Biblia neučí sola scriptura

2. list Tesaloničanom 2:15 – „Tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa podania, ktorému ste sa naučili, či už slovom a či naším listom.“

The First Use of The Bible; Sola Scriptura vs. Ancient Literacy Rates; Is the King James Bible Infallible?

Podľa protestantov Biblia učí, že Písmo (písané Božie slovo) je pre kresťana jediným pravidlom viery. Spolu s ospravodlivením iba vierou (sola fide) bolo iba Písmo (sola scriptura) jedným z hlavných princípov protestantskej „reformácie“.

Avšak pravdou je, že Biblia neučí, že Písmo je pre kresťana jediným pravidlom viery. Dozvieme sa, že Biblia učí, že aj Písmo, aj apoštolská Tradícia sú zdrojmi Kristovho zjavenia a že človek musí spolu s Cirkvou prijať oboje. Preto Katolícka Cirkev vždy učila, že existujú dva zdroje božského zjavenia (Sväté Písmo a svätá Tradícia) a že Cirkvi ustanovenej Ježišom Kristom bola daná právomoc určovať pravý význam Písma i Tradície.

JEŽIŠ HOVORÍ, ŽE ČLOVEK MUSÍ POČÚVAŤ CIRKEV, ČOŽ BY NIKDY NEPOVEDAL, KEBY BIBLIA UČILA „IBA PÍSMO“

Ak je Biblia jediným pravidlom viery pre kresťana, potom by logicky Cirkev pravidlom viery pre kresťana nebola. Avšak Biblia jasne učí, že človek musí počúvať Cirkev.

Evanjelium podľa Matúša 18:17 – „Keby ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“

Evanjelium podľa Lukáša 10:16 – „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“

Toto učenie Ježiša, že človek musí počúvať Cirkev pod hrozbou, že bude považovaný za pohana, vyvracia celú myšlienku „iba Písmo“.

Evanjelium podľa Jána 15:20 – „...ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše.“

List Hebrejom 13:17 – „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami...“

BIBLIA UČÍ, ŽE CIRKEV, NIE BIBLIA, JE PILIEROM A OPOROU PRAVDY

1. list Timotejovi 3:15 – „...ale ak sa omeškám, aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“

Ako povedal jeden bývalý protestantský duchovný (ktorý si nakoniec uvedomil bludnosť protestantizmu): „Keby som tento verš [1 Tim 3:15] písal ako protestant, povedal by som, že Biblia, nie Cirkev, je stĺpom a oporou pravdy. Ale svätý Pavol hovorí, že to je Cirkev. To znamená, že Cirkev musí byť práve tak rovnako neomylná ako Biblia a že musí predstavovať niečo jedinečné spôsobom, akým prezentuje pravdu Ježiša Krista.“

Jedinečná úloha Cirkvi je taká, že presnými termínmi a dogmami vykladá pravý význam Písma i Tradície, čož Biblia nemala v úmysle vo všetkých svojich častiach. Okrem toho, ak je Cirkev neomylná a stĺpom pravdy, zjavne musí existovať spôsob, ako rozpoznať jej neomylné učenie prostredníctvom nepretržitého nástupníctva autority, ktorá má chrániť pravdu a uplatňovať svoju autoritu.

BIBLIA UČÍ, ŽE HOVORENÉ SLOVO JE „BOŽÍM SLOVOM“ DODATOČNE K PÍSANÉMU SLOVU

Bežným mylným názorom u protestantov je, že „Božie slovo“ sa vzťahuje výlučne na Bibliu. Pravdou je, že Biblia opakovane nazýva ústnu (hovorenú) tradíciu „Božím slovom“. (Sám Ježiš Kristus je tiež označený za „Božie slovo“ v 1. kapitole Evanjelia podľa Jána a v Liste Hebrejom 11:3). Tým, že Biblia opisuje ústnu tradíciu ako „Božie slovo“, naznačuje, že apoštolská ústna tradícia je neomylná; a že spolu s Písmom predstavuje jeden zo zdrojov zjavenia Ježiša Krista, ktorý sa musí prijať.

2. list Tesaloničanom 2:13 – „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste prijali Božie slovo, ktoré ste počuli od nás, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich.“

Sv. Pavol sa jasne zmieňuje o ústnej (hovorenej) tradícii.

List Kolosanom 1:4-6 – „...pre nádej, ktorú máte uloženú v nebi, o ktorej ste už počuli v pravdivom slove Evanjelia, ktoré prišlo k vám, tak, ako je aj na celom svete prináša ovocie a rastie, tak aj u vás odo dňa, čo ste počuli a spoznali Božiu milosť v pravde.“

Hovorené slovo sa tu opisuje ako „slovo pravdy“ a Evanjelium. Zmienka o „slove“, ktoré prišlo do celého sveta, potvrdzuje, že táto pasáž sa vzťahuje na hovorené slovo a nie na Bibliu, pretože v tom čase sa to nedalo o Biblii povedať.

Evanjelium podľa Jána 17:20 – „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa...“

Ježiš sa modlí za tých, čo uveria prostredníctvom „slova“ jeho apoštolov. No len zopár z jeho apoštolov napísalo do Biblie slová. Väčšina z nich to neurobila. „Ich slovo“, prostredníctvom ktorého ľudia uveria, teda musí byť ich kázanie a odovzdávanie ústnej tradície, nie ich spisy.

Evanjelium podľa Lukáša 8:11-13 – „Podobenstvo znamená toto: Semeno je Božie slovo. Na kraji cesty, to sú tí, čo počúvajú, ale potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neuverili a neboli spasení. Na skale, to sú tí, čo keď počúvajú, s radosťou prijímajú slovo, ale tí nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky odpadajú.“

Tu sa hovorené slovo jasne opisuje ako „Božie slovo“.

Evanjelium podľa Lukáša 4:44-5:1 – „A kázal [Ježiš] v galilejských synagógach. A stalo sa, že keď sa naň tlačil zástup, aby počúval Božie slovo, stál pri Genezaretskom jazere.“

Evanjelium podľa Lukáša 3:2 – „...za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznelo na púšti Božie slovo nad Jánom, synom Zachariáša.“

Toto sa vzťahuje na zjavenie zadelené sv. Jánovi Krstiteľovi.

Skutky apoštolov 4:31 – „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“

BIBLIA UČÍ, ŽE ÚSTNA TRADÍCIA SA MUSÍ PRIJAŤ SPOLU S PÍSMOM

Nasledujúce pasáže úplne vyvracajú myšlienku „samotné Písmo“. Dokazujú, že Biblia učí, že aj apoštolská tradícia sa musí prijať. Túto apoštolskú tradíciu odovzdal Ježiš apoštolom, no nie každú jej časť nutne výslovne zapísali do Biblie. Napríklad v Júdovom liste 1:9 čítame:

„Keď sa archanjel Michal v rozhovore s diablom prel o Mojžišovo telo, neodvážil sa vyniesť rúhavý výrok, ale povedal: ‘Nech ťa Pán potrestá.’“

Tento spor medzi diablom a archanjelom Michalom nie je v Biblii nijak podrobne opísaný. Autor vychádza z Tradície. Nasledujúce pasáže z Nového zákona potvrdzujú katolícke učenie o nevyhnutnosti prijímať aj Písmo, aj Tradíciu.

2. list Tesaloničanom 3:6 – „Bratia, prikazujeme vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa podania, ktoré prijal od nás.“

2. list Tesaloničanom 2:15 – „Tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa podania, ktorému ste sa naučili, či už slovom a či naším listom.“

Toto jasne dokazuje, že samotná Biblia učí, že nie všetko, v čo sa musí veriť, je spísané, ale niečo z toho sa odovzdáva ústnou tradíciou.

2. list Timotejovi 2:1-2 – „Ty sa teda, syn môj, upevňuj v milosti, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných.“

1. list Korinťanom 11:16 – „Ak by sa však niekto chcel hádať, my to nemáme vo zvyku a ani Božie cirkvi.“

1. list Korinťanom 11:23 – „Veď som dostal od Pána to, čo som vám aj odovzdal...“

1. list Korinťanom 15:2-3 – „...a prostredníctvom ktorého dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem...“

Ako dokazujú tieto pasáže, Ježišovo odsúdenie „ľudskej tradície“ (Mt 15:9; Mk 7:8 atď.) nemalo nič spoločné s pravou apoštolskou tradíciou, o ktorej Biblia hovorí, že ju musíme prijať. Ježiš odsudzoval človekom vytvorené praktiky farizejov.

CIRKEV EXISTOVALA DESAŤROČIA PREDTÝM, ČO SA BIBLIA VÔBEC DOKONČILA

Podľa učencov bola posledná kniha Biblie (Kniha Zjavenia) napísaná najskôr v r. 68 po Kristovi a najneskôr v r. 95 po Kristovi. Ježiš Kristus vystúpil na nebesia približne v r. 33 po Kristovi. Čiže bez ohľadu na to, aký názor zaujmete v súvislosti s dátumom vzniku Knihy Zjavenia, niet pochýb o tom, že Kristova Cirkev existovala a pôsobila už desaťročia (30 až 60 rokov) predtým, čo sa Biblia vôbec dokončila. Kto teda viedol kresťanov v tomto období? Ako presne vedeli, v čo majú veriť a čo majú robiť, aby boli spasení? Bola to Cirkev, ktorá ich učila.

Bola to Cirkev, ktorá od najranejších dní slúžila ako pravidlo viery pre kresťanov. O doktrinálnych otázkach a rozhodnutiach sa rozhodovalo celú generáciu predtým, čo sa Biblia vôbec dokončila. Je to teda fakt, že Biblia nebola a nemohla byť jediným pravidlom viery. Cirkev totiž oficiálne určila, presne ktoré knihy tvoria Bibliu, až o ďalších 300 rokov neskôr.

O BIBLICKOM KÁNONE SA DEFINITÍVNE ROZHODLO AŽ V 4. STOROČÍ

Toto je kľúčová vec. V prvých troch storočiach po Kristovi sa viedli spory o presnom zložení Biblie. Oficiálny zoznam biblických kníh (nazývaný kánon) nebol všade rovnaký. Niektoré knihy, ktoré sa v niektorých lokalitách považovali za súčasť Biblie, sa inde upodozrievali alebo odmietali.

Napríklad Didaché, Barnabášov list, Prvý Klimentov list a Hermov pastier sa v niektorých prípadoch považovali za vnuknuté Písmo a používali sa na verejných bohoslužbách. ^[1] Hoci išlo o veľmi dôležité staroveké diela, ktoré v mnohých ohľadoch vyjadrovali pravú kresťanskú tradíciu, Cirkev nakoniec vyhlásila, že tieto spisy v skutočnosti nie sú súčasťou Biblie. Táto otázka sa všeobecne nevyriešila a neobjasnila, kým autorita Katolíckej Cirkvi nevyniesla rozsudok o zozname kníh. K tomuto došlo na synodách v Ríme (382), Hippo (393) a Kartágu (397).

Predtým, ako Cirkev vyniesla svoje rozhodnutie, existovalo mnoho pochybností aj o 2. Petrovom liste, Júdovom liste, Liste Hebrejom, 2. a 3. Jánovom liste a o Knihe Zjavenia – všetky tieto boli nakoniec zaradené do Biblie. V skutočnosti „najstarší preživší zoznam kresťanských kníh je Muratoriánsky kánon približne z r. 150. Tento fragment zahŕňa všetky knihy Nového zákona okrem Listu Hebrejom, Jakubovho listu, 1. a 2. Petrovho listu a ku kanonickým [k súčasti Písma] zarátava aj Petrovu apokalypsu a Hermovho pastiera, pričom oboje nakoniec do definitívneho kánonu Cirkvi nevpustili.“ ^[2]

Kolovali aj nepravé evanjeliá, ako napríklad Evanjelium podľa Petra, Evanjelium podľa Tomáša a iné. Tieto Cirkev odmietla a nezaradila do Písma.

Keďže protestanti odmietajú autoritu Katolíckej Cirkvi, vôbec nijako nemôžu s istotou (t. j. neomylne) určiť, ktoré knihy tvoria Bibliu. Biblia neprichádza so zoznamom obsahu. Ten pridal onen, čo vydal vašu verziu Biblie. Biblia nám nehovorí, ktoré knihy sú vnuknuté a koľko kníh sa v nej nachádza. Okrem toho aj keby sa v jednej knihe spomínali ostatné knihy ako vnuknuté, podľa akých kritérií by človek mohol určiť, že práve táto kniha je vnuknutá? Aby sme dospeli k neomylnému zoznamu kníh, musí existovať neomylná autorita mimo Biblie. Tou je Cirkev. Teda ak niekto odmieta neomylnú autoritu Cirkvi a drží sa len Písma, je neschopný určiť, či má pravé knihy.

Známy protestantský učenec R. C. Sproul bol, čeliac tuto problému, dotlačený k tvrdeniu, že Biblia je „omylná zbierka neomylných kníh.“ Ak sa nad tým dôkladne zamyslíte, omylná zbierka neomylných kníh je rozpor. Logicky vám z toho vyplynie omylná Biblia. Toto dokazuje, že protestanti nemôžu logicky trvať na tom, že ich Biblia je neomylná; nemôžu totiž s istotou vedieť, či vôbec majú správne knihy.

Názorným príkladom v tomto ohľade je skutočnosť, že Martin Luther a jeho bratia protestanti po odlúčení od Katolíckej Cirkvi odstránili z Biblie celých sedem kníh. Odstránili Knihu Tobiáš, Knihu Judita, Knihu múdrosti, Knihu Sirachovcovu, Knihu proroka Barucha, Prvú i Druhú knihu Machabejcov, ako aj časti Knihy Ester a Knihy proroka Daniela. Preto majú protestantské Biblie (dodnes) 66 kníh, kým katolícke Biblie majú 73. Martin Luther a protestanti prikročili k tomuto radikálnemu rozhodnutiu vyňať týchto sedem kníh z Biblie napriek tomu, že takmer všeobecne sa uznávali za súčasť Biblie už viac ako tisícročie.

Okrem toho sa sedem kníh, ktoré protestanti odstránili, nachádza v Septuaginte. Septuaginta je grécky preklad Starého zákona, ktorý dokončili zopár storočí pred narodením Ježiša Krista. Niekto by sa mohol spýtať: čo je na Septuaginte také dôležité? Nuž, ako sme už spomenuli v časti o očistci, Nový zákon cituje zo Starého zákona približne 350-krát – a približne 300 z týchto citátov je zo septuagintskej verzie. To znamená, že autori Nového zákona uznávali septuagintskú verziu Starého zákona, a teda aj sedem kníh, ktoré protestanti odmietli.

Treba tiež poznamenať, že autorstvo biblických kníh neurčila Biblia, ale Tradícia a Cirkev. Napríklad v Evanjeliu podľa Matúša sa neuvádza, kto ho napísal. Práve z Tradície a od Cirkvi vieme, že ho napísal Matúš. Keďže Písmo mlčí o tom, kto napísal Evanjelium podľa Matúša, protestantská logika by od človeka vyžadovala záver, že je ide o otvorenú otázku.

Okrem toho, rýdzo učenecké metódy týkajúce sa Písma by bez vedenia Cirkvi nikoho nepriviedli k správnemu biblickému kánonu. Napríklad List Filemonovi neobsahuje črty iných kníh Nového zákona. List Filemonovi neobsahuje posolstvo o spáse. Je to len správa a prosba týkajúce sa utečeneckého otroka. Skutočnosť, že sa v ňom tvrdí, že za svojho autora má Pavla, nie je dostatočná na to, aby sme dokázali, že je súčasťou Písma, lebo toto by mohol tvrdiť akýkoľvek dokument a nie všetky Pavlove listy boli zaradené do Biblie.

HERETICI OD POČIATKU CIRKVI CITOVALI A ZNEUŽÍVALI PÍSMO, ABY VYTVORILI SEKTY A ŠÍRILI HERÉZY

Vo 4. storočí Cirkev bojovala s arianizmom. Táto heréza takmer zamorila celú Cirkev. Ariánstvo popieralo božstvo Ježiša Krista. Tvrdilo, že Boží Syn neexistoval od večnosti, ale že ho v určitom časovom okamihu stvoril Otec. Vyjadrenie tejto herézy bolo často rafinované a chytré a ariáni sa odvolávali na viaceré pasáže z Biblie, aby sa pokúsili dokázať svoje tvrdenie, že Ježiš nie je skutočným Bohom.

„...čoskoro sa ukázalo, že skutočným problémom bude predložiť vyhlásenie kresťanskej viery, ktoré by absolútne a jednoznačne vylúčilo arianizmus. Ariánski učenci mali svoj vlastný výklad pre každú biblickú pasáž týkajúcu sa Kristovho božstva. Každý jeden privedený pred koncil od nich zisťoval ozajstný príval šepotu, žmurkania, prikyvovania a gest, ktoré nemými náznakmi vyjadrovali to, že ho môžu s istotou prijať ako súčasť koncilového vyznania viery, keďže preňho majú ariánske vysvetlenie. Bolo treba nájsť výraz, ktorému by sa nemohli vyhnúť.“ (Warren H. Carroll, Dejiny kresťanstva (A History of Christendom), 2. zväzok, Front Royal, VA: Christendom College Press, 1987, s. 11.)

Chápajúc Písma vo svetle apoštolskej Tradície, Katolícka Cirkev bola schopná na Nicejskom koncile v r. 325 odsúdiť ariánsku herézu a správne vysvetliť biblické pasáže, ktoré ariáni zneužívali. Vyhlásila, že Ježiš je pravý Boh rovný Otcovi, a aby tak urobila spôsobom, ktorý vylučoval akúkoľvek ariánsku dvojznačnosť, použila výraz, ktorý sa v Písme nenachádza. Vyhlásila, že Ježiš Kristus, Boží Syn, je homoousios (konsubstanciálny alebo „jeden v bytí“) s Otcom. Toto vyjadrovalo pravý význam učenia Písma o osobách Trojice a obrátilo v trosky ariánsku herézu, ktorá sa snažila svojej kacírskej predstave prispôsobiť každú pasáž Písma.

BIBLIA SA MOHLA MASOVO ŠÍRIŤ AŽ OD 15. STOROČIA

Pred vynájdením tlačiarenského stroja v 15. storočí bolo rozmnožovanie Biblie prácne a bolestivo starostlivé. Muselo sa to robiť ručne. Táto náročnosť v spojení s obecnou negramotnosťou mala za následok, že počas prvých 15 storočí existencie Cirkvi malo Bibliu len málo ľudí. Ponechal by Boh svoju Cirkev bez prostriedkov na masovú produkciu jediného pravidla viery počas prvých 1500 rokov jej existencie? Zjavne nie. Takáto predstava je ridikulózna a sama sa vyvracia. V prvom tisícročí bola pravidlom viery pre kresťanov Cirkev. Tak je to aj dnes. Cirkev predstavuje bezprostredné pravidlo viery, ktoré poskytuje pravdivé chápanie Písma a Tradície, ktoré predstavujú dva zdroje zjavenia Ježiša Krista.

PÔVODNÉ BIBLICKÉ RUKOPISY UŽ NIE SÚ DOSTUPNÉ

Pôvodné rukopisy Biblie už neexistujú. Máme kópie originálov, nie však originálne Písma. Kde teda Biblia učí, že kópie originálov budú ochránené pred chybou a budú slúžiť ako jediné pravidlo viery pre kresťana? Biblia ani len neučí, že je jediným pravidlom viery pre kresťana; a protestanti rozhodne nemôžu dokázať, že by sa v nej písalo, že kópie budú chránené pred chybou; pretože sa to tam nikde nepíše. (Okrem toho to boli katolíci, predovšetkým mnísi, ktorí zachovali Bibliu tým, že ju kopírovali.) Ak protestant tvrdí, že Boh sa postaral o to, aby bolo slovo chránené v procese kopírovania, potom sa pohybuje mimo rámca typu iba Biblia. Pripúšťa, že Boh preniesol ochranu svojho učenia a svojho slova na autority a na ľudí mimo Biblie (napr. na Cirkev). Ak sa to môže vzťahovať na písané slovo, môže sa to vzťahovať aj na jeho ústne učenie (Tradíciu).

BIBLIA UČÍ, ŽE JEŽIŠ POVEDAL A UROBIL NESPOČETNÉ MNOŽSTVO VECÍ, KTORÉ SA DO BIBLIE NEZAPÍSALI

Evanjelium podľa Jána 20:30 – „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.“

Evanjelium podľa Jána 21:25 – „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného, čo – keby sa to malo jednotlivo popísať – myslím, že ani na celom svete by nebolo miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať. Amen.“

Nie všetko, čo Ježiš povedal a naučil apoštolov, sa zapísalo do Biblie. To je jasné.

JEŽIŠ SVOJIM APOŠTOLOM PRIKÁZAL, ABY HLÁSALI EVANJELIUM, NIE ABY PÍSALI

S výnimkou príkazu, ktorý dostal sv. Ján, aby napísal Knihu Zjavenia, Ježiš nikomu neprikázal, aby niečo napísal. Skôr im prikázal hlásať jeho Evanjelium a krstiť.

Evanjelium podľa Marka 16:15-16 – „A povedal im: ‘Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.’“

Evanjelium podľa Matúša 28:19-20 – „‘Choďte teda, zo všetkých národov robte učeníkov, krstiac ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.’“

Ak je písané slovo Biblie jediným pravidlom viery, ako tvrdia protestanti, potom by im Ježiš prikázal, aby písali a zakladali kluby čítania Biblie. On však nič také neurobil. Ježiš im prikázal, aby prostredníctvom hovoreného slova, prostredníctvom kázania učili celú jeho pravdu všetky národy. Tieto jednoduché úvahy dokazujú, že protestantský postoj sola scriptura (t. j. iba Písmo) je úplne bludný.

BIBLIA NEUČÍ, ŽE OSOBNÝ VÝKLAD PÍSMA BOL TÝM, ČO JEŽIŠ ZAMÝŠĽAL

Skutky apoštolov 8:30-31 – „Keď Filip pribehol a počul, že číta proroka Izaiáša, opýtal sa: ‘A aj rozumieš, čo čítaš?’ On odvetil: ‘Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?’ I poprosil Filipa, aby nastúpil a sadol si vedľa neho.“

Asi toľko k protestantskej predstave, že kto číta Písmo, bude automaticky osvietený Bohom. Dozvedáme sa, že učenie Biblie takéto nie je.

Kniha Nehemiášova 8:8 – „A čítali z knihy, z Božieho zákona, stať za staťou a vykladali zmysel, takže ľudia rozumeli tomu, čo sa prečítalo.“

2. Petrov list 1:20 – „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad.“

KEĎ PAVOL ČELIL DOKTRINÁLNEJ DILEME V 15. KAPITOLE SKUTKOV APOŠTOLOV, OBRÁTIL SA NA CIRKEV, NIE BIBLIU

Skutky apoštolov 15:1-2 – „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: ‘Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.’ A keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema.’“

Keď Pavol v 15. kapitole Skutkov apoštolov stál pred doktrinálnou dilemou, neobrátil sa na Bibliu, ale obrátil sa na vedenie Cirkvi.

