Pápež Pius XII., otec Feeney a dogma

Jedným z dôvodov, prečo heretický a smrteľný Protokol 122/49 nabral v mysliach toľkých biskupov a kňazov takú hybnosť a dokázal doslova vymazať vieru v dogmu (že tí, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení) takmer v celom katolíckom svete, bolo to, že si mysleli, že má aspoň tichý súhlas pápeža Pia XII. V dokumente sa vskutku tvrdí, že ho schválil. Podstatou veci je, že ho nepodpísal a ani ho nepromulgoval spôsobom, ktorý by zasahoval do neomylnosti. Dokonca ani len nebol oficiálne publikovaný. A je zrejmé, že žiadny pápež tento protokol podpísať nemohol, pretože je celkom heretický, ako som ukázal.

Ak pápež Pius XII. súhlasil s protokolom a prenasledovaním pátra Feeneyho za kázanie dogmy, potom bol jednoducho smrteľným hriešnikom proti viere. Ak by vystúpil v prospech protokolu a proti otcovi Feeneymu, potom by bol heretikom. Ak by pápež Pius XII. poprel dogmu – ako to urobili napríklad kňazi na Boston College – a súhlasil by s potlačením apoštolského hlásania dogmy otcom Feeneym, potom by sa Pius XII. stal heretikom a nepriateľom viery.

Ak si pápež Pius XII. myslel, že otec Feeney hlásal svoju vlastnú náuku, lebo tvrdil presne to, čo tvrdil pápež Gregor XVI. v Summo Iugiter Studio a čo Petrov stolec dogmaticky definoval (že všetci tí, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení), potom z katolíckej viery nič nechápal – a v skutočnosti ju ani nemal.

Ľudia musia mať na pamäti, že nie každé rozhodnutie pápeža je neomylné. Teológovia na I. vatikánskom koncile v rámci prípravy na vyhlásenie pápežskej neomylnosti počas štúdia pápežských omylov v dejinách zistili, že viac než 40 pápežov sa držalo mylných teologických názorov. Žiadny z týchto omylov však pápeži neučili z Petrovho stolca. Dobre známym prípadom pápežského omylu bolo, že pápež Ján XXII. sa držal bludného názoru, že spravodliví zo Starého zákona dostanú blažené videnie až po všeobecnom súde. [1]

Azda najevidentnejším prípadom pápežského omylu v dejinách Cirkvi je „Synoda s mŕtvolou“ z r. 897. Na nej bolo mŕtve telo pápeža Formoza, ktorý bol podľa všetkého svätým a oddaným pápežom, po jeho smrti odsúdené pápežom Štefanom VII. za viaceré údajné prestúpenia kánonického práva. [2] Toto odsúdenie pápeža Formoza pápežom Štefanom VII. odvolal pápež Teodor II a pápež Ján IX., ale prikláňal sa k nemu pápež Sergius III. [3] To by nám malo veľmi jasne preukázať, že nie každé rozhodnutie, prejav, názor alebo rozsudok pápeža je neomylný. Pápež je neomylný, keď hovorí z Petrovho stolca alebo keď opakuje to, čo Cirkev vždy učila vo svojom riadnom a všeobecnom Magistériu.

Pápež Honorius I. bol odsúdený III. carihradským koncilom za to, že v dvoch listoch patriarchovi Sergiovi prinajmenšom podporoval monotelistickú herézu (názor, že Kristus mal len jednu vôľu). Takže rovnako ako bol pápež Honorius I. (625 – 638) odsúdený za podporovanie herézy III. carihradským koncilom a inými ekumenickými koncilmi, [4] tak by aj pápež Pius XII. upadol do kacírstva, ak by sa držal toho, že nekatolíci môžu byť spasení, a ak by podporoval prenasledovanie otca Feeneyho za to, že potvrdzoval, že spasení byť nemôžu.

Pamätajte, že Pius XII. nebol v žiadnom prípade pevným tradicionalistom. Jeho reformy, opomenutia a zlyhania vydláždili cestu Druhému vatikánskemu koncilu. K len niekoľko veciam, ktoré Pius XII. urobil, patria tieto:

• Povýšil Annibale Bugniniho, autora novej omše, a začal s liturgickou reformou tým, že povolil reformy obradov Svätého týždňa. Veľké množstvo liturgických učencov si myslí, že reformy Svätého týždňa boli strašné. Jedným z príkladov je povolenie rozdávania Svätého Prijímania na Veľký piatok. Dekrét Svätého ofícia za pápeža Pia X. O častom prijímaní sa odvoláva na pápeža Inocenta XI., ktorý takúto prax odsúdil.
• Povýšil ľudí ako Giovanni Montini (neskorší Pavol VI.) a Angelo Roncalli (neskorší Ján XXIII.), bez čoho by títo muži nikdy nemohli mať vplyv, ktorý mali, a spôsobiť nezmerateľnú skazu, ktorú spôsobili.
• Povedal, že teistická evolúcia sa môže vyučovať na katolíckych školách (Humani Generis, 1950), čož nie je nič iné ako absurdné – a isto sa dá argumentovať, že aj heretické.
• Učil, že páry môžu využívať antikoncepciu pomocou metódy s cyklami (alebo prirodzené plánované rodičovstvo), čož je zmarenie a podriadenie hlavného cieľa manželského aktu – počatia.
• Dovolil prenasledovanie a následnú exkomunikáciu otca Leonarda Feeneyho, či už úmyselnou spoluvinou alebo nedbanlivosťou, za to, že robil to, čo by mal robiť každý katolícky kňaz: hlásať Evanjelium, brániť vieru a držať sa definovanej dogmy.

Tento posledný priestupok bol najvážnejší. S prenasledovaním otca Feeneyho „autority“ v Bostone a Ríme nielenže otcovi Feeneymu nepomohli v jeho snahe obrátiť nekatolíkov, ale dokonca mu v tom zabraňovali! Zamyslite sa nad tým: ľudia, ktorí sa mali starať o spásu duší a obrátenia na pravú vieru, v skutočnosti otcovi Feeneymu túto činnosť čo najviac sťažovali. Čo najviac mu sťažovali v jeho úlohe odovzdať Kristovo spásonosné posolstvo – že spása prichádza len s členstvom v Cirkvi, ktorú On založil – a zároveň vyvolávali v miliónoch nekatolíkov bludný dojem, že sú v poriadku v stave zatratenia, v ktorom sa nachádzajú. Richard Cushing, odpadlícky bostonský arcibiskup, ktorý ako prvý umlčal otca Feeneyho – nie kvôli krstu túžby, ale kvôli extra ecclesiam nulla salus (mimo Cirkvi niet spásy) – sa pred svojou smrťou chválil, že za celý svoj život nezískal ani jedného konvertitu. [5]

Dňa 24. septembra 1952 adresoval otec Feeney dlhý a podrobný list Piovi XII. List zostal bez odpovede. O mesiac neskôr (v liste z 25. októbra 1952) si ho však kardinál Pizzardo zo Svätého ofícia predvolal do Ríma. Dňa 30. októbra 1952 otec Feeney poslal Pizzardovi odpoveď, v ktorej žiadal o uvedenie obvinení voči nemu – ako to vyžaduje kánonické právo. Pizzardo odpovedal 22. novembra 1952:

„Váš list z 30. októbra jasne ukazuje, že sa vyhýbate tejto záležitosti... Okamžite máte prísť do Ríma, kde budete informovaný o obvineniach vznesených proti vám... Ak sa nedostavíte... do 31. decembra, tento skutok neposlušnosti sa s kanonickými trestami vynesie na verejnosť... Apoštolský delegát bol poverený zaistiť náklady na vašu cestu.“ [6]

Otec Feeney odpovedal 2. decembra 1952:

