Heréza typu duša Cirkvi

„Heréza typu duša Cirkvi“ sa teraz dôkladne vyvráti analýzou rôznych magisteriálnych výrokov.

Po prvé, táto heréza pramení z nepochopenia pravého významu pojmu „duša Cirkvi“. Dušou Cirkvi je Duch Svätý. Nie je ňou neviditeľné rozšírenie mystického tela, ktoré zahŕňa nepokrstených.

Pápež Pius XII., Mystici Corporis, 29. jún 1943: „...nesmrteľnej pamäti, Lev XIII., vo svojom encyklickom liste ‘Divinum illud’ [to vyjadril] týmito slovami: ‘Prehlásiť stačí toto: že ako je hlavou Cirkvi Kristus, Duch Svätý je jej dušou.’“ [1]

Po druhé, Cirkev je vo svojej podstate mystickým telom.

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 11. zasadnutie, 19. december 1516: „...mystickom tele, Cirkvi (corpore mystico)...“ [2]

Pápež sv. Pius X., Editae saepe (# 8), 26. máj 1910: „...Cirkev, mystické telo Krista...“ [3]

Pápež Lev XII., Quod Hoc Ineunte (# 1), 24. máj 1824: „...svojho mystického tela.“ [4]

Preto učiť, že človek môže byť spasený bez toho, aby patril do tela, znamená učiť, že človek môže byť spasený bez toho, aby patril do Cirkvi, keďže Cirkev je telo. A toto je bezpochyby HERETICKÉ.

Človek môže byť buď v Cirkvi, alebo mimo Cirkvi. Môže byť buď vo vnútri, alebo mimo tela. Neexistuje tretia sféra, kde by Cirkev existovala – neviditeľná duša Cirkvi. Tí, čo tvrdia, že človek môže byť spasený tak, že patrí k duši Cirkvi, pričom nepatrí do jej tela, popierajú nerozdelenú jednotu tela a duše Cirkvi, čož je paralelné s popieraním nerozdelenej jednoty Kristovej božskej a ľudskej prirodzenosti.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 3), 29. jún 1896: „Z tohto dôvodu sa Cirkev v Svätom Písme často nazýva telo, ba dokonca Kristovo telo... Z tohto vyplýva, že tí, čo si svojvoľne vymýšľajú a predstavujú skrytú a neviditeľnú Cirkev, sú v poľutovaniahodnom a zhubnom omyle... Isto je nemožné, aby bola Cirkev Ježiša Krista jedným alebo druhým, ako je nemožné, aby bol človek iba telo alebo iba duša. Spojenie a jednota oboch prvkov je pre pravú Cirkev tak úplne nevyhnutná, ako je pre pre ľudskú prirodzenosť nevyhnutná jednota duše a tela. Cirkev nie je niečím mŕtvym: je to Kristovo telo obdarené nadprirodzeným životom.“ [5]

Popretie jednoty tela a duše Cirkvi vedie k heréze, že Cirkev je neviditeľná, čož odsúdili pápeži Lev XIII. (vyššie), Pius XI. [6] a Pius XII. [7]

Po tretie, najväčší dôkaz proti heréze o „duši Cirkvi“ logicky vyplýva z prvých dvoch, ktoré sme už prejednali. Tretím dôkazom je, že neomylné Magistérium Katolíckej Cirkvi definovalo, že príslušnosť k telu Cirkvi je nevyhnutná k spáse!

Pápež Eugen IV. vo svojej chýrnej bule Cantate Domino definoval, že jednota cirkevného tela (ecclesiastici corporis) je takej dôležitosti, že mimo nej nemôže byť spasený nikto, aj keby vylial svoju krv v mene Krista. Toto obracia v trosky predstavu, že človek môže byť spasený tak, že patrí k duši Cirkvi bez toho, aby patril k jej telu.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa k nej pred koncom svojho života nepripoja; a že jednota tohto cirkevného tela (ecclesiastici corporis) je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [8]

Táto definícia pápeža Eugena IV. obracia v trosky „herézu typu duša Cirkvi“. V trosky ju obracia aj pápež Pius XI.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 10), 6. január 1928: „Keď je totiž Kristovo mystické telo, totiž Cirkev, ako jeho hmotné telo jedno, kompaktné a pospájané, bolo by nevhodné a hlúpe tvrdiť, že mystické telo sa skladá údov, ktoré sú nejednotné a oddelené: kto teda nie je spojený s telom, ani nie je jeho údom, ani nie je v spojení s Kristom, jeho hlavou.“ [9]

Toľko ku „kacírstvu typu duša Cirkvi“.

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 11. zasadanie, 19. december 1516, ex cathedra: „Lebo regulárni i sekulárni duchovní, preláti i podriadení, oslobodení i neoslobodení patria do jednej všeobecnej Cirkvi, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto, a oni všetci majú jedného Pána a jednu vieru. Preto je vhodné, aby patriac do jedného a toho istého tela mali aj jednu a tú istú vôľu...“ [10]

Pápež Klement XIV, Cum Summi (# 3), 12. december 1769: „Jedno je telo Cirkvi, ktorého hlavou je Kristus, a všetci v ňom sú v ňom ucelení.“ [11]