Kódex kánonického práva z roku 1917

NÁMIETKA – Kódex kánonického práva z roku 1917 priznáva kresťanský pohreb nepokrsteným katechumenom a učí o krste z túžby.

ODPOVEĎ – Ako sme už upozornili, Kódex kánonického práva z r. 1917 nie je neomylný. Kódex z r. 1917 rozhodne nepredstavoval prehlásenie ex cathedra (z Petrovho stolca), pretože nezaväzuje celú Cirkev, ale len latinskú cirkev (nie východné obrady), ako sa uvádza v 1. kánone kódexu z r. 1917.

Kánon 1, Kódex kánonického práva z roku 1917: „Hoci sa v Kódexe kánonického práva často uvádza aj disciplína východnej cirkvi, predsa sa tento [kódex] týka jedine latinskej cirkvi a východnú cirkev nezaväzuje, ak nepojednáva o takých veciach, ktoré sa svojou samotnou povahou vzťahujú aj na východnú cirkev.“ [1]

Pápež hovorí neomylne z Petrovho stolca, keď jeho učenie o viere alebo mravoch zaväzuje celú Cirkev, čomu tak u kódexu z r. 1917 nie je:

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 1870, 4. zasadnutie, 4. kapitola: „...rímsky veľkňaz, keď hovorí ex cathedra [z Petrovho stolca], to jest keď vykonáva službu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov, v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou vysvetľuje náuku viery alebo mravov, ktorej sa má držať všeobecná Cirkev... disponuje tou neomylnosťou...“ [2]

Čiže výrok z kódexu z r. 1917 z kánonu 737, že krst je k spáse nevyhnutný „aspoň túžbou“, nie je pre všeobecnú Cirkev záväzný ani chránený neomylnosťou. Pokiaľ ide o jeho normu z kánonu 1239, že nepokrsteným katechumenom možno poskytnúť kresťanský pohreb, je to v rozpore s celou 1900-ročnou Tradíciou Katolíckej Cirkvi o tom, či nepokrsteným osobám možno poskytnúť kresťanský pohreb.

Kánon 1239, Kódex z r. 1917: „§ 1. K cirkevnému pohrebu sa nepripúšťajú tí, čo zomreli bez krstu. § 2. Katechumenov, čo zomreli bez akejkoľvek vlastnej viny, treba pripočítať k pokrsteným.“ [3]

Od čias Ježiša Krista a počas celých dejín Katolícka Cirkev bez výnimky odmietala cirkevný pohreb katechumenom, čo zomreli bez sviatosti krstu, ako to pripúšťa aj Katolícka Encyklopédia:

Katolícka encyklopédia, „Krst“, 2. zväzok, 1907: „Istý výrok z pohrebnej reči nad cisárom Valentiniánom II. od sv. Ambróza o sa predkladal ako dôkaz, že Cirkev prinášala obety a modlitby za katechumenov, čo zomreli pred krstom. O takomto zvyku sa nikde nenachádza ani stopa. (...) Prax Cirkvi sa správnejšie uvádza v kánone (xvii) z Druhej synody z Braga (rok 572 po Kristovi): ‘Ani obetná spomienka [oblationis], ani spevný obrad [psallendi] sa nemá použiť v prípade katechumenov, čo zomreli bez krstu.’“ [4]

Toto je predpis Katolíckej Cirkvi od začiatku i počas celých dejín. Keďže je teda táto vec zviazaná s vierou a nie je len disciplinárna, buď sa Katolícka Cirkev mýlila od čias Krista, keď odmietala cirkevný pohreb katechumenom, čo zomreli bez krstu, alebo sa mýli kódex z r. 1917, keď im ho priznáva. Je to buď jedno, alebo druhé, pretože kódex z r. 1917 v tejto veci, ktorá je zviazaná s vierou, priamo protirečí tradičnému a nepretržitému predpisu Katolíckej Cirkvi počas devätnástich storočí. Očividnou odpoveďou je, že kódex z r. 1917 sa mýli a nie je neomylný a predpis Katolíckej Cirkvi počas celých dejín, ktorý katechumenom cirkevný pohreb odmieta, je správny. V skutočnosti je zaujímavým upozorniť na to, že latinská verzia kódexu z r. 1917 obsahuje mnoho odkazov na tradičných pápežov, koncily atď. s cieľom ukázať, odkiaľ boli odvodené určité kánony. Kánon 1239.2 o udeľovaní cirkevného pohrebu nepokrsteným katechumenom nemá žiadnu poznámku pod čiarou ani odkaz na žiadneho pápeža ani na predošlý predpis či koncil jednoducho preto, lebo v Tradícii nie je nič, čo by ho dokladovalo!

Katolícka encyklopédia (1907) cituje zaujímavý dekrét od pápeža Inocenta III., v ktorom sa vyjadroval k tradičnému, všeobecnému a nepretržitému predpisu Katolíckej Cirkvi, ktorý existoval od počiatku a ktorý odmieta cirkevný pohreb všetkým, čo zomreli bez sviatosti krstu.

