^
^
| Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
| Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |  |
Ospravodlivenie iba z viery a večná istota vyvrátené na základe Biblie
Jakubov list 2:24 – „Vidíte teda, že človek je ospravodlivený zo skutkov, a nie iba z viery.“
Dokumentárny film: veľká lož protestantizmu o ospravodlivení [EN]
Drvivá väčšina protestantov verí v to, že Biblia učí, že ľudia sú ospravodlivení (uvedení do stavu, v ktorom budú spasení) iba vierou v Ježiša – t. j. bez ohľadu na svoje činy, skutky alebo hriechy. Väčšina z nich tiež verí v „raz spasený, navždy spasený“ alebo vo večnú bezpečnosť: že človek, ktorý verí v Ježiša, nemôže stratiť svoju večnú spásu. Tieto predstavy sú bludné a v úplnom rozpore s učením Biblie. Pozrime sa na dôkazy. Potom odpoviem na námietky.
Takmer všetky citáty z tejto kapitoly pochádzajú z verzie Biblie kráľa Jakuba z r. 1611, chýrneho protestantského prekladu.
JEŽIŠ HOVORÍ, ŽE ĽUDIA SA MUSIA RADIKÁLNE ODREZAŤ PRÍLEŽITOSTI K HRIECHU, ABY SA VYHLI PEKLU, NIELEN VERIŤ
V 5. kapitole Evanjelia podľa Matúša nájdeme podobenstvo o odrezaní ruky a vylúpení oka, aby sa človek vyhol peklu.
Toto podobenstvo, ktoré sa zjavne vzťahuje na odrezanie príležitostí k hriechom – vecí v živote, ktoré ťahajú ľudí do priestupkov voči Bohu – má zmysel len vtedy, ak sú hriechy a skutky súčasťou rozhodovania o tom, či človek dosiahne spásu. Odrezaním sa od hriešnych vecí a zlých skutkov si človek zachráni dušu. Hriechy a skutky človeka sú teda súčasťou jeho ospravodlivenia. Ak by bol človek ospravodlivený iba z viery, toto podobenstvo by nedávalo úplne žiadny zmysel.
NIE VŠETCI, ČO HOVORIA „PANE, PANE“, VOJDÚ DO NEBA, ALE IBA TEN, ČO PLNÍ BOŽIU VÔĽU
Tuná vidíme, že do neba vojde ten, čo „plní“ Božiu vôľu, nie všetci, čo považujú Ježiša za Pána. Ježiš potom túto vec zdôrazňuje tak, že vyhlasuje, že musíme robiť to, čo hovorí, aby sme boli jeho.
Ako jasné to má byť? Ide o to, či jeho slová počujete a plníte ich. Nie je to iba vierou.
MUSÍTE VYTRVAŤ AŽ DO KONCA, ABY STE BOLI SPASENÍ
Toto je v úplnom rozpore s protestantským názorom „raz spasený, navždy spasený“. Pozrite si aj Evanjelium podľa Marka 13:13, kde nájdete tú istú pasáž.
SV. PAVOL HOVORÍ, ŽE BY SA Z NEHO MOHOL STAŤ ZAVRHNUTÝ
Sv. Pavol hovorí, že sa obáva, že by sa mohol stať „zavržencom“. Slovo „zavrženec“ (v 1 Kor 9:27) predstavuje preklad z gréckeho slova adokimos. Adokimos sa v 2 Tim 3:8 a v Rim 1:28 prekladá ako „odpadlý“. Opisuje to zatratené duše, smrteľných hriešnikov, odpadlíkov a tých, čo sú mimo stavu ospravodlivenia alebo mimo Ježišovej viery.
V 2. liste Timotejovi 3:8 sa to používa na označenie zlých ľudí, ktorí „odporujú pravde, ľudia so skazenou mysľou, odpadlí čo do viery“ (verzia Biblie kráľa Jakuba). Je zrejmé, že toto nie sú ľudia, ktorí sú v stave ospravodlivenia alebo na ceste do neba.
V Liste Rimanom 1:28 sa adokimos používa na označenie ľudí, ktorí boli odovzdaní do ohavných hriechov – opäť ľudí, ktorí nie sú na ceste do neba. Adokimos sa nachádza aj v iných pasážach vrátane Listu Títovi 1:16, Listu Hebrejom 6:8 a inde. V každom prípade označuje ľudí, ktorí nie sú na ceste do neba, ale mimo stavu ospravodlivenia alebo pravej viery.
Keď sv. Pavol vyhlasuje, že by sa z neho mohol stať odpadlík alebo zavrženec (adokimos), niet pochýb o tom, že hovorí, že by mohol stratiť svoju spásu a byť zatratený spolu s ostatnými zavržencami. Bol sv. Pavol pravý veriaci, ktorý bol ospravodlivený? Samozrejme, že bol. Biblia teda učí, že praví veriaci nie sú uistení o spáse. Táto pasáž úplne vyvracia myšlienku večnej istoty alebo „raz spasený, navždy spasený“.
SMRTEĽNÍ HRIEŠNICI VRÁTANE SMILNÍKOV, OPILCOV, CUDZOLOŽNÍKOV ATĎ. NEZDEDIA NEBO
Predtým, než sa posunieme ďalej, treba poznamenať, že podľa sv. Tomáša Akvinského je hriech „nečistoty“ alebo „zženštilosti“ (ktorý podľa vyššie uvedených veršov vylučuje človeka z neba) smrteľný hriech masturbácie (Summa Theologiae, Časť II-II, 154. ot., 11. čl.).
Tieto pasáže predstavujú veľké problémy pre tých, čo veria v ospravodlivenie iba z viery alebo vo večnú istotu. Biblia učí, že smrteľné hriechy (ťažké hriechy) zničia stav ospravodlivenia. Učí, že ťažké hriechy uvádzajú ľudí do stavu, v ktorom budú vylúčení z Božieho kráľovstva. To sa zhoduje s katolíckym učením, že veriaci môže stratiť stav ospravodlivenia a byť zatratený, ak spácha smrteľný hriech (napr. smilstvo, opilstvo, pozeranie pornografie atď.) a v tomto stave zomrie.
Vo svetle týchto pasáží majú protestanti problém. Ak všetci, čo páchajú smrteľné hriechy, strácajú svoje ospravodlivenie, protestanti typu „iba vierou“ by museli povedať, že žiadny pravý veriaci sa nedopúšťa smrteľných hriechov. Táto odpoveď však neobstojí, ako si ukážeme. Existujú milióny údajných „kresťanov“, ktorí hovoria, že boli „spasení“ vierou v Ježiša. Nespočetné množstvo z nich sa opíja, smilní, podvádza, kradne atď. Inými slovami, páchajú jasné smrteľné hriechy, o ktorých Biblia hovorí, že zničia stav ospravodlivenia.
Keďže Biblia jasne hovorí, že smrteľné hriechy zničia ospravodlivenie, protestanti typu „iba vierou“ sú nútení tvrdiť, že všetci tí „veriaci“, ktorí spáchali smrteľné hriechy, neboli pravými veriacimi. Musia pripustiť, že „istota“ ospravodlivenia/spásy, o ktorej si títo ľudia mysleli, že ju majú „iba vierou“, bola ilúziou, klamom. Podľa nich v skutočnosti nemali opravdivú „spasiteľnú“ vieru, hoci si mysleli, že ju majú.
Avšak túto odpoveď – že „SKUTOČNÝ“ veriaci nemôže spáchať smrteľné hriechy, o ktorých Biblie hovorí, že vylučujú zo spásy – vyvracia nasledujúci verš, ktorý si ukážeme. Ten dokazuje, že ľudia, ktorí určite mali opravdivú „spasiteľnú“ vieru a boli ospravodlivení, sa taktiež mohli dopustiť týchto smrteľných hriechov. Ak by tak urobili, stratili by ospravodlivenie.
LIST EFEZANOM 5:5-8 DOKAZUJE, ŽE JE MOŽNÉ, ABY PRAVÍ VERIACI SPÁCHALI SMRTEĽNÉ HRIECHY A PRE TAKÉTO HRIECHY STRATILI SVOJU SPÁSU – TOTO OBRACIA V TROSKY PREDSTAVU O OSPRAVODLIVENÍ IBA Z VIERY A O VEČNEJ ISTOTE
Toto je fascinujúca pasáž.
Sv. Pavol najprv spomína viacero smrteľných hriechov a vyhlasuje, že tí, čo takéto veci robia, nezdedia Božie kráľovstvo. Toto sme sa dozvedeli vyššie z pasáží z 5. kapitoly Listu Galaťanom a 1. listu Korinťanom 6:9. Ako sme už uviedli, bežnou (a jedinou možnou) protestantskou odpoveďou na toto je, že žiadny pravý veriaci sa nemôže dopustiť takýchto hriechov, ktoré zničia stav ospravodlivenia.
Nuž, vyššie uvedená pasáž jasne učí, že ospravodlivení veriaci sa týchto ťažkých hriechov dopustiť môžu. Svätý Pavol ich v Liste Efezanom 5:7 varuje: „Preto s nimi nebuďte spoluúčastníkmi“! Veriaci by teda mohli byť spoluúčastníkmi so smrteľnými hriešnikmi! A ak existujú nejaké pochybnosti o tom, že do tohto varovania zahŕňa opravdivých veriacich, hovorí o nich ako o tých, čo sú teraz „svetlom v Pánovi“ (pravými veriacimi).
Teda tí, čo sú „svetlom v Pánovi“, by mohli byť „účastníkmi“ so smrteľnými hriešnikmi a na smrteľných hriechoch, ktoré zničia ospravodlivenie. Toto bez akýchkoľvek pochybností vyvracia ospravodlivenie len z viery a „raz spasený, navždy spasený“. Nech vás nikto neoklame prázdnymi rečami, ako napríklad „ospravodlivenie iba z viery“!
ĽUDIA MÔŽU NASLEDOVAŤ JEŽIŠOVU CESTU A POTOM SA ODVRÁTIŤ A BYŤ PREMOŽENÍ
Tento verš naznačuje, že ospravodlivení ľudia môžu svoje ospravodlivenie prostredníctvom hriechov stratiť. Ide o jasný dôkaz katolíckeho učenia o ospravodlivení. Niekto by sa mohol snažiť argumentovať, že tu jednoducho hovorí o ľuďoch, čo o Evanjeliu počuli, a nie o tých, čo mu naozaj uverili. To však neobstojí. Tento verš hovorí, že títo ľudia „poznali cestu spravodlivosti“ a „unikli poškvrnám sveta“. Človek neunikne poškvrnám sveta prostým počúvaním Evanjelia. Jeho jazyk opisuje niekoho, kto kráčal po ospravodlivenej ceste a potom sa odvrátil. Preto 2. Petrov list 2:22 prirovnáva tohto človeka k prasnici (svini), ktorá bola umytá (t. j. ospravodlivená) a potom sa vrátila do bahna! Aj preto sa predtým v tej istej kapitole narážalo na anjelov, ktorí zhrešili a stratili ospravodlivenie. Svätý Peter vyjadroval pointu s osobitým dôrazom.
ANJELI, RAZ OSPRAVODLIVENÍ, STRATILI SVOJE OSPRAVODLIVENIE HRIECHOM
Anjeli boli stvorení v ospravodlivení; no smrteľne zhrešili, stratili svoje ospravodlivenie a boli uvrhnutí do pekla. Tieto pasáže sú v úplnom rozpore s protestantským pohľadom na ospravodlivenie.
BOH JE PÔVODCOM VEČNEJ SPÁSY PRE VŠETKÝCH, ČO HO „POSLÚCHAJÚ“
Nie je to iba samotnou vierou.
VERIACI MÔŽU ODPADNÚŤ – BODKA!
Táto pasáž jasne dokazuje, že ľudia, ktorí sú veriaci a „boli účastníkmi Ducha Svätého“, môžu odpadnúť od stavu ospravodlivenia. Zmienka o tom, že je to „nemožné“, aby sa takíto ľudia znovu obnovili do tohto stavu, sa vzťahuje na pôvodnú milosť krstu, ktorou boli najprv očistení od hriechu. Nemôžu byť znovu pokrstení, no dokonca aj ťažké hriechy môžu byť odpustené počas spovede (Jn 20:23). Táto pasáž zrovnáva zo zemou protestantskú teológiu raz spasený, navždy spasený– úplne ju obracia v trosky.
VERIACI MÔŽU BYŤ ZA SVOJE HRIECHY ZATRATENÍ AJ PO POZNANÍ PRAVDY – TOTO VYVRACIA „IBA VIEROU“!
V tej istej knihe a v tom istom duchu ako vyššie uvedené varovanie (Hebr 6:4-6) sa v tejto pasáži píše, že tí, čo majú vieru – sv. Pavol hovorí „my“ – môžu stratiť spásu v dôsledku úmyselných hriechov.
BEZ SVÄTOSTI NIKTO NEUVIDÍ PÁNA
Tento verš učí, že ospravodlivenie nevyhnutné k spáse je posvätenie: skutočná svätosť, ktorú má človek. Nie je to tak, ako tvrdia protestanti, že Kristova spravodlivosť sa k človeku pripíše (t. j. prenesie) napriek tomu, že vnútorne zostáva nesvätý.
Pri vysvetľovaní protestantského pohľadu na ospravodliveného človeka Martin Luther povedal, že ospravodlivený človek je ako kopa hnoja pokrytá snehom. Človek zostáva vo vnútri hriešny a zločinný, no len čo uverí, Kristova spravodlivosť sa naňho prenesie ako prikrývka a plášť. Toto podľa protestantskej náuky umožňuje, aby bol špinavý a zločinný človek spasený. Môže byť spasený napriek tomu, že v sebe nemá svätosť a zvnútra zostáva hriešnym hnojom.
Vidíme, že tento postoj je v rozpore s učením Biblie, ktoré je také, že ospravodlivený človek je skutočne a naozaj z Božej milosti svätý. Je posvätený a vnútorne zmenený; túto vnútornú svätosť mať musí, aby mohol vidieť Pána.
Treba tiež upozorniť na to, že čo Boh povie, to sa aj stane. Ak niekoho vyhlási za spravodlivého, je to preto, lebo ten človek je skutočne spravodlivý, nie fiktívne spravodlivý alebo zamaskovaný.
PODOBENSTVO O ROZSIEVAČOVI – ĽUDIA MÔŽU NA CHVÍĽKU UVERIŤ A POTOM ODPADNÚŤ
Tuná vidíme, že človek môže uveriť „na chvíľku“ a potom odpadnúť. Verzie tohto podobenstva u Evanjelia podľa Marka a podľa Lukáša to uvádzajú ešte jasnejšie:
Ježiš v Evanjeliu podľa Lukáša 8:13 jasne hovorí, že títo ľudia veria „na čas“. Protestanti by mohli povedať, že sa to vzťahuje na ľudí, ktorí skutočne neveria. To človek povedať nemôže, pretože sám Ježiš hovorí, že na čas veria.
Celé toto podobenstvo vyvracia bludný protestantský pohľad na ospravodlivenie a nenachádza v ňom žiadny význam. Nielenže nás učí, že človek môže uveriť a potom odpadnúť, ale že hriechy, pokušenia, svetské starosti, úsilie prekonať svet a jeho nástrahy a starosti (Mt 13:22) – to všetko sa týka ospravodlivenia a spásy. Ide o do očí bijúce potvrdenie katolíckeho učenia o ospravodlivení a do očí bijúce vyvrátenie protestantského stanoviska.
Tí, čo prinášajú úrodu na večný život, sú tí, čo počúvajú slovo a „zachovávajú ho“ alebo ho praktizujú.
PODOBENSTVO O TALENTOCH: AK NEBUDETE PRODUKOVAŤ VECI PRE BOHA, BUDETE ZATRATENÍ – TOĽKO K OSPRAVODLIVENIU „SAMOTNOU VIEROU“
Podobenstvo o talentoch úplne vyvracia protestantský pohľad na ospravodlivenie iba vierou.
V tomto podobenstve vidíme, že človek je odsúdený za záhaľčivosť, za lenivosť a nenarábanie s talentami, ktoré dostal. Bol odsúdený, pretože so svojimi talentami nepracoval, aby získal ďalšie talenty! Toto podobenstvo je v úplnom rozpore s ospravodlivením len z viery. Mimoriadne zaujímavé je to, že sa v ňom píše, že Pán „žne, kde nesial“. Inými slovami, Pán od nás očakáva, že budeme konať a vytvárať svoje vlastné diela, vykonané s jeho milosťou. Ak s jeho milosťou na vytváraní takýchto diel spolupracovať nebudeme – a nebudeme môcť takéto nadprirodzené diela predložiť pred neho na Súde – budeme uvrhnutí do pekla. Toto podobenstvo potvrdzuje katolícke učenie o skutkoch a zároveň úplne vyvracia protestantské názory.
JEŽIŠ ODPLATÍ KAŽDÉMU ČLOVEKU PODĽA JEHO SKUTKOV
To isté učenie nájdeme v Knihe Rimanom a v Knihe Zjavenia (Apokalypse).
JEŽIŠ UVRHNE DO PEKLA TÝCH, ČO PÁCHAJÚ NEPRÁVOSŤ
Boh odsúdi ľudí do pekla na základe toho, či páchajú neprávosť.
KAŽDÝ ČLOVEK DOSTANE ODMENU ALEBO TREST NA ZÁKLADE TOHO, ČO ROBIL V TELE
Čítame, že človek sa musí usilovať/pracovať, aby ho Kristus prijal. Ďalej vidíme, že ľudia dostanú na druhom svete odmenu alebo trest na základe toho, čo konali v tele, „či už dobré a či zlé.“ Veci, ktoré človek urobil (jeho skutky), sa považujú za integrálnu súčasť jeho spasenia alebo zatratenia.
ČLOVEK BY MOHOL MAŤ VŠETKU VIERU A NIČ BY MU TO NEOSOŽILO
Podľa protestantskej náuky iba viera spásu udeľuje. Teda ten, čo má všetku vieru, by bol spasený. Biblia však učí niečo iné: človek môže mať všetku vieru, a aj tak mu to nemusí nič osožiť. Ospravodlivenie nie je iba z viery.
ČO MUSÍ ČLOVEK UROBIŤ, ABY BOL SPASENÝ? JEŽIŠ HOVORÍ: ZACHOVÁVAJ PRIKÁZANIA, NIE IBA VER
Na otázku, čo musí urobiť, aby bol spasený, Ježiš odpovedá, že musí zachovávať prikázania a nasledovať ho.
BOHATÝ ČLOVEK SOTVA VOJDE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA
Tuná vidíme, že to, čo človek robí so svojimi peniazmi, ovplyvní aj jeho spásu.
JEŽIŠ HOVORÍ, ABY SME BDELI, ABY NEPRIŠIEL VTEDY, KEĎ NEROBÍME TO, ČO MÁME, A KEĎ PÁCHAME HRIECH
Verzia tohto podobenstva v Lukášovom Evanjeliu ešte jasnejšie poukazuje na nevyhnutnosť skutkov a robenia vecí k spáse:
Tuná je ďalšia zaujímavá pasáž týkajúca sa tejto veci z 21. kapitoly Evanjelia podľa Lukáša:
V tejto zaujímavej pasáži vidíme, že zlyhanie konať skutky – nevyhýbanie sa hriechom, ako napríklad prejedanie sa (čož znamená požitkárstvo alebo obžerstvo) a opilstvo – môže stáť človeka spásu. Toto by nám malo opäť ukázať, prečo je ospravodlivenie len z viery úplne protirečiace a cudzie pravému Evanjeliu.
KTO SI ZACHRÁNI ŽIVOT, STRATÍ HO
Vidíme, že to, čo človek UROBÍ ohľadom vzdávania sa hriešnych vecí, ktoré mu svet v tomto živote ponúka, rozhodne o tom, či bude spasený. Je zrejmé, že to nie je len samotnou vierou.
MUSÍŠ NIESŤ SVOJ KRÍŽ, ABY SI BOL JEHO UČENÍKOM
Spasenie sa nedosahuje iba vierou v Ježiša, ale vierou a nesením kríža a stanovením priorít ohľadom všetkého, čo človek má, pričom sa spása v náboženstve Ježiša Krista dáva na najvyššie miesto.
ČLOVEK MUSÍ ZACHOVÁVAŤ JEŽIŠOVE SLOVÁ, ABY NEUVIDEL SMRŤ
Smrť neuvidia tí, čo jeho slová zachovávajú, nie tí, čo iba veria.
LEN TÝM, ČO ODPÚŠŤAJÚ, JE ODPUSTENÉ
Človeku je odpustené len vtedy, ak odpustí. Nie je to len samotnou vierou.
ĽUDIA SÚ OSPRAVODLIVENÍ A ODSÚDENÍ NA ZÁKLADE SVOJICH SLOV, NIELEN NA ZÁKLADE TOHO, ČI VERIA
No myslel som si, že protestanti povedali, že ospravodlivenie je len zo samotnej viery? Nie, vaše slová, vaše činy, vaše skutky vás ospravodlivia alebo odsúdia, dodatočne k tomu, či veríš. Človek sa bude musieť v deň súdu zodpovedať zo všetkých svojich skutkov a zo všetkých svojich slov. Podobné podobenstvo sa uvádza v 19. kapitole Evanjelia podľa Lukáša.
ŠIMON MAGUS UVERIL A POTOM ODPADOL
V 8. kapitole Skutkov apoštolov čítame o Šimonovi Magusovi.
No len o zopár veršov neskôr sa dozvedáme, že upadol do ťažkého hriechu:
FÉLIX BOL VYDESENÝ, KEĎ MU PAVOL HLÁSAL O EVANJELIU A ČISTOTE, ZJAVNE PRETO, LEBO ČLOVEK SA MUSÍ VYHÝBAŤ NEČISTOTE, ABY BOL SPASENÝ
V 24. kapitole Skutkov apoštolov nachádzame ďalšiu zaujímavú pasáž, ktorá je relevantná k tejto téme.
Katolícka verzia tohto verša znie:
Félix bol vydesený, keď Pavol hovoril o evanjeliovom učení o čistote, zjavne preto, lebo Pavol ho informoval, že hriechy v tejto oblasti vylučujú človeka z neba. Félix bol vydesený, pretože Pavol mu nehlásal falošné evanjelium o ospravodlivení len z viery.
PRACUJTE NA SVOJEJ SPÁSE S BÁZŇOU A CHVENÍM
Pracujte na spasení s „bázňou a chvením“ zjavne preto, lebo ľudia môžu kedykoľvek svoje spasenie stratiť v dôsledku ťažkého hriechu.
KNIHA RIMANOM DÁVA JASNE NAJAVO, ŽE SKUTKY PREDSTAVUJÚ SÚČASŤ OSPRAVODLIVENIA A SPÁSY
* vyvrátenie námietky týkajúcej sa Listu Rimanom 3:28 a výrazu „skutky zákona“ – bežný protestantský blud – nájdete v odpovedi na túto námietku na konci tejto kapitoly
Na začiatku Knihy Rimanom protirečí protestantskej teológii, ktorá tvrdí, že človek je ospravodlivený iba z viery, Pavlova rozprava z 2. kapitoly o tom, ako budú ľudia odsúdení za to, čo robia. Protirečí sa jej aj vtedy, keď Pavol v Liste Rimanom hovorí, že Boh odplatí každému človeku podľa jeho SKUTKOV a že večný život je pre tých, čo pracujú pre dobro.
Je veľmi zaujímavé, že tieto pasáže sa nachádzajú na začiatku Listu Rimanom. Týmto spôsobom chcel Boh odstrániť akékoľvek nedorozumenie týkajúce sa nutnosti konať skutky a vyhýbať sa hriechom, aby bol človek spasený, čož by mohlo vzniknúť z heretických nesprávnych interpretácii neskorších pasáží, ktoré boli napísané s cieľom zdôrazniť, že človek nie je ospravodlivený zo skutkov Starého zákona.
O akých veciach hovorí? Na konci 1. kapitoly uviedol zoznam smrteľných hriechov vrátane smilstva, lakomstva, podlosti atď.
Každému človeku odplatí podľa jeho činov alebo skutkov, nie len na základe samotnej viery. Pokračuje:
VEČNÝ ŽIVOT JE PRE VERIACICH, ČO POKRAČUJÚ V TRPEZLIVOM KONANÍ DOBRA
VEČNÁ SMRŤ JE PRE TÝCH, ČO NEPOSLÚCHAJÚ PRAVDU A ROBIA ZLO
Večný život sa dáva tým, čo skutočne veria a konajú to, čo je dobré. Večná smrť je pre každého človeka – vrátane veriacich – čo robí zlo alebo pácha ťažké hriechy a v tomto stave zomrie. Nie je to len na základe samotnej viery.
DUCH SVÄTÝ SA VYLIEVA DO SŔDC OSPRAVODLIVENÝCH: VNÚTORNÉ POSVÄTENIE
Tuná vidíme, že tým, čo sú ospravodlivení, sa do srdca vlieva Božia láska. Toto predstavuje katolícky pohľad na ospravodlivenie: ospravodlivení sú skutočne vnútorne posvätení.
AK VERIACI ŽIJÚ PODĽA TELA, ZOMRÚ NAVEKY
Hovorí k „bratom“, to jest k veriacim; hovorí, že ak spáchajú ťažké hriechy tela, zomrú naveky: budú zatratení. Toto je v úplnom rozpore s ospravodlivením iba z viery, raz spasený, navždy spasený atď.
AK VERIACI NEPOKRAČUJÚ V DOBROM, BUDÚ ODREZANÍ
V 11. kapitole Listu Rimanom sa dostávame k veršu, ktorý obracia protestantskú teológiu v trosky.
11. kapitola Listu Rimanom jasne hovorí o tom, že Židia boli odrezaní pre nevieru. A potom v 22. verši sv. Pavol hovorí, že aj vy, veriaci kresťania, budete odťatí, ak nebudete pokračovať v dobrom. Toto obracia v trosky predstavy o ospravodlivení iba z viery a o „raz spasený, navždy spasený“.
VERIACI, KTORÝ PRIJÍMA EUCHARISTIU NEHODNE, SI JE A PIJE ODSÚDENIE
Sv. Pavol hovorí, že tí, čo jedia Eucharistiu nehodne, sa dopúšťajú ťažkého hriechu voči telu a krvi Pána. Pijú si odsúdenie. Hovorí, pravdaže, o veriacich, ako to ujasnil v 1 Kor 5:12. Toto je jasné aj zo skutočnosti, že na Eucharistii by sa zúčastňovali len veriaci. Je teda zrejmé, že veriaci môžu byť zatratení za ťažké hriechy, ako napríklad svätokrádežné prijímanie Eucharistie. Táto pasáž vyvracia protestantskú predstavu o ospravodlivení len z viery a potvrdzuje katolícke učenie.
1 KOR 7 OBRACIA OSPRAVODLIVENIE IBA Z VIERY V TROSKY UČENÍM, ŽE PRE NIEKTORÝCH VERIACICH JE LEPŠIE OŽENIŤ SA, AKO HORIEŤ
Sv. Pavol v 1. liste Korinťanom ujasňuje, že hovorí o problémoch, ktoré môžu postihnúť tých v Cirkvi.
Toto sa stáva veľmi dôležitým v 7. kapitole.
V tejto pasáži existuje viacero mimoriadne dôležitých vecí. Po prvé, vidíme jasné a opakované učenie, že celibátsky stav je lepší ako manželský stav. Toto potvrdzuje katolícke učenie. Katolícka Cirkev učí, že manželský stav nie je stav zlý, ale stav, ktorý je voči celibátskemu stavu menejcenný. Ježiš učí to isté v Evanjeliu podľa Matúša 19:12, no hovorí, že nie všetci sa môžu celým svojím životom zaviazať Bohu. Toto biblické učenie o celibáte je dôvodom, prečo rehoľníci a kňazi rímskeho obradu Katolíckej Cirkvi skladajú celibátsky sľub.
Teraz k hlavnej veci, pokiaľ ide o protestantskú predstavu o ospravodlivení iba z viery. Práve sme preukázali že v 1. liste Korinťanom 5:12 sv. Pavol dáva celkom jasno najavo, že hovorí k veriacim. Svätý Pavol veriacim hovorí, že „je lepšie vstúpiť do manželstva, ako horieť“ (1 Kor 7:9). Toto dáva jasne najavo, že aj praví veriaci, ktorí upadnú do ťažkých hriechov, môžu svoje ospravodlivenie stratiť a horieť v pekle. Hovorí im, že lepšie je vstúpiť do manželstva ako horieť, zjavne preto, lebo niektorí z nich by upadli do smrteľných hriechov tela, keby sa neoženili. Toto úplne vyvracia protestantské náboženstvo a potvrdzuje katolícke učenie o ospravodlivení.
K POSVÄTENIU A OSPRAVODLIVENIU DOCHÁDZA ZÁROVEŇ
Tento verš hovorí o tých, čo boli ospravodlivení, ako o „posvätených“ predtým, ako sa zmieňuje o tom, že boli ospravodlivení. Toto dokazuje, že k posväteniu a ospravodliveniu dochádza zároveň. Je to v rozpore s protestantským pohľadom na ospravodlivenie, podľa ktorého ospravodlivenie a posvätenie nie sú jedno a to isté. Protestanti sa držia toho, že človek je vyhlásený za ospravodliveného, ale že vnútorne zostáva neposvätený.
NEBO JE LEN PRE VERIACICH, KTORÍ „ZVÍŤAZILI“
Biblia hovorí, že do neba sa dostanú len tí, čo zvíťazia. Táto pasáž je o veriacich, ako sa ujasňuje v 10. verši 2. kapitoly. Preto je nepravdivé tvrdiť, že každý, čo verí, nevyhnutne zvíťazí. Toto vyvracia ospravodlivenie len z viery. Táto téma sa v tejto kapitole viacerokrát opakuje.
ČLOVEK MUSÍ ZACHOVAŤ JEŽIŠOVE SKUTKY „AŽ DO KONCA“
Tento verš hovorí sám za seba. Úplne vyvracia protestantský postoj.
TEN, ČO VERÍ, SA MUSÍ „DRŽAŤ“, ABY NESTRATIL SVOJU KORUNU
V 13. a 14. kapitole Knihy Zjavenia čítame o znaku šelmy a o tom, že tí, čo ho prijmú, nebudú spasení. Toto tiež dokazuje, že to, čo urobíte, rozhodne o tom, či budete spasení alebo zatratení.
MŔTVI SÚ SÚDENÍ PODĽA SVOJICH SKUTKOV
V 20. kapitole Knihy Zjavenia čítame o poslednom súde.
Tento verš predstavuje absolútnym dôkaz, že protestantský pohľad na ospravodlivenie je nebiblický.
Toto je iba ďalší verš, ktorý dokazuje, že to, čo urobíte, vás môže vylúčiť zo spásy.
SPRAVODLIVÝ ČLOVEK SA SOTVA ZACHRÁNI
Píše sa tu, že „spravodlivý“ sa sotva/ťažko zachráni. V iných prekladoch je „spravodlivý človek“. Niet pochýb o tom, že sv. Peter hovorí o ospravodlivenom človeku v Cirkvi, pretože tu hovorí o súde, ktorý sa začína v „Božom dome“, ktorým je Cirkev.
Existujú dva spôsoby, ako tento verš pochopiť, a oba sú v rozpore s predstavami o ospravodlivení len vierou a o večnej istote. Prvým je, že spravodliví v Cirkvi sa sotva, totiž zriedkavo, zachránia; pretože väčšina z tých, čo sú v istom čase ospravodlivení, odpadnú a nevytrvajú až do konca. Stanú sa z nich (ťažkí) hriešnici. Toto sa zhoduje s tradičným katolíckym chápaním, že dokonca aj väčšina katolíkov bude zatratená, pretože im dostatočne na spáse nezáleží alebo pretože nerobia to, čo musia urobiť, aby boli spasení. Preto v určitom čase strácajú ospravodlivenie a zomierajú v stave smrteľného hriechu.
Jediný ďalší výklad, ktorý by sa dal predložiť, je, že „sotva“ znamená s ťažkosťou: že pre spravodlivého človeka je ťažké, aby bol spasený. To znamená, že ospravodlivený človek musí vynaložiť veľké úsilie, aby bol spasený; spásu mu nezabezpečuje iba viera alebo jednorazové rozhodnutie len, čo uverí.
ŽENA SA SPASÍ RODENÍM DETÍ, AK ZOTRVÁ VO VIERE
Toto obracia protestantský postoj ohľadom ospravodlivenia a spásy v trosky. Naznačuje to, že ľudia, ktorí vieru majú, ju môžu stratiť a že musia zotrvávať vo svätosti, aby boli spasení. Nie je vôbec prekvapujúce, že jeden protestant, ktorý sa na tento verš pokúsil v debate o ospravodlivení zareagovať, nemal úplne žiadnu odpoveď. Jednoducho povedal, že je to „dosť záhadné“.
Z BOŽEJ MILOSTI SA ZACHRÁNIŠ TÝM, ŽE BUDEŠ ROBIŤ VECI
Tuná vidíme, že aby bol človek spasený, musí zotrvať vo viere. Človek teda môže vieru stratiť. Čítame tiež, že človek je spasený práve tým, že niečo robí!
Tento verš je docela dôležitý, pretože niektorí protestanti – ktorí hlásajú bludnú náuku o ospravodlivení len z viery – radi stavajú do protikladu katolícky a protestantský pohľad takýmto spôsobom: Protestantský postoj [hovoria], je celý o tom, že Ježiš zachraňuje človeka a robí všetku prácu; no katolícky postoj je o tom, že človek robí prácu a zachraňuje sa. Pochopiteľne, katolícky postoj nie je o tom, že človek sa sám zachraňuje, ale o tom, že Ježiš zachraňuje človeka tým, že mu umožňuje spásu. Bez Ježiša človek nemôže urobiť nič. Človek však musí spolupracovať s Božou milosťou. Ak spolupracuje a využije spásu, ktorú Ježiš sprístupnil, a robí veci, ktoré Boh vyžaduje, potom sa spasí.
Vo vyššie uvedenom verši vidíme, že Biblia učí katolícky postoj; nie je to všetko Ježiš bez spolupráce človeka. Skôr naopak, činy a skutky človeka (t. j. to, čo človek robí) jednoznačne rozhodujú o tom, či on – a ostatní – budú mať spásu. Protestanti typu „iba vierou“ by museli vyššie uvedený verš odsúdiť ako heretický.
SV. PAVOL SA RADUJE, ŽE SI ZACHOVAL VIERU, ZJAVNE PRETO, LEBO VERIACI JU MÔŽU STRATIŤ
KOVÁČ ALEXANDER BUDE ODMENENÝ PODĽA SVOJICH SKUTKOV
ČLOVEK MUSÍ VYDRŽAŤ A ODOLAŤ POKUŠENIU, ABY DOSTAL KORUNU ŽIVOTA
Biblia hovorí, že človek musí odolávať pokušeniam a vydržať až do konca, aby mal večný život.
HRIECHY ŽIADOSTIVOSTI PRINÁŠAJÚ VEČNÚ SMRŤ – TEDA NIE JE TO LEN Z VIERY
Všimnite si tu, že ak človek súhlasí s hriechom žiadostivosti, prináša to smrť. Jasne hovorí o večnej smrti (zatratení). To znamená, že človek nie je ospravodlivený iba z viery.
Druhá kapitola Jakubovho listu skutočne obracia protestantskú predstavu o ospravodlivení len z viery a o „raz spasený, navždy spasený“ v trosky. Martin Luther nazval Jakubovu knihu „slamenou epištolou“ a chcel ju odstrániť zo svojej verzie Biblie, kým ho jeho priatelia nepresvedčili, že by to bol krok príliš radikálny (viac o Lutherových názoroch nájdete na konci tejto knihy). Nasledujúce verše, ktoré odmietajú ospravodlivenie len z viery, sú dôvodom, prečo Luther túto knihu Biblie kritizoval:
Toto je jediné miesto v celej Biblii, kde sú slová viera a iba (alebo len) spojené. Biblia hovorí, že ČLOVEK NIE JE OSPRAVODLIVENÝ IBA Z VIERY, ALE AJ ZO SKUTKOV!
NÁMIETKY:
A ČO PASÁŽE, KTORÉ HOVORIA, ŽE KTO VERÍ V JEŽIŠA, BUDE SPASENÝ?
ODPOVEĎ: VERIŤ V JEŽIŠA K SPÁSE NEVYHNUTNE ZNAMENÁ RIADIŤ SA JEHO SLOVAMI A PRIKÁZANIAMI A ZACHOVÁVAŤ ICH AŽ DO KONCA. TOTO OKREM VŠETKÝCH OSTATNÝCH PASÁŽÍ, KTORÉ SME PREBRALI, DOKAZUJE BEZPROSTREDNÝ ALEBO ROZŠÍRENÝ KONTEXT V KAŽDOM PRÍPADE, KDE JEŽÍŠ HOVORÍ, ŽE TÍ, ČO V NEHO VERIA, BUDÚ SPASENÍ.
PRVÝ PRÍKLAD: EVANJELIUM PODĽA JÁNA 3:16
Tento verš môžete vidieť na plagátoch na športových štadiónoch, na nadjazdoch na diaľniciach a na mnohých ďalších miestach. Protestanti si myslia, že je to najlepší alebo jeden z najlepších názorných príkladov biblického učenia, že každý, kto verí, bude spasený iba vierou. Čo vám však nepovedia alebo čo si neuvedomujú je to, čo sa uvádza vo veršoch, ktoré nasledujú hneď po verši Jn 3:16.
Je fascinujúce, že práve v kontexte, ktorý bezprostredne nasleduje po Jn 3:16, vidíme výrazné zmienky o odsúdení za zlé skutky, ako aj o ľuďoch, ktorí robia zlo, a o skutkoch, ktoré sú súdené. Toto dáva jasne najavo, že viera v jednorodeného Božieho Syna, ktorá zaistí spásu, je viera, ktorú musí sprevádzať vytrvanie v dobrých skutkoch a v dobrých dielach. Podľa Ježiša veriť v neho k spáse znamená riadiť sa jeho slovami a jeho prikázaniami a zachovávať ich, ako to dokazujú všetky ostatné pasáže, ktoré sme prebrali. Kontext dokazuje, že Jn 3:16 neučí o ospravodlivení len z viery alebo o večnej istote.
DRUHÝ PRÍKLAD: 10. KAPITOLA LISTU RIMANOM: AK VYZNÁŠ SVOJIMI ÚSTAMI... BUDEŠ SPASENÝ
List Rimanom 10:9 je ďalší verš, ktorý protestanti predkladajú v snahe dokázať spasenie iba vierou v Ježiša.
Kontext nám však znova ukazuje, že protestantské chápanie tejto pasáže je nesprávne. To, čo si mnohí si neuvedomujú, je, že vo vyššie uvedenej pasáži (Rim 10:8-10) sa cituje z Deuteronómia 30:14 a toho, čo tam nasleduje. Poznámky pod čiarou vo vašej Biblii ukážu odkaz na Deuteronómium 30:14. Nuž, Deuteronómium 30:14 a to, čo tam nasleduje, hovoria O NEVYHNUTNOSTI KONANIA BOŽÍCH SKUTKOV A O ZACHOVÁVANÍ PRIKÁZANÍ.
Tento odkaz na Deuteronómium 30:14 z Listu Rimanom 10:8-10 dokazuje, že u Pavla a jeho poslucháčov sa tomu rozumelo tak, že spásonosne veriť znamená riadiť sa, zachovávať a robiť skutky, ktoré sú nevyhnutné k spáse. Iba tak bude veriaci „žiť“ a mať spásu. Protestantský pohľad na ospravodlivenie predstavuje jednoducho úplné nepochopenie Písma, ako to opäť ukazuje úplný kontext tejto pasáže.
TRETÍ PRÍKLAD: EVANJELIUM PODĽA JÁNA 5:24
Pri izolovanom čítaní tohto si niektorí protestanti myslia, že všetci veriaci majú istotu spasenia.
Ale len o niekoľko veršov neskôr, počnúc Evanjeliom podľa Jána 5:28, Ježiš hovorí toto:
Opäť vidíme, že ľudia budú odsúdení na základe toho, čo robili, nielen na základe toho, či verili. Spásonosne veriť podľa Ježiša vždy znamená riadiť sa jeho slovami a konať skutky, ktoré sú nevyhnutné k spáse.
ŠTVRTÝ PRÍKLAD: EVANJELIUM PODĽA JÁNA 6:47
Niektorí protestanti radi túto pasáž citujú, aby argumentovali za ospravodlivenie iba z viery. Toto však jednoducho vyvracia celý kontext 6. kapitoly Evanjelia podľa Jána. Takmer celá kapitola sa zaoberá tým, že aby bol človek spasený, musí nielen veriť, ale aj jesť telo Syna človeka. Nie je to teda len z viery. Preberá sa to v kapitole o Eucharistii, ale aj toto je ďalší názorný príklad, kde rozšírený kontext vyvracia protestantskú bludnú predstavu.
A ČO LIST EFEZANOM 2:8-9, MILOSŤOU STE SPASENÍ SKRZE VIERU, NIE ZO SKUTKOV?
Nekatolíci často citujú nasledujúci verš v snahe dokázať, že človek je spasený iba vierou.
Tento argument taktiež neobstojí. Ako teraz dokážem, tento argument neobstojí, pretože tento verš hovorí výslovne o počiatočnej milosti prijatia krstu vodou. Krst vodou nie je prácou „z nás“, ale sviatosťou ustanovenou Bohom. Žiadna práca, ktorú môžete vykonať, nemôže nahradiť moc krstu vodou. Hovorí sa o ňom, že „zachraňuje“, pretože odstraňuje dedičný hriech človeka a uvádza ho do počiatočného stavu ospravodlivenia. Dôkaz, že List Efezanom 2:8-9 sa skutočne zmieňuje o krste vodou, nájdeme, keď túto pasáž porovnáme s Listom Títovi 3:5 a potom s 1. Petrovým listom 3:20-21.
Pozrite sa na to:
Všimnite si, že tieto dve pasáže sú si mimoriadne podobné. Hovoria o tom istom. Obe spomínajú spasenie, nie zo skutkov, ktoré sme vykonali. List Efezanom 2:8-9 to opisuje ako spasenie skrze „vieru“; List Títovi 3:5 to opisuje ako spasenie skrze obmytie znovuzrodenia a obnovenie Duchom Svätým. Hovoria o tom istom.
List Títovi 3:5 sa bezpochyby vzťahuje na krst vodou, čož pripustili dokonca aj Ján Kalvín a Martin Luther. List Efezanom 2:8-9 taktiež hovorí o krste vodou; akurát List Efezanom 2:8-9 ho nazýva „vierou“, pretože prijatie krstu predstavuje podriadenie sa viere; ide o spôsob, akým sa človek pripojí k viere, ako to Ježiš ujasňuje v Evanjeliu podľa Marka 16:15 a Evanjeliu podľa Matúša 28:19: „...hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu... krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Krst sa tiež opisuje ako „viera“ aj v 3. kapitole Listu Galaťanom.