„Zdá sa, že Vaša Eminencia si zle vyložila moje zámery v odpovedi na váš list z 25. októbra 1952. Predpokladal som, že váš prvý list mal slúžiť ako kánonická výzva na dostavenie sa pred váš Svätý tribunál. Ako predvolanie je však podľa noriem kánonu 1715 osudne chybné najmä v tom, že ma neinformovalo o obvineniach voči mne. Tento kánon vyžaduje, aby predvolanie obsahovalo aspoň všeobecné uvedenie obvinení. Podľa noriem kánonu 1723 sú všetky kroky založené na takto podstatne chybnom predvolaní predmetom sťažnosti z neplatnosti.“ [7]

Táto výmena listov medzi otcom Feeneym a Pizzardom je veľmi zaujímavá a v našej rozprave má hodnotu. V prvom rade preukazuje, že otec Feeney chcel, aby sa konalo v medziach práva, zatiaľ čo Pizzardo a tí vo Vatikáne preukázali nehorázne očividné nerešpektovanie práva, ešte aj v spôsobe, akým ho predvolali do Ríma. Kánonické právo stanovuje, že človek predvolaný do Ríma musí byť aspoň vo všeobecnosti informovaný o obvineniach vznesených proti nemu, a otec Feeney sa odvolal na príslušné kánony. Pizzardo a jeho kohorta tieto zákony dôsledne ignorovali.

Dňa 9. januára 1953 Pizzardo odpovedal na list otca Feeneyho z 2. decembra 1952:

(9. januára 1953) „V odpovedi na váš list z 2. decembra 1952, v ktorom žiadate o ďalšie vysvetlenia... Sväté ofícium vám týmto oznamuje príkazy od Jeho Svätosti, aby ste sa na toto zhromaždenie dostavili do 31. januára 1953 pod hrozbou exkomunikácie, ktorú si privodíte automaticky (ipso facto) v prípade, že sa nedostavíte na uvedený termín. K tomuto rozhodnutiu Jeho Svätosti došlo po doručení najnovších dokumentov z Centra sv. Benedikta.“ [8]

Opäť sa úplne odignorovali kánonické zákony, ktoré vyžadujú dôvod predvolania. Toto však v iba predstavovalo štandart pre postupu v prípade otca Feeneyho: spravodlivosť, dogmy a Kristovo poverenie hlásať Evanjelium a krstiť sa odignorovali a pošliapali. Nemožno si nevšimnúť podráždený tón kardinálovho listu. Takmer niet pochýb o tom, že aj Pizzardo veril v to, že nekatolíci môžu byť spasení ako nekatolíci, a tak ho vôbec netrápilo, že kauza otca Feeneyho sa neriešila spravodlivo.

Bez toho, aby mu bol oznámený dôvod na predvolania do Ríma, ako sa vyžadovalo, otec Feeney oprávnene zostal v Spojených štátoch, vediac, že odmietnutie dostaviť sa do Ríma do 31. januára môže na jeho hlavu priniesť neplatné kánonické tresty. Ešte predtým, 13. januára 1953, však otec Feeney „poslal kardinálovi dlhý a vyhranený list, v ktorom sa ohradil voči nasledujúcim skutočnostiam:

1. Porušenie ‘tajomstva Svätého ofícia’ vynesením ich korešpondencie do verejnej tlače.
2. Kardinálove opakované hrozby uloženia trestov bez obvinení či konania, ako to vyžadujú kánony.
3. Šírenie Protokolu 122/49 ako doktrinálneho vyhlásenia Svätej stolice s vedomím, že nikdy nebol publikovaný v Acta Apostolicae Sedis (Akty Apoštolskej stolice).“ [9]

Otec Feeney ukončil túto poslednú správu pre kardinála Pizzarda vyjadrením spravodlivého rozhorčenia:

