Sekta II. vatikánskeho koncilu propaguje modloslužbu skrze všeobecný kult človeka, osobitným kultom človeka na novej omši a prostredníctvom uznávania modlárskych náboženstiev

„Tí, čo sa podujmú na úmornú úlohu brodenia sa čo i len zlomkom propagandy, ktorá sprevádzala novú omšu v každej západnej krajine, sa určite zhodnú na tom, že takmer vždy vidí význam omše v zhromaždení, a nie v obete, kvôli ktorej sa zhromaždenie aspoň teoreticky schádza... Profesor Salleron ihneď [v r. 1970] upozornil na to, že nová omša predstavuje liturgické vyjadrenie kultu človeka...“ [1]

Už sme sa do veľkých podrobností zaoberali tým, že sekta II. vatikánskeho koncilu uznala modlárske náboženstvá. Teraz sa musíme pozrieť na to, ako na novej omši človek nahradil Boha a ako sa to odráža v seminároch.

Lex Orandi, lex credendi – Zákon modlitby novus ordo zodpovedá zákonu viery novus ordo: človek je Boh

Lex Orandi, lex credendi je princíp katolíckeho učenia. Znamená to jednoducho, že spôsob, akým sa Cirkev modlí alebo uctieva, odráža to, v čo Cirkev verí. Je to tak pravdivé, že keď sa protestantskí heretici odtrhli od Cirkvi, protestantskými herézami (popieranie skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii, popieranie omše ako obety atď.) ľudí najúčinnejšie indoktrinovali tým, že zmenili omšu spôsobmi, ktoré odrážali ich nové presvedčenia (napr. zaobchádzanie s Eucharistiou, ako keby bola iba obyčajným kúskom chleba, odstránenie zmienok o obete atď.).

To isté vidíme v Novus ordo missae (novej omši). V krátkosti sa zamerajme na to, ako sa v zákone novus ordo modlitby odráža podruhovatikánske učenie (artikulované Jánom Pavlom II.), že človek je Boh. Dokonca aj Michael Davies, zosnulý obhajca platnosti novej omše, zreteľne rozoznal, že uctievanie novej omše predstavuje kult človeka.

Michael Davies, Nová omša pápeža Pavla, s. 149: „Azda najdramatickejším symbolom na človeka zameranej povahy novej liturgie je otočenie oltára alebo skôr to, že bol nahradený stolom... Človek sa odvrátil od Boha, aby sa postavil tvárou k svojim blížnym. Nie všetci liturgickí experti by formálne vyhlásili, že kult Boha nahrádzajú kultom človeka. U niektorých ide o podvedomý proces. Ale všetko je to súčasťou trendu, ktorý – aj keď nie je formálne vyjadrený – je predsa len očividný.“ [2]

Otočenie oltára a to, že bol nahradený stolom, ktorý je orientovaný na človeka, nahrádza kult Boha kultom človeka.

Michael Davies, Nová omša pápeža Pavla, s. 141: „Zosnulý T. S. Gregory... bol veľmi rozrušený pokoncilovými liturgickými reformami... upozorňoval: ‘... Ale i keď katolícku omšu nemôžeme zmeniť o nič viac než Božiu povahu... Môžeme si dokonca myslieť, že jadrom veci nie je obetovaný Boží Syn, ale zhromaždení veriaci.’ Toto bolo prorocké varovanie pred povahou novej omše, ako ju definovali jej zostavovatelia v povestnom článku 7, t. j. že podstata omše spočíva v schádzaní sa veriacich. Tí, čo sa podujmú na úmornú úlohu brodenia sa čo i len zlomkom propagandy, ktorá sprevádzala novú omšu v každej západnej krajine, sa určite zhodnú na tom, že takmer vždy vidí význam omše v zhromaždení, a nie v obete, kvôli ktorej sa zhromaždenie aspoň teoreticky schádza... Profesor Salleron ihneď [v r. 1970] upozornil na to, že nová omša predstavuje liturgické vyjadrenie kultu človeka...“ [3]

Všimnite si túto dôležitú skutočnosť: význam novej omše je podľa sekty II. vatikánskeho koncilu v zhromaždení, pretože jej krédom je, že zhromaždenie – človek – je teraz Kristus.

