Semináre sekty II. vatikánskeho koncilu sú nevýslovnými žumpami homosexuality a kacírstva

Pápež Pius XI., Ad catholici sacerdotii (# 66), 20. december 1935: „Najlepších zo svojich klerikov dajte do svojich seminárov; nebojte sa ich vziať z iných miest. Tieto [iné] miesta sa môžu zdať dôležitejšie, ale v skutočnosti sa ich dôležitosť nemá porovnávať s dôležitosťou seminárov, ktorá je kardinálna a nepostrádateľná. Zháňajte ich aj odinakiaľ, kdekoľvek ich nájdete, mužov skutočne uspôsobených na túto vznešenú úlohu. Nech sú to takí, čo učia kňazským cnostiam, skôr príkladom ako slovami, muži, ktorí sú schopní spolu s učenosťou odovzdávať pevného, mužného a apoštolského ducha.“ [1]

V r. 2002 bola zverejnená kniha Goodbye, Good Men (Zbohom, dobrí ľudia) od Michaela Rosea. Táto kniha dokumentovala takmer neuveriteľnú zvrátenosť a skazenosť seminárov druhovatikánskej/novus ordo „Cirkvi“. Skazené semináre liahli „kňazov“, ktorí zasa spôsobovali nechválne známe sexuálne škandály. Autor (Rose) je obhajcom sekty II. vatikánskeho koncilu, čiže jeho exposé (pochádzajúce od človeka, ktorý je naklonený k obhajovaniu kléru II. vatikánskeho koncilu) odhaľuje, aká hrozná situácia naozaj je.

Niektoré príbehy o živote v seminári sú také desivé, že z nich vyplýva len jeden záver: „Cirkev“, ktorá tieto miesta predstavuje ako „semináre na formáciu katolíckych kňazov“, môže byť iba apokalyptická babylonská neviestka, o ktorej Písmo predpovedá, že povstane v posledných dňoch, aby zviedla katolíkov. Na dokázanie tejto skutočnosti je potrebných zopár výňatkov z knihy Zbohom, dobrí ľudia:

Michael Rose, Zbohom, dobrí ľudia, strany 56 – 57: „Podľa niekdajších seminaristov a nedávno vysvätených kňazov je táto ‘gay subkultúra’ v určitých seminároch taká markantná, že si tieto inštitúcie vyslúžili prezývky ako Notre Flame/Náš plameň (pre seminár Notre Dame v New Orleans) a Theological Closet/Teologický kredenc (pre Teologickú fakultu Katolíckej americkej univerzity vo Washingtone, D.C. ). Seminár sv. Márie v Baltimore si vyslúžil prezývku ‘Ružový palác’.“ [2]

Antipápeži a „biskupi“ sekty II. vatikánskeho koncilu, pravdaže, nič s týmito seminármi a obrovským problémom s homosexualitou nerobia! Ale keď niekto pod ich vedením oponuje novému náboženstvu, konajú s bleskovou rýchlosťou. Napríklad: keď dal vedúci seminára Bratstva sv. Petra, otec Bisig, najavo, že nie je naklonený prijať do svojho bratstva ľudí, ktorí chcú slúžiť novú omšu, Vatikán ho pohotovo odvolal a na jeho miesto vymenoval otca Arnauda Devillersa. Ako rýchlo Vatikán koná, keď sa oponuje novému náboženstvu! Spomeňte si tiež, že v r. 1988 bol biskup exkomunikovaný hneď po tom, čo konal v prospech šírenia tradičnej latinskej omše. Podruhovatikánsky Vatikán však so zvrátenými seminármi po celom svete nerobí nič. Je to preto, lebo predstavuje proticirkev diabla.

Pred II. vatikánskym koncilom sa postupovalo tak, že tí so zvráteným sklonom k homosexualite (ktorá je dôsledkom démonického zmocnenia sa v dôsledku nejakej formy modloslužby, ako sa učí v 1. kapitole Listu Rimanom) mali zakázané stať sa kňazmi.

„Otec Andrew Walter, vysvätený pre bridgeportskú diecézu v Connecticute v r. 2000, strávil niekoľko semestrov na baltimorskej škole ako seminarista pre patersonskú diecézu v New Jersey. Vysvetľoval, že keď tam bol, problém [s homosexualitou] bol taký vážny, že ‘niektorí študenti a vyučujúci sa obliekali do kože, aby mohli ísť do "the block", baltimorského ekvivalentu 42. ulici na Manhattane.’“ [3]

Michael Rose, Zbohom, dobrí ľudia, s. 57: „Otec John Trigilio z harrisburgskej diecézy v Pensylvánii si spomína na návštevu [semináru] sv. Márie v Baltimore, keď bol seminaristom v Pennsylvánii. ‘Nebola tam úplne žiadna diskrétnosť,’ povedal o tamojšej gay subkultúre. ‘Zopárkrát, keď som tam bol, sa niektorí seminaristi obliekali doslova ako gayovia z ‘the Village’ [Dediny]. Dokonca zachádzali až tak ďaleko, že si obliekali ružový hodváb; bolo to ako ísť si pozrieť La Cage aux Folles.’

‘Za mojich čias v seminári sv. Márie,’ povedal otec John Despard, teraz rehoľný kňaz z juhovýchodu, ‘dolu chodbou bývali spolu v sprche dvaja muži a všetci to vedeli.’

Ada Masonová, profesorka filozofie na poprednej katolíckej univerzite, bola raz členkou správnej rady seminára na severnejšom stredozápade. Na tejto pozícii bola šokovaná, keď zistila, že je tam mimoriadne aktívna gay subkultúra. ‘Neskrývané homosexuálne správanie bolo viac než tolerované,’ priznala. ‘Jeden z fakultného pedagogického zboru mi dokonca povedal, že každý piatok odvážala študentov kňazstva do neďalekého mesta dodávka, aby chodili po gay baroch.’“ [4]

Nech to znie akokoľvek hrozne, v skutočnosti je to len vrchol ľadovca zvrátenosti a bezuzdnej homosexuality sekty II. vatikánskeho koncilu. Kniha Zbohom, dobrí ľudia tiež dokumentuje, že semináre sekty novus ordo schvaľujú a akceptujú odmietnutie najzákladnejších učení katolíckej viery.

„‘Veľa seminaristov tam [v seminári] stratilo vieru,’ lamentoval. ‘Pamätám si najmä jedného chlapíka,’ vyprával. ‘Stratil vieru kvôli kurzu kristológie, ktorý sme museli všetci absolvovať.’ Počas tohto kurzu, vysvetľoval Perrone, sa seminaristi učili nemeckú protestantskú biblickú exegézu spopularizovanú nemeckým luteránom, Rudolfom Bultmannom, a prvou knihou, ktorú čítali, bola kniha Alberta Schweitzera, Quest for the Historical Jesus (Hľadanie historického Ježiša), ktorú Perrone označil za ‘veľmi škodlivú knihu’, ktorá odmietala všetky učenia Cirkvi ako nespoľahlivé mýty. ‘A pokiaľ ide o toto, mali sme podobné knihy.’“ [5]

Prvá kniha, ktorú čítali v seminári, útočila na historickosť nášho Pána a všetky učenia Cirkvi odmetala ako mýty. Ešte raz, toto je len malinká ukážka z toho, čo sa deje a čo sa vyučuje v „seminároch“ sekty II. vatikánskeho koncilu. Roseova kniha tiež dokumentuje, že muži, ktorí sú proti vysväcovaniu žien, sú odrádzaní od uskutočňovania svojho povolania. Dokumentuje, ako sa v týchto seminároch bežne popiera pápežský primát, neomylnosť Písma atď. Dokumentuje, ako jeden seminár navštevovala čarodejnica (s. 108) a ako boli kandidáti do seminára vypočúvaní a preverovaní slobodomurárom:

„Ďalším krokom v prijímacom procese [do seminára] bolo psychologické ohodnotenie. Carrigee bol poslaný na nezávislú psychologickú kliniku, kde strávil dva dni vyplňovaním testov a kde bol ‘vypočúvaný stoikom s kamennou tvárou, ktorý nosil slobodomurársky prsteň.’“ [6]

Situácia v týchto „seminároch“ je taká zlá, že jeden prominentný „kňaz“ sekty II. vatikánskeho koncilu, „otec“ John Trigilio, povedal o svojich seminárnych časoch toto:

„Trigilio lamentoval, narážajúc na zženštilú subkultúru, ktorá prenikala atmosférou seminára. ‘Hovorievali sme, že ak nosíte sutanu, boli ste spiatočnícka "tridentská dcéra". Ak ste nosili dámsku spodnú bielizeň, urobili z vás seminaristu roka. Mali sme tam zopár týpkov, ktorí niekedy nosili ženské oblečenie, spodnú bielizeň, mejkap atď. a niektorých, čo boli tak zženštilí, ako to len bolo možné. (...) Tí zženštilí z MIS [Seminár nepoškvrnenej Márie, Northampton, Pensylvánia] sa navzájom oslovovali ženskými menami...’“ [7]

„‘Môžem povedať toto,’ vysvetľoval, ‘ale nie absolútne: Ak sa človeku počas jeho seminárnej kariéry v MIS nikdy nedostalo žiadnej opozície zo strany fakulty, niečo s ním nebolo v poriadku. Ak ste hocikde poblíž ortodoxnosti, museli ste zubami-nechtami bojovať, aby ste si zachovali zdravý rozum a vieru... Formačný tím môjmu biskupovi hovoril, že "Má problém prispôsobiť sa súčasnej teológii; zostáva veľmi rigidný." Ale u tých, čo boli otvorene homosexuálni, ich biskupi neboli informovaní."’“ [8]

Toto sú slová novus ordo „kňaza“, ktorý v súčasnosti vystupuje na EWTN. Tento „kňaz“ je propagátorom falošného ekumenizmu, spásy mimo Cirkvi a mnohých ďalších podruhovatikánskych heréz. Ide o to, že v žiadnom prípade nie je tradičným katolíkom. Od tradičnej katolíckej viery má veľmi ďaleko, a predsa bol vo svojom seminári považovaný za spiatočníka jednoducho preto, lebo nebol otvorený takým veciam, ako je homosexualita a vysväcovanie žien. Toto nám ukazuje, aká podlá je sekta II. vatikánskeho koncilu a ako ďaleko má od katolíckosti.

NEUVERITEĽNÁ SPRÁVA O STAVE SEMINÁROV OD ČLOVEKA, KTORÝ STRÁVIL ISTÝ ČAS V POPREDNOM NOVUS ORDO SEMINÁRI

Vo vydaní The Homiletic and Pastoral Review (Homiletická a pastoračná recenzia) z r. 1995 (čož bolo neskôr zverejnené na internete) sa objavil článok od jednotlivca, ktorý navštevoval jeden z najpoprednejších novus ordo seminárov v tejto krajine. Bol zdesený tým, čo videl. Medzi niektoré z vecí, ktoré povedal, patrí:

„Po strávení štyroch rokov v neomodernistickom rímskokatolíckom seminári som dospel k pevnému presvedčeniu, že zdroj súčasnej krízy v Cirkvi v Spojených štátoch možno zostopovať priamo k seminárom. Seminár je doslova semeniskom viery. (...) Človek by však nevyhnuteľne narazil na problémy [v seminári], ak by používal jazyk ako ‘svätá omšová obeta’. Dostal by dva zásahy voči sebe, ak by sa následne postavil proti konceptu ‘kňažiek’ v Rímskokatolíckej Cirkvi. (...)

‘Na Ruženec sa pozeralo ako na vhodný pre tých bez schopnosti intelektuálne pristúpiť k Bohu a bol pod úroveň človeka teologickej sofistikovanosti. (...)

Aby som začal, pri vstupe do seminára sme boli poučení, že nemôžeme kľačať počas konsekrácie počas omše a ani sme nemohli kľačať po prijatí Prijímania. To by ‘rozbilo spoločenstvo.’ (...)

Počas omše sa kňaz často označoval jednoducho za ‘predsedajúceho.’ On bol tým, čo nás viedol v modlitbe a ‘oživoval’ spoločenstvo. Mnohí ‘predsedajúci’ počas omše improvizovali, pridávajúc do eucharistických modlitieb svoj vlastný nádych. Zabezpečenie zinklúznivenia čítaní bolo zodpovednosťou lektora na daný deň. (...)

„Ako rímskokatolíckym seminaristom nám nebolo dovolené nosiť klerikálne oblečenie. Bolo to preto, lebo golierik bol znakom ‘klerikalizmu.’ Hoci rektor bol známy tým, že biskupom hovoril, že nechce ‘zamieňať duchovnú službu s nosením golierika’, skutočnosťou za zrušením golierika v našom seminári bolo to, že bol príčinou veľkej úzkosti feministov. (...)

Od začiatku nám hovorili, že seminaristi nemajú nikoho fakultného pedagogického zboru oslovovať ‘otče’ alebo ‘sestra.’ Nemali sme sa zamotávať do ‘titulov’, pretože to bola ďalšia forma klerikalizmu. Tieto veci by tiež urážali ‘ekumenické’ poslanie, ku ktorému sa seminár hlásil. Pokiaľ ide o ‘zámeny duchovných služieb’, samotná prax vštepovaná v seminári by sa dala spochybniť. (...)

Počas triednej konferencie bola vznesená otázka nekontrolovaného, zženštilého, škandalózneho správania niektorých seminaristov, negatívnej povesti seminára nadobudnutej týmto opakujúcim obrazom a druhom vzorov, ktoré seminár mlčky schvaľoval, keď týchto mužov odporúčal do kňazstva. Vicerektor odpovedal, že seminár prijíma mužov oboch orientácií, ale prístup bol taký, že všetci musia žiť v celibáte. (...)

Celý prvý akademický rok sme museli študovať knihu Richarda P. McBriena, Catholicism. Táto kniha položila najúrodnejšie základy pre pochybnosti a intelektuálny odklon od pravej katolíckej viery. McBrienova kniha bola taká účinná práve vďaka rafinovaným a dômyselným klamom zastieraného, dvojzmyselného jazyka. Stala sa základom rozumnosti a dobra nesúhlasu. Niektoré z jeho príkladnejších myšlienok implikovaných a dômyselne naznačovaných naprieč knihou sú, že nemusíme veriť v panenstvo blahoslavenej Matky; že nemusíme veriť alebo súhlasiť s riadením sa učením Cirkvi, ak explicitne neuvádza, že má dogmatický status; a že musíme pripustiť, že Ježiš bol neznalý a v omyle. McBrien zručne používal svoj jazyk tak, že zostal v „zákonnom“ rámci a predkladal nehorázne návrhy, ktoré sa niektorým javia ako presvedčivé. Spomínam si, ako som priame dôsledky použitia tejto knihy videl na vlastné oči v diskusii, ktorú som viedol s ďalším seminaristom – pevne bol presvedčený, že ‘Je úplne naivné myslieť si, že Mária nemala sex.’ (...)

Často sme študovali protestantské teológie hneď povedľa Rahnera, Schillebeeckxa, Künga, Boffa (príležitostne aj Matthewa Foxa) a tak ďalej. Keďže vo väčšine teologických diskusií nebolo žiadneho spoliehania sa na Magistérium ako na usmerňovadlo alebo referenčný bod, my seminaristi sme sa nechávali unášať morom názorov a interpretácií, protestantských aj katolíckych. (...)

V oblasti spirituality sme mali semináre o ‘ženskej spiritualite’ alebo o ‘spolupracovateľskej duchovnej službe’ a ‘sociálnej spravodlivosti’, pretože to bolo vnímané ako ‘to, kde je Duch’ v dnešnom svete. Oddanosť k Márii ako ‘blahoslavenej Matke’ bola povolená, ale vo všeobecnosti sa k nej nepovzbudzovalo... Ruženec, ktorý sa v hlavnej kaplnke modlila skupina seminaristov, bol istý čas tolerovaný. Napokon však napätie, ktoré sa v seminári v dôsledku tejto skupiny vytvorilo, spôsobilo jej zánik. No aby sa potešili biskupi a ako akési symbolické gesto konzervatívnemu prvku v seminári, Ruženec bol zrazu opäť povolený – s oficiálnym súhlasom seminára – ale na druhej strane už iba v malej kaplnke v sieni, kde nebola Najsvätejšia sviatosť, jeden deň v týždni, medzi raňajkami a prednáškami. Dôvodom za nepovolením Ruženca v hlavnej kaplnke bolo, že ‘kaplnka je na liturgické slávenia – nie na pobožnosti’. A predsa sa kaplnka používala na viacero funkcií okrem katolíckych bohoslužieb vrátane príležitostných nácvikov miestneho symfonického orchestra.

Najväčšie duchovné skúšky prišli vo štvrtom ročníku na kurze takzvaného ‘pastoračného poradenstva’. Kurz vyučovala laička s veľmi veľavravnou agendou. Nielenže nás jedného dňa hrdo informovala, že si vezme na jednu prednášku voľno, aby sa zúčastnila seminárov Call to Action (Volanie do akcie) v Chicagu (kde sa všetci zapojili do eucharistických modlitieb, zatiaľ čo ‘predsedala’ žena so štólou – a s katolíckym biskupom v zhromaždení), ale otvorene agitovala za práva gejov a lesieb, radikálny feminizmus a dokonca aj za potraty. Pretože som otvorene spochybnil argumenty tejto ženy, bol som potrestaný. (...)

Prostredníctvom odrádzajúcej dilemy som vedel, že to, čo sa vyučovalo priamo protirečilo tomu, čo učila Cirkev, a vedel som, že biskup v mojej domovskej diecéze ma podporuje. (...) Po štyroch rokoch v seminári, čo som sa staval za to, čo bolo správne, som bol nakoniec potrestaný prepustením. Požiadali ma, aby som na konci akademického roka odišiel a už sa nevracal. Napriek tomu, že som poukazoval na priame prípady, kde bol seminár svojou duchovnou klímou v opozícii ku katolicizmu, členovia fakultného pedagogického zboru chránili seba a inštitúciu tak, že vytvárali dojem, že ja som bol ten, čo oponoval Cirkvi, jej autorite a seminárnej formácii. (...) Kvôli dôsledkom rektorovej zúrivosti a na moje prekvapenie ma biskup vzápätí taktiež „prepustil“, keďže sa táto záležitosť stala pre neho dosť politickou. (...)

Zamýšľal som sa, či v seminároch, akým bol ten, ktorý som navštevoval, sú muži v istom zmysle stále stavaní pred obrazy rôznych bohov, pričom im je povedané, aby sa rozhodli.“ [9]

Všimnite si, že tento konzervatívne zmýšľajúci seminarista si myslel, že ho jeho novus ordo „biskup“ podporí. Po prepustení zistil, že „biskup“ stojí na strane odpadlíkov v seminári a proti nemu.

Poznámky pod čiarou k 23. kapitole: