Naše benediktínske spoločenstvo – Kláštor Najsvätejšej Rodiny

Brat Jozef Natale O.S.B. (zakladateľ nášho benediktínskeho spoločenstva)

Brat Jozef Natale bol vyučený na benediktínskom arciopátstve sv. Vincenta v Latrobe, PA. Arciopátstvo sv. Vincenta bolo najväčším benediktínskym kláštorom v Spojených štátoch. V šesťdesiatych rokoch brat Jozef odišiel s povolením vtedajšieho arciopáta Denisa Strittmattera založiť si svoje vlastné benediktínske spoločenstvo. Brat Jozef krátko po odchode z arciopátstva sv. Vincenta založil svoje vlastné benediktínske spoločenstvo v južnom New Jersey. Brat Jozef nikdy nedovolil, aby sa v jeho kláštore slávila nová omša, pričom dovolil iba tradičnú omšu rímskeho rítu. Brat Jozef vytlačil, distribuoval a predal viaceré knihy, pamflety a audiokazety, ktoré bránili katolícku vieru a katolíkov vzdelávali o pravých učeniach katolicizmu. V r. 1994 dostalo spoločenstvo kus zeme vo vidieckom New Yorku. Brat Jozef pri viacerých príležitostiach napísal a vyhlásil, že spoločenstvo chce presťahovať do New Yorku. Avšak brat Jozef nemohol toto želanie splniť kvôli tomu, že 11. novembra 1995 zomrel. Potom, čo brat Jozef zomrel, brat Michal Dimond O.S.B. bol zvolený za superiora tohto spoločenstva. Brat Michal sa dal ihneď do práce, aby splnil želanie brata Jozefa – presťahovať spoločenstvo do New Yorku. Koncom roku 1997 Kláštor Najsvätejšej Rodiny konečne ukončil sťahovanie spoločenstva a svojho majetku do New Yorku.

Brat Michal Dimond O.S.B.

Vychovaný v rodine bez náboženstva, brat Michal Dimond konvertoval na katolicizmus v 15 rokoch. V r. 1992 vstúpil brat Michal Dimond ako 19-ročný do Kláštora Najsvätejšej Rodiny, krátko po ukončení strednej školy. Otec brata Michala Dimonda ukončil Princentonskú univerzitu v New Yersey a jeho matka ukončila Stanfordovu univerzitu v Kalifornii. Brat Michal Dimond bol koncom roka 1995 zvolený za superiora Kláštora Najsvätejšej Rodiny. Brat Michal Dimond zložil večné sľuby pred platne vysväteným kňazom.

O benediktínskych spoločenstvách

Nasledujúce informácie sú vyňaté z článkov na tému „sv. Benedikt“ a „benediktín“ z Katolíckej encyklopédie z r. 1907:

Benediktínske spoločenstvo je spoločenstvo, ktoré žije podľa Regule sv. Benedikta. Pokiaľ ide o benediktínsky rád, nad celým rádom nie je žiaden generál alebo spoločný predstavený iný ako pápež a rád sa skladá – dá sa povedať – z toho, čo je v podstate viacero rádov zvaných „kongregácie“, z ktorých každá je samosprávna; všetci sú zjednotení nie v poslušnosti jednému generálnemu predstavenému, ale iba duchovným putom poslušnosti tej istej Reguli, ktorá môže byť pozmenená podľa okolností každého osobitého osadenstva domu alebo kongregácie. [1]

„Podľa myšlienky svätého Benedikta tvoril každý benediktínsky kláštor samostatnú, nezávislú, autonómnu rodinu, ktorej príslušníci si volili svojho vlastného superiora.“ [2] Každý benediktínsky kláštor je jedinečný, nakoľko si na seba vezmú akúkoľvek prácu, ktorá je nevyhnutná na blaho spoločenstva a Cirkvi. „Čiže počas života svätého (Benedikta) zisťujeme to, čo od vtedy zostalo charakteristickou črtou benediktínskych domov, t. j. príslušníci sa venujú akejkoľvek práci závislej od ich osobitných okolností, akejkoľvek práci, ktorú im predpisujú potreby. A tak nachádzame benediktínov učiacich v chudobných školách a na univerzitách, venujúcich sa umeniu či poľnohospodárstvu, berúcich na seba starostlivosť o duše alebo úplne sa venujúcich štúdiu.“ [3]