„Veľmi vážne spochybňujem aj dobrú vôľu, aj platnosť akéhokoľvek pokusu exkomunikovať ma preto, lebo som sa odvážil upozorniť vás na obsah tohto rozhodnutia a pretože som sa vo svojich listoch z 30. októbra i 2. decembra 1952 odvážil trvať na svojich právach z neho vyplývajúcich.“ [10]

Dňa 13. februára 1953 Sväté ofícium vydalo rozhodnutie, ktorým vyhlásilo otca Feeneyho za „exkomunikovaného“. Jeho znenie bolo nasledovné:

„Keďže kňaz Leonard Feeney, obyvateľ Bostonu (Centrum svätého Benedikta), ktorý bol dlhší čas suspendovaný zo svojich kňazských povinností z dôvodu vážnej neposlušnosti voči cirkevnej autorite, nedajúc na opakované varovania a hrozby privodenia si exkomunikácie ipso facto, sa nepodriadil, najeminentnejší a najctihodnejší otcovia, poverení ochranou vecí viery a mravov, ho na plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo v stredu 4. februára 1953, vyhlásili za exkomunikovaného so všetkými právnymi účinkami.

Vo štvrtok 12. februára 1953 náš najsvätejší pán Pius XII., z Božej prozreteľnosti pápež, schválil a potvrdil rozhodnutie najeminentnejších otcov a prikázal, aby sa stalo záležitosťou verejného zákona.

Dané v Ríme, v sídle Svätého ofícia, 13. februára 1953.

Marius Crovini, notár
AAS (16. februára 1953), zv. XXXXV, strana 100“

Vo svetle vyššie uvedených skutočností je táto exkomunikácia nehoráznosťou a bezcenná. Otec Feeney nebol vinný z ničoho: žiadnu náuku nepoprel a konal striktne v súlade s právom. Ipso facto exkomunikovaní boli tí, čo prenasledovali otca Feeneyho za to, že učil, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, nemôžu byť spasení.

Treba si tiež uvedomiť, že hoci „exkomunikácia“ pochádza od heretických duchovných, ktorí sa stavali proti tomu, že otec Feeney kázal dogmu, samotná „exkomunikácia“ sa nezmieňuje o ničom, čo by sa týkalo doktríny. Spomína sa v nej len „vážna neposlušnosť voči cirkevnej autorite“. Toto je dôležitý fakt, pretože dnes počujeme mnohých, čo nepoznajú fakty týkajúce sa tejto kauzy, mylne tvrdiť, že otec Feeney bol exkomunikovaný za to, že učil, že nekatolíci nemôžu byť spasení. Takíto jednotlivci nevedia, o čom hovoria. Niet pochýb o tom, že dogma, že tí, čo zomrú ako nekatolíci, nemôžu byť spasení, bola dôvodom, prečo vypukla kontroverzia ohľadom otca Feeneyho, ktorá vyvrcholila jeho „exkomunikáciou“, ale samotná exkomunikácia sa o náuke nijak nezmieňuje. Preto aj keby si človek myslel, že táto „exkomunikácia“ bola platná (čož je absurdné), nepredstavovalo by to žiadny argument proti učeniu, že tí, čo zomrú ako nekatolíci, nemôžu byť spasení, pretože 1) doktrína sa v exkomunikácii vôbec nespomína a 2) toto učenie je definovanou dogmou. Nech si teda tí, čo budú o tejto záležitosti hovoriť, ujasnia fakty.

Avšak učenie o tom, že nikto nemôže byť spasený mimo Katolíckej Cirkvi, sa v dôsledku „exkomunikácie“ otca Leonarda Feeneyho, SJ, z r. 1953 rozhodne exkomunikovalo z povedomia verejnosti. Takto sa Ježiš Kristus verejne zapredal svetu, keď sa na celom svete vyvolal dojem, že nie je nevyhnutné patriť do jedinej Cirkvi, ktorú On založil – ba dokonca, že presadzovať opak je vskutku trestné!

Nedávno som zavolal asi do 15 kostolov II. vatikánskeho koncilu a spýtal som sa ich na to, či uznávajú katolícku dogmu mimo Cirkvi niet spásy. Všetci ju kategoricky odmietli alebo položili telefón. Tých zopár kňazov, čo dalo súvislú odpoveď na moju otázku o dogme, sa okamžite vyjadrilo, že „to je heréza“ alebo slová v tomto zmysle (s významom, že mimo Cirkvi niet spásy je heréza); a všetci sa odvolávali na „exkomunikáciu“ otca Leonarda Feeneyho, SJ, aby „zdôvodnili“ svoje tvrdenie. Mohol som zavolať do 200 takýchto kostolov II. vatikánskeho koncilu a dostal by som také isté odpovede. Je to jednoducho preto, lebo je fakt, že dnes v podstate každý druhovatikánsky/novus ordo kňaz, ako aj takmer každý dnešný „tradicionalistický“ kňaz verí, že duše môžu byť spasené v akomkoľvek náboženstve, vrátane židov, čo odmietajú Krista.

Niet pochýb o tom, že úloha, ktorú zohral pápež Pius XII., pokiaľ ide o kauzu otca Feeneyho, bola kľúčová: kľúčová pre samotné jadro katolíckej viery, kľúčová pre to, čo sa krátko nato udialo na II. vatikánskom koncile, a kľúčová pre spásu miliónov duší. Bolo to kľúčové, pretože keby pápež Pius XII. prišiel začiatkom 50. rokov 20. storočia otcovi Feeneymu na pomoc a keby znovu prehlásil, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení (a že preto sa musia obrátiť), k II. vatikánskemu koncilu by nikdy nedošlo. To je pravda. Niet pochýb o tom, že k odpadlíckemu Druhému vatikánskemu koncilu by nikdy nemohol dôjsť bez odsúdenia pravdy, že mimo Cirkvi niet spásy, (prostredníctvom odsúdenia otca Feeneyho) krátko predtým. Tí, čo túto skutočnosť odmietajú, nemajú žiadnu predstavu o realite. Viac ako 90% druhovatikánskych heréz a podruhovatikánskych heréz sa priamo alebo nepriamo týka popretia nevyhnutnosti Katolíckej Cirkvi a popretia zla nekatolíckych náboženstiev. Keby v 50. rokoch 19. storočia došlo k slávnostnému, verejnému potvrdeniu dogmy pápežom Piom XII. – ako to dal najavo otec Feeney – aby bolo každému jasné, že otec Feeney mal pravdu, keď hovoril, že nekatolíci nemôžu byť spasení ako nekatolíci, potom by heretikom na II. vatikánskom koncile nikdy nemohol prejsť dekrét o ekumenizme (Uitatis redintegratio), deklarácia o nekresťanských náboženstvách (Notra aetate) alebo dekrét o náboženskej slobode (Dignitatis humanae) okrem iných, ktoré všetky vzdávajú chválu a úctu k falošným náboženstvám alebo tvrdia, že príslušníci iných náboženstiev môžu byť spasení.

Bez jasného náznaku, že je nesprávne pridŕžať sa toho, že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, budú zatratení (čož je katolícka dogma), by II. vatikánsky koncil, liturgická reforma a všetky ostatné hrôzy, ktoré teraz vidíme, neboli možné.

Nanešťastie, Pius XII. bol človekom, ktorý túto úlohu zohral. Pius XII. bol človekom, počas ktorého panovania svet začal veriť, že je nesprávne veriť, že spasení môžu byť iba katolíci. Poslúžil, či už vedome alebo nie, ako Judáš, ktorý zapredal Krista židom, aby ho mohli ukrižovať. Dogmu zapredal svetu, aby diabol mohol na II. vatikánskom koncile ukrižovať celý systém viery.

Takže keď sa ľudia pozrú na prázdne kostoly, prázdne spovedné rady, takmer nulovú návštevnosť omší, homo-kňazov v novus ordo cirkvi, menej ako 25% vieru v Eucharistiu, sexuálne škandály vymykajúce sa kontrole, klaunské omše, detské omše, balónové omše, 50% „katolíkov“ hlasujúcich za potraty, konzistentný medzináboženský synkretizmus vo Vatikáne, dievčatá s nahými prsiami na „pápežských omšiach“, voodoo veľkňazov, ako kážu v Kostole sv. Františka, Budhu na „katolíckych oltároch“, takmer všeobecnú neznalosť učenia Cirkvi, takmer všeobecnú nemorálnosť a zvrátenosť, sexuálnu výchovu na „katolíckych“ školách, „katolícke“ univerzity popierajúce neomylnosť Písma, „katolícke“ univerzity propagujúce propotratárov, najväčšie najrozšírenejšie odpadnutie od Kristovho učenia všetkých čias a takmer všeobecné pohanstvo, môžu sa poďakovať odsúdeniu otca Feeneyho, ktoré bolo nevyhnutnou zložkou, ako to všetko uskutočniť.

„Odsúdenie“ otca Feeneyho – v kombinácii s Protokolom 122/49 – zaistilo, že po r. 1953 ani jeden seminár na svete neučil dogmu, že spasení môžu byť iba katolíci. A keďže bola myšlienka, že spasení môžu byť aj tí, čo umrú ako nekatolíci, hlboko zakorenená a celosvetovo rozšírená, trvalo len krátko, než svet začal chápať, že veriť v katolícke náboženstvo a praktizovať katolícku morálku je v podstate bezcenné, keďže spásu majú aj príslušníci iných náboženstiev. Drahocenný dar pravej viery sa rozložil a tvrdenie Katolíckej Cirkvi, že je jediným pravým náboženstvom, sa v mysliach verejnosti zmárnilo, keďže ľudia môžu byť spasení aj v iných náboženstvách. Bolo len logické, že krátko po „exkomunikácii“ otca Feeneyho katolícke učenie ustúpilo všeobecnému odpadnutiu od viery u katolíkov – pričom prostriedkom na jeho upevnenie bol II. vatikánsky koncil.

Tí, čo odsudzujú niektoré, väčšinu alebo všetky vyššie spomenuté veci, a ešte aj odsudzujú, opovrhujú alebo nenávidia otca Feeneyho, sú slepí. Sťažujú sa na plamene a dym, ale neuvedomujú si, že práve ich postoj je tým, čo požiar vyvolalo. Nedokážu pochopiť jednoduché dôsledky rozkladu viery a popretia tej najzásadnejšej dogmy, že spasení môžu byť iba katolíci. A táto záležitosť sa netýka len mnohých praktických dôsledkov popretia dogmy, že spasení môžu byť len katolíci. Zahŕňa predovšetkým dôsledky tákajúce sa viery, pretože dogma mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy nie je len niečím, podľa čoho musia katolíci žiť, ale niečím, v čo musia predovšetkým veriť. Pápež sv. Pius X. 3. júla 1907 v „Lamentabili Sane“ odsúdil nasledujúcu modernistickú tézu:

„Dogiem viery sa má držať len v praktickom zmysle, to jest ako noriem ako konať, nie však ako noriem ako veriť.“ – zavrhnuté [11]

Myšlienka, že môžeme hlásať, že mimo Cirkvi niet spásy, hoci v srdci veríme, že mimo Cirkvi spása existuje, je heretická. To, že spasení môžu byť iba katolíci, je pravda zjavená z neba, v ktorú musí každý katolík v prvom rade veriť a až potom ju vyznávať.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa k nej pred koncom svojho života nepripoja; a že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [12]

Táto pravda sa odsúdením otca Feeneyho, ktorý bol jej verejným zástancom, vyrvala zo sŕdc a myslí takmer celého katolíckeho sveta. A že sa to stalo bolo umožnené nedbalosťou a slabosťou Pia XII.