Fiasko s anuláciami – de facto uznanie rozvodu a opätovného sobáša sektou II. vatikánskeho koncilu

Pápež Lev XIII., Dum Multa (# 2), 24. december 1902: „Z toho vyplýva, že manželstvo kresťanov, keď je úplne uzavreté... sa nemôže zrušiť zo žiadneho iného dôvodu ako pre smrť jedného z manželov, podľa svätých slov: ‘Čo Boh spojil, nech nikto nerozlučuje.’“ [1]

Podľa katolíckej dogmy sú nevyhnutnými vlastnosťami manželstva jednota a nerozlučiteľnosť. Platne uzavreté a konzumované manželstvo je záväzné, dokým smrť manželov nerozdelí. „Neexistuje nič také ako anulovanie konzumovaného sviatostného manželstva. Tento výraz sa niekedy používa nepresne pre vyhlásenie neplatnosti zväzku, ktorý sa pokladá za manželstvo, ale o ktorom sa po preskúmaní dokáže, že ním nebol.“ [2] Pre nás je dôležité, aby sme pochopili, že neexistuje nič také ako „anulovanie“ konzumovaného manželstva, ale iba vyhlásenie neplatnosti, že určitý zväzok od začiatku nikdy manželstvom nebol, ak existujú jasné dôkazy, ktoré dokazujú, že konkrétny zväzok nebol platne uzavretý.

Majúc toto na mysli, ľahké je pochopiť, prečo sa „anulácie“ (t. j. vyhlásenia, že určité zväzky od začiatku manželstvami neboli) tradične udeľovali veľmi zriedkavo. Takéto prípady sa dokazujú mimoriadne ťažko a ak existuje pochybnosť o tom, či bol konkrétny zväzok platne uzavretým manželstvom, Cirkev predpokladá platnosť manželstva.

Kánon 1014, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Manželstvo má priazeň práva; preto v prípade pochybnosti sa treba stavať za platnosť manželstva, dokým sa nepreukáže opak, s výhradou predpisu kán. 1127.“ [3]

Dobrým príkladom „anulácie“, ktorá by sa mohla udeliť na základe riadnych dôvodov, by bolo, keby sa žena „vydala“ (bez svojej vlastnej viny) za muža, o ktorom by neskôr zistila, že je platne vysväteným kňazom. Keďže kňazi nemôžu vstúpiť do manželstva (kán. 1972), [4] zväzok medzi týmto kňazom a touto ženou nebol platným manželstvom. Dostala by dekrét o neplatnosti, že nikdy vydatá nebola. Mohla by sa slobodne vydať za inú osobu.

Ďalším zjavný príkladom „anulácie“ by bolo, ak by sa ukázalo, že osoba, ktorú ste si „vzali“, už bola predtým zosobášená, ale túto informáciu pred vami zatajila. Príkladom z minulosti by bolo, keby sa žena vydala za otroka, o ktorom by si v skutočnosti myslela, že je slobodný, ale nebol by. Vydalo by sa vyhlásenie o neplatnosti, keďže tento konkrétny omyl o osobe, ktorú si človek berie, je taký závažný, že robí manželstvo neplatným (kán. 1083.2). [5]

Vo všetkých týchto prípadoch musí byť závažný dôvod a dôkazy o tom, že manželstvo nikdy platné nebolo, musia byť jasné. To je dôvodom, prečo sa v r. 1968 v USA udelilo iba 338 anulácii, keď sa väčšina ešte držala preddruhovatikánskeho učenia o manželstve.

Avšak výbuchom podruhovatikánskeho odpadlíctva bolo učenie o nerozlučiteľnosti manželstva spolu s ďalšími dogmami vyhodené von oknom. Od r. 1984 do r. 1994 cirkev II. vatikánskeho koncilu v USA udelila ročne takmer 59 000 anulácii, hoci počet katolíckych manželstiev od r. 1965 spadol o jednu tretinu! [6]

Len v r. 2002 udelila sekta II. vatikánskeho koncilu 50 000 anulácií v Spojených štátoch! [7] Zarážajúcich 97% všetkých požadovaných anulácii sa udeľuje v Spojených štátoch! To znamená, že takmer každý, kto chce „anuláciu“ svojho manželstva, ju získa!

Páter Leonard Kennedy: „Od r. 1984 do r. 1994 to bolo 97% v prípade súdnych konaní na prvom stupni. Všetky prípady však musia mať druhé súdne konanie. Percento zmenených rozhodnutí v Spojených štátoch predstavuje 4/10 z 1 %.“ [8]

Toto znamená, že takmer 100% požadovaných anulácii sa udeľuje na prvom súdnom konaní, pričom pravdepodobnosť, že sa takáto anulácia v druhom súdnom konaní zmení, je menšia ako 1/2 z 1%! Ide o úplné odmietnutie nerozlučiteľnosti manželstva v skutočnosti a v skutku. Toto anulačné fiasko bolo predmetom známej knihy Sheily Rauch Kennedyovej Roztrieštená viera: boj ženy zabrániť Katolíckej Cirkvi v anulovaní jej manželstva (Shattered Faith: A Woman's Struggle to Stop the Catholic Church from Annulling Her Marriage). Toto povoľovanie rozvodov a znovuzosobášení pod zámienkou falošných anulácií manželstiev zničilo nespočetné množstvo rodín a zosmiešnilo Katolícku Cirkev pred svetom.

Veci sú také zlé, že: „V cirkevných bulletinoch, katolíckych novinách a dokonca aj v sekulárnej tlači sú reklamy, že anulácie sú dostupné, niekedy s navrhovanou zárukou, že budú udelené. ‘Niektoré pozvánky prakticky sľubujú anuláciu všetkým, čo o ňu požiadajú. Propagačné úsilia... môžu vyvolať odpovede od... manželov, čo snívajú o zelenších manželských pastvinách, ale vážne by neuvažovali o rozluke a rozvode, keby anulovanie nebolo prezentované ako vhodná a prijateľná alternatíva.’“ [9]

V podstate každý, kto chce vyhlásenie, že nie je v manželstve, ho môže získať. Vydávajú ich zo všemožných ridikulóznych dôvodov, ako napríklad alkoholizmus, osobnostná nezlučiteľnosť atď., atď., atď., z ktorých žiaden oprávnený dôvod nepredstavuje. 11,68% anulácii sa dnes udeľuje kvôli „nedokonalému súhlasu“, ktorý zahŕňa to, že aspoň jedna zo strán nemala dostatočné vedomosti alebo zrelosť na to, aby vedela, čo bolo súčasťou manželstva! [10] Inými slovami, ak človek po niekoľkých rokoch manželstva zistí, že sa mu jeho manželský partner už nepáči, nebol náležite „zrelý“ alebo nevedel, do čoho išiel, keď sa rozhodol vymeniť si s touto osobou večné sľuby. Toto je, pravdaže, absurdné, úplne falošné a nehorázne.

Ľudia, ktorí si myslia, že sa môžu zosobášiť sa na základe takýchto bludných a nečestných dôvodov, klamú sami seba; uvádzajú sa na cestu do zatratenia. A sekta II. vatikánskeho koncilu ich utvrdzuje na ich bludnej ceste. Keď ľudia skladajú manželské sľuby, je to dovtedy, dokým ich smrť nerozdelí. Chceli výhody manželstva; to oni sa ho rozhodli uzavrieť. Povinnosti sprevádzajúce manželstvo ich zrejme netrápili, keď využili svoje manželské práva. Je to ich vlastná vina, ak sa im po čase ich voľba nepáči alebo ak na ňu neboli pripravení. Kapitulácia sekty II. vatikánskeho koncilu v tejto záležitosti je ďalším dôkazom toho, ako uctieva človeka, ako uchlácholuje človeka za každú cenu, ako ho zbavuje všetkých jeho povinností a zmlúv pred Bohom, pretože sú pre neho nevyhovujúce alebo sa mu nepáčia. Toto ohavné anulačné fiasko je jedným z najviac opovrhnutiahodných aspektov sekty II. vatikánskeho koncilu.

Róbert H. Vasoli, autor knihy Čo Boh spojil (What God Has Joined Together), 15 rokov patril do totálne platného manželstva, keď sa zrazu ocitol v úlohe odporcu voči anulovaniu svojho vlastného manželstva. Píše, že škandál vyvolaný anuláciou, ktorú ľudia, čo manželov poznajú, nemôžu schváliť „je nekonečne malý v porovnaní so škandálom vyvolaným tribunálnym systémom. Systém ako celok je škandalózny.“ [11]

Antipápeži sekty II. vatikánskeho koncilu nerobia nič, aby túto nehoráznosť potlačili alebo vynútili posvätnosť manželského zväzku. Toto zosmiešňovanie manželstva vydávaním falošných anulácií neúprosne pokračuje pod ich dohľadom ako láva vylievajúca sa z vybuchujúcej sopky.

Na základe týchto ohromujúcich faktov môže človek naozaj povedať, že sekta II. vatikánskeho koncilu povoľuje rozvody a znovuzosobášenia, čož opäť dokazuje, že nie je Katolíckou Cirkvou, ale protipólnou sektou posledných dní. Všimnite si, ako odlišne konali praví pápeži Katolíckej Cirkvi, keď boli konfrontovaní s týmito problémami.

Zatiaľ čo sekta II. vatikánskeho koncilu popiera nerozlučiteľnosť manželstva, Katolícka Cirkev a praví pápeži ju obhajovali za každú cenu

V roku 995 kráľ Róbert z Francúzska prepustil svoju manželku Zuzanu a „oženil sa“ s Bertou zo Chartres. Napriek problémom, ktoré mohli vzniknúť z odporovaniu mocnému kráľovi, pápež Gregor V. odsúdil Róbertov zväzok s Bertou ako bigamický a nariadil mu, aby Bertu prepustil alebo čelil exkomunikácii. Róbert potom poslal do Ríma veľvyslanca v nádeji, že pápež sa spreneverí, ale bezvýsledne:

„...pápež Gregor V. mohol len povedať so svojím Pánom: ‘Čo Boh spojil, nech nikto nerozlučuje. Takmer tisíc rokov predtým dal Ježiš Kristus svojim učeníkom toto, čo sa im zdalo ako jedno z jeho najťažších učení. Aj tak sa znovu ozvalo chodbami času, postrach mocných, štít nevinných, keď stotridsiaty ôsmy z jeho vikárov na Zemi v záujme princeznej Zuzany opäť vyslovil jeho názor na posvätné, nerozlučiteľné manželské puto. Keď kráľ Róbert aj tak Bertu preč neposlal, bol exkomunikovaný, okolo konca roku 988. O tri roky neskôr sa nakoniec podvolil a poslal ju preč.“ [12]

V r. 1141 sestra francúzskej kráľovnej Eleonóry, Petronile, túžila po manželstve s jedným z najbohatších šľachticov a najmocnejších funkcionárov na dvore, senešalom Rudolfom z Vermandois. Problém bol v tom, že senešal Rudolf z Vermandois už bol ženatý s inou Eleonórou. Trojčlenná komisia biskupov, rozhodne ovplyvňovaná kráľom Ľudovítom VI., vyhlásila Raoulovo manželstvo s Eleonórou za neplatné na základe klamného dôvodu pokrvného príbuzenstva. Pohotove sa oženil s Petronilou. Sv. Bernard odsúdil rozhodnutie biskupov slovami, ktoré sa do očí bijúco vzťahujú na podruhovatikánsku situáciu, s jedným kľúčovým rozdielom:

„Sv. Bernard odsúdil troch biskupov ako ‘nehanebných mužov... ktorí sa napriek Božiemu zákonu neštítili rozdeliť to, čo Boh spojil. No ani to nie je všetko. Zašli ešte ďalej a pridali jeden hriech k ďalšiemu tým, že spojili to, čo nemalo byť spojené. Zneuctili sa posvätné obrady Cirkvi a roztrhalo sa Kristovo rúcho a robiac veci ešte horšími, toto urobili práve tí ľudia, ktorých úlohou malo byť zašívanie ho.’ Neváhal poukázať na to, že samotné Ľudovítovo manželstvo s Eleonórou bolo v rámci zakázaných stupňov pokrvného príbuzenstva, a predsa nedostalo pápežský dišpenz. Pápež Inocent III. odpovedal v r. 1142 exkomunikovaním Rudolfa z Vermandois, uvalením interdiktu na jeho pozemky a suspendovaním troch biskupov.“ [13]

V prípade tejto príhody vidíme do očí bijúcu analógiu so súčasnou situáciou. Svätý Bernard odsudzuje biskupov za udeľovanie falošnej anulácie, hoci na to neboli dôvody, a odsudzuje ich za roztrhnutie manželského zväzku, keď ich úlohou bolo dozrieť na to, aby sa zachoval. Rozdiel je však v tom, že sv. Bernard žil vtedy, keď existoval pravý pápež, na rozdiel od tých, čo žijú dnes. Pravý pápež, Inocent III., pohotove podporil sv. Bernarda tým, že vinníka exkomunikoval a biskupov suspendoval. Nič takéto antipápeži sekty II. vatikánskeho koncilu, pravdaže, nerobia, pretože nie sú katolíkmi a ich sekta schvaľuje rozvody a opätovné sobáše pod rúškom jednoduchých a podvodných anulácií.

V r. 1193 mocný francúzsky kráľ Filip II. jeden deň po svadbe s princeznou Ingeborg oznámil, že sa bude usilovať o anuláciu. Francúzski biskupi Filipovi poslušne udelili anuláciu bez toho, aby Ingeborg čo i len vypočuli. No v r. 1195 pápež Celestín III. anuláciu vydanú francúzskymi biskupmi zamietol a požadoval, aby si Filip vzal Ingeborg späť; ďalej ho varoval, že Cirkev žiadne jeho budúce manželstvo neuzná, kým bude Ingeborg žiť.

„Kráľ zúrivo vzdoroval a v r. 1196 sa bigamne oženil s Agnesou Meranskou; no pápež Celestín III. a jeho nástupca... naďalej trvali na Ingeborginých právach. V januári r. 1200 pápež Inocent uvalil na celé francúzske kráľovstvo interdikt, aby to vynútil. Filip vytvoril zdanie, že ustupuje, no jeho srdce zostalo zatvrdnuté; až o trinásť rokov neskôr napokon prijal Ingeborgu späť a vládol s ňou po svojom boku. Kristovi vikári opäť bránili kráľovský manželský zväzok bez ohľadu na politickú cenu.“ [14]

Azda najočividnejším prípadom, ktorý treba v tejto súvislosti spomenúť, je anglikánska schizma. Anglikánska schizma (16. storočie) vyplynula z toho, že Katolícka Cirkev spravodlivo odmietla udeliť anglickému kráľovi Henrichovi VIII. anuláciu jeho platného manželstva s Katarínou Aragónskou. Anglický kráľ Henrich VIII. chcel, aby sa považovalo za neplatné, pretože sa chcel oženiť s Annou Boleynovou (o ktorej niektorí učenci naznačujú, že v skutočnosti bola jeho nelegitímnou dcérou), [15] a tak Henrich Katarínu prepustil a neplatne sa oženil s Annou Boleynovou. Pápež Klement VII. 11. júla 1533 kráľa Henricha VIII. exkomunikoval a všetkým veriacim prikázal, aby sa mu vyhýbali za to, že prepustil Katarínu a svätokrádežne a neplatne sa „oženil“ s Annou. Nasledujúci rok (1534) sa kráľ Henrich VIII. vyhlásil za hlavu cirkvi v Anglicku. Poprel, že pápež má najvyššiu jurisdikciu nad všeobecnou cirkvou tým, že poprel pápežovu autoritu nad Cirkvou v Anglicku. Svoje vlastné manželstvo s Katarínou vyhlásil za neplatné a svoje manželstvo s Annou za platné.

Keby pápeži jednoducho udelili Henrichovi VIII. anuláciu, ktorú chcel na základe „nedokonalého súhlasu“, psychologickej nezlučiteľnosti alebo iného bludného dôvodu, ako to zvykne robiť sekta II. vatikánskeho koncilu, vyhlo by sa celej anglikánskej schizme. Ale nie, za každú cenu sa musela brániť pravda a posvätnosť manželského zväzku, aj keby to malo znamenať, že kráľ zavedie celú krajinu do schizmy. Taký je rozdiel medzi Katolíckou Cirkvou a sektou II. vatikánskeho koncilu; jedna je katolícka a druhá nie je.

Poznámky pod čiarou k 28. kapitole: