^
^
Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |
Skvelé dôkazové texty pre sedevakantizmus ukazujú, že František nie je pápežom
Tento článok je prepis k videu nižšie:
Toto video preberie niektoré veľmi dôležité pasáže, ktoré sa zaoberajú učením Katolíckej Cirkvi, že niekto, kto v Cirkvi zastáva úrad, ale hlása notorickú herézu, stráca právomoc od okamihu, čo hlása herézu, aj keď proti nemu nebolo vydané žiadne vyhlásenie.
Toto je relevantné k správnemu katolíckemu stanovisku v dnešnej dobe, že podruhovatikánski nárokovatelia pápežského úradu sú heretickí antipápeži a že Stolica sv. Petra je neobsadená/vakantná (často sa tomu hovorí sedevakantistické stanovisko).
Pasáže, na ktoré sa zameriame, pochádzajú od pápeža svätého Celestína, pokiaľ ide o heretika Nestoria, a princíp, ktorý preberieme, sa vzťahuje nielen na stratu úradu kvôli kacírstvu, ale aj na to, ako kacírstvo/heréza prekáža prevzatiu úradu.
Nestorius bol biskupom Konštantínopola. Na Efezskom koncile bol v r. 431 odsúdený ako heretik za popieranie toho, že Mária je Božou Matkou, a za protirečenie pravde, že Ježiš Kristus je jednou božskou osobou. Náš Pán je, pravdaže, jednou božskou osobou s dvoma prirodzenosťami. Svätý Cyril, biskup Alexandrie, Nestoriovi oponoval a dokázal mu jeho blud. Cyril predsedal na Efezskom koncile pod autoritou vtedajšieho pápeža, pápeža sv. Celestína.
Nestorius bol v r. 431 formálne zosadený Efezským koncilom. Avšak Nestoriovo bludné učenie bolo odsúdené na synode v Ríme v r. 430, rok predtým. V r. 430 pápež sv. Celestín tiež poveril sv. Cyrila tým, aby konal v jeho mene, napomenul Nestoria a informoval ho, že ak sa do desiatich dní nezriekne [herézy], bude exkomunikovaný a Cyril bude spravovať jeho stolec v mene Ríma. Pápež sv. Celestín zjavne vykonával (úradnú) moc aj nad sv. Cyrilom, aj nad Nestoriom, a Cyril uznával Celestínovu právomoc robiť tak.
Hoci toto video nie je o dôkaze pápežstva v ranej Cirkvi, prípad Nestoria je ďalším príkladom toho, ako sa v tom čase na Východe uznával pápežský primát jurisdikcie. Prípad Nestoria v skutočnosti dokazuje aj katolicizmus, aj sedevakantistické stanovisko.
Teraz, predtým, čo bol Nestorius formálne zosadený Efezským koncilom, a zatiaľ čo proti nemu prebiehali cirkevné procesy, v lete r. 430 napísal o tejto situácii pápež sv. Celestín niekoľko listov. Jeden bol Jánovi Antiochijskému, v ktorom napísal:
Uvažujte nad tým, čo tu pápež hovorí. Učí, že Nestoriove skutky exkomunikácie alebo zosadenia boli – od doby, čo začal hlásať herézu – neplatné. Tiež hovorí, že on, Nestorius, ktorý ukázal, že má byť zosadený, nemohol nikoho zosadiť.
Takže Nestoriovi chýbala moc zosadiť kohokoľvek predtým, čo bol vyhlásený za zosadeného cirkevným rozsudkom, na základe skutočnosti, že preukázal, že má byť zosadený pre hlásanie herézy. Čiže pred akýmkoľvek zosadením alebo deklaráciou, osoba, ktorá také herézy hlásala, nemohla konať. Celestín jasne učí, že Nestorius od okamihu, čo začal hlásať svoju herézu, automaticky stratil svoju jurisdikciu alebo právomoc. Toto dodatočne dokazuje, že očividní a notorickí heretici strácajú jurisdikciu predtým, než sú vyhlásení alebo odsúdení akýmkoľvek rozsudkom človeka.
Automaticky sú od Katolíckej Cirkvi odrezaní a božským zákonom zbavení právomocí.
Celestín podobne uvažuje vo svojom liste duchovenstvu a ľudu Konštantínopola poslanom v tej istej dobe. Vyjadril sa:
Ako môžeme vidieť, pápež učí tú istú pravdu o automatickej strate úradu a dovoláva sa autority Apoštolského stolca. Explicitne sa vyjadruje, že Nestorius už na seba zvolal božský rozsudok. To je narážkou na božský zákon, ktorý očividných heretikov z Cirkvi automaticky vylučuje a zbavuje ich jurisdikcie. Jeho slová hovoria sami za seba. Avšak napriek tomu majú určití mimoriadne nečestní protisedevakantistickí heretici v skutočnosti opovážlivosť tvrdiť, že všetko, čo tuto Celestín hovorí, je, že exkomunikácie a zosadenia uložené Nestoriom a jemu podobnými boli anulované neskorším vyhlásením.
To je nezmysel. Sotva si to žiada odpoveď. Avšak, aby sme dodatočne vyvrátili ich tvrdenie, človek si môže všimnúť, že keď sa Celestín zmieňuje o čase alebo okamihu, od ktorého [ex quo] Nestorius začal hlásať herézu (praedicare coeperunt), čož bolo hodne dlho predtým, čo bol Nestorius odsúdený alebo vyhlásený za exkomunikovaného, pápež hovorí, že Nestorius nemohol nikoho zosadiť ani odstrániť.
Používa imperfektum poterat, ktoré sa vzťahuje na minulý čas. Celestín doslova píše, že Nestorius mohol odstrániť nikoho (neminem). Čiže od času alebo okamihu, čo [ex quo] Nestorius začal hlásať herézu (praedicare coeperunt), nemohol nikoho odstrániť.
Pravdaže, to neznamená, že Nestorius ľudí odstraňovať mohol dovtedy, dokedy nebolo vydané neskoršie vyhlásenie. Nie, znamená to, že svoju právomoc odstraňovať alebo zosadzovať kohokoľvek stratil od okamihu, čo sa začalo jeho heretické hlásanie, hodne dlho pred akýmkoľvek vyhlásením Cirkvou alebo akýmkoľvek človekom. Každý, kto by poprel, že Celestín artikuluje princíp, že očividní heretici automaticky božským zákonom strácajú právomoci, je nečestný.
Toto je tiež dôvodom, prečo sv. Róbert Bellarmín v 2. knihe, 30. kapitole De Romano Pontifice – vo svojej sekcii o tom, ako očividní heretici automaticky strácajú jurisdikciu pred akýmkoľvek rozsudkom alebo exkomunikáciou – cituje tieto dve pasáže od pápeža sv. Celestína, aby podporil svoj argument. Potom, čo tieto pasáže cituje, Bellarmín uvádza, že
Takže Celestínovo učenie, že Nestorius stratil právomoc od okamihu, čo začal hlásať herézu, a že očividní heretici automaticky strácajú jurisdikciu, je postojom Apoštolského stolca a pápežov.
Hneď potom, čo tieto pasáže citoval, Bellarmín vyvracia námietku niektorých, čo argumentujú, že Celestín a iní otcovia sa zmieňovali o púhych cirkevných zákonoch o automatickej strate jurisdikcie, ktoré boli vtedy v platnosti, ktoré boli podľa nich odvolané cirkevným právom na Kostnickom koncile. Bellamín túto námietku vyvracia, keď uvádza:
Čiže očividní heretici strácajú jurisdikciu automaticky, samotným božským zákonom, z podstaty kacírstva, pred akoukoľvek exkomunikáciou. Každý, čo si ohľadom tejto veci prečíta Bellarmína, uvidí, že znova a znova tvrdí, že heretici sú odrezaní od Cirkvi skrze seba samých, pred akýmkoľvek cirkevným rozsudkom, z podstaty kacírstva atď. Napriek tomuto vám určití falošní tradicionalisti povedia, že to, čo má skutočne na mysli, je pravý opak: že ľudia, ktorí hlásajú herézu, strácajú právomoci iba potom, čo ich súdila alebo odsúdila iná osoba. Ide o nehorázne skreslenie veci.