Antipápež Ján Pavol II., Úplne prvá homília, navždy poznačujúca začiatok jeho pastoračného úradovania, nedeľa 22. októbra 1978: „Všetci z vás, čo už máte neoceniteľné šťastie veriť; všetci z vás, čo stále hľadajú Boha; a tiež vy, čo ste trápení pochybnosťou: prosím počúvajte ešte raz, dnes a na tomto posvätnom mieste, slovám vysloveným Šimonom Petrom [Mt 16:16]. V týchto slovách je viera Cirkvi. V týchto istých slovách je nová pravda, vskutku, konečná a definitívna pravda o človeku: Synovi živého Boha – ‘Ty si Kristus, Syn živého Boha.’“ [4]

Toto nahradenie Boha človekom v (novej) omši je vštiepené aj do oficiálneho dokumentu II. vatikánskeho koncilu o liturgii (Sacrosanctum Concilium).

Druhovatikánska konštitúcia o posvätnej liturgii, Sacrosanctum concilium #14: „Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha.“ [5]

Michael Davies sa k tomuto učeniu vyjadril:

Michael Davies, Nová omša pápeža Pavla, strany 142 – 143: „To, na čom v tridentskej omši záleží, je úcta, ktorá prináleží Bohu, aby sa obeta slávila spôsobom primeraným Božiemu  majestátu, ktorému sa prináša. Článok 14 Konštitúcie o posvätnej liturgii je jednoznačný, pozornosť sa musí sústrediť na zhromaždenie lež Boha.“ [6]

Druhý vatikánsky koncil teda oficiálne učí, že pozornosť na omši sa musí sústrediť na človeka lež Boha.

To je dôvodom, prečo počúvame o každom druhu ohavnosti na novej omši vrátane klaunských omší, detských omší, polkových omší atď., atď., atď., atď., ktoré sú všetky zamerané na to, aby sa bohoslužba prispôsobovala zhromaždeniu – aby sa prispôsobovala človeku, ktorý je v skutočnosti predmetom jej uctievania.

Surfovanie na ľuďoch na novej omši

Michael Davies, Nová omša pápeža Pavla, s. 170: „...najevidentnejšou charakteristikou novej liturgie je, že je kultom človeka lež kultom Boha. Poslednou vecou, ktorú by chcela vyjadriť, je, že sme vo svete, ale nie z neho; posledná vec, ktorú by chcela vyjadriť, je, že by nás mala vytrhnúť z nášho bežného života. Prevládajúcou témou súčasného písania o [novej] liturgii je, že zhromaždenie sa musí počas omše cítiť ako doma, a to sa najlepšie dosiahne tak, že sa zabezpečí, aby liturgia odrážala jeho konkrétne prostredie... Toto platí najmä v prípade detí... Direktórium o detských omšiach...“ [7]

Toto uctievanie človeka na novej omši do očí bijúco zachytil denník The Boston Globe v odhalení z 3. apríla 1978.

Klaunovská omša, ktorá sa uskutočnila v Bostone 2. apríla 1978

Tuná je eucharistická modlitba z tejto klaunskej novus ordo „omše“, ktorú celebroval otec Joachim Lally:

„Zošli svojho Ducha na tieto dary chleba a vína a na každého z nás, aby sme spoločne boli živým, dýchajúcim a hýbajúcim sa Telom a Krvou Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho brata.“ [8]

Z tejto eucharistickej modlitbe z klaunovskej novus ordo omše sa dozvedáme nehorázne očividné učenie, že človek je Kristus. V modlitbe sa uvádza, že „aby sme spoločne boli živým, dýchajúcim a hýbajúcim sa Telom a Krvou Ježiša Krista...“! Toto je náuka Antikrista, rozpustenie Ježiša do každého človeka (1 Jn 4:2-3). Toto náboženstvo človeka ako Krista je vštiepené aj v rozhodnutí, ktoré predpísalo, ako sa nesmie rozdávať novus ordo „Prijímanie“.

Michael Davies, Nová omša pápeža Pavla, s. 340: „Mnohí čitatelia budú šokovaní, keď sa dozvedia, že americká hierarchia v skutočnosti pripravuje pôdu pre to, aby katolíci prijali koncepciu, že omšová obeta je obetou Krista, ktorý sa obetuje v zmysle svojej prítomnosti v zhromaždení, ktoré sa samo obetuje. V oficiálnom bulletine Biskupskej komisie pre liturgiu sa uznieslo na rozhodnutí, že pri rozdávaní Svätého Prijímania kňaz nesmie povedať: ‘Prijmite Telo Kristovo’ alebo ‘Toto je Telo Kristovo.’ Uvedeným dôvodom bolo, že samotné zhromaždenie je Telom Kristovým.

[Vyhlásenie biskupov]: „Používanie výrazu Telo Kristovo. Amen v obrade Prijímania veľmi dôrazným spôsobom presadzuje prítomnosť a úlohu spoločenstva... Prechod k používaniu výrazu Telo Kristovo namiesto dlhej formuly, ktorú predtým kňaz vyslovoval, má v liturgickej obnove niekoľko dôsledkov. Po prvé, usiluje sa o zdôraznenie dôležitého konceptu spoločenstva ako Kristovho tela...“ [9]

Všimnite si: v oficiálnom vyhlásení novus ordo biskupov sa uvádza, že kňaz pri rozdávaní Prijímania nesmie povedať „Prijmite Telo Kristovo“ alebo „Toto je Telo Kristovo“, ale „Telo Kristovo“, aby sa zdôraznilo, že „Telo Kristovo“ je prítomné v spoločenstve! Toto je uctievanie človeka!

Táto modloslužba sa odráža aj na novus ordo seminároch. Na mnohých týchto seminároch sa od úcty k tomu, čo považujú za Najsvätejšiu sviatosť [pamätajte, že skutočná prítomnosť Krista nie je na novej omši prítomná, ako sme už prebrali], v skutočnosti odrádza, pretože ide o neuznanie prítomnosti Krista v každom človeku!

Michael Rose, Goodbye, Good Men, s. 121, exposé novus ordo seminárov: „Seminarista [novus ordo], ktorý si pokľakne a prijme Prijímanie na jazyk, sa previnil tromi vecami: úctou, vážnosťou a zbožnosťou, ktoré sú ukazovateľmi toho, že seminarista má ‘zastarané’ chápanie skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii.“ [10]

Niektorí z tých, čo si aj pokľaknú pred tým, čo považujú za Najsvätejšiu sviatosť, sú karhaní za svoje „zastarané“ chápanie skutočnej prítomnosti Krista, t. j. „nechápu“, že Kristus je prítomný v každom! Toto je náuka Antikrista, ktorú sekta II. vatikánskeho koncilu naplno vstrebala. A vieme to z vlastnej skúsenosti. Pred mnohými rokmi jeden z nás navštívil novus ordo seminár v oblasti Filadelfie. Nová „omša“ bola ridikulózne neúctivá a vystupovali na nej seminaristi brnkajúci na gitarách počas toho, čo pripomínalo skôr folklórny koncert ako omšu. Keď sa jeden z nás sťažoval u predstaviteľa seminára, že šaškovanie na „omši“ nebolo úctivé voči Kristovi prítomnom v Najsvätejšej sviatosti (čo si vtedy jeden z nás mylne myslel, nevediac o neplatnosti novej omše), predstaviteľ seminára v skutočnosti odpovedal: „Čo však Kristus, ktorý je prítomný v každom človeku?“

Michael Rose, Goodbye, Good Men, s. 121: „Sestra Katarína Schuthová zo Seminára sv. Pavla v Minnesote vysvetľuje, že ‘študenti môžu obviniť fakultu z toho, že nepodporujú ich pobožnosti alebo lásku k Najsvätejšej sviatosti, na čo fakulta odpovedá, že jednoducho od študentov požadujú, aby videli Krista aj v iných...’“ [11]

Všimnite si, ako diabol rafinovane pretláča kult človeka pod falošnou zámienkou starostlivosti o druhých. Skrývanie zla pod plášťom falošnej dobročinnosti alebo falošnej „lásky“ bolo vždy jedným z najúčinnejších diablových prostriedkov na šírenie kacírstva a lží.

Títo ľudia si neuvedomujú, že pápež Pius XII. výslovne odsúdil zamieňanie mystického tela Kristovho (členov Cirkvi) so skutočným telom a osobou Ježiša Krista.

