Lumen gentium – druhovatikánska konštitúcia o Cirkvi

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Lumen gentium, druhovatikánska konštitúcia o Cirkvi, sa stala povestnou (alebo skôr nechválne známou) pre svoje heretické učenie o kolegialite. Ide o predstavu, že aj biskupi braní ako celok majú v Katolíckej Cirkvi najvyššiu autoritu.

Dokument II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium #22: „No biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou...“ [1]

Vidíme, že Lumen gentium výslovne učí, že kolégium biskupov má najvyššiu a plnú moc nad všeobecnou Cirkvou. Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že Kristus neustanovil v Katolíckej Cirkvi jedinú hlavu v osobe sv. Petra, ale dve najvyššie hlavy, biskupské kolégium a Petra, čož by urobilo z Cirkvi netvora s dvoma hlavami.

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302: „...Cirkev, jedna a jediná, má jedno telo, jednu hlavu, nie dve hlavy ako netvor...“ [2]

Jedine pápež má v Cirkvi najvyššiu autoritu. Biskupi nie.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 14), 29. jún 1896: „Lebo ten, ktorý ustanovil Petra za základ Cirkvi, si tiež ‘vyvolil dvanástich, ktorých nazval apoštolmi’ (Lk 6:13); a tak ako je nevyhnutné, aby sa Petrova autorita uchovávala v rímskom veľkňazovi tým, že biskupi sú nástupcami apoštolov, dedia ich riadnu moc, a tak biskupský rád nevyhnutne patrí k základnému zriadeniu Cirkvi. Hoci nedostávajú plenárnu alebo všeobecnú alebo najvyššiu moc, nemá sa na nich pozerať ako na vikárov rímskych veľkňazov; pretože vykonávajú moc skutočne svoju vlastnú a najopravdivejšie sa nazývajú riadnymi pastiermi ľudí, nad ktorými vládnu.“ [3]

Pápež Lev XIII, Satis Cognitum (# 15): „Avšak moc rímskeho pápeža je najvyššia, všeobecná a úplne nezávislá; ale tá biskupov je ohraničená určitými medzami a nie úplne nezávislá.“ [4]

Druhý vatikánsky koncil učí, že katolíci uctievajú toho istého Boha ako moslimovia

Okrem herézy kolegiality sú v Lumen gentium aj ďalšie, ktoré nemožno prehliadnuť. Azda najnápadnejšia sa nachádza v Lumen gentium #16.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Lumen gentium #16: „Ale plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým MOSLIMOV, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery A SPOLU S NAMI SA KLAŇAJÚ JEDINÉMU, MILOSRDNÉMU BOHU, KTORÝ BUDE V POSLEDNÝ DEŇ SÚDIŤ ĽUDÍ.“ [5]

To je ohromujúce rúhanie! Katolíci sú uctievatelia Ježiša Krista a Najsvätejšej Trojice; moslimovia nie sú!

Moslimovia odmietajú božstvo Ježiša Krista                      –                      Kresťania sa klaňajú Ježišovi ako Bohu

Dieťa dokáže pochopiť, že nemáme toho istého Boha.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 6), 27. máj 1832: „Preto ich musia poučiť o pravom uctievaní Boha, ktoré je katolíckemu náboženstvu jedinečné.“ [6]

Pápež sv. Gregor Veľký: „Svätá všeobecná Cirkev učí, že nie je možné skutočne uctievať Boha s výnimkou v nej...“ [7]

Niektorí ľudia sa pokúšajú obhajovať túto príšernú herézu II. vatikánskeho koncilu tvrdením, že moslimovia uznávajú a klaňajú sa jedinému všemohúcemu Bohu. Argumentujú takto: Je len jeden Boh. A keďže sa moslimovia klaňajú jedinému všemohúcemu Bohu – nie viacerým božstvám ako polyteisti – klaňajú sa tomu istému všemohúcemu Bohu, ktorému sa klaniame my katolíci.

Tvrdiť, že moslimovia sa klaňajú pravému Bohu bez toho, aby sa klaňali Trojici, je jasným zapretím Najsvätejšej Trojice. Po druhé – a ešte horšie, ak sa nad tým človek dôkladne zamyslí – je zarážajúce prehlásenie, že moslimovia sa klaňajú jednému milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň! Toto je neuveriteľná heréza. Moslimovia sa neklaňajú Ježišovi Kristovi, ktorý bude v posledný deň najvyšším Sudcom ľudstva. Preto sa neklaňajú Bohu, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň! Prehlásiť, že moslimovia sa naozaj klaňajú Bohu, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň, ako to v Lumen gentium #16 robí II. vatikánsky koncil, je popretím, že Ježiš Kristus bude súdiť ľudstvo v posledný deň.

Pápež sv. Damazus I., Synoda v Ríme, 15. kánon: „Ak niekto nehovorí, že [JEŽIŠ KRISTUS]... PRÍDE SÚDIŤ ŽIVÝCH I MŔTVYCH, JE HERETIK.“ [8]

Okrem tejto zarážajúcej herézy nachádzame v Lumen gentium #16 ďalšiu význačnú herézu.

Druhý vatikánsky koncil učí, že človek môže byť ateistom bez vlastného zavinenia

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Lumen gentium #16: „Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť.“ [9]

Druhý vatikánsky koncil tu učí, že existujú ľudia, ktorí BEZ VLASTNEJ VINY ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha. Inými slovami, existujú ľudia, ktorí bez vlastného zavinenia neveria v Boha (t. j. sú ateistami). Toto je heréza.

