Námietka typu „osobný výklad“

NÁMIETKA – Chováte sa ako protestant. Protestant si osobne vykladá Sväté Písmo a vy si osobne vykladáte dogmatické vyhlásenia.

ODPOVEĎ – Táto námietka bola vyvrátená v 2. kapitole tohto dokumentu – „Verte v dogmu tak, ako bola raz vyhlásená“.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, 4. kapitola: O viere a rozume, 1870, ex cathedra: „Preto sa musí neustále udržiavať ten význam posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nikdy od tohto zmyslu nemožno ustúpiť pod zámienkou a v mene hlbšieho poznania.“ [1]

Existuje však niekoľko ďalších argumentov, ktoré vyvracajú a rozoberajú na kúsky totálny nezmysel a kacírsku mentalitu, ktorá predstavuje koreň tejto námietky. Ľudia, čo toto tvrdia, nerozumejú katolíckemu učeniu ani tomu, čo je vernosť Magistériu. Tridentský koncil vo svojom Dekréte o sviatosti posvätného stavu slávnostne vyhlásil, že dogmatické kánony sú určené na používanie všetkými veriacimi!

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, 23. zasadnutie, 4. kapitola: „Toto jest čo posvätný snem pokladal za potrebné učiť veriacich Kristových o sviatosti posvätného stavu. Všetok opak sa však rozhodol odsúdiť prostredníctvom definitívnych a náležitých kánonov tu nasledujúcim spôsobom, aby všetci pred Kristom využívajúc pravidlo viery mohli v temnotách toľkých bludov ľahšie rozoznať a pridŕžať sa katolíckej pravdy.“ [2]

Slovo „kánon“ (v gréčtine: kanon) znamená trstina; rovný prút alebo tyč; meracia palica; niečo, čo slúži na určovanie, rozhodovanie alebo meranie. Tridentský koncil neomylne vyhlasuje, že jeho kánony sú meracími trstinami pre „všetkých“, aby využívajúc tieto pravidlá viery, mohli rozoznať a brániť pravdu uprostred temnoty! Toto veľmi dôležité vyhlásenie zmieta zo stola tvrdenie tých, čo tvrdia, že používanie dogiem na dokazovanie téz je „osobným výkladom“.

Ďalej, ak katolík, ktorý sa riadi presne tým, čo vyhlásil Petrov stolec (dogmatický text), nedospieva k pravde, ale dopúšťa sa „osobnej interpretácie“, ako tvrdia oni, podľa čoho sa má teda riadiť? Kto interpretuje dogmatické vyhlásenie? A kto interpretuje interpretáciu dogmatického vyhlásenia? A kto interpretuje interpretáciu interpretácie dogmatického vyhlásenia? A kto interpretuje interpretáciu interpretácie interpretácie dogmatického vyhlásenia? Odpoveďou je, že nikdy by to neskončilo a nikto by nikdy nemohol dospieť k pravde ohľadom čohokoľvek. V takomto systéme by potom depozit viery a dogmatické učenia Cirkvi neboli ničím iným ako osobnými názormi, čož je ČÍRY PROTESTANTIZMUS.

Sv. František Saleský to dobre vysvetlil voči protestantom.

Sv. František Saleský (učiteľ Cirkvi), Katolícka kontroverzia, cca. rok 1602, s. 228: „Koncily... rozhodnú a definujú nejakú stať. Ak sa po tomto všetkom musí urobiť ďalšie preverenie predtým, než sa prijme ich [koncilové] rozhodnutie, či nebude treba ešte jedno? Kto by nechcel urobiť svoje preverenie a kedy bude vec vyriešená? (...) A prečo nie aj tretie, aby sa zistilo, či je to druhé presné? A potom štvrté, aby sa preverilo tretie? Všetko by sa muselo robiť odznova a budúce generácie nikdy nebudú dôverovať starším, ale budú vždy obracať naruby najsvätejšie články viery na kolotoči svojich vysvetlení... My však hovoríme, že keď koncil takéto preverenie urobil, naše mozgy teraz už nemajú prehodnocovať, ale veriť.“ [3]

