Protokol 122/49 (Suprema haec sacra)

Približne štyri mesiace po umlčaní pátra Feeneyho v apríli Richardom Cushingom, odpadlíckym bostonským arcibiskupom, vydalo Sväté ofícium 8. augusta 1949 dokument. V skutočnosti išlo o list adresovaný biskupovi Cushingovi a podpísaný kardinálom Marchetti-Selvaggianim, ktorý je väčšine známy ako Protokol č. 122/49. Nazýva sa tiež Suprema haec sacra a list Marchettiho-Selvaggianiho. Je to jeden z najzásadnejších dokumentov v súvislosti s novodobým odpadnutím od viery. Protokol 122/49 nebol zverejnený v Aktoch Apoštolskej stolice (Acta Apostolicae Sedis), ale v The Pilot, spravodajskom orgáne bostonskej arcidiecézy. Majte na pamäti, že tento list bol uverejnený v Bostone, keďže význam tejto skutočnosti bude jasnejší v kapitole: „Verdikt je známy: Boston vedie v obrovskom kňazskom škandále, ktorý otriasol celým národom“.

Neprítomnosť Protokolu 122/49 v Aktoch Apoštolskej stolice dokazuje, že nemá žiaden záväzný charakter; to znamená, že Protokol 122/49 nie je neomylným alebo záväzným učením Katolíckej Cirkvi. Protokol 122/49 nepodpísal ani pápež Pius XII. a má autoritu korešpondencie dvoch kardinálov (Marchettiho-Selvaggianiho, ktorý list napísal, a kardinála Ottavianiho, ktorý ho taktiež podpísal) jednému arcibiskupovi – to jest žiadnu. List je v skutočnosti – zjednodušene povedané – plný kacírstva, ľsti, dvojzmyselnosti a zrady. Bezprostredne po zverejnení Protokolu 122/49 vyšiel v The Worcester Telegram typický titulok:

VATIKÁN ROZHODOL PROTI BOSTONSKÝM DISIDENTOM – [Vatikán] náuku mimo Cirkvi niet spásy považuje za bludnú [1]

Takýto dojem vyvolal v takmer celom katolíckom svete Protokol 122/49 – list Marchettiho-Selvaggianiho. Protokol 122/49, ako neomalene uvádza vyššie uvedený titulok, považoval „náuku mimo Cirkvi niet spásy“ za bludnú. Zdalo sa, že s týmto osudným listom sa dalo nepriateľom dogmy a Cirkvi za pravdu a že nad obhajcami dogmy sa zvíťazilo. Problémom pre zdanlivých víťazov však je, že tento dokument nebol ničím iným ako listom od dvoch heretických kardinálov Svätého ofícia, ktorí už predtým prijali herézu neskôr prijatú II. vatikánskym koncilom, jednému odpadlíckemu arcibiskupovi z Bostonu. Niektorí sú možno prekvapení, že kardinála Ottavianiho označujem za heretikého, keďže mnohí ho považujú za ortodoxného. Ak jeho podpis na tomto protokole nie je dostatočným dôkazom jeho kacírstva, zvážte, že podpísal všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu a pripojil sa k podruhovatikánskej revolúcii.

Je zaujímavé, že dokonca aj Msgr. Joseph Clifford Fenton, dobre známy redaktor The American Ecclesiastical Review pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorý bol, bohužiaľ, obhajcom Protokolu 122/49, bol nútený priznať, že nie je neomylný:

Msgr. Jozef Clifford Fenton, Katolícka Cirkev a spása, 1958, s. 103: „Tento list, známy ako Suprema haec sacra [Protokol 122/49]... je autoritatívnym [sic], hoci očividne nie neomylným dokumentom. To znamená, že učenia obsiahnuté v Suprema haec sacra sa nemajú prijímať ako neomylne pravdivé na základe autority tohto konkrétneho dokumentu.“ [2]

Inými slovami, podľa Fentona učenie Suprema haec sacra nie je neomylné a treba ho nájsť v skorších dokumentoch; tam sa však nenachádza, ako si ukážeme. Fenton sa jednoducho mýli, keď hovorí, že Suprema haec sacra je napriek tomu autoritatívna. Suprema haec sacra nie je ani autoritatívna, ani neomylná, ale heretická a bludná.

Keďže sa takmer v celej verejnosti vyvoval (a vyvoláva) dojem, že Protokol 122/49 predstavuje oficiálne učenie Katolíckej Cirkvi, predstavovalo to zapredanie Ježiša Krista, jeho učenia a jeho Cirkvi svetu, zapredanie, ktoré sa muselo uskutočniť pred masovým odpadlíctvom II. vatikánskeho koncilu. Protokolom 122/49 a prenasledovaním pátra Feeneyho vo verejnosti vyvolal dojem, že Katolícka Cirkev teraz zvrátila 20 storočí starú dogmu viery: že katolícka viera je rozhodne nevyhnutná k spáse. A dokonca aj dodnes, ak by sa niekto spýtal takmer každého takzvaného katolíckeho kňaza na svete ohľadom dogmy mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy, dostal by odpoveď s narážkou na kontroverziu s otcom Feeneym a Protokol 122/49, aj keď by kňaz nevedel určiť alebo spomenúť si na konkrétne mená a dátumy. Skúste to, viem to z vlastnej skúsenosti. V podstate všetci novus ordo kňazi, ktorí o tejto problematike niečo vedia, použijú Protokol 122/49 a „odsúdenie“ pátra Feeneyho ako ospravedlnenie svojho heretického, protikatolíckeho, antikristovského, protimagisteriálneho presvedčenia, že ľudia môžu byť spasení v nekatolíckych náboženstvách a bez katolíckej viery. Toto sú plody nechválne známeho Protokolu 122/49. A po ovocí ich spoznáte (Mt 7:16).

Teraz sa pozrime na niekoľko výňatkov z protokolu:

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. august 1949: „Teraz, medzi tými vecami, ktoré Cirkev vždy hlásala a nikdy neprestane hlásať, je obsiahnuté aj to neomylné vyhlásenie, ktorý nás učí, že mimo Cirkvi niet spásy.

Túto dogmu však treba chápať v tom zmysle, v akom ju chápe samotná Cirkev.“ [3]

Zastavme to hneď tu. Už teraz je jasné, že autor protokolu pripravuje čitateľovu myseľ na prijatie niečoho iného ako len „toho neomylného vyhlásenia, ktorý nás učí, že mimo Cirkvi niet spásy.“ Autor zjavne vovádza do vysvetľovania frázy „mimo Cirkvi niet spásy“ inak, než ako uvádzajú a deklarujú samotné slová. Ak by autor čitateľa nepripravoval na to, aby prijal chápanie iné, než aké uvádzajú a deklarujú samotné slová dogmy, napísal by jednoducho: „Túto dogmu treba chápať tak, ako ju definovala Cirkev, presne tak, ako uvádzajú a deklarujú slová.“

Porovnajte snahu protokolu odvysvetliť dogmu s tým, ako sa tou istou otázkou zaoberal pápež Gregor XVI. vo svojej encyklike Summo Iugiter Studio.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio, 27. mája 1832, o tom, že niet spásy mimo Cirkvi: „Nakoniec sa niektorí z týchto pomýlených ľudí pokúšajú presvedčiť seba i iných, že ľudia nie sú spasení iba v katolíckom náboženstve, ale že dokonca aj heretici by mohli získať večný život. (...) Viete, ako horlivo Naši predchodcovia učili ten článok viery, ktorý sa títo opovažujú popierať, menovite, nevyhnutnosť katolíckej viery a jednoty k spáse. (...) Vynechávajúc iné náležité pasáže, ktoré sú v spisoch otcov takmer nespočetné, budeme chváliť sv. Gregora Veľkého, ktorý výslovne dosvedčuje, že TOTO JE VSKUTKU UČENIE KATOLÍCKEJ CIRKVI. Hovorí: ‘Svätá všeobecná Cirkev učí, že nie je možné skutočne uctievať Boha s výnimkou v nej, a tvrdí, že všetci, čo sú mimo nej, nebudú spasení.’ Úradné skutky Cirkvi prehlasujú tú istú dogmu. A tak sú v dekréte o viere, ktorý vydal Inocent III. so IV. lateránskym koncilom, napísané tieto veci: ‘Jestvuje jedna všeobecná Cirkev všetkých veriacich, mimo ktorej nikto nie je spasený.’ Napokon je tá istá dogma tiež výslovne spomenutá vo vyznaní viery predloženom Apoštolskou stolicou, nielen v tom, ktoré používajú všetky latinské cirkvi, ale aj v tom, ktoré... používajú ďalší východní katolíci. Tieto vyberané svedectvá sme nespomenuli preto, že by sme si mysleli, že ste si boli nevedomí tohto článku viery a v potrebe Nášho poučenia. Nech je od nás ďaleko, žeby sme o vás mali také absurdné a urážlivé podozrenie. Ale máme také starosti ohľadom tejto závažnej a dobre známej dogmy, na ktorú útočili s takou pozoruhodnou trúfalosťou, že sme nemohli zadržať Naše pero od upevnenia tejto pravdy mnohými svedectvami.“ [4]

Pápež Gregor XVI. nehovorí: „Túto dogmu však treba chápať v tom zmysle, v akom ju chápe samotná Cirkev,“ ako to hovorí heretický Protokol 122/49. Nie, jednoznačne potvrdzuje, že TOTO JE VSKUTKU UČENIE KATOLÍCKEJ CIRKVI. V celej encyklike Gregor XVI. nezabúda opakovane potvrdiť pravý a doslovný význam frázy mimo Cirkvi niet spásy, bez vymedzovania či výnimiek, ako to bolo definované. Páter Feeney a jeho spojenci pri obrane dogmy opakovali presne to, čo vyššie oficiálne učil Gregor XVI. Netreba jadrového vedca, aby človek prišiel na to, že ak bol Protokol 122/49 napísaný s cieľom „napraviť“ chápanie pátra Feeneyho ohľadom toho, že mimo Cirkvi niet spásy (čož bol), potom Protokol 122/49 „napravoval“ aj chápanie pápeža Gregora XVI. a všetkých neomylných vyhlásení na túto tému za 20 storočí.

Všimnite si tiež, že pápež Gregor XVI. sa odvoláva na dogmatickú definíciu Štvrtého lateránskeho koncilu, aby dokladoval svoj postoj a doslovné chápanie formuly mimo Cirkvi niet spásy. Naprieč celým dokumentom sa Protokol 122/49 neodvoláva na žiadnu z dogmatických definícií na túto tému. Je to preto, lebo pápež Gregor XVI. ako katolík vedel, že jediné chápanie dogmy, ktoré existuje, je to, ktoré raz vyhlásila svätá matka Cirkev; zatiaľ čo autori protokolu ako heretici neverili, že dogmu treba chápať presne tak, ako bola raz vyhlásená. To vysvetľuje, prečo pápež Gregor citoval presne to, čo svätá matka Cirkev raz vyhlásila, a autori protokolu nie.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, 4. kapitola: O viere a rozume, 1870, ex cathedra: „Preto sa musí neustále udržiavať ten význam posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nikdy od tohto zmyslu nemožno ustúpiť pod zámienkou a v mene hlbšieho poznania.“ [5]

Ak by porozumenie dogme mimo Cirkvi niet spásy nebolo jasné z učenia Petrovho stolca (neomylných definícií na túto tému), tak list kardinála Marchetti-Selvaggianiho z r. 1949 nám ho rozhodne nedá! A ak sa v čase definícií – a ani v čase pápeža Gregora XVI. – nechápali žiadne výnimky alebo vymedzenia k tejto dogme, potom nie je možné, aby sa výnimky dostali do toho, ako tejto dogme rozumieme po tomto čase (napr. v r. 1949), pretože dogma už bola definovaná a vyučovaná dávno predtým. Objavenie nového chápania dogmy v r. 1949 je popretím chápania dogmy tak, ako bola definovaná. Definovať novú dogmu sa však protokol vskutku pokúsil. Pokračujem ďalej v protokole.

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. august 1949: „Medzi Kristovými prikázaniami nemá najmenšie miesto to, ktorým sa nám prikazuje, aby sme sa krstom začlenili do Kristovho mystického tela, ktorým je Cirkev, a zostali spojení s Kristom a jeho vikárom... Preto nebude spasený nikto, kto, vediac, že Cirkev bola božsky ustanovená Kristom, predsa odmieta podriadiť sa Cirkvi alebo odmieta poslušnosť rímskemu veľkňazovi, Kristovmu vikárovi na zemi.“ [6]

Tu protokol začína so svojím novým vysvetlením dogmy mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy, ale diabolsky dômyselným spôsobom. Dvojzmyselnosť spočíva v skutočnosti, že toto tvrdenie je pravdivé: nikto, kto, vediac, že Cirkev bola božsky ustanovená, predsa odmieta podriadiť sa jej a rímskemu veľkňazovi, nebude spasený. Ale každý, čo si tento dokument prečíta, má z tohto vyjadrenia zároveň jasný dojem, že niektorí ľudia, ktorí sa nevedomky nepodriadili Cirkvi a rímskemu veľkňazovi, spasení byť môžu. Toto je heretické a v skutočnosti by to spôsobilo, že by bolo kontraproduktívne presviedčať ľudí o tom, že Katolícka Cirkev je božsky ustanovená!

Porovnajte dogmatickú definíciu Katolíckej Cirkvi s dodatkom k dogme v podaní Protokolu 122/49.

Dogma:

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302, ex cathedra: „Ďalej vyhlasujeme, tvrdíme, definujeme a prehlasujeme každému ľudskému stvoreniu, že je úplne nevyhnutné k spáse, aby bolo podriadené rímskemu veľkňazovi.“ [7]

Dodatok v podaní Protokolu 122/49:

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. august 1949: „Preto nebude spasený nikto, kto, vediac, že Cirkev bola božsky ustanovená Kristom, predsa odmieta podriadiť sa Cirkvi alebo odmieta poslušnosť rímskemu veľkňazovi, Kristovmu vikárovi na zemi.“ [8]

Čitateľ si ľahko všimne, že zamýšľaný význam Protokolu 122/49 predstavuje odklon od chápania dogmy, ktorú raz vyhlásila svätá matka Cirkev. Nikto to poprieť nemôže. Dogma o nevyhnutnosti podriadenia sa rímskemu veľkňazovi k spáse sa v platnosti zmenila z každého ľudského stvorenia (Bonifác VIII.) na tých, čo vedia, že Cirkev bola božsky ustanovená (Protokol 122/49), čož by – ešte raz – malo na následok, že by bolo hlúpe presviedčať ľudí, že Cirkev je božsky ustanovená. Pokračujem v protokole:

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. august 1949: „Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve chcel, aby účinky pre človeka nevyhnutné na to, aby bol spasený, z tých pomocí k spáse, ktoré sú orientované ku konečnému cieľu človeka nie z vnútornej nevyhnutnosti, ale len z božského ustanovenia, možno za určitých okolností získať, keď sa tieto pomoci využívajú len v želaní a túžbe...“

„To isté treba v sebe vlastnom stupni tvrdiť o Cirkvi, do tej miery, že je všeobecnou pomocou k spáse. Preto, aby človek mohol získať večnú spásu, nevyžaduje sa vždy, aby bol skutočne začlenený do Cirkvi ako člen, ale nevyhnutné je, aby s ňou bol spojený aspoň v želaní a túžbe.“ [9]

Tu možno detekovať ďalšie popretie dogmy tak, ako bola definovaná, a odklon od chápania dogmy, ktorú raz vyhlásila svätá matka Cirkev. Porovnajte nasledujúcu dogmatickú definíciu pápeža Eugena IV. s týmito odsekmi z Protokolu 122/49, najmä s podčiarknutými časťami.

Dogma:

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života; že jednota tohto cirkevného tela (ecclesiastici corporis) je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [10]

Vidíme, že Protokol 122/49 (citovaný vyššie) popiera nevyhnutnosť začlenenia do ecclesiastici corporis, čož je heréza!

Bolo nevyhnutné byť v „lone a jednote“ Cirkvi (Eugen IV.), ale teraz sa vždy nevyžaduje „aby bol skutočne začlenený do Cirkvi ako člen“ (Protokol 122/49). Definovaná dogma o ZAČLENENÍ a skutočnom zotrvávaní v cirkevnom tele (ecclesiastici corporis) sa poprela. Toto je kacírstvo!

Nijak nie je možné, aby bolo učenie Protokolu 122/49 zlučiteľné s učením pápeža Eugena IV. a Bonifáca VIII. Prijať, veriť alebo propagovať protokol znamená konať v rozpore s týmito definíciami.