Postoj Bellarmína bol, že očividný heretik stráca autoritu a úrad pred akoukoľvek deklaráciou. Jasne je to dokázané jeho slovami a narážkami ohľadom tejto veci na pápeža sv. Celestína, ktorý učil tú istú vec.
Takže pri uvažovaní nad týmito skutočnosťami, aby sme dokázali, že vodcovia sekty II. vatikánskeho koncilu nemajú právomoc, človek sa ani len nemusí najprv zameriavať na to, či sú heretikmi (čož oni, pravdaže, sú); človek môže skôr proste dokázať, že notoricky hlásajú herézu. Niekto, kto notoricky hlása herézu, nemôže mať nad veriacimi jurisdikciu. Ako hovorí Bellarmín:
Ak je jednotlivec vlkom, ktorý ľudí pohlcuje svojím heretickým hlásaním, v Katolíckej Cirkvi nemá jurisdikciu. Autorita Cirkvi nevedie a nemôže ľudí viesť k heréze/kacírstvu. Bellarmín tvrdí to isté, čo tvrdil Celestín, o tom, ako tí, čo hlásajú herézu, strácajú úrad, v 10. kapitole O Cirkvi bojujúcej.
Všimnite si: od doby, čo začal hlásať herézy...
Kľúčovým faktorom je to, čo osoba hlása, nie vyhlásenie. Od Bellarmína tiež existuje zopár pasáží o heretikoch, ktorým falošní tradicionalisti zle rozumejú a ktoré zneužívajú. Tieto chybné použitia vyvrátime azda v inom videu. Ale slová sv. Róberta Bellarmína tuná, a predovšetkým, pápeža sv. Celestína, hovoria sami za seba.
Tento princíp – že tí, čo hlásajú notorickú herézu, nemôžu mať jurisdikciu – sa, pravdaže, vzťahuje na antipápeža Františka a iných antipápežov II. vatikánskeho koncilu. Antipápež František hlása notorickú herézu, keď tvrdí:
...že je hriechom obrátiť ľudí na katolicizmus:
...že Luther sa ohľadom ospravodlivenia nemýlil:
...že existujú moslimskí, protestantskí a východní „pravoslávni“ mučeníci:
...že protestanti a schizmatici sú v Cirkvi Ježiša Krista:
FRANTIŠEK VYHLASUJE, ŽE „VŠETCI POKRSTENÍ SÚ ČLENMI TOHO ISTÉHO TELA KRISTA“!
Po tretie, a toto je najpodstatnejší heretický čin z mnohých, v posolstve „Porade globálnemu kresťanskému fóru“ (ktorého text je k dispozícii na webstránke Vatikánu) 4. novembra 2015 František znova zopakoval odsúdenú herézu, že nekatolíci, protestanti, schizmatici, atď. majú mučeníkov. Ako sme dokázali, je to okrem iného popretie slávnostného učenia pápeža Eugena IV. z Florentského koncilu. František túto herézu osobitne učil približne 30-krát. Františkovo trvalé popieranie katolíckej dogmy v tejto veci samo osebe neomylne dokazuje, že je zjavným heretikom a nie pápežom. Ale František sa nezastavil pri heréze o „nekatolíckych mučeníkoch“. Tentokrát dal explicitne najavo herézu, ktorá za ňou leží. Uviedol: ‘Kiež by nám dnes mučeníci dneška patriaci k mnohým kresťanským tradíciám pomohli pochopiť, že všetci pokrstení sú údmi toho istého tela Krista, jeho Cirkvi (porov. 1 Kor 12:12-30).’“
...že rozvedení a „znovuzosobášení“ môžu prijímať Sväté Prijímanie:
Každý, kto popiera, že tento dokument obsahuje toto heretické učenie, je klamár. Toto učenie sa jasne nachádza na nasledovných miestach (okrem iných) – a majte na mysli, že nasledujúce dve pasáže patria k sebe, keďže tá druhá je vysvetľovacou poznámkou pod čiarou k tej prvej.
