Škandály a herézy Jána XXIII.

Yves Marsaudon, Slobodomurár 33. stupňa škótskeho rítu: „Zmysel pre univerzalizmus, ktorý je v týchto dňoch v Ríme bezuzdný, je veľmi blízky zmyslu našej existencie... s celými našimi srdcami podporujeme revolúciu Jána XXIII.“ [1]

Ján XXIII. (Angelo Roncalli) – Človek, ktorý zvolal II. vatikánsky koncil a vydával sa za pápeža od r. 1958 do r. 1963

Preskúmajme niektoré skutočnosti o Angelovi Roncallim (Jánovi XXIII.). Angelo Roncalli sa narodil v r. 1881 a zastával diplomatické miesta v Bulharsku, Turecku a Francúzsku. Roncalli bol tiež „patriarchom“ Benátok.

NIEKTORÉ Z ČINNOSTÍ JÁNA XXIII. PREDTÝM, ČO BOL „ZVOLENÝ“ ZA „PÁPEŽA“ V ROKU 1958

Svätá Stolica o Angelovi Roncallim roky udržiavala fascikel, v ktorom sa písalo „podozrivý z modernizmu“. Fascikel pochádzal z r. 1925, kedy bol Roncalli, ktorý bol známy pre svoje neortodoxné učenia, v polke semestra náhle odstránený zo svojej profesúry v lateránskom seminári (bol obvinený z modernizmu) a odpravený do Bulharska. Tento presun do Bulharska začal jeho diplomatickú kariéru. Obzvláštnou starosťou Ríma bol Roncalliho pokračujúci blízky vzťah s kňazom zbaveného úradu, Ernestom Buonaiutim, ktorý bol exkomunikovaný pre herézu v r. 1926. [2]

Už v r. 1926 napísal Angelo Roncalli (Ján XXIII.) jednému pravoslávnemu schizmatikovi:

„Katolíci a pravoslávni nie sú nepriatelia, ale bratia. Máme tú istú vieru; máme spoločné tie isté sviatosti a najmä Eucharistiu. Rozdeľujú nás niektoré nezhody týkajúce sa božského zriadenia Cirkvi Ježiša Krista. Osoby, ktoré boli príčinou týchto nezhôd, sú už stáročia mŕtve. Zanechajme staré spory a každý vo svojej oblasti pracujme na tom, aby sme našich bratov urobili dobrými tým, že im budeme dávať dobrý príklad. Neskôr, hoci budeme putovať po rôznych cestách, dosiahneme medzi cirkvami zjednotenia, aby sme spoločne utvorili pravú a jedinečnú Cirkev nášho Pána Ježiša Krista.“ [3]

Toto tvrdenie znamená, že jediná pravá Cirkev ešte ustanovená nebola.

V r. 1935 prišiel Angelo Roncalli do Turecka a spriatelil sa s námestníkom ministra zahraničných vecí, Namanom Rifatom Menemengiogluom. [4] Menemengioglu Roncallimu povedal:

„Sekulárnosť štátu je naším fundamentálnym princípom a zárukou našej slobody.“ Roncalli odpovedal: „Cirkev bude dbať na to, aby vašu slobodu neobmedzila.“ [5]

Kým bol v Turecku, Roncalli sa tiež vyjadril: „Vy Íri ste nemožní. Hneď ako prídete na svet, ešte predtým, ako ste pokrstení, začnete zatracovať všetkých, čo nepatria do Cirkvi, najmä protestantov!“ [6]

Tu je ďalší citát, ktorý preukazuje Roncalliho heretické názory: „Extrémne protikatolícka frakcia gréckej pravoslávnej cirkvi škodoradostne oznámila dohodu s anglikánskou cirkvou, v ktorej každá z nich uznala platnosť svätení tej druhej. Roncalli sa však úprimne tešil. Grékom, ktorí sa ho prefíkane spýtali, čo si o tomto ujednaní myslí, úprimne povedal: ‘Pre našich oddelených bratov nemám nič, lež pochvalu za ich zápal v podniknutí kroku k zjednoteniu všetkých kresťanov.’“ [7]

Desmond O’Grady, bývalý vatikánsky spravodaj pre denník Washington Post, informoval, že počas pôsobenia v Istanbule v r. 1944 Roncalli „predniesol kázeň o koncile, ktorý sa mal konať v povojnovom období.“ [8] Keď bol Roncalli nunciom vo Francúzsku, bol vymenovaný za pozorovateľa Svätej stolice pre kultúrnu agentúru Spojených národov, UNESCO. V júli 1951 predniesol prejav, v ktorom „hojne chválil UNESCO...“ [9] Roncalli nazval UNESCO „touto skvelou medzinárodnou organizáciou...“ [10]

Keď bol Angelo Roncalli nunciom vo Francúzsku, vymenoval slobodomurára tridsiateho tretieho stupňa a svojho blízkeho priateľa, baróna Yvesa Marsaudona, za hlavu francúzskej vetvy maltézskych rytierov, katolíckeho laického rádu.“ [11]

O JÁNOVI XXIII. SA HOVORILO, ŽE BOL SLOBODOMURÁROM

Yves Marsaudon, vyššie spomínaný francúzsky slobodomurár a autor, tiež tvrdí, že Roncalli [Ján XXIII.] sa stal slobodomurárom tridsiateho tretieho stupňa, kým bol nunciom vo Francúzsku. Mary Ball Martinezová napísala, že francúzske republikánske stráže zo svojich stanovíšť pozorovali: „...nuncia [Roncalliho] v civilnom oblečení odchádzajúceho zo svojej rezidencie, aby sa zúčastnil štvrtkových večerných stretnutí Veľkého orientu [slobodomurárskej lóže] Francúzska. Zatiaľ čo vystavenie sa takémuto dramatickému konfliktu lojálností by priemerného človeka vynervovalo, či už bol katolík alebo slobodomurár, zdá sa, že Angelo Roncalli to bral s nadhľadom.“ [12]

Časopis 30 dní tiež pred niekoľkými rokmi usporiadal rozhovor s hlavou talianskych slobodomurárov. Veľmajster Veľkého orientu Talianska sa vyjadril: „Pokiaľ ide o to, vyzerá to tak, že Ján XXIII. bol zasvätený (do slobodomurárskej lóže) v Paríži a podieľal sa práci istanbulských workshopov.“ [13]

„Msgr.“ Roncalli sa v Paríži raz zúčastnil na bankete a bol usadený vedľa ženy, ktorá bola oblečená do veľmi neslušných šiat s hlbokým výstrihom. Spoločnosť vôkol Roncalliho sa cítila trochu znepokojene. Hostia pohľadmi ostreľovali „pápežského nuncia“. Roncalli prerušil ticho tým, že s humorom vyhlásil:

„Neviem prísť na to, prečo sa všetci hostia naďalej pozerajú na mňa, úbohého, starého hriešnika, keď moja susedka, naša pôvabná spoločníčka, je oveľa mladšia a príťažlivejšia.“ [14]

Keď bol Ján XXIII. neskôr „povýšený“ do kardinálskeho kolégia, trval na tom, aby prijal červený klobúk od ateistu a notoricky protiklerikálneho socialistu Vincenta Auriola, prezidenta krajiny Francúzska, ktorého opísal ako „čestného socialistu“. [15]

Ján XXIII. sa ako kardinál rozhodol prijať svoj kardinálsky klobúk od nechválne známeho protikatolíka Vincenta Auriola

Roncalli si pred Auriolom kľakol a Ariol na Roncalliho hlavu položil kardinálsky biret. Auriol potom zavesil „širokú červenú stuhu okolo kardinálovho krku, objímajúc ho na každé líce malým medvedím objatím, ktoré formálnemu protokolu dodalo osobnú vrúcnosť.“ [16] Auriol si musel utrieť slzy vreckovkou, keď Roncalli odišiel, aby zaujal svoju novú dôstojnosť „kardinála“. [17]

Na spoločenských akciách v Paríži bolo Roncalliho (Jána XXIII.) často vidieť, ako sa socializoval so sovietskym veľvyslancom, M. Bogomolovom, napriek tomu, že Bogomolovova vláda pokračovala vo svojej predvojnovej politiky brutálneho vyhladzovania katolíkov v Rusku.

Angelo Roncalli (Ján XXIII.) sa socializuje s vrahom katolíkov

Ján XXIII. bol tiež známy ako „dobrý priateľ a dôverník“ Edouarda Herriota, tajomníka protikatolíckych radikálnych socialistov (Francúzska). [18]

Antipápež Ján XXIII. s radikálnymi socialistami

„Azda najväčším priateľom Roncalliho bol veľký starý socialista a protiklerikál Edouard Herriot.“ [19]

Ján XXIII. s Edom Herriotom a ďalšími radikálmi

Predtým, než Roncalli odišiel z Paríža, usporiadal rozlúčkovú večeru pre svojich priateľov. „Medzi hosťami boli politici pravice, ľavice a stredu, pri tejto príležitosti spojení náklonnosťou k svojmu bodrému hostiteľovi.“ [20] Keď bol Roncalli „kardinálom“ Benátok, „komunistom nedal žiadne dôvody, na základe ktorých by ho mohli kritizovať. Obvyklé protiklerikálne urážky ustúpili úctivému mlčaniu.“ [21] Zatiaľ čo bol v Benátkach, „kardinál“ Roncalli „veriacich vyzýval k tomu, aby uvítali socialistov celého Talianska, čo organizovali svoj tridsiaty druhý večierok“ v Benátkach. [22]

„Patriarcha (Ján XXIII.) dal na steny po celých Benátkach umiestniť oznamy na otvorenie tridsiateho druhého kongresu Socialistickej strany Talianska (PSI) vo februári 1957. Písalo sa na nich nasledovné: ‘Privítavam výnimočný význam tejto udalosti, ktorá je taká dôležitá pre budúcnosť našej krajiny.’“ [23]

Pápež Pius XI., Quadragesimo Anno (# 120), 15. máj 1931: „Nikto nemôže byť dobrým katolíkom a pravým socialistom zároveň.“ [24]

Roncalli raz hovoril na Benátskej radnici. Vyhlásil:

„...som rád, že som tu, aj keď tu môžu byť prítomní aj takí, čo sa nenazývajú kresťanmi, ale pre svoje dobré skutky sa za nich môžu považovať.“ [25]

Toto je nehorázne heretické.

ČINNOSTI A VYHLÁSENIA JÁNA XXIII. PO TOM, ČO BOL „ZVOLENÝ“ ZA „PÁPEŽA“ V ROKU 1958

Krátko po „zvolení“ a presťahovaní sa do Vatikánu „Ján XXIII. našiel starobylú sochu Hippolyta, protipápeža tretieho storočia. Sochu dal zreštaurovať a umiestniť pri vchod do Vatikánskej knižnice.“ [26] „Všade na Svätopeterskom námestí sa objavili sklamané tváre, keď Ján XXIII. začal so svojím prvým pápežským požehnaním, lebo sotva zdvihol ruky. Jeho znamenie kríža sa Rimanom zdalo byť žalostným gestom, lebo sa zdalo, že svojím zápästím pohybuje približne na úrovni bokov.“ [27]

„Ján XXIII. sa vyslovil, že mu je trápne, keď ho oslovujú ‘Svätosť’ [alebo] ‘Svätý Otec’...“ [28] „Ján XXIII. dlhú dobu vo svojich oficiálnych rečiach hovoril ‘ja’ namiesto ‘my’. Od pápežov sa očakáva, že budú používať ‘my’ a ‘nás’ aspoň pri oficiálnych príležitostiach.“ [29]

Keď Ján XXIII. vydal encykliku o pokání, nevyhlásil v nej žiadny pôst, dokonca ani žiadny povinný deň zdržanlivosti od jedla alebo svetských pôžitkov. [30] Ján XXIII. o sebe povedal: „Ja som pápež, ktorý neustále šliape na plyn.“ [31]

Otec Jána XXIII. bol vinohradníkom. Ján XXIII. o svojom otcovi povedal:

„Jestvujú len tri spôsoby, ako môže byť muž zruinovaný: ženy, hazard a... farmárčenie. Môj otec si z týchto troch možností vybral tú najnudnejšiu.“ [32]

JÁN XXIII. O HERETIKOCH, SCHIZMATIKOCH A NEKATOLÍKOCH

Ján XXIII. týmito slovami opísal, čo si myslel o tom, aký by mal byť postoj Druhého vatikánskeho koncilu k nekatolíckym sektám: „Nezamýšľame viesť súdny proces minulosti. Nechceme dokázať, kto mal pravdu a kto sa mýlil. Všetko, čo chceme povedať, je: ‘Zblížme sa; urobme koniec našim rozporom.‘“ [33] Jeho pokyny pre „kardinála“ Beu, hlavu koncilového Sekretariátu pre napomáhanie jednoty kresťanov, zneli: „Zatiaľ musíme dať nabok tie prvky, v ktorých sa líšime.“ [34]

Raz jeden „kongresman zrazu vyhŕkol: ‘Som baptista.’ Ján XXIII., usmievajúc sa, povedal: ‘No a ja som Ján.’ [35] Ján XXIII. povedal nekatolíkovi Rogerovi Schützovi, zakladateľovi ekumenickej komunity v Taizé (nekatolíckeho ekumenického kláštora): „Si v Cirkvi, buď v pokoji.“ Schütz zvolal: „Ale potom sme katolíkmi!“ Ján XXIII. povedal: „Áno; už nie sme oddelení.“ [36]

Toto je nehorázne heretické.

Ján XXIII. s mladým bratom Rogerom z Taizé, nechválne známym protestantským ekumenistom, ktorému dal pred smrťou antipápež Benedikt XVI. Prijímanie

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441: „Preto [Cirkev] odsudzuje, zavrhuje a uvaľuje kliatbu na všetkých, čo sú protikladných a opačných názorov, a vyhlasuje, že sú cudzincami pre telo Krista, ktorým je Cirkev.“ [37]

Ján XXIII. vo Vatikáne prijal prvého „arcibiskupa“ Canterbury, prvého „preláta“ Episkopálnej cirkvi Spojených štátov, prvého budhistického náboženského vodcu a prvého šintoistického veľkňaza. [38]

Antipápež Ján XXIII. bol prvý nárokovateľ pápežského úradu, čo vo Vatikáne prijal šintoistického veľkňaza

Antipápež Ján XXIII. s lámom (budhistickým falošným náboženským vodcom)

Ján XXIII. raz poznamenal: „Keby som sa narodil ako moslim, verím, že by som vždy zostal dobrým moslimom, verným svojmu náboženstvu.“ [39]

Jedným z prvých činov Jána XXIII. bolo prijatie moslima Shaha z Iránu na audienciu. Keď sa Shah z Iránu chystal odísť, „Ján XXIII. mu udelil svoje požehnanie, ktoré taktne preformuloval, aby sa vyhol urazeniu mohamedánskych náboženských zásad: ‘Nech je s vami najhojnejšia priazeň všemohúceho Boha.’ [40]

Tým, že preformuloval požehnanie, Ján XXIII.: 1) odstránil Najsvätejšiu Trojicu, ktorá sa v požehnaní vzýva, aby neurazil neveriaceho; a 2) udelil požehnanie príslušníkovi falošného náboženstva. Toto je v rozpore s biblickým učením, ktoré zakazuje udeľovať požehnanie neveriacim, ako to bolo zopakované pápežom Piom XI.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (#9), 6. január 1928: „Každý vie, že samotný Ján, apoštol lásky, ktorý, zdá sa, vo svojom Evanjeliu odhaľuje tajomstvá Svätého Srdca Ježišovho a ktorý nikdy neprestal vštepovať do pamätí svojich nasledovníkov nové prikázanie ‘Milujte sa navzájom,’ celkom zakázal akýkoľvek styk s tými, čo vyznávali zohavenú a poškodenú formu Kristovho učenia: ‘Ak k vám niekto prichádza a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.’ (2 Jn 10).“ [41]

18. júla 1959 Ján XXIII. zrušil nasledovnú modlitbu: „Buď Kráľom všetkých tých, čo sú stále zahrnutý v temnote modlárstva alebo islamu.“ [42] Pápež Pius XI. vo svojom apoštolskom liste zo 17. októbra 1925 nariadil, aby sa táto modlitba verejne recitovala na sviatok Krista Kráľa. [43] Ján XXIII. z Kalendára svätých odstránil Štrnásť svätých pomocníkov a niekoľko ďalších svätých vrátane svätej Filomény.

Svätá Filoména, len jedna zo svätých odstránených z Kalendára svätých Jánom XXIII. a Pavlom VI.

Za pápeža Gregora XVI. vydala Posvätná kongregácia obradov úplné a priaznivé rozhodnutie v prospech venerácie sv. Filomény; okrem toho pápež Gregor XVI. udelil svätej Filoméne tituly: „Veľká divotvorkyňa 19. storočia“ a „Patrónka živého Ruženca“. [44] Tým istým pápežom bola v r. 1837 kanonizovaná. Kanonizácia svätého je „verejné a oficiálne vyhlásenie o hrdinskej cnosti osoby a zaradenie jeho alebo jej mena do kánonu (zoznamu alebo registra) svätých... Toto rozhodnutie Cirkvi je neomylné a nezmeniteľné.“ [45]

Ján XXIII. sa vyjadril: „...ktokoľvek, čo kričí, je nespravodlivý! Musíme mať vždy úctu k dôstojnosti človeka stojaceho pred nami a predovšetkým k slobode každého človeka.“ [46]

Nižšie je fotografia Jána XXIII. stretávajúceho sa s východnými schizmatikmi na II. vatikánskom koncile. Ján XXIII. chcel, aby sa na II. vatikánskom koncile zúčastnili duchovní „pravoslávnych“ cirkví Ruska (z ktorých mnohí boli agentmi KGB). „Pravoslávni“ povedali, že niektorí z ich duchovných sa zúčastnia za predpokladu, že na II. vatikánskom koncile nebude žiadneho odsúdenia komunizmu. A tak Ján XXIII. – iniciátor odpadlíctva II. vatikánskeho koncilu – sprostredkoval „veľkú dohodu“, ktorou bola Vatikánsko-moskevská dohoda. Vatikán sa dohodol, že na II. vatikánskom koncile komunizmus neodsúdi výmenou za to, že, dobre počúvajte, východní schizmatici budú môcť sledovať rokovania! [47] To je ale dohoda, všakže! Ján XXIII. bol jednoznačne slobodomurárom a pravdepodobne aj komunistom; bol to človek, ktorý začal obrovské sprisahanie a odpadlíctvo, ktorým je sekta II. vatikánskeho koncilu.

Ján XXIII. s východnými schizmatikmi na II. vatikánskom koncile

Ján XXIII. videl, kde budú usadení nekatolícki pozorovatelia na II. vatikánskom koncile, a vyhlásil: „Tak to nepôjde! Posaďte našich oddelených bratov blízko ku mne.“ Ako to povedal jeden potešený anglikán: „Nuž, boli sme tam – bang, v prvom rade.“ [48]

Ján XXIII. predniesol svoj otvárací prejav na koncile 11. októbra 1962:

„Hovoria, že naša éra sa v porovnaní s minulými érami zhoršuje, a správajú sa, akoby v dobe minulých koncilov bolo všetko úplným triumfom kresťanskej myšlienky a života a správnej náboženskej slobody. Cítime, že musíme nesúhlasiť s týmito prorokmi chmúrnosti, čo vždy predpovedajú katastrofu, akoby sa blížil koniec sveta. V súčasnom usporiadaní vecí nás Božia Prozreteľnosť vedie k novému usporiadaniu ľudských vzťahov...“

