Katolíci musia veriť a vyznávať, že sviatostný systém je ako celok nevyhnutný k spáse (de fide)

Ďalším veľmi dôležitým aspektom tejto otázky je dogmatické vyznanie viery vydané Tridentským koncilom a I. vatikánskym koncilom. Oba koncily neomylne vyhlásili, že sviatostný systém je ako celok nevyhnutný k spáse, a túto pravdu musia vyznávať a veriť v ňu všetci katolíci a konvertiti.

Pápež Pius IV., „Iniunctum nobis“, 13. november 1565, ex cathedra: „Takiež vyznávam, že skutočne a riadne existuje sedem sviatostí Nového zákona ustanovených Ježišom Kristom, naším Pánom, ktoré sú k spáse ľudského rodu nevyhnutné, hoci nie všetky jednotlivo...“ [1]

Všimnite si, že pápež Pius IV. v „Iniunctum nobis“, Vyznaní viery z Tridentského koncilu, vyhlasuje, že „sviatosti“ ako také (t. j. sviatostný systém ako celok) sú k spáse človeka nevyhnutné, no dodáva, že nie všetky sú nevyhnutné pre každého jednotlivca. Toto je veľmi zaujímavé a dokazuje to dve veci:

1) Dokazuje to, že každý človek musí prijať aspoň jednu sviatosť, aby bol spasený; inak by sa nedalo povedať, že „sviatosti“ ako také (t. j. sviatostný systém) je nevyhnutný k spáse. Preto táto definícia (okrem iných) ukazuje, že každý človek musí prijať aspoň sviatosť krstu, aby bol spasený.

2) Všimnite si, že Tridentský koncil (a nižšie I. vatikánsky koncil) pri definovaní tejto pravdy prichádza s osobitným tvrdením, že každý človek nemusí prijať všetky sviatosti, aby bol spasený! Toto dokazuje, že tam, kde sú pri definovaní právd potrebné výnimky alebo objasnenia, koncily ich zahrnú! Čiže ak by niektorí ľudia mohli byť spasení bez „sviatostí“ prostredníctvom „krstu túžby“, potom by to koncil mohol napísať a jednoducho by to napísal.

V týchto dogmatických vyznaniach viery sa však nič o tom, že spása je možná bez sviatostí, neučilo. No definovala sa pravda, že sviatosti sú nevyhnutné k spáse, s nevyhnutným a správnym spresnením, že všetkých 7 sviatostí nie je nevyhnutných pre každého človeka.

Prvý vatikánsky koncil zopakoval to isté vyznanie viery, ktoré je dogmou. Toto vyznanie urobil na I. vatikánskom koncile v úplne prvom vyhlásení o viere.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery, ex cathedra: „Vyznávam tiež, že je sedem sviatostí Nového zákona, ktoré sa tak skutočne a náležite nazývajú, ustanovených náším Pánom Ježišom Kristom, a že sú nevyhnutné k spáse, hoci každý človek ich nemusí prijať všetky.“ [2]

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa tomu človek snaží vyhnúť, „krst túžby“ je nezlučiteľný s touto pravdou, pravdou, ktorú musia vyznávať a v ktorú musia veriť katolíci a konvertiti z kacírstva. Táto dogma v skutočnosti zmieta zo stola teóriu o krste túžby.

Otec Francois Laisney (veriaci v krst túžby), Je Feeneyizmus katolícky (Is Feeneyism Catholic), s. 9: „Krst túžby nie je sviatosť... nevytvára sviatostný znak.“