Sekta II. vatikánskeho koncilu verzus Katolícka Cirkev o nekatolíkoch prijímajúcich Sväté Prijímanie

Pápež Pius VIII., Traditi Humilitati (# 4), 24. máj 1829: „Hieronym to hovorieval takto: ten, čo bude jesť baránka mimo tohto domu, zahynie ako tí, ktorí počas potopy neboli s Noemom v arche.“ [1]

Benedikt XVI. dáva 8. apríla 2005 Prijímanie verejnému kacírovi, bratovi Rogerovi Schützovi, [2] protestantskému zakladateľovi Taizé

V predchádzajúcich častiach o herézach II. vatikánskeho koncilu a herézach Jána Pavla II. sme prebrali, že učia herézu, že nekatolíci môžu zákonne prijímať Sväté Prijímanie. Je dôležité zhrnúť oficiálne schválenie tohto heretického učenia sektou II. vatikánskeho koncilu tu, v praktickej príručke.

Druhý vatikánsky koncil

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Orientalium ecclesiarum #27: „Súhlasne s uvedenými zásadami možno udeliť východným kresťanom, ktorí sú v dobrej viere oddelení od Katolíckej cirkvi, sviatosť pokánia, sväté prijímanie a pomazanie chorých, ak si to sami želajú a sú náležite pripravení.“ [3]

Pavol VI. slávnostne potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil

Antipápež Pavol VI. na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu: „VŠETKO, ČO JE V CELKU I V JEDNOTLIVOSTIACH USTANOVENÉ V TOMTO DEKRÉTE, ODOBRILI OTCOVIA POSVÄTNÉHO KONCILU. A MY TO APOŠTOLSKOU MOCOU, KTORÚ SME DOSTALI OD KRISTA, SPOLU S CTIHODNÝMI OTCAMI V DUCHU SVÄTOM SCHVAĽUJEME, NARIAĎUJEME A USTANOVUJEME. A PRIKAZUJEME, ABY SA TOTO KONCILOVÉ USTANOVENIE UVEREJNILO NA BOŽIU SLÁVU. (...) JA, PAVOL, BISKUP KATOLÍCKEJ CIRKVI“ [4]

Ich nový oficiálny katechizmus

Ján Pavol II., Katechizmus Katolíckej cirkvi (# 1401): „...katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou...“ [5]

Ján Pavol II. slávnostne potvrdzuje nový katechizmus

Ján Pavol II., Fidei depositum, 11. október 1992: „Katechizmus katolíckej Cirkvi, ktorý som schválil 25. júna 1992 a ktorého zverejnenie dnes svojou apoštolskou autoritou nariaďujem, je výkladom viery Cirkvi a katolíckeho učenia... Vyhlasujem ho za bezpečnú normu pre učenie viery...“ [6]

Ich nový Kódex kánonického práva

Kánon 844.4, Kódex kánonického práva z r. 1983: „Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia vysluhujú dovolene tie isté sviatosti aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou a nemajú prístup k vysluhovateľovi svojho spoločenstva a z vlastnej vôle o to žiadajú, len ak, čo sa týka týchto sviatostí, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.“ [7]

Kánon 844.3, Kódex kánonického práva z r. 1983: „Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak o to z vlastnej vôle žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, ktoré sú podľa úsudku Apoštolského stolca ohľadom týchto sviatostí v rovnakom postavení ako uvedené východné cirkvi.“ [8]

Encyklika

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 46), 25. máj 1995: „...katolícki kňazi môžu v určitých ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie, pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom, ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou...“

Prejavy (toto je len jeden z mnohých citátov, ktoré by mohli byť uvedené)

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 9. august 1995:
„Pokiaľ ide o aspekty vzájomného spoločenstva, nedávne Ekumenické direktórium potvrdzuje a uvádza presne všetko to, čo povedal koncil: to jest, že určité vzájomné spoločenstvo možné je, keďže východné cirkvi majú pravé sviatosti, najmä kňazstvo a Eucharistiu.“
„V tejto citlivej otázke boli vydané osobitné pokyny uvádzajúce, že kedykoľvek, keď je pre katolíka nemožné obrátiť sa na katolíckeho kňaza, môže prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od vysluhovateľa východnej cirkvi (Direktórium, č. 123). Recipročne môžu katolícki vysluhovatelia zákonne vysluhovať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých východným kresťanom, ktorí o ne požiadajú.“

Encyklika komentujúca ohľadom tejto herézy

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 58), 25. máj 1995: „Z dôvodu jestvujúcich sviatostných zväzkov medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami... ‘...katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach.’ (...) Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa ekleziologickú implikáciu spoluúčasti na sviatostiach, predovšetkým na svätej Eucharistii.“ [9]

Upozorňuje na „ekleziologickú implikáciu“ spoluúčasti na sviatostiach s „ortodoxnými“. Jeho implikácia je, že sú súčasťou tej istej Cirkvi.

Existujú ďalšie citáty, ktoré sme mohli uviesť. Toto jasne dokazuje, že ak sú antipápeži II. vatikánskeho koncilu pravými pápežmi, oficiálnym učením Katolíckej Cirkvi je, že heretici a schizmatici môžu zákonne prijímať Sväté Prijímanie. To je však nemožné, keďže Katolícka Cirkev neomylne učila opak.

Katolícka Cirkev a jej pápeži učia pravý opak

Katolícka Cirkev 20 storočí dôsledne učila, že heretici nemôžu pristupovať k sviatostiam. Toto učenie je zakorenené v dogme definovanej pápežom Bonifácom VIII., že mimo Katolíckej Cirkvi niet odpustenia hriechov. Je zakorenené aj v dogme, že sviatosti prospievajú k spáse len tým v Katolíckej Cirkvi, ako to definoval pápež Eugen IV.

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A v toto pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu, ako prehlasuje Ženích v chválospeve: ‘Jedna je holubica moja, moja dokonalá...’“ [10]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantante Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života; že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [11]

Sviatosti Cirkvi prispievajú k spáse len tým, čo zotrvávajú v Katolíckej Cirkvi. Toto je dogma! Táto dogma je však zavrhnutá nehanebným učením II. vatikánskeho koncilu, podľa ktorého je zákonné dávať Sväté Prijímanie tým, čo v Katolíckej Cirkvi nezotrvávajú. Pápeži v priebehu vekov prehlasovali, že nekatolíci, ktorí prijímajú Svätú Eucharistiu mimo Katolíckej Cirkvi, ju prijímajú k vlastnému zatrateniu.

Pápež Pius VIII., Traditi Humilitati (# 4), 24. máj 1829: „Hieronym to hovorieval takto: ten, čo bude jesť Baránka mimo tohto domu, zahynie ako tí, ktorí počas potopy neboli s Noemom v arche.“ [12]

Pápež Gregor XVI., Commissum Divinitus (# 11), 17. máj 1835: „‘...ktokoľvek, kto sa opováži opustiť jednotu Petra, mal by pochopiť, že už viac nemá účasť na božskom tajomstve.’ (...) ‘Ktokoľvek, kto je Baránka mimo tohto domu, je nesvätý.’“ [13]

Pápež Pius IX., Amantissimus (# 3), 8. apríl 1862: „... ‘ktokoľvek, kto je Baránka a nie je členom Cirkvi, sa dopustil svätokrádeže;’ ...“ [14]

Ako môžeme vidieť, nejde iba o disciplinárnu záležitosť, ktorú by pápež mohol zmeniť; lebo to súvisí s dogmou, že heretici sú mimo Cirkvi a v stave hriechu. Keďže sú mimo Cirkvi a v stave hriechu, nemôžu prijať Eucharistiu k spáse (Eugen IV.), lež iba k zatrateniu. Zmeniť tento zákon znamená pokúsiť sa zmeniť dogmu.

Faktom je, že Katolícka Cirkev nemôže autoritatívne učiť, že je zákonné, aby nekatolíci prijímali Sväté Prijímanie, rovnako ako nemôže autoritatívne učiť, že je zákonné, aby ľudia išli na potrat. Myšlienka, že nekatolíci môžu zákonne prijímať Sväté Prijímanie, je herézou, ktorá bola opakovane odsúdená. Je v rozpore s celými dejinami Cirkvi. Už len táto vec sama osebe dokazuje, že antipápeži II. vatikánskeho koncilu nie sú pravými pápežmi a že máme do činenia s dvoma rôznymi náboženstvami (katolícke náboženstvo a všetci pápeži verzus náboženstvo sekty II. vatikánskeho koncilu a jej antipápeži).

Poznámky k 19. kapitole: