Quanto Conficiamur Moerore

Pápež Pius IX. o sedem rokov neskôr v encyklike Quanto Conficiamur Moerore z 10. augusta 1863 opäť prikročil k reči o neprekonateľne nevedomých. Quanto Conficiamur Moerore nespĺňa požiadavky neomylnosti; je adresovaná iba kardinálom a biskupom Talianska. [1]

Pápež Pius IX., Quanto Conficiamur Moerore: „A tu, milovaní synovia a ctihodní bratia, by sme mali znovu spomenúť a odsúdiť veľmi vážny blud, v ktorom sa nešťastne nachádzajú niektorí katolíci, ktorí veria, že ľudia žijúci v blude a oddelení od pravej viery a katolíckej jednoty môžu získať večný život. Vskutku, toto je rozhodne v úplnom rozpore s katolíckym učením. Nám i vám je známe, že tí, čo sa namáhajú v neprekonateľnej neznalosti nášho najsvätejšieho náboženstva A ČO HORLIVO DODRŽUJÚC PRIRODZENÝ ZÁKON A JEHO ZÁSADY BOHOM VRYTÉ DO SŔDC VŠETKÝCH A ČO PRIPRAVENÍ BOHA POSLÚCHAŤ, ŽIJÚ ČESTNÝM A MRAVNÝM ŽIVOTOM, môžu prostredníctvom ÚČINKUJÚCEJ MOCI BOŽSKÉHO SVETLA A MILOSTI získať večný život, keďže Boh... v žiadnom prípade nestrpí, aby bol večným mučením potrestaný niekto, kto nemá vinu úmyselného hriechu.“ [2]

Po prvé, všimnite si, že pápež Pius IX. výslovne odsudzuje predstavu, že človek „žijúci v blude a oddelený od pravej viery“ môže byť spasený. Smiem sa spýtať, čo je to predstava o spáse pre „neprekonateľne nevedomého“? Nuž, samozrejme, je to predstava, že človek žijúci v blude a oddelený od pravej viery môže byť spasený. Takže samotný koncept spásy pre „neprekonateľne nevedomých“ je odsúdený ako V ÚPLNOM ROZPORE S KATOLÍCKYM UČENÍM v tomto samom dokumente pápeža Pia IX.

Po druhé, znovu si všimnite, že pápež Pius IX. nikde nehovorí, že neprekonateľne nevedomí môžu byť spasení tam, kde sú. Skôr opakuje, že nevedomí, ak spolupracujú s Božou milosťou, dodržiavajú prirodzený zákon a odpovedajú na Božie volanie, môžu „prostredníctvom účinkujúcej moci božského svetla a milosti“ [osvietenia pravdou Evanjelia] získať večný život, keďže Boh všetkých svojich vyvolených rozhodne privedie k poznaniu pravdy a krstom ich privedie do Cirkvi. Podľa výslovnej definície Svätého Písma je „božské svetlo“ evanjeliová pravda Ježiša Krista (katolícka viera), ktorá odstraňuje nevedomých z temnoty.

List Efezanom 5:8 – „Lebo kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“

1. list Tesaloničanom 5:4-5 – „Ale vy bratia [veriaci], nie ste vo tme... Veď vy všetci ste synmi svetla...“

List Kolosanom 1:12-13 – „...vzdávajúc vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle, ktorý nás vytrhol z moci temnoty a preniesol do kráľovstva Syna svojej lásky...“

1. Petrov list 2:9 – „Ale vy ste vyvolený rod... ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“

2. list Korinťanom 4:3-4 – „A ak aj je naše evanjelium zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby, neveriacim, ktorým boh tohto veku [Satan] zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha.“

2. list Timotejovi 1:10 – „No známou sa stala až teraz zjavením nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, ktorý zničil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť...“

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil (1870): „...nikto nemôže ‘súhlasiť s evanjeliovým kázaním’ tak, ako je nevyhnutné na dosiahnutie spásy, bez osvietenia a vnuknutia Ducha Svätého, ktorý dáva všetkým sladkosť zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu.“ [3]

Čiže nesmieme interpretovať slová Pia IX. z Quanto Conficiamur Moerore o tom, ako sú nevedomí dobrej vôle spasení prijatím „božského svetla a milosti“, v rozpore s ich jasným biblickým a tradičným významom, ktorým je, že božské svetlo a milosť sa prijímajú počúvaním Evanjelia, vierou v neho a krstom. Pius IX. teda v Quanto Conficiamur Moerore hovorí, že úprimný človek dobrej vôle, ktorý nepozná vieru, bude „osvietený“ prijatím „božského svetla“ (počúvaním Evanjelia) a vstúpi do Katolíckej Cirkvi, aby mohol byť spasený.

Uvedomujem si, že pápež Pius IX. nebol v druhej polovici Quanto Conficiamur Moerore ani zďaleka taký jednoznačný, ako by mohol. Heretici si s tým užili svoje, pretože si myslia, že môžu využiť jeho znenie v prospech svojej herézy, že existuje spása mimo Cirkvi. Keby pápež Pius IX. dôrazne zopakoval predchádzajúce definície pápežov bez akýchkoľvek dvojznačného jazyka, vyhol by sa nebezpečenstvu, že modernisti budú bludne interpretovať jeho slová. Je to škoda, pretože takmer všetky jeho vyjadrenia na túto tému vskutku veľmi jasne potvrdzujú cirkevné dogmy bez akejkoľvek dvojznačnosti, na ktorú by mohli heretici skočiť.

Pápež Pius IX., Nostis et Nobiscum (# 10), 8. december 1849: „Najmä sa postarajte o to, aby boli veriaci hlboko a úplne presvedčení o pravdivosti náuky, že katolícka viera je k dosiahnutiu spásy nevyhnutná. (Táto náuka, prijatá od Krista a zdôrazňovaná otcami i koncilmi, je tiež obsiahnutá vo formule vyznania viery používanom latinskými, gréckymi a východnými katolíkmi).“ [4]

Pápež Pius IX., Ubi primum (# 10), 17. jún 1847: „Lebo ‘jestvuje jedna všeobecná Cirkev, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto; obsahuje regulárnych i sekulárnych prelátov spolu s tými pod ich jurisdikciou, ktorí všetci vyznávajú jedného Pána, jednu vieru a jeden krst.“ [5]

Pápež Pius IX., Syllabus novodobých bludov, 16. návrh, 8. december 1864,: „Človek môže nájsť cestu večnej spásy a dospieť k večnej spáse pri zachovávaní akéhokoľvek náboženstva.“ – zavrhnuté [6]

Znova si všimnite, že sa tu odsudzuje koncept o spáse pre „neprekonateľne nevedomých“. Koncept o spáse pre „neprekonateľne nevedomých“, taký, akého sa držia takmer všetci, čo ho dnes zastávajú, je, že niektorí ľudia – vrátane tých, čo zachovávajú nekatolícke náboženstvá – môžu nájsť spásu a dospieť k spáse v týchto náboženstvách, pretože sú „bez svojej vlastnej viny“. No toto je heretické a odsúdené vyššie uvedeným Syllabom bludov samotného Pia IX.

Páter Michael Müller, C.SS.R., bol katolíckym kňazom, ktorý žil v dobe pápeža Pia IX. Napísal známu knihu s názvom Katolícka dogma, v ktorej obhajoval učenie Cirkvi, že človek, ktorý „neprekonateľne nepozná“ vieru, nemôže byť spasený. Taktiež ohajoval opravdivý význam učenia pápeža Pia IX. na túto tému.

Páter Michael Müller, C.SS.R., Katolícka dogma, strany 217 – 218: „Nezavinená alebo neprekonateľná nevedomosť nikdy nebola a nikdy nebude prostriedkom spásy. Na spasenie je nevyhnutné byť ospravodlivený – alebo byť v stave milosti. Na získanie posväcujúcej milosti je nevyhnutné mať náležité dispozície na ospravodlivenie; to jest pravú božskú vieru aspoň v nevyhnutné pravdy spásy, dôvernú nádej v božského Spasiteľa, úprimnú ľútosť nad hriechmi spolu s pevným úmyslom robiť všetko, čo Boh prikázal atď. No tieto nadprirodzené úkony viery, nádeje, lásky, ľútosti atď., ktoré pripravujú dušu na prijatie posväcujúcej milosti, nikdy nemožno zaobstarať neprekonateľnou nevedomosťou; a ak neprekonateľná nevedomosť nemôže zaobstarať prípravu na prijatie posväcujúcej milosti, tým menej môže udeliť samotnú posväcujúcu milosť. ‘Neprekonateľná nevedomosť,’ hovorí sv. Tomáš ‘je trestom za hriech.’ (De, Infid. ot. x., čl. 1).“

„Je teda prekliatím, no nie požehnaním alebo prostriedkom spásy... Preto Pius IX. povedal, ‘že ak by bol človek neprekonateľne neznalý pravého náboženstva, takáto neprekonateľná nevedomosť by nebola pred Bohom hriešna; že ak by takýto človek zachovával zásady prirodzeného zákona a plnil Božiu vôľu podľa svojho najlepšieho vedomia, Boh ho môže vo svojom nekonečnom milosrdenstve osvietiť tak, aby získal večný život; lebo Pán, ktorý pozná srdce a myšlienky človeka, vo svojej nekonečnej dobrote nestrpí, aby bol niekto naveky zatratený bez svojej vlastnej viny.’ Všemohúci Boh, ktorý je spravodlivý, nikoho neodsudzuje bez jeho viny, teda také duše, ktoré sú v neprekonateľnej nevedomosti o pravdách spásy, uvádza na cestu spásy buď prirodzenými, alebo nadprirodzenými prostriedkami.“ [7]

Na týchto dobre napísaných riadkoch vidíme potvrdenie katolíckej dogmy. Neprekonateľná nevedomosť nikdy nemôže človeka spasiť; tí, čo sú neprekonateľne nevedomí, ak sa usilujú konať čo najlepšie a sú dobrej vôle, budú Bohom osvietení o katolíckej viere „buď prirodzenými, alebo nadprirodzenými prostriedkami“; páter Müller potvrdzuje, že pápež Pius IX. neučil herézu, že neprekonateľná nevedomosť ospravedlňuje a zachraňuje, ale že duša v takom stave – ktorá je dobrej vôle a riadi sa prirodzeným zákonom – bude Bohom osvietená o katolíckej viere, aby mohla byť spasená. V skutočnosti podanie slov Pia IX. z Quanto Conficiamur Moerore podľa pátra Müllera jasnejšie ukazuje skutočný význam pápežových slov.

Hoci je jasné, že tieto dokumenty pápeža Pia IX. neučili, že „neprekonateľná nevedomosť“ by mohla niekoho zachrániť, ako potvrdzuje páter Müller, toto nie je hlavná otázka v súvislosti s touto mimoriadne dôležitou témou o nevyhnutnosti Katolíckej Cirkvi k spáse. Hlavná záležitosť sa týka toho, čo neomylne učila Cirkev, nie toho, čo omylne učil pápež Pius IX. Oba tieto dokumenty boli omylné, nie dogmatické a mohli obsahovať omyl! Heretici, čo veria v spásu mimo Cirkvi, radi odvrhujú celé dogmatické učenie Cirkvi ohľadom tejto otázky a ad nauseam sa zameriavajú na to, čo si myslia, že omylne učil pápež Pius IX. Ignorujú všetky dogmatické definície (už citované v tomto dokumente), pričom sa usilujú o zneužitie dvoch omylných dokumentov od pápeža Pia IX. Proti dogmatickým definíciám Štvrtého lateránskeho koncilu, pápeža Bonifáca VIII. a Florentského koncilu stavajú svoju vlastnú nesprávnu interpretáciu niekoľkých riadkov z prejavu Pia IX. ku kardinálom a z listu talianskemu kléru! Je to absolútne absurdné a úplne nečestné. Dobre to vyjadril jeden kňaz:

„Len si predstavte, moji milí poslucháči, že celé tajomstvo spásy chýba v Evanjeliách, v učeniach apoštolov, vo vyhláseniách svätých, v definovaných učeniach pápežov, vo všetkých modlitbách a liturgiách Cirkvi – a predstavte si, že zrazu sa vyjasní v jednej alebo dvoch nedbalo sformulovaných vetách v encyklike pápeža Pia IX., na ktorej liberáli zakladajú svoje učenie, že spása existuje mimo Cirkvi.“ [8]

Pravdou je, že liberáli si uvedomujú, čo sa tu píše; uvedomujú si, že aj keby pápež Pius IX. naozaj učil to, čo tvrdia (čož on neučil), jeho výroky neboli neomylné a nemali by žiadnu váhu, keby sa porovnali s dogmatickými definíciami na túto tému. Ale to ich nezaujíma, pretože, ako mi povedal jeden kňaz, ktorý verí v spásu mimo Cirkvi: „Páči sa mi to, čo povedal Pius IX.“ Áno, páči sa mu to, čo si myslí, že povedal Pius IX., a nepáči sa mu to, čo povedal Boh prostredníctvom neomylných vyhlásení Cirkvi.

Takéto je v podstate zhrnutie: tí, čo tvrdošijne trvajú na spáse pre „neprekonateľne nevedomých“, pričom tieto fakty ignorujú a tvrdošijne citujú Pia IX., aby sa to pokúsili dokázať, jednoducho odmietajú dogmu v prospech svojich vlastných vymyslených interpretácií omylných výrokov, interpretácií, ktoré ich vedú k záverom, ktoré explicitne odsúdil sám pápež Pius IX. Čiže títo ľudia si „vyberajú“ svoje kacírske predstavy namiesto katolíckej dogmy – kacírstvo v gréčtine znamená „voľba“ – a tým, že to robia, preukazujú zlú vôľu a v skutočnosti sa vysmievajú z Boha. Takýto ľuďia nemajú pravú vieru; nemajú dar prijatia nadprirodzeného Božieho zjavenia; tvrdia, že Ježiš Kristus nie je natoľko dôležitý, aby ho každý nad vekom usudzovania musel poznať, aby bol spasený; a chcú mať pravdu po svojom.

Sv. Ján Zlatoústy (+390): „Čiže Machabejci sa ctia preto, lebo usprednostňovali zomrieť, ako zradiť zákon... Vtedy [v Starom zákone] k spáse stačilo poznať iba Boha. Teraz to tak už nie je; k spáse je nevyhnutné poznanie Krista...“ [9]