Dogma, pápež Pius IX. a neprekonateľná nevedomosť

NÁMIETKA – A čo neprekonateľná nevedomosť?

ODPOVEĎ –

2. list Korinťanom 4:3 – „Ak aj je naše evanjelium zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohto veku [Satan] zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha.“

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, o ospravodlivení, 15. hlava: „...musí sa trvať na tom, že nielen nevierou, skrze ktorú stráca sa aj samotná viera, ale aj akýmkoľvek iným smrteľným hriechom, stráca sa prijatá milosť ospravodlivenia, hoci viera sa nestráca: takto obhajujúc učenie božského zákona, ktoré z Božieho kráľovstva vylučuje nielen neveriacich, ale aj veriacich, ktorí sú smilníci, cudzoložníci, chlipníci, súložníci mužov, zlodeji, chamtivci, opilci, utŕhači, vydierači [1 Kor 6:9], a všetkých ostatných, čo sa dopúšťajú smrteľných hriechov...“ [1]

Pápeži slávnostne definovali dogmu mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy najmenej sedemkrát, keď hovorili zo Stolice sv. Petra. Ani raz sa nespomenuli výnimky o „neprekonateľnej nevedomosti“. V skutočnosti to bolo práve naopak: všetky výnimky sa vždy vylúčili.

Pápež Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil, Konštitúcia 1, 1215, ex cathedra: „Jestvuje vskutku jedna všeobecná Cirkev veriacich, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto, v ktorej je ten istý Ježiš Kristus kňazom i obetou.“ [2]

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302, ex cathedra: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A v toto pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu... Ďalej vyhlasujeme, tvrdíme, definujeme a prehlasujeme každému ľudskému stvoreniu, že je úplne nevyhnutné k spáse, aby bolo podriadené rímskemu veľkňazovi.“ [3]

Pápež Klement V., Viennský koncil, Dekrét #30, 1311 – 1312, ex cathedra: „Keďže tu však je aj pre regulárnych duchovných, aj pre sekulárnych duchovných, pre nadriadených i podriadených, pre oslobodených i neoslobodených, jedna všeobecná Cirkev, mimo ktorej niet spásy, pre ktorých všetkých je jeden Pán, jedna viera a jeden krst...“ [4]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 22. november 1439: „Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.“ [5]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantante Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa k nej pred koncom svojho života nepripoja; a že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezotrval v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [6]

Pápež Lev X., Piaty lateránsky koncil, 11. zasadnutie, 19. december 1516, ex cathedra: „Lebo regulárni i sekulárni duchovní, preláti i podriadení, oslobodení i neoslobodení patria do jednej všeobecnej Cirkvi, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto, a oni všetci majú jedného Pána a jednu vieru.“ [7]

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, Iniunctum nobis, 13. november 1565, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený... teraz zo slobodnej vôle vyznávam a pevne sa jej držím...“ [8]

Pápež Benedikt XIV., Nuper ad nos, 16. marec 1743, Vyznanie viery: „Túto vieru Katolíckej Cirkvi, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený, ktorú teraz zo slobodnej vôle vyznávam a pevne sa jej držím...“ [9]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery, 1870, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený, ktorú teraz slobodne vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [10]

Katolícka Cirkev je neomylná; jej dogmatické definície sú neomylné; pápeži hovoriaci z Petrovho stolca sú neomylní. A tak je to veľmi jednoduché: Ak by bola pravda, že takzvaní „neprekonateľne nevedomí“ nekatolíci by mohli byť spasení, potom by BOH KATOLÍCKEJ CIRKVI NIKDY NEDOVOLIL DEFINOVAŤ DOGMU, ŽE MIMO KATOLÍCKEJ CIRKVI NEMÔŽE BYŤ SPASENÝ VÔBEC NIKTO! Boh však svojej neomylnej Cirkvi dovolil, aby definovala túto pravdu, KTORÁ VÝSLOVNE VYLUČUJE ZO SPÁSY KAŽDÉHO, KTO NIE JE KATOLÍKOM.

Teda myšlienka, že nekatolík, ktorý nepozná vieru, môže byť spasený, je heretická; je v rozpore s dogmou, že „nikto“ (pápež Pius IV.; Benedikt XIV.; Pius IX.), „vôbec nikto“ (Inocent III.), „nikto, aj keby vylial krv pre meno Krista“ (Eugen IV.), nemôže byť spasený ako nekatolík. Ide o popretie dogmy, že „každé ľudské stvorenie“ (Bonifác VIII.) musí byť katolíkom a že spásu môžu dosiahnuť „len tí“ (Eugen IV.) v lone a jednote Cirkvi.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 2), 27. máj 1832: „Nakoniec sa niektorí z týchto pomýlených ľudí pokúšajú presvedčiť seba i iných, že ľudia nie sú spasení iba v katolíckom náboženstve, ale že dokonca aj heretici by mohli získať večný život.“ [11]

Tí, čo trvajú na tom, že „neprekonateľná nevedomosť“ by mohla zachrániť človeka, ktorý zomrie ako nekatolík, sa jednoducho odkláňajú od dogmatického učenia Katolíckej Cirkvi a popierajú ho.