Spása pre „neprekonateľne nevedomých“ transformovaná na jej vlastný absurdný princíp

Teóriu, že „neprekonateľná nevedomosť“ prináša spásu, možno vyvrátiť aj tak, že ju transformujeme na jej vlastnú absurdnú základovú myšlienku, ktorá znie takto: Ak by nevedomosť o Spasiteľovi mohla urobiť človeka hodným spásy, potom katolíci vlastne konajú voči nekresťanom medvediu službu, keď im kážu o Ježišovi Kristovi. Svätý Pavol, svätý Vincent Ferrer, svätý František Xaverský, páter Pierre De Smet, severoamerickí mučeníci a ďalší nespočetní hrdinskí misionári z cirkevných dejín, ktorí znášali ohromujúce útrapy, aby hlásali Evanjelium nevedomým pohanom, podľa novodobej herézy o spáse pre „neprekonateľne nevedomých“ jednoducho zapríčiňovali, že títo ľudia sa stávali hodnými trestu a vinnejšími pred Bohom. Keby misionári – podľa kacírstva o neprekonateľnej nevedomosti – jednoducho zostali doma, úprimní pohania by mohli byť spasení, pretože nikdy a bez vlastnej viny o Kristovi nepočuli. Ale tým, že ako misionári vynakladali úsilie zvestovať im Krista – podľa herézy o neprekonateľnej nevedomosti – ich pripravili o ospravedlnenie v prípade, že sa im nepodarilo žiť podľa záväzkov Evanjelia, alebo v prípade, že ho úplne odmietli. Hlásanie Evanjelia nekresťanom teda podľa kacírskej teórie o „neprekonateľnej nevedomosti“ uvádza pohanov do situácie, kedy je pravdepodobnejšie, že budú zatratení. Moderná heréza o spasení vďaka „neprekonateľnej nevedomosti“ teda v skutočnosti postuluje, že kázanie pohanom je pre spásu duší kontraproduktívne. Takáto predstava je však, pravdaže, absurdná a dokazuje nelogickosť a bludnú povahu herézy o neprekonateľnej nevedomosti.

Ale v skutočnosti sa dnes, v čase veľkého odpadnutia, počas ktorého žijeme, toto kacírstvo natoľko zhoršilo (pozri 34. kapitolu), že väčšina „katolíkov“ dnes nemá problém vyznávať, že pohania, židia, budhisti atď., ktorí o Evanjeliu vedia a odmietnu ho, môžu byť tiež spasení vďaka „neprekonateľnej nevedomosti“. Toto je však iba neodvratný dôsledok herézy o neprekonateľnej nevedomosti; ak totiž pohania, ktorí o Kristovi nikdy nepočuli, môžu byť spasení „v dobrej viere“, potom by mohli byť v dobrej viere aj pohania, ktorí Krista odmietnu, lebo koľko toho musí človek počuť, aby stratil svoju „neprekonateľnú nevedomosť“? Len čo sa človek odchýli od zásady – to jest len čo odmietne Bohom zjavenú pravdu – že všetci, čo zomrú ako pohania, budú rozhodne bez výnimky zatratení (pápež Eugen IV., de fide), odmietnu sa jasne vymedzené deliace čiary a nevyhnuteľne nastupuje šedá zóna, šedá zóna, podľa ktorej človek nijak nemôže poznať ani stanoviť hranice ohľadom toho, kto môže byť v dobrej viere a kto nie.

Nedávno som sa rozprával s učencom, ktorý sa považuje za „tradičného katolíka“. Tento človek sa drží herézy o neprekonateľnej nevedomosti. Diskutovali sme o jeho presvedčení, že židia a iní nekatolíci môžu byť spasení. V diskusii priznal, že sa drží toho, že židia, ktorí nenávidia Krista, môžu byť spasení. Predtým, ako to priznal, však povedal: „záleží na tom, koľko toho [žid] o Kristovi počul. Ak iba videl krucifix...“ Myšlienka bola taká, že ak žid videl iba krucifix, no o našom Pánovi Ježišovi Kristovi nič veľmi nepočul, mohol by byť spasený v dobrej viere; no ak by sa mu o našom Pánovi Ježišovi Kristovi židovi ucelene kázalo, pravdepodobne by v dobrej viere nebol. (Ako som už povedal, tento učenec nakoniec pripustil, že dokonca aj v tomto druhom prípade – žid, ktorý totálne odmieta a/alebo nenávidí Krista – by mohol ísť o niekoho v dobrej viere, ale argumentáciu, ktorú použil pred priznaním tejto veci, uvádzam na objasnenie svojej nasledujúcej myšlienky). „Učenec“ svojou argumentáciou vlastne dokazuje absurdnosť herézy o neprekonateľnej nevedomosti; pripúšťa, že žid, ktorý videl kríž, no nepočul o Kristovi, môže byť v dobrej viere, ale ak by si žid dal tú námahu, že by skúmal ohľadom toho, čo visí na kríži – alebo by mu priateľ kázal o tom, čo visí na kríži – pravdepodobne by v dobrej viere nebol! Čiže kázanie ukrižovaného Krista by podľa tohto „učenca“, ktorý naplno nasal kacírstvo „neprekonateľnej nevedomosti“, žida nespasilo, ale možno aj zatratilo. Toto je však zjavne bludné a heretické.

1. list Korinťanom 15:1-2: „Bratia, pripomínam vám Evanjelium, ktoré som vám hlásal, ktoré ste prijali, v ktorom zotrvávate a prostredníctvom ktorého dosahujete spásu...“

Ďalším kacírskym dôsledkom herézy o neprekonateľnej nevedomosti je, že by to znamenalo, že nemluvňatá by tiež mohli byť spasené bez krstu, pretože nemluvňatá sú najviac „neprekonateľne nevedomé“ osoby na zemi. Z toho by vyplýval argument, že ak „neprekonateľná nevedomosť“ spasí nekatolíkov, potom môže spasiť aj „neprekonateľne nevedomé“ nemluvňatá. Takúto predstavu však Katolícka Cirkev opakovane odsudzovala; je to božsky zjavená pravda, že ani jedno nemluvňa nemôže vojsť do neba bez krstu vodou (pozri kapitolu „Malé deti nemôžu byť spasené bez krstu“).