Pokračujem v protokole:

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. 8. 1949: „Táto túžba však nemusí byť vždy explicitná, aká je u katechumenov; ale keď sa osoba nachádza v neprekonateľnej nevedomosti, Boh prijíma aj implicitnú túžbu, ktorá sa tak nazýva preto, lebo je zahrnutá v tom dobrom rozpoložení duše, ktorým si človek želá, aby sa jeho vôľa prispôsobila Božej vôli.“ [11]

Tuná sa kacírstvo prejavuje celkom otvorene. Ľudia, ktorí nemajú katolícku vieru – ktorí sa „nachádzajú v neprekonateľnej nevedomosti“ – môžu byť v spojení aj „implicitnou“ túžbou, pokiaľ „si človek želá, aby sa jeho vôľa prispôsobila Božej vôli.“ A čitateľovi pripomínam, že Protokol 122/49 bol napísaný výslovne v protiklade k tvrdeniu pátra Feeneyho, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení. To znamená, že oný protokol bol napísaný s cieľom osobitne odlíšiť svoje vlastné učenie od tvrdenia pátra Feeneyho, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení, čož preukazuje, že oný protokol učil, že ľudia, čo zomrú ako nekatolíci a vo falošných náboženstvách, môžu byť spasení. Čiže vyššie uvedené tvrdenie protokolu celkom zjavne nie je ničím iným ako herézou, že človek môže byť spasený v akomkoľvek náboženstve alebo v žiadnom náboženstve, pokiaľ sa zachová mravnosť.

Páter Michael Muller, C.SS.R., Katolícka dogma, strany 217 – 218: „Nezavinená alebo neprekonateľná nevedomosť nikdy nebola a nikdy nebude prostriedkom spásy. Na spasenie je nevyhnutné byť ospravodlivený – alebo byť v stave milosti. Na získanie posväcujúcej milosti je nevyhnutné mať náležité dispozície na ospravodlivenie; to jest pravú božskú vieru aspoň v nevyhnutné pravdy spásy, dôvernú nádej v božského Spasiteľa, úprimnú ľútosť nad hriechmi spolu s pevným úmyslom robiť všetko, čo Boh prikázal atď. No tieto nadprirodzené úkony viery, nádeje, lásky, ľútosti atď., ktoré pripravujú dušu na prijatie posväcujúcej milosti, nikdy nemožno zaobstarať neprekonateľnou nevedomosťou; a ak neprekonateľná nevedomosť nemôže zaobstarať prípravu na prijatie posväcujúcej milosti, tým menej môže udeliť samotnú posväcujúcu milosť. ‘Neprekonateľná nevedomosť,’ hovorí sv. Tomáš ‘je trestom za hriech.’ (De, Infid. ot. x., čl. 1).“ [12]

Porovnajte vyššie uvedenú pasáž z protokolu s nasledujúcimi dogmatickými definíciami.

Dogma:

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 8. zasadnutie, 22. november 1439, „Atanázovské krédo“, ex cathedra: „Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.“ [13]

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, „Iniunctum nobis“, 13. november 1565, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený... ktorú teraz zo slobodnej vôle vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [14]

Pápež Benedikt XIV., Nuper ad nos, 16. marec 1743, Vyznanie viery: „Túto vieru Katolíckej Cirkvi, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený, ktorú teraz zo slobodnej vôle vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [15]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený, ktorú teraz slobodne vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [16]

Pokračujem v protokole:

Suprema haec sacra, Protokol 122/49, 8. 8. 1949: „Ku koncu toho istého encyklického listu, keď s najväčšou láskou pozýva k jednote tých, čo nepatria do tela Katolíckej Cirkvi (qui ad Ecclesiae Catholicae compagnem non pertinent), spomína tých, čo sú „usporiadaní k mystickému telu Vykupiteľa akousi nevedomou túžbou a úmyslom,’ a týchto v žiadnom prípade nevylučuje z večnej spásy, ale naopak, tvrdí, že sú v stave, v ktorom ‘si nemôžu byť istý svojou večnou spásou’, keďže ‘im stále chýba toľké mnohé a také veľké nebeské pomoci k spáse, ktoré možno využívať iba v Katolíckej Cirkvi.’“ [17]

Keď Suprema haec sacra uvádza bludnú analýzu encykliky Mystici Corporis pápeža Pia XII., učí, že ľudia, ktorí „nepatria“ do tela Cirkvi, môžu byť spasení. Na tejto heretickej pasáži z Protokolu 122/49 je zaujímavé, že dokonca aj Msgr. Fenton (jeden z jej najväčších obhajcov) pripúšťa, že nemožno povedať, že duša Cirkvi je rozsiahlejšia ako jej telo.

Msgr. Jozef Clifford Fenton, Katolícka Cirkev a spása, 958, s. 127: „V každom prípade najdôležitejšie a zo všetkých nepostačujúcich vysvetlení nevyhnutnosti Cirkvi k spáse najviac používané bolo vysvetlenie, ktoré sa sústreďovalo na rozlišovanie medzi ‘telom’ a ‘dušou’ Katolíckej Cirkvi. Jednotlivec, ktorý sa pokúšal vysvetliť dogmu týmto spôsobom, obvykle označoval samotnú viditeľnú Cirkev za ‘telo’ Cirkvi a výraz ‘duša Cirkvi’ vzťahoval buď na milosť a nadprirodzené čnosti, alebo na nejakú fantazijnú ‘neviditeľnú Cirkev.’ (...) ...vyšlo niekoľko kníh a článkov tvrdiacich, že ‘duša’ Cirkvi síce nejakým spôsobom nebola oddelená od ‘tela’, ale v skutočnosti bola rozsiahlejšia ako toto ‘telo.’ Vysvetlenia nevyhnutnosti Cirkvi vypracované v zmysle tohto rozlíšenia boli prinajlepšom nedostatočné a mätúce a až príliš často nakazené vážnym omylom.“ [18]

Teda povedať, že nie je nevyhnutné patriť do tela, ako to trvdí Suprema haec sacra (protokol), znamená povedať, že nie je nevyhnutné patriť do Cirkvi. Preto Protokol 122/49 svojím vyhlásením vyššie učil herézu, že na spásu nie je nevyhnutné patriť do Katolíckej Cirkvi, práve to, čo odsúdil Pius XII.

Pápež Pius XII., Humani generis (# 21), 12. august 1950: „Niektorí sa domnievajú, že nie sú viazaní náukou, ktorá bola vysvetlená v našom encyklickom liste spred niekoľkých rokov a ktorá sa opiera o pramene zjavenia a ktorá učí, že mystické telo Krista a Rímskokatolícka Cirkev sú jedno a to isté. Niektorí znižujú nevyhnutnosť prislúchania k pravej Cirkvi na dosiahnutie večnej spásy na bezobsažnú formulu.“ [19]

Toto je mimoriadne dôležité, pretože to dokazuje, že učenie Suprema haec sacra – a teda aj učenie Msgr. Jozefa Clifforda Fentona, ktorý ho obhajoval – je heretické. Obe popierajú nevyhnutnosť „prislúchania“ k pravej Cirkvi na získanie večnej spásy.

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 11. zasadanie, 19. december 1516, ex cathedra: „Lebo regulárni i sekulárni duchovní, preláti i podriadení, oslobodení i neoslobodení patria do jednej všeobecnej Cirkvi, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto, a oni všetci majú jedného Pána a jednu vieru. Preto je vhodné, aby patriac do jedného a toho istého tela mali aj jednu a tú istú vôľu...“ [20]

Necelé tri mesiace po čiastočnom uverejnení listu Marchettiho-Selvaggianniho v The Pilot bol páter Feeney 28. októbra 1949 vylúčený z jezuitského rádu. Páter Feeney sa pevne postavil proti pokusom heretikov poraziť ho a prinútiť ho podvoliť sa kacírstvu, že nekatolíci môžu byť spasení. O liste Marchetti-Selvaggianiho z 8. augusta (Protokol 122/49) sa páter Feeney právom vyjadril: „...možno to považovať za zavedenie obojstrannej politiky s cieľom šíriť blud.“

Skutočnosť bola taká, že vylúčenie pátra Feeneyho z jezuitského rádu nemalo žiadnu platnosť. Muži, ktorí ho vylúčili, a klerici, ktorí boli proti nemu, boli z Katolíckej Cirkvi automaticky vylúčení za to, že sa pridŕžali herézy, že tí, čo zomrú ako nekatolíci, môžu byť spasení. Podobá sa to na situáciu z 5. storočia, kedy konštantínopolský patriarcha Nestorius začal hlásať herézu, že Mária nie je Božou Matkou. Veriaci reagovali, Nestoria obvinili z kacírstva a odsúdili ho ako heretika, ktorý bol mimo Katolíckej Cirkvi. Nestorius bol neskôr odsúdený na Efezsko koncile v r. 431. Tuná je to, čo vyhlásil pápež sv. Celestín I. o tých, ktorých Nestorius exkomunikoval po tom, čo začal hlásať herézu.

Pápež sv. Celestín, 5. storočie: „...autorita Nášho Apoštolského stolca otvorene stanovila, že na žiadneho biskupa či klerika alebo kresťana akéhokoľvek povolania, ktorý bol zo svojho miesta alebo zo spoločenstva zosadený Nestoriom a jemu podobnými odvtedy, čo začali hlásať herézu, sa nemá pozerať ako na zosadeného alebo exkomunikovaného. Ale všetci títo boli a až doteraz zotrvávajú v Našom spoločenstve, pretože ten, čo sa potácal pri hlásaní takýchto vecí, nemohol nikoho ani zosadiť, ani odstrániť.“ [21]

Pápež sv. Celestín autoritatívne potvrdzuje zásadu, že verejný heretik je osoba, ktorá nemá právo zosadiť, exkomunikovať alebo vylúčiť. Tento citát sa nachádza v De Romano Pontifice, v diele sv. Róberta Bellarmína. Toto vysvetľuje, prečo celé prenasledovanie pátra Feeneyho (vylúčenie, interdikcia atď.) nemalo žiadnu platnosť; preto, lebo on mal pravdu a tí, čo boli proti nemu, sa mýlili. On obhajoval dogmu, že mimo Cirkvi niet spásy, zatiaľ čo jeho protivníci obhajovali herézu, že mimo Cirkvi je spása.

Sv. Róbert Bellarmín (1610), učiteľ Cirkvi, De Romano Pontifice: „...očividne heretický pápež automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, tak ako automaticky prestáva byť kresťanom a údom tela Cirkvi, a že z tohto dôvodu môže byť Cirkvou súdený a potrestaný. Toto je úsudok všetkých starých otcov, ktorí učia, že očividní heretici okamžite strácajú všetku jurisdikciu...“

Veci medzi pátrom Feeneym a heretikmi z Bostonu zostali nezmenené až do 14. septembra 1952. Vtedy Richard Cushing, bostonský „arcibiskup“, vyžadoval, aby páter Feeney odvolal svoju „interpretáciu“ dogmy – čož by znamenalo odvolanie dogmy – a urobil výslovné vyznanie podriadenia sa listu Marchettiho-Selvaggianiho (Protokolu 122/49). Páter Feeney sa spolu so štyrmi svedkami dostavil pred Cushinga. Povedal mu, že jeho jedinou možnosťou je vyhlásiť list Marchettiho-Selvaggianiho za „absolútne škandalózny, pretože je, popravde, heretický.“ Toto je presne to, čo by o tomto hroznom protokolárnom liste povedal pápež Gregor XVI. ako aj každý katolík.

Počas ich stretnutia sa páter Feeney „arcibiskupa“ Cushinga spýtal, či súhlasí s listom Marchettiho-Selvaggianiho z 8. augusta 1949. Cushing odpovedal: „Nie som teológ. Viem len to, čo mi bolo povedané.“ Táto vyhýbavá a neviazajúcevšia odpoveď ukazuje pravú tvár Cushinga, tohto kacíra, falošného pastiera a nepriateľa Ježiša Krista. Ak Cushing veril, že človek je viazaný listom, potom mal bez váhania odpovedať, že s ním súhlasí. Ale pretože nechcel obhajovať list v žiadnych z jeho detailov, najmä v tom, ako popiera dogmy, zareagoval vyhýbaním sa otázke. Toto vyhýbanie zabránilo pátrovi Feeneymu v tom, aby dostal na svetlo a usvedčil ho z dogmy, ktorá sa popierala. Páter Feeney obvinil Cushinga z toho, že si neplní svoju úlogu, a odišiel.