednom bode s božsky prijatými pravdami, v skutočnosti odvrhol vieru celkom úplne, keďže odmieta ctiť Boha ako najvyššiu pravdu a patričný motív viery.“ [7]

Tí, čo odmietajú veriť v dogmu mimo Cirkvi niet spásy, dokiaľ neporozumejú tomu, ako je v nej spravodlivosť, jednoducho zadržiavajú svoju vieru v Kristovo zjavenie. Tí s pravou vierou v Krista (a Jeho Cirkev) najprv prijímajú Jeho učenie a až potom porozumejú pravde v ňom (t. j. prečo je pravdivé). Katolík nezadržiava svoju vieru v Kristovo zjavenie, kým mu nemôže porozumieť. To je zmýšľanie neveriaceho heretika, ktorý má neznesiteľnú pýchu. Sv. Anzelm vystihuje pravý katolícky pohľad v tejto veci.

Svätý Anzelm, Učiteľ Cirkvi, Prosologion, 1. kap: „Nesnažím sa totiž pochopiť, aby som uveril, ale verím, aby som pochopil. Lebo verím tiež v to, že keby som neuveril, nepochopil by som.“ [8]

List Rimanom 11:33-35 – „Ó, hĺbka bohatstva a múdrosti a poznania Božieho! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal myseľ Pánovu? Alebo kto bol jeho radcom? Alebo kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť?“

Kniha proroka Izaiáša 55:8-9 – „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty, hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“