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 86), 29. jún 1943: „Lebo sú niektorí, čo opomínajú skutočnosťou, že apoštol Pavol použil metaforický jazyk, keď hovoril o tejto náuke [o mystickom tele], a nerozlišujúc presný a náležitý význam pojmov telesné telo, sociálne telo a mystické telo – tak ako by sa malo – dospievajú k skreslenej predstave o jednote. Božského Vykupiteľa a členov Cirkvi zlučujú do jednej fyzickej osoby a zatiaľ čo pripisujú človeku božské vlastnosti, z Krista, nášho Pána, robia niekoho náchylného na omyl a ľudský sklon k zlému. Katolícka viera a spisy svätých otcov však takéto bludné učenie odmietajú ako bezbožné a svätokrádežné; a mysli apoštola pohanov sa takisto prieči, pretože hoci vovádza Krista a jeho mystické telo do úžasne dôverného spojenia, predsa však rozlišuje jedného od druhého ako Ženícha a Nevestu.“ [12]

Túto kapitolu zakončíme nasledujúcim ohromujúcim príbehom, ktorý sa odohral na novus ordo Seminári sv. Marka. Tento príbeh dotiahne túto náuku o človeku ako Kristovi do úplného konca. Ukazuje nám, ako táto náuka o zhromaždení ako Kristovi vládne v novej cirkvi. Ukazuje to, ako sú sekta II. vatikánskeho koncilu, nová omša a novus ordo semináre nevýslovne démonické.

Michael Rose, Goodbye, Good Men, s. 166: „Jeden z najpamätnejších okamihov pre Trigilia nastal počas modlitebných obradov s nezvyčajným požehnaním Najsvätejšej sviatosti. ‘Kňaz vzal monštranciu,’ vykladal Trigilio, ‘držal ju vo výške pása, prešiel k svätostánku a odložil Najsvätejšiu sviatosť (na pôvodné miesto). Potom vzal hlinený hrniec, ktorý vyzeral ako grécka urna, držal ho oveľa vyššie ako monštranciu, priniesol ho k oltáru a položil ho na miesto, kde bola Najsvätejšia sviatosť; potom k hrncu incenzoval a pokľakol pred ním so slovami: ‘Abba, ty si hrnčiar, my sme hlina.’ V hrnci nič nebolo, ale kňaz tomu incenzoval a modlil sa k tomu...’ Takéto, povedal Trigilio, bolo správanie mnohých z formovaného družstva u sv. Marka: skrátka modloslužobné.“ [13]

Uctievanie človeka (zhromaždenia) ako Krista na novej omši tak úplne pohltilo tohto odpadlíckeho novus ordo „kňaza“, že uctieval hlinený hrniec, rovnako ako na novej omši uctieva zhromaždenie ľudí. A presne o tomto je novus ordo/druhovatikánske náboženstvo Jána Pavla II. To je dôvod, prečo klérus II. vatikánskeho koncilu plne prijal medzináboženské odpadlíctvo z Assisi, podľa ktorého sú vítaní všetci náboženskí vodcovia vrátane zapieračov Krista. Sú pozvaní a prijatí, pretože (podľa bludného náboženstva II. vatikánskeho koncilu) je ich ľudská dôstojnosť dôležitejšia ako skutočnosť, že odmietajú Krista.

Čiže v náboženstve II. vatikánskeho koncilu existuje na trojaké modlárstvo: 1) uctievanie neplatne konsekrovaného kúska chleba na novej omši, keďže forma konsekrácie na novej omši nie je dostatočná na platnosť (ako sme ukázali); 2) uctievanie človeka tým, že sa bohoslužba sa prispôsobuje zhromaždeniu, a nie Bohu, a to otáčaním oltára a mnohými ďalšími vecami; a 3) povýšenie ľudskej dôstojnosti nad Kristovo učenie tým, že sa uznávajú falošné náboženstvá človeka napriek tomu, že sú v rozpore s Kristovým učením.

Toto uctievanie človeka je hlavným dôvodom, prečo je novus ordo „kňazstvo“ žumpou ohavností, homosexuality a nevýslovných zvráteností. Ako sa už dozvedeli, výskumná práca o misionároch vyzrádza, že tam, kde je bežné modlárstvo (ako napríklad na misijných územiach úplne v Satanovom jarme), tam je bežná aj homosexualita. Modlárstvo novej omše je hlavným faktorom, pokiaľ ide o masovú zvrátenosť novus ordo „kňazov“.

Je zrejmé, že tieto skutočnosti by nám mali ešte raz ukázať, prečo sa na omši novus ordo nemožno zúčastniť z akéhokoľvek dôvodu pod hrozbou ťažkého hriechu.

Pápež sv. Pius X., E Supremi Apostolatus (# 5), 4. október 1903: „Zatiaľ čo na druhej strane, a toto je podľa toho istého apoštola charakteristickým znakom Antikrista, samotný človek vtrhol s nekonečnou opovážlivosťou na miesto Boha...“ [14]

Poznámky pod čiarou k 25. kapitole: