Druhovatikánska heréza o židoch

Tento článok je prepis k videu nižšie:

Druhý vatikánsky koncil pojednáva o židoch v Nostra aetate #4. Majte na mysli, že v tejto pasáži sa II. vatikánsky koncil výslovne zmieňuje o židoch, ktorí nie sú súčasťou Cirkvi a neuznávajú Evanjelium. Druhý vatikánsky koncil o nich vyhlasuje:

Druhý vatikánsky koncil, Nostra aetate (# 4): „A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma.“

Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje, že židia, ktorý neveria Ježiša Krista a nepatria do Cirkvi, sa nemajú považovať za Bohom zavrhnutých, ako keby to vyplývalo z Písem. Toto je totálne heretické. Učením Svätého Písma, katolíckej Tradície a katolíckej dogmy je pravý opak. Ježiš naprieč Evanjeliom vyhlasuje, že tí, čo ho neprijímajú, sú v skutočnosti Bohom odmietnutí a nebudú spasení.

Evanjelium podľa Matúša 10:33 – „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem [alebo odmietnem] pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Evanjelium podľa Jána 3:18 – „...kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“

Pozrite si tiež Evanjelium podľa Jána 3:36, 8:24 a 14:6, Evanjelium podľa Matúša 16:16, 1. Jánov list 5:11-12, Skutky apoštolov 3:23 a 13:46 ako aj mnohé ďalšie pasáže. Katolíckou dogmou je, že človek musí veriť v Ježiša Krista a mať katolícku vieru, aby bol Bohom spasený alebo prijatý. Druhovatikánska deklarácia predstavuje nové falošné evanjelium.

V skutočnosti, keď II. vatikánsky koncil vyhlasuje, že židia sa nemajú považovať za Bohom zavrhnutých, v pôvodnom latinskom texte sa používa slovo reprobati.

Druhý vatikánsky koncil, Nostra aetate (# 4): „A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých [reprobati], ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma.“

Reprobati (čo znamená zavrhnutí ako nehodní) je trpným príčastím minulým od slovesa reprobo, zavrhujem. Dogmatický Florentský koncil použil v r. 1441 v slávnostnej bule Cantate Domino tvar práve toho istého latinského slovesa, reprobo, aby učil pravý opak toho, čo učí II. vatikánsky koncil.

Florentský koncil, Cantate Domino, 1441: „Preto [Svätá Rímska Cirkev] odsudzuje, zavrhuje [reprobat] a uvaľuje kliatbu na všetkých, čo sú protikladných a opačných názorov, a vyhlasuje, že sú cudzincami pre telo Krista, ktorým je Cirkev.“

Florentský koncil používa reprobat (čo znamená „zavrhuje“), aby slávnostne vyhlásil, že Katolícka Cirkev vskutku zavrhuje všetkých ľudí vrátane židov, ktorí si myslia opak jej učenia. Vyhlásenie z Florentského koncilu, že Cirkev zavrhuje všetkých, čo si myslia opak jej učenia, sa nachádza hneď za viacerými dogmatickými vyhláseniami o Ježišovi Kristovi a Svätej Trojici. Teda kontext Florentského koncilu sa vzťahoval na ľudí, ktorí popierajú katolícku pravdu o Ježišovi Kristovi a Svätej Trojici. Florentský koncil dogmaticky vyhlásil, že Cirkev ich zavrhuje. Preto je dogmou, že židia, ktorí neprijímajú Ježiša, sú Bohom i Cirkvou zavrhnutí. Židia sa musia obrátiť, aby boli Bohom prijatí a spasení. Florentský koncil v tej istej slávnostnej bule, Cantate Domino, vyhlásil, že všetci, čo zomierajú ako židia, pôjdu do pekla...

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, Cantante Domino, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života; že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, čo v ňom zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji iba im večnú odmenu prinášajú; a že nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezostal v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [1]

...a že pre každého je praktizovanie judaizmu a zachovávanie Mojžišovho zákona po rozhlásení Evanjelia smrteľným hriechom.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a učí, že legálnosti Starého zákona alebo Mojžišovho zákona, ktoré sa delia na obrady, posvätné obety a sviatosti, pretože boli ustanovené, aby značili niečo v budúcnosti, hoci boli vhodné pre božský kult v tom čase, keď prišiel náš Pán Ježiš Kristus nimi naznačený, skončili a začali sviatosti Nového zákona; a ktokoľvek, kto ešte aj po umučení vložil nádej do týchto vecí zákona a podriadil sa im ako nevyhnutným na spasenie, akoby viera v Krista nemohla spasiť bez nich, smrteľne zhrešil. Napriek tomu nepopiera, že po Kristovom umučení až do rozhlásenia Evanjelia mohli byť zachovávané, pokiaľ sa verilo, že nie sú v žiadnom prípade nevyhnutné na spasenie; ale po rozhlásení Evanjelia tvrdí, že ich nemožno zachovávať bez straty večnej spásy. Preto všetkých, čo po tom čase [rozhlásení Evanjelia] zachovávajú obriezku a sabat a ďalšie požiadavky zákona, [Svätá Rímska Cirkev] vyhlasuje za cudzích kresťanskej viere a nie ani v najmenšom spôsobilých podieľať sa na večnej spáse...“ [2]

Niet pochybností o tom, že zakiaľ židia zostávajú neobrátení ku Kristovi a jeho Cirkvi, podľa katolíckeho učenia sú Bohom zavrhnutí. A predsa, II. vatikánsky koncil učí pravý opak a používa na to práve to isté latinské sloveso, ktoré sa použilo na Florentskom koncile.

Druhý vatikánsky koncil, Nostra aetate (# 4): „A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých [reprobati], ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma.“

Florentský koncil, Cantate Domino, 1441: „Preto [Svätá Rímska Cirkev] odsudzuje, zavrhuje [reprobat] a uvaľuje kliatbu na všetkých, čo sú protikladných a opačných názorov, a vyhlasuje, že sú cudzincami pre telo Krista, ktorým je Cirkev.“

Ostrý rozpor medzi katolíckym učením a učením II. vatikánskeho koncilu je pozoruhodne zachytený v nasledujúcom výroku sv. Ambróza. Všimnite si, ako používa slovo odmietol.

Sv. Ambróz, Kázeň 37, Dve lode (The Two Ships): „Neverectvo synagógy je urážkou Spasiteľa. Preto si [Kristus] vybral loď Petra a zanechal tú Mojžiša; to jest, odmietol neveriacu synagógu a osvojil si veriacu Cirkev.“

Skutočnosť, že druhovatikánske učenie o židoch je nové a revolučné, nie je tajomstvom. Židovskí vodcovia a najvyššie autority v sekte II. vatikánskeho koncilu nespočetne veľakrát citovali Nostra aetate #4 ako historický dokument, ktorý vraj zmenil vzťah „Katolíckej Cirkvi“ k židom. Po promulgácii Nostra aetate schválili antipápeži II. vatikánskeho koncilu toto falošné náboženstvo, judaizmus, v mnohých vyhláseniach a mnohými skutkami. Vyjadrenia a skutky, ktorými antipápeži II. vatikánskeho koncilu schvaľujú judaizmus, sú naozaj také početné (sú ich doslova stovky), že ich môžeme iba zhrnúť. Naša kniha a webstránka v tejto veci obsahujú hojnú dokumentáciu s celými citátmi a konkrétnymi referenciami.

Antipápeži II. vatikánskeho koncilu na základe nového učenia o židoch opakovane učili herézu, že Starý zákon nebol Bohom zrušený a že židia napriek tomu, že odmietajú Krista, majú nezrušiteľnú zmluvu s Bohom. Pozrite si napríklad príhovor Jána Pavla II. k židom v západonemeckom meste Mainz zo 17. novembra 1980...

...jeho posolstvo hlavnému rímskemu rabínovi z 23. mája 2004 a jeho stretnutie o koreňoch antisemitizmu z r. 1997, počas ktorého vyhlásil:

„Tento ľud zostáva byť napriek všetkému ľudom zmluvy...“ – Stretnutie ohľadom koreňov antisemitizmu z r. 1997

Toto je totálne kacírstvo. Ako učil pápež Pius XII. v Mystici Corporis 29. júna 1943:

Pápež Pius XII., Mystici Corporis, 29. jún 1943: „...Nový zákon nahradil Starý zákon, ktorý bol zrušený... Ježiš anuloval Zákon s jeho nariadeniami [Ef 2:15]... ‘Teda do takej miery,’ hovorí svätý Lev Veľký, hovoriac o ukrižovaní nášho Pána, ‘sa uskutočnil prechod od Zákona k Evanjeliu, od synagógy k Cirkvi, od mnohých obetí k jednej Obeti, že ako náš Pán vydýchol, tá mystická opona, ktorá uzatvárala najvnútornejšiu časť chrámu a jeho posvätné tajomstvo, sa prudko roztrhla odvrchu až dospodku.’ Na kríži teda Starý zákon zomrel, aby bol čoskoro pochovaný a nositeľom smrti...“

Aby ešte viac naznačili, ako učí II. vatikánsky koncil, že židia sa nemajú pokladať za zavrhnutých, antipápeži II. vatikánskeho koncilu vyjadrili úctu k samotnému židovskému náboženstvu napriek tomu, že zapiera Krista a Trojicu. Toto je odpadlíctvo. Rabínov povzbudili v ich „misii“.

Benedikt XVI., Prejav k hlavnému rabínovi Ríma, 16. január 2006: „Význačný hlavný rabín, nedávno Vám bolo zverené duchovné vedenie židovskej komunity Ríma; prevzali ste na seba túto zodpovednosť obohatený svojimi skúsenosťami ako učenec a doktor, ktorý sa podieľal na radostiach a bolestiach veľmi mnohých ľudí. K Vašej misii vyslovujem svoje srdečné dobré blahoželania a uisťujem Vás o svojej vlastnej spolupracovateľskej srdečnej úcte a priateľstve.“ [3]

Ustanovili deň judaizmu, aby si uctili judaizmus. Opakovane učili, že židia môžu byť spasení bez toho, aby verili v Krista. Ján Pavol II. si dokonca pripomenul sté výročie židovskej synagógy v Ríme. Antipápeži II. vatikánskeho koncilu tiež vymenovali biskupov, ktorí otvorene učia, že Katolícka Cirkev sa nesnaží obrátiť židov a že Katolícka Cirkev na II. vatikánskom koncile zrevidovala svoje učenie o židoch.

„Arcibiskup“ Jozef Doré, Prejav k B’nai B’rith, 2003: „Na II. vatikánskom koncile Katolícka Cirkev konečne toto učenie zrevidovala...“

Antipápeži II. vatikánskeho koncilu opakovane citovali Nostra aetate ako základ pre tento nový prístup k judaizmu po II. vatikánskom koncile.

Povolili židovské „bohoslužby“ (ktoré katolícka náuka zakazuje pod trestom ťažkého hriechu) vo Vatikáne a v iných takzvaných katolíckych kostoloch. Opakovane išli do synagóg a aktívne sa zúčastnili na židovskej „bohoslužbe“. To je odpadlíctvo. V r. 2005, keď sa Benedikt XVI. zúčastnil na židovskej „bohoslužbe“ v synagóge v nemeckom Kolíne, v skutočnosti hovoril o Nostra aetate a jej učení o židoch.

Keď Ján Pavol II. išiel v r. 1986 do synagógy, so židmi sklonil svoju hlavu, keď sa modlili za príchod „Mesiáša“.

V rokoch po II. vatikánskom koncile antipápeži II. vatikánskeho koncilu tiež schválili a dokonca zverejnili knihy, ktoré v skutočnosti učia, že židia nemusia považovať Ježiša za prorokovaného Mesiáša a že čítanie Písem, ktoré odmieta, že Ježiš je Mesiáš a Syn Boží, je opodstatnené.

„Čítať Bibliu tak, ako ju číta judaizmus, nevyhnutne znamená akceptovať všetko, čo takéto čítanie predpokladá, to znamená plne akceptovať to, čo robí judaizmus judaizmom, predovšetkým autoritu rabínskych spisov a tradícií, ktoré vylučujú vieru v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. Ale čo sa týka prvej otázky, tu je situácia odlišná, pretože kresťania môžu a musia uznať, že židovský spôsob čítania Biblie je prípustný...“ [4]

Biskupi Spojených štátov, nasledujúc príklad antipápežov, vydali vyhlásenie odmietajúce nevyhnutnosť, aby sa židia obrátili.

Antipápeži II. vatikánskeho koncilu tiež schválili vyhlásenia židovských vodcov, ako napríklad rabína Dávida Rosena a Alana Solowa, ktorí obaja oslovili Benedikta XVI. Títo ľudia na základe Nostra aetate vyhlásili, že Katolícka Cirkev sa už viac nesnaží židov obrátiť a že židovská zmluva s Bohom je večná.

Dňa 30. októbra 2008 rabín Dávid Rosen z Medzinárodného židovského výboru (International Jewish Committee) oslovil Benedikta XVI. Citoval Nostra aetate a Benediktovi XVI. sa prostredníctvom kardinála Kaspera poďakoval za uistenie, že Katolícka Cirkev sa už nesnaží židov obrátiť. Rosenovo vyhlásenie adresované Benediktovi XVI. bolo potom zverejnené vo vatikánskych novinách.