Heretické učenie tohto dokumentu, že ľudia v cudzoložných situáciách a neplatných druhých „manželstvách“ môžu byť v stave milosti a môžu byť pripustení k Prijímaniu, je veľmi jasné. Františkov twít je ďalším príkladom jeho kacírskej opovážlivosti a zaťatosti.
...že trest smrti je neprípustný:
...presadzovaním náboženského indiferentizmu atď.
Mohli by sme pokračovať. Samotná skutočnosť, že tieto herézy a falošné evanjelium hlása, dokazuje že nad Cirkvou jurisdikciu mať nemôže.
To je učenie Katolíckej Cirkvi. Ten istý princíp sa vo všeobecnosti vzťahuje na Františkových odpadlíckych „biskupov“ a ďalších antipápežov II. vatikánskeho koncilu.
Teraz, napriek sile týchto argumentov, niektorí budú stále namietať argumentovaním, že sv. Cyril Alexandrijský sa nejaký čas potom, čo začal Nestorius hlásať herézu, podriadil pápežovi sv. Celestínovi predtým, čo s Nestoriom formálne oznámil prerušenie spoločenstva. To však vôbec neodporuje argumentom, ktoré preberáme.
Jestvuje rozdiel medzi: a) procedúrami cirkevného práva, ktorými je človek so všetkými účinkami kánonického práva potrestaný a alebo fyzicky/administratívne odstránený z úradu a všetkých jeho vybavení; a b) princípom božského zákona, ktorý je v platnosti, aby osobu z tela Krista a vlastnenia jurisdikcie vylúčil automaticky – aj keby tí, čo majú vynútiť tresty/procedúry cirkevného práva, tak zlyhajú urobiť.
Ak existuje katolícky pápež ako napríklad pápež sv. Celestín, od biskupa Alexandrie je vhodné a prezieravé dať svojmu predstavenému, pápežovi Celestínovi, vedieť, aby v cirkevnom procese proti spolubiskupovi ako Nestoriovi prevzal vedenie. A je zrejmé, že skutočný katolík ako Celestín tak urobí.
To však neznamená, že ak by Celestín nikdy nekonal alebo, horšie, rozhodol sa k heretikovi Nestoriovi pridať, božský zákon vylučujúci Nestoria by nepôsobil, alebo že Cyril by potom nekonal, aby uskutočnil cirkevné právo. Pre sv. Cyrila bolo proste náležité a pokorné, aby nechal pápeža Celestína prevziať záležitosť, ako sa s Nestoriom vysporiadať podľa cirkevného práva.
Ale princíp božského zákona zostáva aktívnym v každom prípade, umožňujúc – a keď sa to stane dosť jasným – vyžadujúc, aby veriaci heretika odmietli.
A sám pápež sv. Celestín nám v tomto prípade predostiera zmýšľanie Cirkvi, keď učí, že Nestorius právomoc stratil predtým, ako boli proti nemu vykonané cirkevné procesy. Je to tiež fakt pripúšťaný protisedevakantistami, že rôzni katolíci v tom čase Nestoria odmietli ako niekoho mimo Cirkvi – a ako niekoho nemajúceho právomoc – od doby, čo začal hlásať herézy.
Niektorí ľudia tiež poukazujú na to, že, nuž, bol to Efezský koncil, čo povedal, že Nestoria zosadil, ako uznáva dokonca aj Bellarmín.
Áno, pretože slová zosadiť a zosadenie sa môžu v rôznych kontextoch jednoducho vzťahovať na fyzické odstránenie niekoho z úradu a zo všetkých jeho vybavení. Tento cirkevný proces zosadenia môže a mal by byť vykonaný proti tomu, čo už kvôli hlásaniu herézy na základe božského zákona stratil duchovnú moc zviazanú s úradom.
Znova: Celestín učí, že Nestorius jurisdikciu stratil, keď začal hlásať svoje herézy, ale Celestín aj tak nariadil, aby bol proti Nestoriovi vykonaný proces, aby ho úplne odstránil (to jest zosadil) zo všetkého spojeného s úradom. Takže v závislosti od kontextu sa slovo zosadenie môže vzťahovať na fyzické odstránenie z úradu – alebo automatické zbavenie duchovnej moci.
Teraz, na záver, pouvažujme nad niektorými ďalšími skutočnosťami, ktoré vyvracajú bežný omyl ľudí, pokiaľ ide o heretikov.
Niektorí falošní tradicionalisti tvrdia, že osoba, ktorá hovorí, že je katolíkom a nebola kánonicky varovaná alebo vyhlásená za heretika, nemôže byť heretikom alebo – a predovšetkým – notorickým heretikom. To je mylné.
Kniha s názvom Delikt z herézy (The Delict of Heresy) od otca Erika Mackenzieho, doktora kánonického práva, bola zverejnená Katolíckou univerzitou v Amerike (Catholic University of America) a v r. 1932 jej bol daný imprimatur.
František oficiálne podporil notorického pro-lgbt „kňaza“ Jamesa Martina
V nej autor poukazuje na to, že osoba nielenže môže byť heretikom predtým, čo je kánonicky varovaná alebo oficiálne odsúdená, ale že takáto osoba môže byť notorickým heretikom predtým, čo je kánonicky varovaná alebo oficiálne odsúdená.
Žiaľ, kniha ozaj obsahuje naozaj hrozný modernizmus, pokiaľ ide o otázku spásy, čož predstavuje ďalší dôkaz toho, že rozklad viery, predovšetkým v tej veci, sa začal pred II. vatikánskym koncilom. Avšak autor bol mimoriadne dobre informovaný v kánonickom práve a pokiaľ ide o delikt kacírstva.
Poukazuje na to, že existuje rozdiel medzi jednoduchým deliktom z herézy a horšou formou, pričom tá druhá zahŕňa odmietnutie kánonických varovaní.
O vine z jednoduchého deliktu z herézy bez akýchkoľvek kánonických varovaní hovorí:
Ako môžeme vidieť, v priamom rozpore s tým, čo tvrdia určití protisedevakantisti a falošní tradicionalisti, človek môže byť vinný z kánonického deliktu z herézy a byť exkomunikovaným predtým, čo ignoroval/neposlúchol kánonické varovania, a bez toho, aby sa pridal k nekatolíckej sekte (to jest zatiaľ čo sa vydáva za katolíka). Človek sa takým heretikom stane, keď tvrdošijne popiera alebo pochybuje o dogme.
Teraz ukážeme, že ten istý autor tiež uznáva, že jednoduchý heretik, voči ktorému nebolo nič vyhlásené, ktorý sa nepridáva k nekatolíckej sekte (to jest taký, čo sa vydáva sa za katolíka), môže byť notorickým heretikom (to jest notorickým v skutku).
Notorický v skutku sa rozlišuje od notorického v práve.
Notorický v práve sa vzťahuje na to, keď bol kánonickým sudcom vynesený rozsudok alebo keď sa previnilec priznal na súde. Inými slovami, vzťahuje sa to na vyhlásenie a kánonický proces.
U notorického v skutku sa avšak nevyžaduje žiadne vyhlásenie alebo kánonický proces. Nevyžaduje sa, aby sa previnilec pridal k nekatolíckej sekte. Notorický v skutku sa vzťahuje na to, keď je previnelecký čin verejne známy a jeho hriešny alebo pripísateľný charakter je tiež verejne známy.
Uveďme príklad.
Majme za to, že v katolíckych kruhoch sa doširoka rozhlási, že kňaz povedal niečo heretické o Trojici. Nie je však známe, či sa proste pomýlil alebo v tejto veci vedome odporoval katolíckemu učeniu. A majme za to, že išlo o drobnejšiu vec, nie základnú vec o Trojici.
V tom prípade priestupok, i keď by bol dobre známy, nebol by nutne notorický v skutku, pretože a) priestupok bol široko známy, b) hriešny charakter alebo pripísateľnosť nebola doširoka známa.
Toto je citát z Praktického komentára ku kódexu kánonického práva (1943) v súvislosti s notorickým v skutku:
Teraz uvažujte o Františkovi. Je notorickým heretikom (notorickým v skutku), pretože a) jeho heretické vyjadrenia sú verejne známe miliónom; a b) je verejne známe, že vedome protirečí katolíckym dogmám.
Antipápež František „požehnávajúci“ nahú pohanskú modlu
Miliónom je známe, že hovorí mnoho vecí, ktoré protirečia katolíckym dogmám o spáse, Cirkvi, manželstve, evanjelizovaní atď. Hriešny charakter jeho priestupkov, imputabilita, ktorá sa toho týka, je tiež verejne známa.
Veľa tisícov ľudí po celom svete ho pranieruje za jeho hriešne odporovanie kresťanským dogmám.
František v skutočnosti sám dokázal svoju vlastnú imputabilitu a hriešny charakter svojich činov tým, že pripustil, že jeho učenie môže byť herézou (a teda, že mu je to jedno).
Keď pripustí, že možno učí herézu, a teda, že mu je to jedno, verejne dokáže svoju vinu/imputabilitu.
Jeho imputabilita je takisto dokázaná mnohými ďalšími vecami.
Takže František je notorický heretik. Bez akýchkoľvek pochýb je notorický v skutku. Notorický heretik v Cirkvi zastávať úrad nemôže.
Malo by sa tiež podotknúť, že kacírstvo sa okrem vyjadrení môže dať najavo aj skutkami a opomenutiami.
Antipápež František prijíma Korán
Františkove činy, dodatočne k jeho vyjadreniam, dokazujú, že je notorickým heretikom.
Teraz, tu otec Mackenzie pripúšťa, že jednoduchý heretik (o ktorom už vysvetlil, že je taký, čo nebol odsúdený, nebol kánonicky varovaný a nutne sa nepridal k žiadnej nekatolíckej sekte) môže byť notorickým v skutku.
Takže, človek môže byť notorickým heretikom bez akéhokoľvek kánonického varovania, bez akejkoľvek deklarácie a zatiaľ čo sa vydáva za katolíka. František je notorický heretik. To isté je pravdivé, pokiaľ ide o jeho takzvaných biskupov, ktorí sa držia II. vatikánskeho koncilu, a ďalších odpadlíckych antipápežov sekty II. vatikánskeho koncilu, prorokovanej proticirkvi posledných čias.
Mackenzie tiež uznáva, že človek môže byť notorickým v skutku bez akéhokoľvek súdneho procesu, v tejto pasáži o istom kánone:
Čiže ľudia môžu byť notorickí v skutku bez súdneho procesu.
Každý, čo vám povie, že František – ktorý pravidelne hlása falošné evanjelium a herézy – nie je notorickým heretikom, nevie, o čom rozpráva.
Notorickí heretici a tí, čo hlásajú notorickú herézu, nemôžu zastávať úrad, ako sme dokázali z učenia pápeža sv. Celestína.
Tvrdošijne takých ľudí uznávať za majúcich právomoc v Cirkvi – tvárou v tvár faktom – je tiež hriešne. Vedie to k všemožným bludným záverom.
Protirečí to jednote Cirkvi.
Je to spreneverením sa pravému vyznávaniu viery.
A ľudí to nabáda k tomu, aby sa podriadili vlkovi, ktorý ich zožerie.
Takže správnym katolíckym postoj je, že Stolica sv. Petra je vakantná/neobsadená. To je postoj, ktorý katolíci musia zaujať.
Pravá Katolícka Cirkev stále existuje so zvyškom pravých tradičných katolíkov. Počúvate člena pravej Katolíckej Cirkvi v dnešnej dobe.
O súčasnej situácii v Ríme sa prorokovalo, ako ukazuje náš materiál.
[1] http://www.catholicnews.com/data/stories/cns/1303392.htm
[2] vatican.va
[3] L'Osservatore Romano, 26. septembra 2014, s. 8. - http://w2.vatican.va/content/francesco/en/homilies/2014/documents/papa-francesco_20140921_albania-omelia.html - [Ďalšie jazyky: AR - DE - EN - ES - FR - IT - PL - PT ]
[4] https://press.vatican.va/content/salastampa/en/bollettino/pubblico/2018/08/02/180802a.html