„...omyly miznú tak rýchlo, ako sa objavujú, ako hmla pred slnkom. Cirkev sa vždy stavala proti týmto omylom. Často ich odsudzovala s najväčšou prísnosťou. V súčasnosti však nevesta Kristova dáva prednosť použitiu lieku milosrdenstva, lež toho prísnosti. Uvažuje [Cirkev], že potreby dnešnej doby uspokojuje preukazovaním platnosti svojho učenia, lež odsudzovaním. (...) Nanešťastie, celá kresťanská rodina ešte úplne nedosiahla túto viditeľnú jednotu v pravde.“ [49]

Ako vidíme vyššie, Ján XXIII. sa vo svojom otváracom prejave na II. vatikánskom koncile vyjadril, že Cirkev sa v minulosti stavala proti omylom a odsudzovala ich, ale dnes sa už nechystá vydať žiadne odsúdenia. Vyslovil tiež herézu, že „celá kresťanská rodina ešte úplne nedosiahla túto viditeľnú jednotu v pravde.“ Po prvé, „celú kresťanskú rodinu“ tvoria len katolíci. Tvrdiť, že „celá kresťanská rodina“ zahŕňa nekatolíkov, ako to urobil Ján XXIII., je kacírstvom. Po druhé, Ján XXIII. povedal, že kresťanská rodina (ktorou je Katolícka Cirkev) „ešte úplne nedosiahla túto viditeľnú jednotu v pravde.“ Toto je heréza. Je to popretie jednoty pravej Cirkvi Kristovej, Katolíckej Cirkvi. Pravá Cirkev (Katolícka Cirkev) je vo viere jedna. Katolícka Cirkev už dosiahla a vždy si udrží „viditeľnú jednotu v pravde.“

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 4), 29. jún 1896: „Cirkev patrí z hľadiska svojej jednoty do kategórie vecí zo svojej podstaty nerozdeliteľných, hoci heretici sa ju snažia rozdeliť na mnoho častí.“ [50]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 5), 29. jún 1896: „Jeden je Boh a jeden Kristus; a jeho Cirkev je jedna a viera je jedna; a jeden ľud, spojený v pevnej jednote tela vo zväzku svornosti. Táto jednota nemôže byť porušená, ani nemôže byť jedno telo rozdelené oddelením jeho zložkových častí.“ [51]

Ján XXIII. tiež zmenil rubriky pre breviár a misál. Nariadil potlačenie leonínskych modlitieb, modlitieb, ktoré boli predpísané pápežom Levom XIII., aby sa recitovali po omši. Tieto modlitby boli tiež predpísané pápežom sv. Piom X. a pápežom Piom XI. [52] Toto zahŕňalo aj modlitbu k sv. Michalovi Archanjelovi, modlitbu, ktorá výslovne spomína bitku, ktorú Cirkev vedie proti diablovi. Ján XXIII. z omše odstránil žalm Judica me. Ján XXIII. potom potlačil Posledné Evanjelium, Evanjelium sv. Jána. Toto Evanjelium sa používa aj pri exorcizmoch. [53]

Ján XXIII. ďalej z omše eliminoval druhý Confiteor. Až po všetkých týchto zmenách zaviedol do omšového kánonu zmenu vložením mena sv. Jozefa. [54] Požiadavka mať meno sv. Jozefa umiestnené v kánone bola oficiálne zamietnutá pápežom Piom VII. 16. septembra 1815 [55] a pápežom Levom XIII. 15. augusta 1892. [56] Ďalšie väčšie zmeny týkajúce sa obety svätej omše (ktoré predchádzali úplne novej omši Pavla VI. v r. 1969) vstúpili do platnosti na prvú adventnú nedeľu roku 1964.

JÁN XXIII. O SOCIALIZME A KOMUNIZME

Ján XXIII. napísal list, v ktorom chválil Marca Sangniera, zakladateľa Sillonu. Sillon bola organizácia, ktorá bola odsúdená pápežom Piom X. Ján XXIII. o Sangnierovi napísal: „Silná príťažlivosť jeho (Sangnierových) slov, jeho duše, ma vzrušila a najživšie spomienky celej mojej kňazskej mladosti sú na jeho osobu a jeho politickú a sociálnu činnosť...“ [57]

V encyklike Jána XXIII. Mater et Magistra (o kresťanstve a sociálnom pokroku) propagoval socialistické ideály a ani len raz neodsúdil antikoncepciu alebo komunizmus. Na otázku, prečo odpovedal na pozdrav komunistického diktátora, Ján XXIII. odpovedal: „Som pápežom Jánom, nie pre akékoľvek osobné zásluhy, ale pre čin Boží, a Boh je v každom jednom z nás.“ [58] „Ján sa s komunistami veľmi dobre bavil; človek by si mohol myslieť, že sú jeho vlastnými bratmi.“ [59] Komunizmus bol 35-krát odsúdený pápežom Piom XI. a pápežom Piom XII. 123-krát. [60]

6. marca 1963 prijal Ján XXIII. na osobitnej audiencii Alekseia Adzhubeia a jeho ženu Radu. Rada bola dcérou premiéra ZSSR, Chruščova. Rada (Chruščovova dcéra) hovorila o svojom stretnutí s Jánom XXIII.: „...Alekseiovi a mne podal pár symbolických darčekov, ktoré boli určené aj pre môjho otca, a povedal: ‘...To je pre tvojho ocka.’“ [61]

Pri príležitosti svojich osemdesiatych narodenín (25. novembra 1961) dostal Ján XXIII. telegram od Chruščova vyjadrujúceho svoje „blahoželania a úprimné priania dobrého zdravia a úspechu v jeho ušľachtilých úsiliach prispieť k... mieru na zemi.“ [62]

Generálny tajomník britskej komunistickej strany, John Gollan, 21. apríla 1963 pred televíznymi kamerami povedal, že „encyklika (Pacem in terris) [Jána XXIII.] ho prekvapila a potešila“, a preto prejavil svoju „najúprimnejšiu spokojnosť na nedávnom 28. kongrese strany“. [63]

Jedným z dobrých priateľov Jána XXIII. bol komunista a výherca Leninovej ceny mieru, Giacomo Manzu. [64] Ján XXIII. povedal: „Nevidím dôvod, prečo by kresťan nemohol voliť marxistu, ak ho považuje za vhodnejšieho na nasledovanie takejto politickej línie a historického osudu.“ [65]

Katolícka Cirkev odsúdila komunizmus pri viac ako 200 príležitostiach. [66]

JÁN XXIII. CHVÁLENÝ SLOBODOMURÁRMI A KOMUNISTAMI POČAS SVOJHO „PONTIFIKÁTU“

Ján XXIII., Pacem et terris (# 6), 11. apríl 1963: „Medzi práva človeka patrí aj to, aby mohol uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo.“

Toto je heréza. Verejne uctievať falošných bohov nie je právom človeka. Toto bolo odsúdené mnohými pápežmi, ako sme prebrali v sekcii o II. vatikánskom koncile. Keď teológ Svätého ofícia, otec Ciappi, Jánovi XXIII. povedal, že jeho encyklika Pacem in terris je v rozpore s učením pápežov Gregora XVI. a Pia IX. o náboženskej slobode, Ján XXIII. odpovedal: „Nenechám sa uraziť niekoľkými škvrnami, keď väčšina z nej žiari.“ [67]

Encyklika Pacem in terris Jána XXIII. bola chválená samotnými slobodomurárskymi vodcami ako slobodomurársky dokument. Tu je len niekoľko príkladov:

Toto je citát zo Slobodomurárskeho bulletinu (Masonic Bulletin), oficiálneho orgánu Najvyššej rady 33. stupňa starobylého a uznávaného škótskeho rítu slobodomurárov pre slobodomurársky okres Spojených štátov mexických nachádzajúci sa na [ulici] Lucerna 56, Mexiko, D.F. (ročník 18, č. 220, máj 1963):

„SVETLO
VEĽKÉHO ARCHITEKTA VESMÍRU
OSVECUJE VATIKÁN“

     „Hovoriac vo všeobecnosti, encyklika Pacem in terris, adresovaná všetkým ľuďom dobrej vôle, vzbudila útechu a nádej. Aj v demokratických, aj v komunistických krajinách bola všeobecne chválená. Len katolícke diktatúry sa nad ňou mračili a prekrúcali jej ducha.“

     „Mnohé koncepty a doktríny, ktoré obsahuje, sú nám (dobre) známe. Počuli sme o nich od vychýrených racionalistických, liberálnych a socialistických bratov. Po dôkladnom zvážení významu každého slova môžeme povedať, že nehľadiac na príslovečné a typické vatikánske literárne žvásty, encyklika Pacem in terris je ráznym vyjadrením slobodomurárskej doktríny... neváhame odporučiť jej pozorné prečítanie.“ [68]

V knihe Resurgence du Temple, ktorú vydali a zostavili rytierski templári (slobodomurári), 1975:149, je zaujímavý nasledujúci citát: „Smer našej činnosti: Pokračovanie práce Jána XXIII. a všetkých tých, čo ho nasledovali na ceste k templárskemu univerzalizmu.“ [69]

JÁN XXIII. A ŽIDIA

Ján XXIII. tiež robil také veci ako zastavenie svojho auta, aby mohol požehnať židov, čo odchádzali zo svojho „sobotného“ uctievania. [70]

JÁN XXIII. ODHALIL, ŽE BOL ŽIDOM?

Ján XXIII. raz privítal nejakých židovských návštevníkov slovami: „Ja som Jozef, váš brat.“ [71] Napriek tomu, že sa tento veľmi záhadný výrok Jána XXIII. k židom často cituje, jeho význam ešte nebol vysvetlený. Myslíme si, že existuje dobré vysvetlenie jeho významu: Tento výrok Jána XXIII., „Ja som Jozef, váš brat,“ je citátom z knihy Genezis 45:4. Patriarcha Jozef, syn Jakubov, toto povedal svojim bratom, keď prišli do Egypta v čase hladomoru. Tí, čo sú oboznámení s biblickým záznamom, vedia, že Jozef bol svojimi bratmi pred mnohými rokmi predaný do otroctva, ale vystúpil na najvyššie miesto v egyptskom kráľovstve (hoci nebol jedným z nich), pretože úspešne vyložil faraónov sen. Keďže vystúpil na najvyššie miesto v kráľovstve Egypťanov, mohol slobodne rozdeľovať poklady kráľovstva podľa svojej ľubovôle – napr. svojim bratom. Svojim bratom dal hojne a zadarmo.

Keď vezmeme do úvahy dôkazy o tom, že Ján XXIII. bol slobodomurárom, že Ján XXIII. začal proces revolúcie proti Katolíckej Cirkvi na II. vatikánskom koncile a že „pontifikát“ Jána XXIII. inicioval, okrem iného, nový revolučný postoj k židom, význam jeho výroku k židom sa stáva zrejmým. Tak ako sa Jozef, ktorý nebol jedným z Egypťanov, ocitol etablovaným na samom vrchole hierarchie Egypťanov a odhalil to svojim bratom výrokom „Ja som Jozef, váš brat,“ Ján XXIII. židom povedal, že je „Jozef, váš brat“, pretože bol v skutočnosti židovským infiltrátorom etablovaným na úplne najvyššom mieste v hierarchii kresťanov (alebo to tak aspoň vyzeralo). Bol to krycí spôsob Jána XXIII., ako odhaliť, kým v skutočnosti bol: sprisahaneckým antipápežom v službách nepriateľov Cirkvi.

Tesne pred svojou smrťou Ján XXIII. zložil nasledovnú modlitbu za židov. Táto modlitba bola Vatikánom potvrdená ako dielo Jána XXIII. [72]

„Dnes si uvedomujeme, akí sme boli počas stáročí slepí a ako sme si neuvedomovali krásu vyvoleného národa a čŕt našich uprednostnených bratov. Sme vi vedomí božského znaku Kaina umiestneného na našom čele. V priebehu stáročí náš brat, Ábel, krvácajúci a v slzách na zemi pre našu vinu ležal, len preto, lebo sme zabudli na Tvoju lásku. Odpusť nám naše neoprávnené odsúdenie židov. Odpusť nám, že tým, že sme ich ukrižovali, sme po druhý raz ukrižovali Teba. Odpusť nám. Nevedeli sme, čo sme robili.“ [73]

Ján XXIII. hovorí, že židia sú stále vyvoleným národom, čož je heretické. Výraz „vierolomní židia“ (perfidis Judæis) bol výrazom používaným katolíkmi v liturgii Veľkého piatku, kým ho Ján XXIII. v r. 1960 neodstránil. [74] Slovo vierolomný (perfídny) znamená „neverný“. „Na Veľký piatok, r. 1963, kardinál, ktorý bol celebrantom vo Svätopeterskej bazilike, povedal staré slová (vierolomní židia) zo sily zvyku. Ján XXIII. uctievateľov ohromil tým, že ho zastavil uprostred jeho slov slovami: ‘Prednes to znova po novom.’“ [75]

Pápež Benedikt XIV., A Quo Primum, 14. jún 1751: „Ďalšou hrozbou pre kresťanov bol vplyv židovskej nevery... Iste to nie je nadarmo, že Cirkev ustanovila všeobecnú modlitbu, ktorá sa ponúka za neveriacich židov od východu Slnka až po jeho západ, aby Pán Boh stiahol závoj z ich sŕdc, žeby mohli byť zachránení z ich temnoty do svetla pravdy.“ [76]

Ján XXIII. povedal nedávno pokrstenému židovskému chlapcovi: „Tým, že sa stávaš katolíkom, nestávaš sa menej židom.“ [77] V noc smrti Jána XXIII. sa hlavný rabín Ríma a iní vodcovia židovskej komunity zhromaždili so státisícmi ľudí na Námestí svätého Petra, aby smútili. [78]

Alden Hatch, autor knihy A Man Named John: The Life of John XXIII. (Muž menom Ján: Život Jána XXIII.), sa o Jánovi XXIII. vyjadril: „...istotne sa žiadny (z predošlých pápežov) tak nedotkol sŕdc ľudí všetkých vierovyznaní – a žiadneho vierovyznania. Vedeli totiž, že ich miloval bez ohľadu na to, čím boli alebo v čo verili.“ [79]

SMRŤ JÁNA XXIII.

Po jeho smrti Vatikán poslal po Gennara Gogliu, ktorý so svojimi kolegami nabalzamoval Jána XXIII. Goglia vstrekol do zápästia a žalúdka Jána XXIII. desať litrov balzamujúcej tekutiny, aby neutralizoval akékoľvek zahnívanie. [80] Toto vysvetľuje, prečo sa telo Jána XXIII. nerozložilo ako normálne telá. V januári 2001 bolo telo Jána XXIII. exhumované a uložené do novej nepriestrelnej kryštálovej rakvy teraz vystavenej v Bazilike sv. Petra. Tvár a ruky Jána XXIII. boli tiež pokryté voskom. [81]

VYJADRENIA SLOBODOMURÁROV, KOMUNISTOV A NEKATOLÍKOV CHVÁLIACICH JÁNA XXIII. PO JEHO SMRTI

Po smrti Jána XXIII. boli do Vatikánu zaslané mnohé dokumenty od komunistov, slobodomurárov a židov vyjadrujúce smútok nad smrťou Jána XXIII. Ľudia ako „Fidel Castro a Nikita Chruščov posielali správy chvály a smútku.“ [82]

Z vydania Reportér (The Reporter, El Informador) zo 4. júna 1963:

„Veľká západomexická lóža slobodných a uznávaných murárov oznamuje pri príležitosti úmrtia Jána XXIII. svoj zármutok nad odchodom tohto veľkého muža, ktorý zrevolucionizoval idey, myšlienky a formy rímskokatolíckej liturgie. Jeho encykliky Mater et Magistra a Pacem in Terris zrevolucionizovali koncepty uprednostňujúce ľudské práva a slobodu. Ľudstvo stratilo veľkého muža a my, murári, uznávame jeho vznešené princípy, jeho humanitárstvo a to, že bol veľkým liberálom.

Guadalajara, Jal., Mexiko, 3. júna 1963      

Dr. Jose Guadalupe Zuno Hernandez“ [83]

Charles Riandey, zvrchovaný veľmajster tajných spoločností, sa vo svojom predslove ku knihe Yvesa Marsaudona (štátneho veľvyslanca Najvyššej rady francúzskych tajných spoločností) vyjadril:

„Na pamiatku Angela Roncalliho, kňaza, arcibiskupa Messamaris, apoštolského nuncia v Paríži, kardinála Rímskej Cirkvi, patriarchu Benátok, pápeža pod menom Ján XXIII., ktorý nám ráčil dať svoje požehnanie, svoje porozumenie a svoju ochranu.“ [84]

Druhý predslov knihy bol adresovaný „jeho vznešenému následníkovi, Jeho Svätosti, pápežovi Pavlovi VI.“ [85]

Vysokopostavený slobodomurár, Carl Jacob Burckhardt, napísal v Journal de Geneve: „Kardinála Roncalliho dobre poznám. Bol to deista a racionalista, ktorého sila nespočívala v schopnosti veriť v zázraky a venerovať posvätné.“ [86]

HERETIK NEMÔŽE BYŤ PLATNÝM PÁPEŽOM

Ako sme už videli, Katolícka Cirkev učí, že heretik nemôže byť platne zvoleným pápežom, keďže heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi. Fakty, ktoré sme tu predložili, dokazujú, že Ján XXIII., človek, ktorý zvolal II. vatikánsky koncil a odštartoval odpadlícku koncilovú cirkev, bol jednoznačne heretikom. Nebol platným pápežom. Angelo Roncalli (Ján XXIII.) bol nekatolícky, sprisahanecký antipápež, ktorý odštartoval odpadlíctvo II. vatikánskeho koncilu.

OHROMUJÚCE PARALELY MEDZI PROTIPÁPEŽOM JÁNOM XXIII. VEĽKEJ ZÁPADNEJ SCHIZMY A ANTIPÁPEŽOM JÁNOM XXIII. II. VATIKÁNSKEHO KONCILU

Menu „Ján“ sa pápeži päťsto rokov vyhýbali, pretože posledný muž, ktorý ho mal, bol nechválne známy protipápež Ján XXIII. (Baldassare Cossa) Veľkej západnej schizmy. Paralely medzi prvým antipápežom Jánom XXIII. (Baldassare Cossom) a druhým (Angelo Roncallim) sú do očí bijúce:

My veríme, že podobnosti medzi prvým antipápežom Jánom XXIII. a druhým nie sú čírou zhodou náhod. Prvý antipápež Ján XXIII. bol tiež posledným protipápežom, ktorý panoval z Ríma. Naznačoval symbolicky Angelo Roncalli, nedávny antipápež Ján XXIII., tým, že si zvolil toto meno, že pokračuje v línii antipápežov panujúcich z Ríma?

Kardinál Heenan, ktorý bol prítomný na konkláve z roku 1958, ktoré nám dalo Jána XXIII., raz spomenul: „O voľbe pápeža Jána nebolo žiadne veľké tajomstvo. Bol zvolený preto, lebo bol veľmi starým človekom. Jeho hlavnou úlohou bolo urobiť z Msgr. Montiniho (neskôr Pavla VI.), arcibiskupa Milána, kardinála, aby mohol byť zvolený v ďalšom konkláve. Taký bol plán a presne sa vykonal.“ [87]

Ján XXIII. s „kardinálom“ Richardom Cushingom z Bostonu, človekom, ktorý nazval dogmu mimo Cirkvi niet spásy „nezmysel“, a niekdajším B'nai B'rith (slobodomurári) mužom roka. Všimnite si tiež možné slobodomurárske podanie rúk.

Ján XXIII. sa škerí ako zločinný náboženský gangster, ktorým bol

Poznámky pod čiarou k 13. kapitole: