Ad gentes – druhovatikánsky dekrét o misijnej činnosti

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Nie je prekvapujúce, že kacírstvo nachádzame aj v druhovatikánskom dekréte o misijnej činnosti.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Ad gentes #6: „Lebo Cirkev, hoci sama má v plnosti všetky prostriedky spásy, neuplatňuje ich a ani ich nemôže uplatňovať všetky vždy a bezprostredne, ale jej činnosť, ktorou sa usiluje uskutočňovať Božie plány, pozná svoje začiatky aj štádiá vzostupu, ba niekedy je nútená po sľubnom počiatočnom rozvoji s bolesťou pozorovať i ústup, alebo prinajmenej zostať v stave neúplnosti a nedostatočnosti.“ [1]

Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že Katolícka Cirkev je nedostatočná ako prostriedok spásy. Toto je odmietnutie dogmy mimo Cirkvi niet spásy. Ak mimo Cirkvi niet spásy (dogma), nevyhnutne to znamená, že Cirkev je dostatočná pre spásu človeka!

Pápež Inocent III., Eius exemplo, 18. december 1208: „Srdcom veríme a ústami vyznávame jednu Cirkev, nie [Cirkev] heretikov, ale svätú, rímsku, katolícku a apoštolskú Cirkev, mimo ktorej, veríme, že nikto nie je spasený.“ [2]

Pápež Klement VI., Super Quibusdam, 20. september 1351: „Po druhé, pýtame sa, či vy a vám poslušní Arméni veríte, že žiaden človek z pocestných mimo viery tejto Cirkvi a mimo poslušnosti pápežovi Ríma nemôže byť nakoniec spasený.“ [3]

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Ad gentes #29: „Spolu so Sekretariátom pre zjednotenie kresťanov má hľadať spôsoby a prostriedky na zabezpečenie a organizovanie bratskej spolupráce a bratského spolunažívania s misijnými podujatiami iných kresťanských spoločenstiev, aby sa podľa možností odstránilo pohoršenie rozdelenia.“ [4]

Ad gentes #29 učí, že katolíci by mali pracovať s protestantskými sektami v ich misijných projektoch. Toto znamená, že II. vatikánsky koncil považuje obrátenie na protestantizmus za skutočné obrátenie. To je heréza. Niet spásy mimo Katolíckej Cirkvi. Obrátenie na protestantizmus nie je skutočným obrátením.

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 8. zasadnutie, 19. december 1513: „A keďže pravda nemôže odporovať pravde, definujeme, že každý výrok v rozpore s osvietenou pravdou viery je totálne chybný, a prísne zakazujeme, aby bolo dovolené učiť inak. Nariaďujeme, aby sa všetkým tým, ktorí sa držia chybných výrokov takéhoto druhu, takto rozsievajúc herézy, ktoré sú celkom odsúdené, malo vyhýbať v každom ohľade a mali by byť potrestaní ako odporní a ohavní heretici a neverci, ktorí podkopávajú katolícku vieru.“ [5]