„Hodiny, o ktorých Regula predpisuje, že majú byť venované dennému systematickému čítaniu a štúdiu, dali svetu mnohých z najpoprednejších učencov a pisateľov, a tak bol výraz ‘benediktínska výučba’ po mnohé storočia synonymom pre učenie a prácny výskum, ktorý sa rozvíjal v benediktínskom kláštore. Usmernenia týkajúce sa prijatia a vzdelávania detí boli okrem toho zárodkom, z ktorého vzišlo veľké množstvo chýrnych kláštorných škôl a univerzít, ktoré prekvitali v stredoveku.“ [4] Na prácu vzdelávania a podpory literatúry sa vždy pozeralo ako právom náležiacu benediktínom. [5]

Okrem toho, že boli hlavnými vzdelávacími strediskami v stredoveku, kláštory boli aj dielňami, kde sa zbierali, uchovávali a rozmnožovali drahocenné rukopisy. Kláštorným prepisovateľom je svet zadlžený väčšinou starovekej literatúry, nielen Písmami a spismi otcov, ale aj spismi klasických autorov. [6]

Rané zriadenie rádu sv. Benedikta

Počas prvých štyroch alebo piatich storočí po smrti sv. Benedita neexistovalo žiadne organické zjednocujúce spojenie medzi rôznymi kláštormi iné ako samotná Regula a poslušnosť Svätej stolici. „Podľa svätého Benedikta tvoril každý benediktínsky kláštor nezávislú rodinu, [7] ktorej príslušníci si volili svojho vlastného superiora.“ [8] Každý kláštor mal byť sebestačný, samosprávny, spravujúci svoje vlastné veci a nepodriadený žiadnej vonkajšej autorite s výnimkou miestneho diecézneho biskupa, ktorého výkonná moc však bola obmedzená na isté konkrétne okolnosti. [9]

Čiže tak úzko spojeným s domácim životom je aj celá štruktúra a učenie Regule, že o benediktínovi sa dá pravdivejšie povedať, že vstúpil do osobitnej domácnosti, lež do rádu. Benediktínsky ideál chudoby je celkom odlišný od františkánskeho. Benediktín neskladá žiaden explicitný sľub chudoby; iba sľubuje poslušnosť podľa Regule. Regula povoľuje všetko, čo je pre každého jednotlivca nevyhnutné, ako aj dostatočné a rôznorodé oblečenie, dosť jedla (okrem mäsa štvornohých zvierat) a dostatok spánku. Majetok mohol byť spoločný, mohol byť veľký, ale mal sa použiť na podporu práce spoločenstva a na úžitok druhých. Hoci bol individuálny mních chudobný, benediktínsky kláštor mal byť v postavení dávať milodary, nie byť nútený vyhľadávať ich. Bol tu na to, aby uľavil chudobným, zaodel nahých, navštívil chorých, pochoval mŕtvych, pomohol postihnutým a prijal všetkých cudzincov. Chudobní prišli k sv. Benediktovi, aby dostali pomoc zaplatiť svoje dlhy, prišli pre jedlo. [10] Opáti prišli, aby uvideli a poradili sa so sv. Benediktom. Ľudia všetkých spoločenských tried boli častými návštevníkmi a šľachticov a biskupov započítal medzi svojich dôverných priateľov. V okolí existovali mníšky, ku ktorým chodievali mnísi kázať a ktoré učili. Existovala neďaleká dedina, v ktorej sv. Benedikt kázal a v ktorej mnohých obrátil. [11]

