Konkrétne katolícke učenie proti protestantským a schizmatickým sektám

Katolícka Cirkev tiež učí, že pokrstení, čo vstúpili do heretických alebo schizmatických siekt, stratia svoje duše. Ježiš svoju Cirkev založil na sv. Petrovi, ako sme si už ukázali, a vyhlásil, že kto nepočúvne Cirkev, nech je považovaný za pohana a mýtnika (Mt 18:17). Svojim nasledovníkom tiež prikázal, aby zachovávali „všetko, čo“ prikázal (Mt 28:20). Východné schizmatické sekty (napríklad „pravoslávni“) a protestantské sekty sú odštiepenecké hnutia, ktoré sa oddelili od Katolíckej Cirkvi. Tým, že sa oddelili od jedinej Kristovej Cirkvi, opustili cestu spásy a vstúpili na cestu zatratenia.

Tieto sekty tvrdohlavo a neústupčivo odmietajú jednu alebo viacero právd, ktoré Kristus jasne ustanovil, ako napríklad pápežstvo (Mt 16; Jn 21 atď.), spoveď (Jn 20:23), Eucharistiu (Jn 6:54) a iné dogmy katolíckej viery. Aby bol človek spasený, musí súhlasiť so všetkými vecami, ktoré Katolícka Cirkev na základe Písma a Tradície neomylne definovala ako dogmy viery.

Nižšie uvádzame len niekoľko neomylných dogiem katolíckej viery, ktoré odmietajú protestanti a (v prípade pápežstva) východní „pravoslávni“. Cirkev „anatemizuje“ (tvrdá forma exkomunikácie) všetkých, čo tvrdošijne presadzujú opak jej dogmatických definícií.

„Aby sme pochopili slovo anatéma... mali by sme sa najprv vrátiť k skutočnému významu slova herem, ktorý predstavuje ekvivalent. Herem pochádza zo slova haram – odrezať, oddeliť, prekliať/uvaliť kliatbu – a označuje to, čo je prekliate a odsúdené na odrezanie alebo vyhubenie, či už ide o osobu alebo vec, a z tohto dôvodu to, čo má človek zakázané používať. Takýto význam má prekliatie v nasledujúcom úryvku z Knihy Deuteronómium 7:26: ‘Nedonesieš do svojho domu nijakú ohavnosť, aby si neupadol do kliatby ako ona. Nech sa ti to zoškliví a zhnusí, lebo je to prekliate.’“ [1]

Takže protestant alebo „východný pravoslávny“, ktorý tvrdošijne odmieta tieto dogmatické učenia, je prekliaty a oddelený od Cirkvi, mimo ktorej niet spásy. Je celkom zaujímavé, že Cirkev pri vydávaní týchto dogmatických kánonov hovorí: „Ak niekto povie... nech je prekliaty [anathema sit]“ na rozdiel od „Ak niekto povie... je preliaty [anathema est].“ Toto bližšie vymedzenie „nech je“ ponecháva priestor tým katolíkom, ktorí si azda nie sú vedomí konkrétnej dogmy a ktorí by prijali učenie kánonu, akonáhle by im bol predložený. Avšak človek, ktorý je tvrdohlavý a zámerne odporuje dogmatickému učeniu Cirkvi, dostáva automatické odsúdenie v celej svojej účinnosti.

Ide o to, že ak človek môže tieto dogmy odmietnuť a napriek tomu byť spasený, potom tieto neomylné definície a s nimi spojené anatémy nemajú žiadny význam, dôležitosť ani účinnosť. Význam, dôležitosť a účinnosť však majú – sú to neomylné učenia chránené Ježišom Kristom. Čiže všetci, čo tieto dogmy odmietajú, sú prekliati a na ceste do zatratenia.

Pápež Pius XI., Rerum Omnium Perturbationem (# 4), 26. január 1923: „Hovoríme o Františkovi Saleskom... zdá sa, že Boh ho poslal zvlášť preto, aby bojoval proti herézam splodeným [protestantskou] reformáciou. Je to v týchto herézach, kde objavujeme začiatky oného odpadnutia ľudstva od Cirkvi, ktorého smutné a katastrofálne následky sú odsudzované, dokonca do dnešnej hodiny, každou spravodlivou mysľou.“ [2]

Pápež Július III., Tridentský koncil, 13. zasadnutie, 1. kánon o Eucharistii, ex cathedra: „Ak by niekto popieral, že vo sviatosti nejsvätejšej Eucharistie je opravdivo, reálne a podstatou obsiahnuté telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda aj celý Kristus, a hovoril by, že je v nej len ako znamenie alebo obrazne alebo svojou mocou: nech je prekliaty.“ [3]

Pápež Július III., Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 3. kánon o sviatosti pokánia: „Ak niekto povie, že pod onými slovami Pána Spasiteľa ‘Prijmite Ducha Svätého; komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané’ [Jn 20:22 sq], netreba chápať moc odpúšťať a zadržiavať hriechy vo sviatosti pokánia... nech je prekliaty.“ [4]

Pápež Július III., Tridentský koncil, 14. zasadnutie, o poslednom pomazaní a pokání: „Toto jest to, čo o sviatostiach pokánia a posledného pomazania svätá ekumenická synoda vyznáva a učí a všetkým v Krista veriacim predkladá k viere a pridŕžaniu sa. Ďalej odovzdáva nasledujúce kánony, ktoré sa musia pevne dodržiavať, a navždy zavrhuje a uvaľuje kliatbu na tých, čo tvrdia opak.“ [5]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 16. hlava, ex cathedra: „Po tomto katolíckom učení o ospravodlivení, ktoré keď niekto verne a pevne neprijíma, nemôže byť ospravodlivený, uzniesol sa svätý snem pripojiť tieto kánony, aby všetci vedeli, nielen čoho sa majú držať a čo nasledovať, ale aj čomu sa majú vyhýbať a čoho sa strániť.“ [6]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 1870, 4. zasadnutie, 3. kapitola, ex cathedra: „...podľa ktorej majú všetci kresťania veriť, že svätá Apoštolská stolica a rímsky veľkňaz má primát nad celým zemským okruhom a že tento rímsky veľkňaz je nástupcom blahoslaveného Petra, kniežaťa apoštolov, a pravým námestníkom Kristovým a hlavou celej Cirkvi... Učíme teda a vyhlasujeme, že Rímska cirkev dostala z ustanovenia Pána nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci... Toto je náuka katolíckej pravdy, od ktorej sa nikto nemôže odchýliť bez toho, aby tým utrpela jeho viera a spása.“ [7]