Tuná je niekoľko ďalších príkladov z Biblie, kde sa učenia alebo pokyny získali ústnym podaním a tradíciou, nie čítaním Biblie.

1. list Korinťanom 11:34 – „Ostatné zariadim, keď prídem.“

2. Jánov list 1:12 – „Mnoho by som vám mal písať; nechcel som to zveriť papieru a atramentu, lebo dúfam, že sa dostanem k vám porozprávame sa tvárou v tvár, aby naša radosť bola úplná.“

NÁMIETKA: PROTESTANTI HOVORIA, ŽE 2. LIST TIMOTEJOVI 3:15-17 UČÍ „IBA PÍSMO“

2. list Timotejovi 3:15-17 – „Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“

Táto pasáž neučí len Písmo. Učí, že celé Písmo je vnuknuté. Učí, že celé Písmo je užitočné. Učí, že Písmo človeka pripravuje na dobré skutky. Protestanti však poukazujú na tú časť, kde sa píše, že Božiemu človeku umožňuje, aby bol zriadený na všetky dobré skutky. Tvrdia, že tieto slová učia o sebestačnosti Písma: že nič iné netreba. Toto vyvracajú viaceré fakty.

Vyvracia sa to predovšetkým, keď preberieme verše s podobným znením. V skutočnosti nám stačí vrátiť o niekoľko veršov späť do predchádzajúcej kapitoly, aby sme našli príklad, ktorý to dokazuje.

2. list Timotejovi 2:21 – „Kto sa od tohto [zlých skutkov] očistí, bude nádobou na vznešené ciele, posvätenou, užitočnou Pánovi, pripravenou na každé dobré dielo.“

Biblia hovorí, že ak sa človek očistí od istých zlých skutkov, bude pripravený na „každé dobré dielo.“ Ide o to isté slovné spojenie ako v 2. liste Timotejovi 3:17. Určite to neznamená, že očistenie sa od týchto zlých skutkov samo osebe stačí na každý dobrý skutok. Dokonca aj protestanti by povedali, že takýto človek bude musieť ešte prijať Ježiša, dbať na autoritu Písma a zdržať sa ďalších vecí. Toto je teda ukážkový príklad toho, ako protestanti zneužívajú a nesprávne chápu slovné spojenie z 2. listu Timotejovi 3:17. To, čo obaja hovoria, predpokladá (považuje za samozrejmé) vernosť iným kresťanským ideálom a kresťanskému základu.

Inými slovami, ak je človek kresťanom a uznáva autoritu ustanovenú Kristom a ak sa očistí od týchto vecí, bude pripravený na všetky dobré diela. Podobne, ak je človek kresťanom a uznáva Cirkev, Tradíciu atď., potom ho poznanie Písem pripraví na všetky dobré skutky. V 2. liste Timotejovi 3:17 sa neučí len o Písme. Tuná je ďalší dôkaz:

Jakubov list 1:3-4 – „...veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali.“

Znamená to, že ak sme trpezliví, nič iného nepotrebujeme, ani Písmo, ani Cirkev, ani nič iné? Samozrejme, že nie. Predpokladá to kresťanský život a prijatie celého kresťanského zriadenia (Biblie, Tradície, Cirkvi atď.).

BIBLIA VÝSLOVNE VARUJE PRED ZNEUŽÍVANÍM PÍSEM NA VYTVÁRANIE FALOŠNÝCH UČENÍ, KTORÉ VEDÚ DO ZÁHUBY

2. Petrov list 3:15-16 – „A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná, tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí; v ktorých sú niektoré miesta ťažko zrozumiteľné a ktoré neučení a neutvrdení ľudia prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu.“

Zaujímavé je, že toto napomenutie o prekrúcaní Písma k vlastnému zatrateniu sa nachádza v liste sv. Petra, toho, ktorý bol vyvolený za prvého pápeža. Práve sv. Peter varuje pred zneužívaním spisov sv. Pavla. Sú to Pavlove spisy, ktoré protestanti najčastejšie zneužívajú a nesprávne chápu a prostredníctvom ktorých vymýšľajú bludné náuky, ako napríklad ospravodlivenie len z viery a len z Písma.

IBA PÍSMO (SOLA SCRIPTURA) JE MYŠLIENKA, KTORÁ SA STALA POPULÁRNOU AŽ V 16. STOROČÍ.

Myšlienka typu iba Písmo bola v ranej Cirkvi neznáma. Všetky staroveké miestne cirkvi uznávali hierarchickú štruktúru Cirkvi a úlohu Tradície a cirkevnej autority pri chápaní Písem. Tu sú len štyri citáty slávnych cirkevných otcov, ktoré to dokazujú.

Sv. Ján Zlatoústy, Homílie o Druhom liste Tesaloničanom (Homilies on Second Thessalonians), 4, 2, rok 398 po Kristovi – „‘Tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa podania, ktorému ste sa naučili, či už slovom a či naším listom [2 Tes 2:15].’ Z tohto je zrejmé, že nie všetko odovzdali listom, ale veľa bolo aj toho, čo sa nenapísalo. Ako to, čo sa napísalo, aj to, čo sa nenapísalo, je hodné viery. Tak aj tradíciu Cirkvi považujme za hodnú viery.“ (Jurgens, Viera raných otcov (The Faith of the Early Fathers), 2. zväzok, 1213)

Sv. Bazil Veľký, Duch Svätý (The Holy Spirit), 27, 66, rok 375 po Kristovi – „Niektoré z dogiem a kerygiem zachovaných v Cirkvi máme z písomného učenia a iné sme prijali z tradície apoštolov nám v tajomstve odovzdanej. Pokiaľ ide o zbožnosť, obidve majú rovnakú silu. Nikto žiadnej z nich protirečiť nebude, prinajmenšom nikto, kto sa aspoň trochu vyzná v cirkevných záležitostiach. Ak by sme sa totiž pokúsili odmietnuť nepísané zvyky ako nemajúce veľkú autoritu, nevedomky by sme poškodili Evanjelium v jeho životne dôležitých častiach.“ (Jurgens, Viera raných otcov (The Faith of the Early Fathers), zväzok 2:954)

Sv. Augustín, List Januáriovi (Letter to Januarius), 54, 1, rok 400 po Kristovi – „Ale pokiaľ ide o tie obrady, na ktorých sa starostlivo zúčastňujeme a ktoré zachováva celý svet a ktoré sa neodvádzajú z Písma, ale z Tradície, na vedomie sa nám dáva, že ich odporúčajú a nariaďujú zachovávať buď sami apoštoli, alebo plenárne koncily, ktorých autorita je v Cirkvi úplne životne dôležitá.“ (Jurgens, Viera raných otcov (The Faith of the Early Fathers), zväzok 3:1419)

Sv. Atanáz, List II, Veľká noc, rok 330 po Kristovi – „...on [Pavol] ihneď pokračoval slovami: ‘A držte sa tradícii, ako som vám ich odovzdal.’ (...) Ale... s ním [diablom] sú všetci vynálezcovia nezákonných heréz, ktorí sa vskutku odvolávajú na Písma, ale nedržia sa takých názorov, aké odovzdali svätí [t. j. Tradície], a prijímajúc ich ako tradície ľudí, blúdia, lebo náležite ich nepoznajú, ani ich moc. Preto Pavol právom chváli Korinťanov, lebo ich názory boli v súlade s jeho tradíciami.“ (Nicejskí a ponicejskí otcovia, druhá séria (Nicene and Post Nicene Fathers, Second Series), 5. zväzok, s. 511)