Sv. Benedikt postavil v talianskom údolí Subiaco 12 benediktínskych kláštorov. V benediktínskych kláštoroch v talianskom Subiacu nenájdeme žiadnych samotárov, žiadnych kláštorných pustovníkov, žiadne veľké odriekanie, ale ľudí, ktorí spolu žijú v organizovaných benediktínskych spoločenstvách s cieľom viesť dobré životy, konať prácu, aká sa im dostane pod ruky – nosenie vody hore strmým úbočím vrchu, robenie iných domácich prác... čistenie zeme, robenie záhradiek, vyučovanie detí, kázanie vidiečanom, aspoň štvorhodinové denné čítanie a štúdium, prijímanie cudzincov, prijímanie a školenie nováčikov, venovanie sa pravidelným modlitebným hodinám, prednášanie a spievanie 150 žalmov. [12]

O členoch benediktínskych spoločenstiev

Katolícka encyklopédia z r. 1907 poukázala na to, že „V súčasnosti sotva existuje kongregácia, benediktínska či iná, ktorá nemá svojich laických bratov, a dokonca aj u viacerých mníšskych rádov pozorujeme podobnú nuansu, medzi mníškami, ktoré sú spojené s chórom a tými, ktoré nie sú také uzavreté. Habit, ktorý nosia laickí bratia predstavuje zvyčajne modifikáciu toho, ktorý nosia mnísi chóru, pričom niekedy sa od neho líši farbou ako aj tvarom; a sľuby laických bratov sú vo väčšine kongregácii iba jednoduché alebo pravidelne obnovovateľné, na rozdiel od slávnostných životných sľubov, ktoré skladajú rehoľníci chóru.“ [13]

Naše spoločenstvo

Ako je zrejmé z našej webstránky, naše spoločenstvo sa dôrazne zapája do vzdelávania ľudí o tom, čo musia vedieť a čo musia urobiť, aby spasili svoje duše, čož je najdôležitejšia dobročinná práca, do akej sa človek môže zapojiť. „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu“ (Hebr 11:6). A bez katolíckej viery je nemožné byť spasený. Preto sa naša práca ako benediktínskych mníchov – predovšetkým v tejto dobe veľkého odpadnutia – nevyhnutne týka vzdelávania katolíkov o skutočných dogmách Cirkvi a odsudzovania heréz, ktoré sa dnes rozmáhajú. Naša práca tiež do veľkej miery zahŕňa odhaľovanie falošnej „Katolíckej Cirkvi“, sekty II. vatikánskeho koncilu, ktorá zvádza milióny tých, čo sa vydávajú za katolíkov. Táto podvodná sekta II. vatikánskeho koncilu – so svojimi antipápežmi – je dnes hlavným nepriateľom Ježiša Krista. Pre spásu duší je najnebezpečnejšia, pretože sa vydáva za Katolícku Cirkev, ale nie je ňou. Toto je dôvodom, prečo venujeme tak veľa času jej odhaľovaniu.

Tiež pracujeme a modlíme sa za spásu všetkých nekatolíkov, vyrábajúc a distribuujúc masové množstvá informácii s cieľom obrátiť ich na jedinú pravú vieru, bez ktorej nikto spasený byť nemôže. Pri našej apoštolskej práci (zvanej „apoštolát“) sme distribuovali viac než 1 milión kópii našich videí, audionahrávok, DVD-čiek a kníh. Materiál, ktorý sme distribuovali a naďalej distribuujeme sa týka širokej palety tém vrátane – aby sme spomenuli aspoň niektoré – nevyhnutnosti modlitby; večnosti a bolestí pekla; krátkosti života; zázračných príbehov o obrátení; autentickosti Svätého Písma; zvláštneho stvorenia Zeme; vyvrátenia evolučnej teórie; zázrakov a divov katolíckych svätých; dôležitosti fatimského posolstva; autentickosti Turínskeho plátna; komunistického a slobodomurárskeho sprisahania proti Katolíckej Cirkvi; zla rockovej hudby; falošnej a neplatnej novej omše; bludného Druhého vatikánskeho koncilu; bludných antipápežov II. vatikánskeho koncilu; dogmy mimo Cirkvi niet spásy; a mnohého ďalšieho.

Tiež sme osobne rozprávali k tisícom o pravej katolíckej viere a povinnosti človeka vyznávať ju.

Naše spoločenstvo je zasvätené v prvom rade a predovšetkým Ježišovi Kristovi, nášmu Spasiteľovi, a uctievaniu Najsvätejšej Trojice (Otcovi, Synovi a Duchu Svätému) – jedinému pravému Bohu – a vyznávaniu katolíckej viery, celej a neporušenej. V druhom rade sa naše spoločenstvo dôrazne venuje propagovaniu svätého Ruženca ako hlavnej oddanosti katolíka. Tak ako je nemožné páčiť sa Bohu bez viery, tak je pravdivé, že je nemožné byť spasený bez pevného modlitebného života. Obzvlášť propagujeme 15-desiatkový Ruženec, ktorý sa mnísi modlia každý deň. Myslíme si, že 15-desiatkový Ruženec je kľúčom k spáse mnohých duší a každého nabádame k tomu, aby sa ho snažil modliť a odporúčal ho ostatným. Mnísi boli osobnými svedkami neuveriteľnej premeny životov mnohých ľudí vďaka 15-desiatkovému Ružencu. Moc Svätého Ruženca je naozaj úžasná a Boh zjavil, že svätému Ružencu udelil väčšiu účinnosť počas týchto našich temných dní. Svätý Ľudovít z Montfortu odporúča modliť sa jednu sadu tajomstiev osobitne trikrát za deň ako účinný spôsob, ako sa každý deň pomodliť celý Ruženec. My si myslíme, že spása miliónov duší závisí na praktikovaní pravej úcty k matke Božej a na nevyhnutnom základe neporušeného vyznávania pravej katolíckej viery.

Okrem toho, čo je vyššie, naše spoločenstvo sa cvičí aj v úcte k svätým, nielen tak, že sa učí o ich mimoriadnej oddanosti Bohu spoznávaním ich životov, ale aj modlením sa k nim, aby sa za nás u Boha prihovorili. Na našej webstránke sme zverejnili niekoľko modlitieb k svätým, ktoré odporúčame (a plánujeme, že pridáme ďalšie). V Kláštore Najsvätejšej Rodiny sa každý deň modlíme aspoň jednu modlitbu k sv. Benediktovi (nášmu zakladateľovi), k sv. Terézii z Lisieux, k sv. Michalovi archanjelovi, k sv. Hyacinte, pastierke z Fatimy, k sv. Jozefovi a k sv. Júdovi.

Prísľuby dané sv. Benediktovi, pokiaľ ide o osud jeho benediktínskeho rádu a priateľov a nepriateľov jeho rádu:

1. Jeho rád bude existovať až do konca sveta.
2. Na konci sveta, v záverečnej bitke, preukáže veľkú službu svätej Cirkvi a mnohých utvrdí vo viere.
3. V jeho ráde nezomrie nik, koho spása by nebola zaručená. A ak začne mních zlý život viesť a nenapraví sa, upadne do nemilosti alebo bude vylúčený z rádu alebo ho opustí zo svojej vlastnej vôle.
4. Každý, kto jeho rád prenasleduje a neobráti sa, sa presvedčí o skrátení svojich dní alebo ho zastihne nešťastný koniec.
5. Avšak všetkým, čo jeho rád milujú, dostane sa šťastnej smrti. [14]

* Poznámka: prísľub č. 3 sa zjavne nevzťahuje na „benediktínov“ sekty II. vatikánskeho koncilu/novus ordo, ktorý sa za benediktínov vydávajú, ale nie sú nimi. Obdobne sa to nevzťahuje na žiadne heretické zoskupenie, ktoré sa vydáva za benediktínske spoločenstvo.

Poznámky pod čiarou