V Svätom Písme sa neomylne učí, že každý, čo dosiahol vek usudzovania, môže s istotou vedieť, že Boh existuje. Vedia to na základe stvorených vecí: stromov, trávy, Slnka, Mesiaca, hviezd atď. Každý, čo je ateista (kto verí, že Boh neexistuje), je bez ospravedlnenia. Prirodzený zákon ho usvedčuje. Toto je zjavená pravda Svätého Písma.

List Rimanom 1:20 – „Lebo jeho neviditeľné veci možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí, totiž jeho večnú moc a božstvo;TAKŽE NEMAJÚ OSPRAVEDLNENIA.“

Svätý Pavol učí, že ateisti nemajú ospravedlnenia, pretože Božie stvorenie dokazuje jeho existenciu. Druhý vatikánsky koncil naopak učí, že ateisti môžu byť ospravedlnení. Toto nás privádza k otázke: „Akú Bibliu používal II. vatikánsky koncil?“ Muselo to byť zrevidované satanistické vydanie. Vyhlásenie II. vatikánskeho koncilu o tých, čo neuznávajú Boha, je nielen odsúdené sv. Pavlom, ale aj I. vatikánskym koncilom. Prvý vatikánsky koncil dogmaticky definoval zákon uvedený v 1. kapitole Listu Rimanom – ktorý je v priamom rozpore s učením II. vatikánskeho koncilu.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, o Zjavení, 1. kánon: „Ak niekto hovorí, že jeden a pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán, nemôže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu skrze to, čo bolo stvorené: nech je prekliaty.“ ^[10]

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, o Bohu Stvoriteľovi, 1. kánon: „Ak niekto popiera jedného pravého Boha, Stvoriteľa a Pána viditeľného i neviditeľného: nech je prekliaty.“ [11]

Druhý vatikánsky koncil spadá priamo pod tieto kliatby svojím kacírskym učením vyššie.

Druhý vatikánsky koncil učí, že Cirkev je zjednotená s tými, čo neakceptujú vieru alebo pápežstvo

V Lumen gentium #15 II. vatikánsky koncil učí herézu, pokiaľ ide o v tých, čo sú spojení s Cirkvou. Ak by sme mali zhrnúť charakteristiku jednoty Katolíckej Cirkvi, bolo by to tak, že Cirkev je spojená s tými pokrstenými osobami, ktoré prijímajú katolícku vieru v jej úplnosti a zostávajú pod zjednocujúcim činiteľom, ktorým je pápežstvo. Inak povedané: tí ľudia, s ktorými Katolícka Cirkev určite spojená nie je, sú tí, čo neakceptujú pápežstvo alebo katolícku vieru v jej úplnosti. Druhý vatikánsky koncil však uvádza tieto dve kritériá jednoty a učí pravý opak!

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Lumen gentium #15: „Cirkev vie, že z viacerých dôvodov je spojená aj s tými, ktorí sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ [12]

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že Cirkev je spojená s tými, čo neakceptujú vieru a pápežstvo. Toto je totálne heretické. Je to opak učenia Cirkvi. Ako vidíme nižšie, dogmou je, že tí, čo odmietajú pápežstvo alebo akúkoľvek časť viery, nie sú spojení s Katolíckou Cirkvou.

Pápež Pius IX., Amantissimus (# 3), 8. apríl 1862: „Existujú ďalšie, takmer nespočetné, dôkazy pochádzajúce od najdôveryhodnejších svedkov, ktoré jasne a otvorene svedčia s veľkou vierou, exaktnosťou, úctou a poslušnosťou, že všetci, čo chcú patriť do pravej a jedinej Cirkvi Kristovej, musia ctiť a poslúchať túto Apoštolskú stolicu a rímskeho veľkňaza.“ [13]

Pápež Pius VI., Charitas (# 32), 13. apríl 1791: „Na záver, jedným slovom, zostaňte Nám nablízku. Lebo nik nemôže byť v Cirkvi Kristovej bez toho, aby bol v jednote s jej viditeľnou hlavou a mal základ v Petrovom stolci.“ [14]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola taká istá, a to so súhlasným úsudkom svätých otcov, KTORÍ BOLI ROZHODNE NAVYKNUTÍ MAŤ ZA NEMAJÚCEHO ŽIADNU SPOLUÚČASŤ V KATOLÍCKOM SPOLOČENSTVE A VYHOSTENÉHO Z CIRKVI KAŽDÉHO, ČO SA ČO I LEN V NAJMENŠOM OHĽADE ODCHÝLIL OD DOKTRÍNY PREDLOŽENEJ AUTENTICKÝM MAGISTÉRIOM.“ [15]

Druhý vatikánsky koncil tiež učí, že heretici si ctia Sväté Písmo s opravdivou náboženskou horlivosťou.

Dokument II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium #15, ktorý hovorí o nekatolíkoch: „Mnohí z nich majú totiž v úcte Sväté písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť... prijali krst... ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti.“ [16]

Katolícka Cirkev učí, že heretici odmietajú tradičné Božie slovo.

Pápež Gregor XVI., Inter Praecipuas (# 2), 8. máj 1844: „Vskutku viete, že od prvých vekov, ktoré sa nazývajú kresťanské, bolo zvláštnou ľsťou heretikov, že odmietajúc tradičné Božie slovo a odmietajúc autoritu Katolíckej Cirkvi, buď falšovali Písma, ktoré mali po ruke, alebo menili vysvetlenie ich významu.“ [17]