Dňa 12. februára 2009 Alan Solow, predseda Konferencie hlavných amerických židovských organizácii (President of the Conference of Major American Jewish Organizations) predniesol reč priamo k Benediktovi XVI.:

„...ako je potvrdené v Nostra aetate – zmluva medzi Bohom a židovským ľudom je večná.“

Benedikt XVI. sa mu za jeho komentáre poďakoval a tie komentáre sa zverejnili vo vatikánskych novinách.

Ján Pavol II. a Benedikt XVI. pri implementácii nového učenia II. vatikánskeho koncilu tiež ustanovili kardinála Waltera Kaspera za hlavu Komisie pre medzináboženské vzťahy so židmi. Kasper otvorene učil, že židia bývajú spasení bez viery v Krista a že druhovatikánska deklarácia Nostra aetate zanechala tradičné katolícke učenie, že Nový zákon nahradil Starý zákon.

„Kardinál“ Walter Kasper, Príhovor k Medzinárodnému výboru pre katolícko-židovské vzťahy, New York, 1. máj 2001: „...stará teória nahradenia [to jest teória Novej zmluvy nahrádzajúcej Starú] je od II. vatikánskeho koncilu fuč...“

Antipápež František sa dopustil myriády skutkov odpadlíctva so židmi. Mnohokrát sa zúčastnil na židovskej „bohoslužbe“ a dokonca ju pomáhal zorganizovať.

Učil, že židia majú platnú zmluvu s Bohom a že boli oslobodení od všetkého zla. František otvorene a opakovanie odmietol obracanie židov a iných nekatolíkov. Výslovne svojho dobrého priateľa, rabína Abrahama Skorku, ubezpečil o tom, že Katolícka Cirkev sa nemôže zapojiť do prozelytizovania židov.

„"Hovoril som s ním o evanjelizácii a on dôrazne vyhlásil, že Katolícka Cirkev sa nemôže zapojiť do prozelytizmu", povedal.“ [5]

Z tohto dôvodu ustanovil kardinála Kurt Kocha za predsedu Komisie pre náboženské vzťahy so židmi. V r. 2013 Koch otvorene odmietol ideu, že Katolícka Cirkev má poslanie obrátiť židov.

Niet o tom pochýb: učenie druhovatikánskej sekty o židoch, ktoré priamo pochádza z a je obsiahnuté v Nostra aetate #4, je antikristovské. Bezpochyby je heretické. Predstavuje popretie učenia samotného Ježiša Krista a katolíckej dogmy.

V skutočnosti je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, že latinské sloveso reprobo, ktoré sa použilo aj na Florentskom koncile, aj na II. vatikánskom koncile, a to pre dve úplne rôzne učenia o židoch, je slovo, z ktorého je odvodené anglické slovo reprobate (zavrženec, zatratenec).

Druhý vatikánsky koncil: nemajú sa považovať za reprobati

Florentský koncil: Cirkev ich reprobat

Podľa striktného dogmatického učenia je zavrženec niekým, kto je cudzí stavu milosti. Zavrženec je niekto, koho Boh zavrhuje. Zavrženec nie je oprávnený k Božej prítomnosti, priazni alebo spáse v dôsledku zlých presvedčení alebo skutkov. Boh reprobat (zavrhuje) takého človeka. Ľudia, ktorí zomrú v stave zavrhnutia, pôjdu, samozrejme, do pekla, kým zavrženci, ktorý ešte stále žijú, môžu skutočným obrátením prestať byť zavržencami; ale aktuálne sú v stave zatratenia. Čiže keď II. vatikánsky koncil vyhlasuje, že židia – napriek tomu, že neakceptujú Ježiša Krista a jeho Cirkev – sa nemajú považovať za reprobati, znamená to, že nie sú zavržencami. Ide o formálne vyhlásenie, že môžu byť spasení: že sa nepokladajú za žijúcich v stave zatratenia alebo zavrhnutia napriek tomu, že odmietajú Evanjelium. A toto je nehorázne očividná heréza. Všetky tieto skutočnosti dokazujú, že druhovatikánske učenie o židoch v Nostra aetate #4 je v rozpore s učením Ježiša Krista, katolíckej Tradície, katolíckej dogmy a učením všetkých pravých pápežov.