Exultate Deo takisto ukončuje debatu

Učenie Florentského krstu o krste som prejednával v predchádzajúcich častiach; ale vzhľadom k tomu, že náuka z Exultate Deo z Florentského koncilu vylučuje možnosť krstu túžby a krstu krvi, chcem jasne ukázať, že je neomylná a nemožno jej odporovať.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439, ex cathedra: „Svätý krst, ktorý je bránou do duchovného života, zastáva medzi všetkými sviatosťami prvé miesto; lebo skrze neho sa stávame údmi Krista a tela Cirkvi. A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matériou tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ [1]

Je dôležité poukázať na to, že nie všetko v bule Exultate Deo (Dekrét o Arménoch) sa týka viery a mravov, ktorým má veriť všeobecná Cirkev. Tieto časti sa nemusia nevyhnutne učiť ex cathedra (z Petrovho stolca) alebo neomylne. Ale tento citát vyššie sa celkom určite týka viery a mravov, ktorým má veriť všeobecná Cirkev, a preto predstavuje učenie ex cathedra. Niektorí ľudia poukazujú na skutočnosť, že Exultate Deo sa nevyznačuje takým istým slávnostný jazykom ako bula Cantate Domino z Florentského koncilu, o ktorej sa všetci zhodujú, že je neomylná. Niektorí preto usudzujú, že je možné, že bula Exultate Deo nemusí byť ohľadom viery a mravov neomylná. Tento argument sa však dá ľahko vyvrátiť. Nielenže bola bula Exultate Deo schválená pápežom Eugenom IV. a zaradená ku dekrétom koncilu, ale u Arménov sa vyžadovala ako vyznanie viery, ako pravá náuka katolíckeho náboženstva. Toto dokazuje, že je neomylná.

Pápež Lev XIII., Paterna caritas (#2), 25. júl 1888: „Potom pápež vydal koncilovú konštitúciu Exultate Deo, v ktorej ich učil o náležitom poznaní katolíckej pravdy všetko, čo považoval za nevyhnutné; na čo legáti v mene svojho patriarchu a celého arménskeho národa vyhlásili, že konštitúciu prijali v úplnej podriadenosti a pripravenosti poslúchať, pričom ‘v tom istom mene ako praví synovia poslušnosti sľúbili verne poslúchať nariadenia a príkazy Apoštolského stolca.’“ [2]

Okrem toho bolo Exultate Deo (Dekrét pre Arménov) slávnostne schválené viacerými ďalšími neomylnými bulami toho istého koncilu vrátane buly Cantate Domino.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 11. zasadnutie, 4. februára 1442, ex catheda: „Svätá Rímska Cirkev prijíma, schvaľuje a uznáva všetky ostatné všeobecné snemy, ktoré boli legitímne zvolané, zastúpené a schválené autoritou rímskeho pápeža, a najmä tento svätý snem florentský, na ktorom sa okrem iného dosiahli mnohé najsvätejšie zjednotenia s Grékmi a Arménmi a vydali sa mnohé najspásonosnejšie definície o každej z týchto únii tak, ako sú v plnom rozsahu obsiahnuté vo vyššie promulgovaných dekrétoch, medzi ktoré patria nasledovné: Laetentur Caeli, Exultate Deo...“ [3]

Na 13. zasadnutí Florentského koncilu vydal pápež Eugen IV. ďalšiu bulu – tentoraz o zjednotení so Sýrčanmi – v ktorej opäť neomylne schvaľuje náuku obsiahnutú v Exultate Deo (Dekréte o Arménoch). Bula sa končí tak, že pápež Eugen IV. zvoláva Boží hnev na každého, kto by jej chcel odporovať. Tu je príslušná časť textu.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, bula o zjednotení so Sýrčanmi, 13. zasadnutie, 30. november 1444: „Eugenius, biskup, sluha sluhov Božích, na večnú pamäť... prikazujeme a nariaďujeme, aby (arcibiskup Abdala) v mene vyššie uvedených osôb prijal a pridŕžal sa všetkého, čo sa v rôznych obdobiach definovalo a ustanovilo Svätou Rímskou Cirkvou, najmä dekrétov o Grékoch, Arménoch (Exultate Deo) a Jakobitoch, ktoré sa vydali na posvätnom ekumenickom Florentskom koncile...“ [4]

Okrem tohto samotné Exultate Deo začína stať o sviatostiach – z ktorej pochádza citát o nevyhnutnosti sviatosti krstu – autoritatívnym jazykom, ktorý dokazuje, že ide o neomylné učenie Katolíckej Cirkvi.

Pápež Eugen IV, Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439: „Eugenius, biskup, sluha sluhov Božích, na večnú pamäť... pre jednoduchšie poučenie Arménov v súčasnosti ako aj v budúcnosti zjednodušujeme pravdu o cirkevných sviatostiach do nasledujúcej stručnej formulácie.“ [5]

Preto je učenie obsiahnuté v Exultate Deo týkajúce sa vecí viery a mravov, ktorým má veriť všeobecná Cirkev, neomylné a dogmatické. Blud obsahovať nemôže. Keď sa teda v Exultate Deo definuje, že ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme, ako hovorí Pravda, vojsť do nebeského kráľovstva, vylučuje to možnosť spásy bez krstu vodou. Na tejto definícii je zaujímavé, že nie je to iba citát z Evanjelia podľa Jána 3:5 začlenený do koncilovej definície; ale je to Florentský koncil, ktorý učí to isté, čo Jn 3:5, pričom to prezentuje svojimi vlastnými slovami. To znamená, že Florentský koncil definuje náuku, ktorá sa nachádza v Jn 3:5; nejde tu iba o prosté citovanie Písma.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439, ex cathedra: „Svätý krst, ktorý je bránou do duchovného života, zastáva medzi všetkými sviatosťami prvé miesto; lebo skrze neho sa stávame údmi Krista a tela Cirkvi. A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matériou tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ [6]

Držanie sa toho, že do nebeského kráľovstva možno vstúpiť bez znovuzrodenia z vody a Ducha, predstavuje popretie tohto neomylného učenia.