„Interpretácia“ sa končí slovami samotnej dogmy! Ak nie, potom sa neskončí nikdy, ako sme mohli vidieť vyššie – máte len omylný výklad za omylným výkladom za omylným výkladom za omylným výkladom. Ak sa špekulovanie neskončí neomylnou definíciou (z Petrovho stolca), potom sa neskončí nikdy. Na túto skutočnosť som v telefonickom rozhovore upozornil jedného ako tak známeho „apologéta“ sekty II. vatikánskeho koncilu. Tvrdil, že to ako používame katolícke dogmatické učenia (učenia Petrovho stolca) je sťa protestantský „osobný výklad“. Hovoril to v snahe obhájiť niektoré svoje heretické presvedčenia, ktoré sú v rozpore s dogmami, ako napríklad jeho presvedčenie, že nekatolíci môžu byť spasení. Povedal som mu: „kto teda interpretuje dogmy? A kto interpretuje interpretáciu dogmy?“ Po tom, čo som povedal „kto interpretuje interpretáciu dogmy... a kto interpretuje interpretáciu interpretácie... a kto interpretuje interpretáciu interpretácie interpretácie...“ po prvý raz počas rozhovoru celkom zmĺkol. Zjavne nemal žiadnu odpoveď na prednesený faktický výrok, jednoducho preto, lebo žiadna odpoveď neexistuje. Podľa toho, ako sa kacírsky pozeral na dogmatické učenie, katolícka viera nie je nič iné ako protestantizmus – omylný, osobný, ľudský výklad bez Petrovej stolice, ktorá by človeku dala posledné slovo. Túto myšlienku veľmi dobre ilustruje aj nasledujúci citát.

„Prečo Atanáz vedel, že má pravdu? Pretože sa držal neomylnej definície bez ohľadu na to, čo hovorili všetci ostatní. Ani všetka učenosť sveta, ani všetky hodnosti úradu nemôžu nahradiť pravdu jedného neomylne definovaného katolíckeho učenia. Aj ten najjednoduchší veriaci príslušník, pridŕžajúc sa neomylnej definície, bude vedieť viac ako ten ‘najvzdelanejší’ teológ, ktorý túto definíciu popiera alebo podkopáva. Toto je celý zmysel neomylne definovaného učenia Cirkvi – urobiť nás nezávislými od obyčajných názorov ľudí, nech sú akokoľvek vzdelaní, nech majú akokoľvek vysokú hodnosť.“ [4]

Toto je dôvod, prečo keď sa človek drží presne toho, čo dogma „raz vyhlásila“ (I. vatikánsky koncil), nedopúšťa sa protestantského „osobného výkladu“, ale maximálne je verný neomylnej Kristovej pravde a bezprostredne neomylnému spôsobu, ako ju poznať (dogmatické definície Cirkvi). Tí, čo sa odchyľujú od skutočného dogmatického vyhlásenia a skutočného významu jeho slov, sú protestantskými kacírmi, čo sa dopúšťajú odsúdeného, hriešneho, omylného a osobného výkladu protirečiacemu bezprostredným slovám dogmy (protirečiacemu neomylným definíciám), a takto nivočia celú vieru a pápežskú neomylnosť vyhlasujú za zbytočnú. Ak by sa človek nemohol riadiť tým, čo hovorí dogmatické vyhlásenie, potom by nám Kristus jednoducho povedal, aby sme sa vždy riadili tými, čo sú vzdelaní alebo majú autoritu; nikdy by nebol ustanovil neomylné Magistérium, ktoré vykonávajú pápeži, ktoré môže raz a navždy veci objasniť bez možnosti omylu a bez ohľadu na to, kto s definíciou súhlasí alebo nesúhlasí.

ALE NEMÔŽU ĽUDIA ZNEPOCHOPIŤ DOGMATICKÚ DEFINÍCIU?

Samozrejme, že môžu. Ľudia môžu znepochopiť čokoľvek. Keby tu k nám hovoril Ježiš Kristus (samotná Pravda), mnohí ľudia by bezpochyby nepochopili, čo by povedal, rovnako ako mnohí nepochopili, keď prišiel po prvý raz. Podobne, len preto, že niektorí môžu znepochopiť to, čo vyhlasuje Petrova stolica, čož sa u niektorých stáva, neznamená to, že tí, čo sa verne držia jej definície, sa dopúšťajú protestantského „osobného výkladu“. Toto je úplne rúhavé voči celej pápežskej ustanovizni a celému zmyslu dogmatických definícií a Petrovej stolice. Dogmatické vyhlásenia Katolíckej Cirkvi predstavujú nebeskú pravdu, ktorú nám priamo deklarujú pápeži.

Pápež sv. Pius X., Lamentabile, Bludy modernistov, 3. júl 1907, (# 22): „Dogmy, ktoré Cirkev vyznáva ako zjavené, nie sú pravdami padnutými z neba, ale sú akýmsi výkladom náboženských skutočností, ktoré ľudská myseľ nadobudla prácnou snahou.“ – zavrhnuté [5]

Pápež Pius X., Lamentabile, Bludy modernistov, 3. júl 1907, (# 54): „Dogmy, sviatosti, hierarchia, pokiaľ ide o ponímanie aj podstatu, nie sú ničím iným ako interpretáciou a vývojom kresťanského myslenia, ktoré rozvinulo a zdokonalilo malý zárodok skrytý v Evanjeliu.“ – zavrhnuté [6]

Pápež Gregor XVI., Mirari Vos (# 7), 15. august 1832: „...nič zo stanovených vecí sa nemá umenšiť; nič sa nemá meniť; nič sa nemá pridávať; ale musia sa zachovať aj čo do výrazu, aj čo do významu.“ [7]