4. kánon zo 7. zasadnutia o sviatostiach – v skutočnosti vyvracia krst túžby, ako možno vidieť z porovnania s podobnými dogmatickými kánonmi o sviatostiach vo všeobecnosti

NÁMIETKA – Tridentský koncil v 4. kánone 7. zasadnutia o sviatostiach vo všeobecnosti učí, že ľudia môžu získať ospravodlivenie prostredníctvom sviatostí alebo túžby po nich.

ODPOVEĎ – V 4. kánone zo 7. zasadnutia o sviatostiach vo všeobecnosti sa nič takéhoto nepíše. K tomuto mylnému tvrdeniu viedol nešikovný preklad tohto kánonu, ako aj mylná predstava, že Tridentský koncil učí o krste túžby na inom mieste z Tridentského koncilu (čo už bolo vyvrátené). V skutočnosti uvidíme, že pravda je pravým opakom toho, čo tvrdia zástancovia krstu túžby. Pozrime sa na kánon.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 4. kánon o sviatostiach: „Ak niekto povie, že sviatosti Nového zákona nie sú nevyhnutné k spáse, ale nadbytočné, a že ľudia získavajú milosť ospravodlivenia od Boha bez nich alebo bez túžby po nich iba vierou, hoci všetky jednotlivo nevyhnutné nie sú: nech je prekliaty.“ [1]

Keď človek tento kánon pozorne preskúma, pochopí, že sa v ňom nevyhlasuje, že na ospravodlivenie stačia buď sviatosti, alebo túžba po nich; skôr však odsudzuje tých, ktorí by hovorili, že na ospravodlivenie nie sú nevyhnutné ani sviatosti, ani túžba po nich. Opakujem, nevyhlasuje, že jedno z nich je dostatočné; odsudzuje tých, ktorí by povedali, že ani jedno z nich nie je nevyhnutné. Presne tak, odsudzuje tých, ktorí by povedali, že ani jedno nie je nevyhnutné a že stačí iba viera.

Zamyslite sa nad nasledujúcim kánonom, ktorý som si vymyslel: „Ak niekto povie, že Panna Mária má hodnosť kráľovnej neba bez Božieho dovolenia alebo bez toho, aby toho bola hodná, ale že túto hodnosť kráľovnej nadobúda iba uzurpáciou, nech je prekliaty.“

Stavba vety tohto imaginárneho kánonu sa podobá kánonu, ktorý prejednávame. Pozorne sa nad ním zamyslite. Potom, čo sa nad ním zamyslíte, pýtam sa: znamená tento kánon, že blahoslavená Matka vlastní svoju hodnosť kráľovnej len vďaka tomu, že „je toho hodná“? Nie, musí mať aj Božie dovolenie. Tento kánon nehovorí, že na to, aby Mária vlastnila hodnosť kráľovnej, postačuje buď to, „že je toho hodná“, alebo „Božie dovolenie“. Skôr odsudzuje tých, ktorí by povedali, že nevyhnutné nie je ani „Božie dovolenie“, ani „to, že je toho hodná“. Inými slovami, tento kánon odsudzuje tých, ktorí by povedali, že Božie dovolenie aj to, že je Mária hodná, sú zbytočné, keďže hodnosť kráľovnej nadobúda tak, že si ju uzurpuje.

Podobne aj vyššie uvedený 4. kánon nehovorí, že na ospravodlivenie stačia buď sviatosti, alebo túžba po nich; odsudzuje tých, ktorí by povedali, že aj sviatosti, aj túžba sú na získanie ospravodlivenia nepotrebné, keďže všetko, čo treba, je viera. Kánon 4 nijak neučí o možnosti krstu túžby.

ČLOVEK MÔŽE POCHOPIŤ, ŽE TENTO KÁNON V SKUTOČNOSTI VYVRACIA KRST TÚŽBY, KEĎ SA POROVNÁ S PODOBNÝMI DOGMATICKÝMI KÁNONMI O SVIATOSTIACH VO VŠEOBECNOSTI

Ďalej, keďže tento kánon anathemizuje bludný postoj o nevyhnutnosti sviatostí vo všeobecnosti k ospravodliveniu, to, čo ohľadom ospravodlivenia neplatí pre všetky sviatosti, sa z tohto dôvodu musí kvalifikovať v kánone. Je to kánon o sviatostiach vo všeobecnosti. Inak povedané, Tridentský koncil nemohol anatemizovať tvrdenie: „Ak niekto hovorí, že ospravodlivenie možno získať bez sviatostí...“ – keďže v prípade jednej sviatosti, sviatosti pokánia, ospravodlivenie možno získať túžbou po nej. Tridentský koncil to výslovne definoval nie menej ako trikrát.

Pápež Július III., Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 4. hlava, o pokání: „Ďalej učí, že hoci sa niekedy stáva, že táto ľútosť je dokonalá skrze lásku a že zmieruje človeka s Bohom predtým, ako sa táto sviatosť vskutku prijme, predsa sa toto zmierenie nemá pripisovať samotnej ľútosti bez túžby po sviatosti, ktorá je v nej zahrnutá.“ [2]

Teda keďže človek môže získať ospravodlivenie aj bez sviatosti pokánia, aby koncil vo svojej definícii o sviatostiach vo všeobecnosti a ospravodlivení vytvoril priestor pre túto pravdu, musel pridať dodatok „bez nich alebo bez túžby po nich“, aby sa jeho vyjadrenie vzťahovalo na všetky sviatosti a ich nevyhnutnosť alebo opak nevyhnutnosti k ospravodliveniu.

Majúc toto na mysli, jasne možno vidieť, že 4. kánon zo 7. zasadnutia nikde netvrdí ani neuvádza, že ospravodlivenie alebo spásu možno získať bez sviatosti krstu; zaoberá sa inou otázkou vo veľmi špecifickom kontexte.

Aby sme túto vec dokázali ešte viac, pozrime sa na ďalšie dve dogmatické definície (jednu z Tridentského koncilu a jednu z I. vatikánskeho koncilu), ktoré sa zaoberajú sviatosťami vo všeobecnosti a spásou. Toto porovnanie potvrdí tvrdenie vyššie.

► Pápež Pius IV., Tridentský koncil, „Iniunctum nobis“, 13. november 1565, ex cathedra: „Taktiež vyznávam, že skutočne a riadne existuje sedem sviatostí Nového zákona ustanovených Ježišom Kristom, naším Pánom, ktoré sú k spáse ľudského rodu nevyhnutné, hoci nie všetky jednotlivo...“ [3]

► Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery, 6. január 1870, ex cathedra: „Ďalej vyznávam, že je naozaj a vskutku sedem sviatostí Nového zákona, ustanovených naším Pánom Ježišom Kristom a že sú nevyhnutné k spáse, hoci aj nie sú všetky nutné pre každého jednotlivca.“

Predtým, ako tieto dve definície porovnáme so 4. kánonom zo 7. zasadnutia vyššie, čitateľ si musí všimnúť, že Tridentský koncil a I. vatikánsky koncil tu neomylne definujú, že „sviatosti“ ako také (t. j. sviatostný systém ako celok) sú nevyhnutné k spáse človeka. Obe definície pridávajú spresnenie, že všetkých sedem sviatostí nie je nevyhnutných pre každého jednotlivca. Toto je veľmi zaujímavé a dokazuje to dve veci:

1) Dokazuje to, že každý človek musí prijať aspoň jednu sviatosť, aby bol spasený; inak by sa nedalo povedať, že „sviatosti“ ako také (t. j. sviatostný systém) sú nevyhnutné k spáse. Táto definícia teda dokazuje, že každý človek musí prijať aspoň sviatosť krstu, aby bol spasený.

2) Všimnite si, že Tridentský koncil a I. vatikánsky koncil pri definovaní tejto pravdy osobitne zdôraznili, že nie každý človek musí prijať všetky sviatosti, aby bol spasený! Toto dokazuje, že tam, kde sú pri definovaní právd nevyhnutné výnimky alebo objasnenia, koncily ich zahrnú! (Preto Tridentský koncil vyhlásil, že Panna Mária je výnimkou z jeho dekrétu o dedičnom hriechu). Ak by teda niektorí ľudia mohli byť spasení bez „sviatostí“ prostredníctvom „krstu z túžby“, potom to koncil mohol povedať a jednoducho by to povedal; ale neurobil tak. V týchto dogmatických vyznaniach viery sa neučilo nič o tom, že spása je možná bez sviatostí. Skôr sa definovala pravda, že sviatosti sú nevyhnutné k spáse, s nevyhnutným a správnym upresnením, že všetkých sedem sviatostí nie je nevyhnutných pre každého človeka.

Otec Francois Laisney (veriaci v krst túžby), Je Feeneyizmus katolícky (Is Feeneyism Catholic), s. 9: „Krst túžby nie je sviatosť... nevytvára sviatostný znak.“

Teraz tieto dve definície porovnajme s definíciou zo 4. kánonu zo 7. zasadnutia vyššie. Tuná sú všetky tri:

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, „Iniunctum nobis“, 13. november 1565, ex cathedra: „Taktiež vyznávam, že skutočne a riadne existuje sedem sviatostí Nového zákona ustanovených Ježišom Kristom, naším Pánom, ktoré sú k spáse ľudského rodu nevyhnutné, hoci nie všetky jednotlivo...“ [4]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery, ex cathedra: „Rovnako vyznávam, že je naozaj a vskutku sedem sviatostí Nového zákona, ustanovených naším Pánom Ježišom Kristom. Tieto sviatosti slúžia k spáse ľudského pokolenia, hoci aj nie sú pre jednotlivca všetky nutné.“ [5]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 4. kánon o sviatostiach vo všeobecnosti, ex cathedra: „Ak niekto povie, že sviatosti Nového zákona nie sú nevyhnutné k spáse, ale nadbytočné, a že ľudia získavajú milosť ospravodlivenia od Boha bez nich alebo bez túžby po nich iba vierou, hoci všetky jednotlivo nevyhnutné nie sú: nech je prekliaty.“ [6]

Pri porovnávaní týchto definícií si človek všimne, že 4. kánon zo 7. zasadnutia Tridentského koncilu (tretia definícia) sa veľmi podobná prvým dvom dogmatickým definíciám. V skutočnosti sú takmer úplne rovnaké, ale s dvoma do očí bijúcimi rozdielmi: v prvých dvoch dogmatických definíciách nie je žiadna zmienka o „bez nich alebo bez túžby po nich“ a nie je tam zmienka na tému ospravodlivenia. Prvé dve definície sa jednoducho zaoberajú nevyhnutnosťou sviatostí k spáse, zatiaľ čo tretia (4. kánon, 7. zasadnutie) sa zaoberá ďalšou témou: ospravodlivením a „iba vierou“ a uvádza o nej ďalšie vyhlásenie.

Je do očí bijúco jasné, že výraz „bez nich alebo bez túžby po nich“ (ktorý sa v prvých dvoch definíciách nenachádza) má niečo spoločné s ďalšou témou, ktorá sa tu rieši (ospravodlivenie a „iba viera“), ktorá sa v prvých dvoch definíciách nerieši. Výraz „bez nich alebo bez túžby po nich“ sa v skutočnosti objavuje bezprostredne po (v latinčine bezprostredne pred) zmienke o ospravodlivení zo 4. kánonu 7. zasadnutia! Toto predstavuje dôkaz o mojom tvrdení vyššie, že zmienka o „bez nich alebo bez túžby po nich“ zo 4. kánonu zo 7. zasadnutia je tam preto, aby sa vytvoril priestor pre pravdu, že ospravodlivenie možno získať bez sviatosti pokánia túžbou po nej, čož Tridentský koncil učí viacerokrát. Preto sa tento dodatok „bez nich alebo túžby po nich“ v prvých dvoch dogmatických definíciách, ktoré sa zaoberajú sviatosťami a ich nevyhnutnosťou k spáse, nespomína! Ak by bol krst túžby skutočný, dodatok „bez nich alebo bez túžby po nich“ by bol zahrnutý v prvých dvoch definíciách citovaných vyššie, ale nie je.

4. kánon zo 7. zasadnutia odsudzuje protestantskú predstavu, že človek môže byť ospravodlivený bez sviatostí alebo dokonca bez túžby po nich, iba vierou. Niektorí sa pýtajú: prečo jednoducho neodsúdil myšlienku, že človek môže byť ospravodlivený bez sviatostí iba vierou? Odpoveďou je, ako je uvedené vyššie, preto, lebo človek môže byť ospravodlivený bez sviatosti pokánia, túžbou po nej! Tridentský koncil teda odsúdil protestantskú predstavu, že človek môže byť ospravodlivený bez sviatostí alebo bez túžby po nich iba vierou. Človek však nikdy nemôže byť spasený bez začlenenia sa do sviatostného systému prostredníctvom prijatia krstu. Preto sa v tomto ohľade v žiadnej z týchto definícií neuviedlo žiadne vymedzenie. Vzhľadom na tieto skutočnosti možno vidieť, že tento kánon nijakým spôsobom neučí krst z túžby.

V skutočnosti, keď sa znovu pozrieme na 4. kánon zo 7. zasadnutia, všimneme si niečo iné, čo je veľmi zaujímavé. Všimnite si, že nielen vyznanie viery z Tridentského koncilu a I. vatikánskeho koncilu, ale aj 4. kánon zo 7. zasadnutia odsudzuje každého, čo hovorí, že sviatosti Nového zákona nie sú nevyhnutné k spáse. Nepridáva žiadne vymedzenie okrem toho, že všetkých sedem nie je nevyhnutných pre každého jednotlivca.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 4. kánon o sviatostiach vo všeobecnosti: „Ak niekto povie, že sviatosti Nového zákona nie sú nevyhnutné k spáse, ale nadbytočné, a že ľudia získavajú milosť ospravodlivenia od Boha bez nich alebo bez túžby po nich iba vierou, hoci všetky jednotlivo nevyhnutné nie sú: nech je prekliaty.“ [7]

Po vyhlásení, že sviatosti sú nevyhnutné k spáse (krst túžby nie je sviatosť), na konci sa dodáva upresnenie (ako to urobili aj ďalšie definície), že všetkých sedem nie je nevyhnutných pre každého jednotlivca! No žiadne vymedzenie, že spásu možno dosiahnuť túžbou po sviatostiach vo všeobecnosti, sa nedodáva. Všimnite si, že sa v ňom NEPÍŠE:

„Ak niekto povie, že sviatosti Nového zákona alebo túžba po nich nie je sú nevyhnutné k spáse, ale sú nadbytočné... nech je prekliaty.“ [8]

Toto sa tu vôbec neuvádza. „Túžba po nich“ bola spojená so zmienkou o ospravodlivení z dôvodu prejednaného vyššie. Všetko toto predstavuje ďalší dôkaz o tom, že Tridentský koncil neučil o krste z túžby – protichodne k tomu, čo mnohí tvrdili.

Niektorí môžu namietať, že sa to zdá byť dosť komplikované. V skutočnosti to nie je komplikované pre každého, čo sa nad tým dôkladne zamyslí. A ak to komplikované je, komplikujú to ľudia, ktorí popierajú jednoduchú pravdu, že človek musí byť pokrstený, aby bol spasený, a ktorí húževnato tvrdia, že nie je nevyhnutné, aby sa všetci znovu narodili z vody a z Ducha Svätého. Tí, čo nesprávne chápu alebo sa odkláňajú od priamočiarej a úplne jednoduchej pravdy (definovanej v kánonoch o sviatosti krstu), sú tými, čo robia vyvracanie ich omylov alebo prekrúcaní pravdy komplikovaným a ťaživým. Keby ľudia jednoducho opakovali a držali sa pravdy definovanej v kánonoch o sviatosti krstu, bolo by to veľmi jednoduché.

Tridentský koncil mal veľa príležitostí vyhlásiť: „Ak niekto povie, že neexistujú tri spôsoby prijatia milosti sviatosti krstu, túžbou, krvou alebo vodou, nech je prekliaty,“ no nikdy tak neurobil. Naopak, vyhlásil:

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 2. kánon o sviatosti krstu, 7. zasadnutie, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že skutočná a prirodzená voda nie je ku krstu nevyhnutná; čím slová nášho Pána Ježiša Krista: ‘Ak sa niekto znova nenarodí z vody a z Ducha Svätého’ [Jn 3:5], prekrúti do nejakej metafory: nech je prekliaty.“ [9]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, 7. zasadnutie, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [10]