Katolícka encyklopédia, „Krst“, 2. zväzok, 1907: „Dôvod tohto predpisu [zákaz cirkevného pohrebu všetkým nepokrsteným ľuďom] uvádza pápež Inocent III. (Dekrét, III, XXVIII, xii): ‘Posvätné kánony nariadili, že nemáme mať žiadne spoločenstvo s tými, čo zomreli, ak sme s nimi neboli v spojení, kým boli nažive.“ [5]

Kódex z r. 1917 tiež nepredstavuje ani neomylnú cirkevnú disciplínu, čož dokazuje skutočnosť, že obsahuje predpis, ktorý je v priamom rozpore s neomylnou disciplínou Cirkvi od počiatku vo veci, ktorá je zviazaná vierou. Skutočnú bulu promulgujúcu kódex z r. 1917, Providentissima Mater Ecclesia, nepodpísal Benedikt XV., ale kardinál Gasparri a kardinál De Azevedo. Kardinál Gasparri, štátny tajomník, bol hlavným autorom a zostavovateľom kánonov. Niektorí teológovia budú tvrdiť, že neomylnosťou riadiacej autority Cirkvi sú chránené iba tie disciplinárne predpisy, ktoré zaväzujú celú Cirkev – na rozdiel od kódexu z r. 1917 – pričom tento argument, zdá sa, dokladuje aj nasledujúce učenie pápeža Pia XII.

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 66), 29. júna 1943: „Milujúca Matka je určite nepoškvrnená vo sviatostiach, ktorými rodí a živí svoje deti; vo viere, ktorú vždy zachovávala neporušenú; vo svojich posvätných zákonoch, ktoré ukladá všetkým; v evanjeliových radách, ktoré odporúča; v tých nebeských daroch a mimoriadnych milostiach, skrze ktoré s nevyčerpateľnou plodnosťou plodí zástupy mučeníkov, panien a vyznávačov.“ [6]

Toto by znamenalo, že disciplinárny predpis nie je predpisom „katolíckej“ (t. j. všeobecnej) Cirkvi, ak všeobecnú Cirkev nezaväzuje. Každopádne, kódex z r. 1917 nie je neomylný. Dokazujú to aj nasledujúce kánony.

1) Kódex z r. 1917 učí, že heretici môžu byť v dobrej viere.

Kánon 731.2, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Je zakázané vysluhovať sviatosti Cirkvi heretikom alebo schizmatikom, aj keď blúdia v dobrej viere a žiadajú o ne, ak predtým, odmietnuc svoje bludy, nezmieria sa s Cirkvou.“

Heretik je podľa neomylnej definície zlej viery a na svoju hlavu si sťahuje večný trest.

Pápež sv. Celestín I., Efezský koncil, 431: „...všetci heretici svojimi zlými mysľami nivočia pravdivé vyjadrenia svätého Ducha a na svoje hlavy sťahujú neuhasiteľný plameň.“ [7]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa k nej pred koncom svojho života nepripoja...“ [8]

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 2), 27. máj 1832: „Nakoniec sa niektorí z týchto pomýlených ľudí pokúšajú presvedčiť seba i iných, že ľudia nie sú spasení iba v katolíckom náboženstve, ale že dokonca aj heretici by mohli získať večný život.“ [9]

Človek v dobrej viere, ktorý sa nevinne mýli ohľadom dogmy (v teologických rozpravách sa voľne a nevhodne nazýva „materiálnym heretikom“), nie je heretikom, ale katolíkom, ktorý sa mýli v dobrej viere. Čiže výrok z kódexu z r. 1917 o heretikoch a schizmatikoch v dobrej viere je rozhodne teologicky chybný a dokazuje, že nebol chránený neomylnosťou.

2) Kódex z r. 1917 učí, že katolíci môžu byť prítomní na nekatolíckych formách „bohoslužieb“ vrátane nekatolíckych svadieb a nekatolíckych pohrebov!

Kánon 1258.2, Kódex kánonického práva z r. 1917: „§ 1. Pre veriacich nie je zákonné akýmkoľvek spôsobom aktívne asistovať či mať účasť na náboženských obradoch nekatolíkov. § 2. Možno tolerovať pasívnu alebo rýdzo hmotnú prítomnosť na pohreboch, svadbách a podobných slávnostiach nekatolíkov z dôvodu civilného úradu alebo cti, z vážneho dôvodu v prípade pochybnosti schváleného biskupom, za predpokladu, že nie je nebezpečenstvo odpadnutia alebo pohoršenia.“

Poznámka: tento kánon nehovorí o katolíckych omšiach alebo katolíckych „bohoslužbách“, ktorým predsedá heretik, ale o nekatolíckych alebo nekresťanských (bludných) bohoslužbách a obradoch. Toto je nehorázne! Tento kánon povoľuje cestovanie a zúčastnenie sa na svadbe alebo pohrebe nevercov alebo heretikov v židovskej synagóge alebo v budhistickom chráme alebo na luteránskej „bohoslužbe“ atď. atď. atď. – stačí len, že sa na nich nezúčastní aktívne! Toto je ridikulózne, pretože aby si dal človek námahu, aby bol prítomný na takýchto nekatolíckych obradoch, kde sa vykonáva bludný kult (za cieľom uctenia si alebo potešenia osoby, ktorej sa týka), je samo osebe pohoršením. Ide o uctenie si osoby, ktorá hreší proti prvému prikázaniu. Ísť na pohreb nekatolíka znamená naznačovať, že pre neho existovala nejaká nádej na spásu mimo Cirkvi; a zúčastniť sa na svadbe nekatolíka znamená naznačovať, že Boh schvaľuje jeho manželstvo mimo Cirkvi. Katolík sa nemôže ani aktívne zúčastňovať sa na bludnej bohoslužbe, ani si dať námahu ísť na bludnú „bohoslužbu“ alebo nekatolícky obrad, aby si ju uctil svojou „pasívnou“ prítomnosťou. Čiže aj tento kánon dokazuje, že tento kódex nie je neomylný.

Kódex z r. 1917 je v rozpore s odvekou Tradíciou Cirkvi o cirkevnom pohrebe a ani na okamih nemá žiadnu váhu oproti neomylnému vyhláseniu Stolice sv. Petra (zaväzujúcu celú Cirkev), že nikto nemôže vojsť do neba bez sviatosti krstu.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [10]