Konkrétne katolícke učenie proti islamu

Pápež Eugen IV., Bazilejský koncil, 19. zasadnutie, 7. september 1434: „... je tu nádej, že veľmi mnohí z ohavnej sekty Mohameda budú obrátení na katolícku vieru.“ [1]

Pápež Kalixt III., 1455: „Ja sľubujem... velebiť pravú vieru a vykoreniť diabolskú sektu zatratenca a neveriaceho Mahometa [islam] na Východe.“ [2]

Katolícka Cirkev považuje islam za „ohavnú“ a „diabolskú“ sektu. [Poznámka: Bazilejský koncil sa považuje za ekumenický/schválený len v rámci prvých 25. zasadnutí, ako zdôrazňuje Katolícka encyklopédia (The Catholic Encyclopedia) v 4. zväzku, „Koncily“, s. 425-426.] „Ohavnosť“ je niečo, čo je v Božích očiach odporným; je to niečo, čo si vôbec neváži a nerešpektuje. Niečo „diabolské“ je niečo diablovo. Islam okrem mnohých iných dogiem odmieta božstvo Ježiša Krista a Trojicu. Jeho vyznávači sú mimo okruhu spásy, pokiaľ zostávajú moslimami.

Pápež Klement V., Viennský koncil, 1311-1312: „Je to urážkou pre sväté meno a potupou kresťanskej viery, že v istých častiach sveta podliehajúcich kresťanským princom, kde žijú Saracéni [t. j. vyznávači islamu, tiež nazývaní moslimovia], niekedy odlúčene, niekedy premiešaní s kresťanmi, sa saracénski kňazi, bežne nazývaní Zabazala, vo svojich chrámoch alebo mešitách, v ktorých sa stretávajú Saracéni, aby uctievali neverca Mohameda, každý deň v určité hodiny z vysokopostaveného miesta hlasito vzývajú a velebia jeho meno... Toto prináša zlú povesť na našu vieru a vyvoláva veľké pohoršenie u veriacich. Tieto praktiky nemožno tolerovať bez podrážďovania božskej velebnosti. Preto so schválením posvätného koncilu odteraz v kresťanských krajinách takéto praktiky prísne zakazujeme. Nariaďujeme katolíckym princom, jednému a všetkým... Oni majú tento priestupok zo svojich území spoločne odstrániť a postarať sa, aby ho odstránili ich poddaní, aby týmto získali odmenu večného šťastia. Oni majú výslovne zakázať verejné vzývanie svätokrádežného mena Mohameda... Tí, čo sa opovažujú konať inak, majú byť princmi za svoju neúctivosť tak potrestaní, aby boli ostatní od takej trúfalosti odradení.“ [3]

Hoci Cirkev učí, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, sú zatratení, taktiež učí, že nikto by nemal byť nútený prijať krst, keďže viera je slobodný čin vôle.

Pápež Lev XIII., Immortale Dei (# 36), 1. november 1885: „A Cirkev v skutočnosti úprimne dbá na to, aby nebol nikto nútený prijať katolícku vieru proti svojej vôli, pretože, ako nám múdro pripomína svätý Augustín, ‘Človek nemôže veriť inak, než z vlastnej vôle.’“ [4]

Učenie Viennského koncilu, že kresťanskí princi by mali presadzovať svoju občiansku moc, aby zakázali verejné prejavy falošného náboženstva islamu, opäť ukazuje, že islam je falošné náboženstvo, ktoré vedie duše do pekla (nie do neba) a podrážďuje Boha.

[1] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 479.
[2] Von Pastor, History of the Popes, II, 346; quoted by Warren H. Carroll, A History of Christendom, Vol. 3 (The Glory of Christendom), Front Royal, VA: Christendom Press, p. 571.
[3] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 380.
[4] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 115.