Vidíme, že prijatie krstu je zhodné s prijatím „viery“ v Krista Ježiša. Aby sme ešte viac potvrdili, že List Efezanom 2:8-9 je o spasení krstom, rozšírme toto porovnanie:
Toto dokazuje, že List Efezanom 2:8-9 sa vzťahuje na počiatočnú milosť krstu. List Efezanom 2:8-9 nehovorí o pretrvávajúcom ospravodlivení tých, čo už pokrstení boli, ale jednoducho o tom, ako boli ľudia najprv vyvedení z dedičného hriechu a ako dostali milosť ospravodlivenia. Žiadny skutok, ktorý môže niekto vykonať, nemôže vystriedať alebo nahradiť krst vodou a milosť, ktorú udeľuje: prvé ospravodlivenie a odstránenie dedičného hriechu. No len čo človek skrze krst (ktorý predstavuje Božiu prácu) vstúpi do Cirkvi, jeho skutky a diela sa vskutku stávajú súčasťou procesu ospravodlivenia a faktorom, ktorý rozhodne o tom, či si ospravodlivenie udrží. Toto je ujasnené v množstve pasáží (napr. Jak 2:24), ktoré sme už prebrali. Preto je protestantský argument z Listu Efezanom 2:8-9 ďalším argumentom, ktorý v biblickom kontexte neobstojí.
Krst nie je skutkom spravodlivosti, ktorý sme vykonali my; je to sviatosť, ktorú ustanovil Ježiš a ktorá vylieva jeho spasiteľnú krv a očisťuje Duchom Svätým.
ČO S VÝROKOM, ŽE ČLOVEK JE OSPRAVODLIVENÝ VIEROU „NIE ZO SKUTKOV ZÁKONA“? (LIST RIMANOM 3:28)?
Protestanti radi citujú List Rimanom 3:28 a podobné pasáže.
Martin Luther si myslel, že táto pasáž učí o ospravodlivení iba z viery, bez akéhokoľvek ohľadu na ľudské činy či skutky. Toto je úplne mylné. V skutočnosti je nepochopenie toho, čo sa myslí výrazom „skutky zákona“, jednou z najväčších mylných predstáv v protestantizme.
Ako sme sa už dozvedeli, Jakub v Jakubovom liste 2:24 hovorí, že človek je ospravodlivený zo skutkov, a nie iba z viery. To, čo sa v Liste Rimanom 3:28 a naprieč Novým zákonom myslí výrazom „skutky zákona“, sú starozákonné zákony a predpisy. „Skutky zákona“ znamenajú skutky Starého zákona. Neznamená to všetky skutky a ľudské činy. Pavol písal ľuďom, čo sa zasekli na predstave, že systém Starého zákona s obriezkou, zákonmi o čistých a nečistých jedlách, rituálnymi obeťami atď. je nevyhnutný.
To, že „skutky zákona“ z Listu Rimanom 3:28 a podobných pasáží znamenajú práve toto, dokazuje kontext Listu Rimanom, ale predovšetkým List Galaťanom 2:14. Všimnite si, že sa používa výraz „skutky zákona“ a že sa to výslovne vzťahuje na Starý zákon (zákon Starej zmluvy), nie na všetky činy alebo skutky.
Všimnite si, že Pavol jednoznačne používa výraz „skutky zákona“ na označenie žitia „po židovsky“ – zachovávania Starého zákona, obriezky atď. Nevzťahuje sa to na všetky činy a ľudské skutky. Toto je zrejmé z celej Knihy Galaťanom. Tuná je ďalší príklad:
Ako tu opäť vidíme, je jasné, že keď sv. Pavol hovorí o „zákone“ a o tom, ako ním žiaden človek nemôže byť ospravodlivený, hovorí o skutkoch Starého zákona: o obriezke atď. Nehovorí o všetkých skutkoch! Túto skutočnosť nemôže poprieť žiadny čestný človek. Jednoducho ich upozorňuje na to, že viera/náboženstvo/Cirkev Ježiša Krista má sama osebe spasiteľnú moc. Hovorí im, že človek nemusí dodržiavať Starý zákon a jeho systém, aby získal spásu, ktoré pochádza od Ježiša Krista. Tuná je ďalší názorný príklad:
Opäť vidíme, že „zákon“ sa vzťahuje na Starý zákon: zachovávanie obriezky atď. Žiaden človek nie je ospravodlivený Starým zákonom. Ak sa pozorne pozrieme na kontext v 3. a 4. kapitole Listu Rimanom, uvidíme, že Pavol hovoril o Starom zákone aj v Rim 3:28 (keď používa „skutky zákona“).
Vidíme, že hneď prvý verš 3. kapitoly Listu Rimanom sa zaoberá starozákonným skutkom obriezky. Svätý Pavol Židom a ostatným zdôrazňuje, že nemusia dodržiavať tieto predpisy, aby boli spasení alebo aby vstúpili do pravej Božej viery, ktorú odovzdal Spasiteľ, Ježiš Kristus.
3. kapitola Listu Filipanom predstavuje ďalší názorný príklad, ktorý dokazuje fakt o tom, čo Biblia myslí „zákonom“, „skutkami zákona“ a prácou pod zákonom. V 3. kapitole Listu Filipanom sv. Pavol vysvetľuje, že bol Žid, ktorý dodržiaval židovský zákon. Práve v tomto kontexte hovorí o tom, že má ospravodlivenie/spravodlivosť, ktorá nie je jeho vlastná zo zákona, ale z Ježišovej viery. Inými slovami, jeho výrok, že ospravodlivenie nie je jeho vlastné zo zákona, znamená, že nie je zo Starého zákona zo zachovávania Starého zákona:
Je zrejmé, že keď hovorí o spravodlivosti alebo ospravodlivení, ktoré je z viery – ktoré nie je jeho vlastné zo zákona – neučí o ospravodlivení len z viery. Skôr prosto zdôrazňuje, že židovský zákon neospravodlivuje a nie je potrebný k spáse.
Už sme videli množstvo pasáží, ktoré dokazujú, že ľudské skutky a diela sú súčasťou toho, či bude mať človek ospravodlivenie a spásu. Je isté, že Pavol „skutkami zákona“ myslí to, že človek nie je spasený skutkami Starého zákona, ale náboženstvom Ježiša Krista.
S týmito faktami na mysli už môžeme pochopiť, aký tragický a pustošivý misinterpretačný omyl urobili milióny protestantov. Toto ich priviedlo ku katastrofálnym bludom „ospravodlivenie iba z viery“ a „večná istota“ – myšlienkam, ktoré sú v rozpore s celým významom Písma, nevyhnutnosťou vyhýbať sa hriechom, Ježišovými podobenstvami atď.