^
^
| Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
| Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |  |
II. vatikánsky koncil: koncil odpadlíctva
Revolúcia II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965)
Obsah
Ako mnohí z vás vedia, neuveriteľné zmeny, ktoré sa udiali v katolíckom svete za posledných 40 rokov v oblastiach viery, zvykov a bohoslužby, sú priamym výsledkom II. vatikánskeho koncilu, ktorý sa uskutočnil v Ríme v rozmedzí rokov 1962 až 1965. Niektorí však tvrdia, že nepopierateľné a revolučné zmeny, ku ktorým došlo po II. vatikánskom koncile, boli spôsobené nesprávnymi výkladmi skutočného učenia tohto koncilu. V tomto videu preukážeme z nesporných a dobre zdokumentovaných faktov, že II. vatikánsky koncil bol nekatolícky lupičský koncil, ktorý nemal absolútne žiadnu autoritu a nemôže mu uveriť nikto, kto sa nazýva katolíkom. Druhý vatikánsky koncil bol v rozpore s predchádzajúcim záväzným, neomylným a nemenným učením katolíckeho Magistéria, ktoré ho na základe tohto samotného faktu učinilo nulitným a neplatným.
Preukážeme tiež, že Pavol VI. vôbec nemohol byť platným pápežom v Katolíckej Cirkvi z toho dôvodu, že on sám bol nekatolíckym heretikom, a ešte z dôvodu skutočnosti, že pre pravého pápeža je nemožné slávnostne schváliť heretické dekréty II. vatikánskeho koncilu, čož Pavol VI. urobil. Nakoniec preukážeme, že II. vatikánsky koncil dal vzniknúť novej nekatolíckej sekte, ktorá sa svetu javí ako Katolícka Cirkev, ale v skutočnosti je falzifikátom Katolíckej Cirkvi (proticirkvou).
Herézy II. vatikánskeho koncilu. V tomto videu nemáme čas zaoberať sa všetkými herézami II. vatikánskeho koncilu, ale len tými, ktoré považujeme za najvýznamnejšie. Pokúsime sa prebrať dokumenty jeden po druhom.
Obsah
Časť 1: Unitatis redintegratio – Dekrét o ekumenizme
Po jednoduchom prečítaní si druhovatikánskeho dekrétu o ekumenizme, Unitatis redintegratio, ma zaujíma, ako by len niekto tvrdiaci, že je katolíkom, mohol obhajovať tento ohromujúco heretický dokument. Unitatis redintegratio obsahuje bezpochyby viac ako 20 heréz, z ktorých nie všetky budeme môcť prebrať, čo ho robí jedným z troch najhorších dokumentov II. vatikánskeho koncilu.
Tuná čelíme bezprostrednej heréze v prvom riadku tohto dekrétu; jednota medzi kresťanmi sa nemusí obnovovať – všetci kresťania sú zjednotení v Katolíckej Cirkvi. Neexistuje nič takého ako nekatolícky kresťan.
Povedať, že jednotu kresťanov je potrebné obnoviť, ako hovorí II. vatikánsky koncil, znamená povedať, že nekatolíci sú kresťania, čož je heretické. Ale v #1 Unitatis redintegratio možno nájsť ešte viacej kacírstva.
Toto je ohromujúce tvrdenie. Koncil vyhlasuje, že takmer každý túži po viditeľnej Cirkvi Božej, všeobecnej Cirkvi, ktorá obráti svet k Evanjeliu. To znamená povedať, že takmer každý túži po Katolíckej Cirkvi, čož znamená, že Katolícka Cirkev zatiaľ ešte skutočne neexistuje. Ak ktokoľvek pochybuje o tom, že II. vatikánsky koncil hovorí, že všeobecná Cirkev Kristova ešte neexistuje, zacitujeme výklad tejto pasáže samotným antipápežom Jánom Pavlom II.
Tu vidíme, že samotný Ján Pavol II. potvrdzuje, že túžba po jednej viditeľnej Cirkvi Kristovej je túžbou na oboch stranách – katolíckej i nekatolíckej, čož znamená, že II. vatikánsky koncil vskutku túžil po jednej všeobecnej Cirkvi Kristovej. Druhý vatikánsky koncil preto popiera, že Katolícka Cirkev je jednou všeobecnou Cirkvou Kristovou.
Toto je tak heretické, že ak tomu veríte, ani len nemôžete povedať Apoštolské vyznanie viery, ‘verím v svätú Cirkev katolícku,’ museli by ste povedať, ‘verím v nie plne katolícku Cirkev.’“
Tu nachádzame ešte viac nehanebnej herézy v #3 Dekrétu o ekumenizme. Neomalene tvrdí, že život v milosti existuje mimo viditeľných hraníc Katolíckej Cirkvi. Toto je v priamom rozpore so slávnostným učením pápeža Bonifáca VIII. v ex cathedra bule Unam Sanctam.
Druhý vatikánsky koncil odmietol dogmu, že mimo Katolíckej Cirkvi niet odpustenia hriechu, tým, že prehlásil, že človek môže mať život v milosti, ktorý zahŕňa odpustenie hriechov, mimo Katolíckej Cirkvi.
Toto je jedna z najhorších heréz II. vatikánskeho koncilu. Totálne odmieta slávnostne definovanú dogmu, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy.
Ďalšia heréza, ktorá je predložená naprieč dokumentmi II. vatikánskeho koncilu a je uvedená v Unitatis redintegratio #3, je idea, že Katolícka Cirkev hľadí na heretikov s úctou. Katolícka Cirkev nehľadí na tých, ktorí popierajú jej učenie s úctou, ale odsudzuje, odmieta a uvaľuje kliatbu na všetky protichodné názory.
Druhý vatikánsky koncil učí, že nekatolíci svedčia o Kristovi preliatím krvi.
Katolícka Cirkev učí, že mimo Cirkvi nie sú žiadni kresťanskí mučeníci.
V Unitatis redintegratio #15 tiež nájdeme II. vatikánsky koncil učiť, že heretické a schizmatické východné sekty „budujú Cirkev Božiu.“
Heretici nebudujú Cirkev Božiu, zato však sú bránami pekelnými.
Katolícka Cirkev definovala, že heretici sú pekelnými bránami. Toto je dôvodom, prečo heretik nikdy nemôže byť v Katolíckej Cirkvi, či už o sebe tvrdí, že je pápež, biskup alebo kňaz, pretože Cirkev Kristova a pekelné brány nemôžu koexistovať.
Obsah
Časť 2: Orientalium ecclesiarum – Dekrét o východných katolíckych cirkvách
Dekrét II. vatikánskeho koncilu, Orientalium ecclesiarum, sa zaoberá východnými katolíckymi cirkvami. Zaoberá sa aj východnými schizmatickými sektami, takzvanými „pravoslávnymi“ cirkvami. Pri zaoberaní sa takzvanými pravoslávnymi v #27 tohto dekrétu nám II. vatikánsky koncil poskytol jednu z jeho najvýznamnejších heréz.
Dvadsať storočí Katolícka Cirkev dôsledne učila, že heretici nemôžu pristupovať k sviatostiam.
Toto učenie je založené na dogme, že mimo Katolíckej Cirkvi nie je žiadne odpustenie hriechov; definované pápežom Bonifácom VIII. Preto katolícky kňaz nemôže dať pri spovedi rozhrešenie nekatolíkovi, dokiaľ nekatolík nezmení svoje nesprávne presvedčenia a neobráti sa k Cirkvi. Pretože pokiaľ je niekto nekatolíkom, jeho heréza je prekážkou v tom, aby bol navrátený do stavu milosti rozhrešením. Preto je idea učená II. vatikánskym koncilom, že katolícky kňaz môže udeliť sviatosť pokánia východnému schizmatikovi, popretím dogmy, že nikto nemôže mať svoje hriechy odpustené mimo Katolíckej Cirkvi. Ale II. vatikánsky koncil tam nekončí; hovorí, že nekatolíci môžu tiež obdržať Svätú Eucharistiu a pomazanie chorých. Toto je nehorázne. Tí, ktorí prijmú Eucharistiu mimo Katolíckej Cirkvi, ju prijímajú k vlastnému zatrateniu. Pápeži v priebehu vekov prehlasovali dogmu, že nekatolíci, ktorí prijímajú baránka mimo Cirkvi, ho prijímajú na vlastné odsúdenie.
Okrem svojho hrozného učenia o udeľovaní sviatostí nekatolíkom II. vatikánsky koncil ďalej šíri herézu indiferentizmu: ideu, že Boh schvaľuje všetky heretické sekty.
Protikladne k heréze II. vatikánskeho koncilu, Duch Svätý vôbec nezostupuje na členov akejkoľvek sekty.
Iní pápeži by mohli byť citovaní, aby odsúdili indiferentizmus II. vatikánskeho koncilu, ale pápež Lev XII. by mal postačiť. Na záver, operujúc na princípe, že všetky heretické sekty sú tak dobré ako Katolícka Cirkev a že Duch Svätý schvaľuje/uznáva všetky heretické sekty, Orientalium ecclesiarum sa dovoláva toho, aby katolíci zdieľali svoje kostoly s heretikmi a schizmatikmi.
Obsah
Časť 3: Gravissimum educationis – Deklarácia o kresťanskej výchove
Druhovatikánska Deklarácia o kresťanskej výchove je bezpochyby ospravedlnením pre sexuálne vzdelávacie programy na moderných katolíckych školách.
Tento samý dokument o kresťanskej výchove učí, že všetci ľudia majú neodňateľné právo na výchovu podľa svojich vlastných náboženských princípov a tradícii bez ohľadu na to, aké sú.
Toto znamená, že osoba má právo byť vychovávaná v satanizme, ak je to jeho alebo jej morálna a náboženská zásada. Zjavne, takáto idea je v rozpore s učením Katolíckej Cirkvi.
Obsah
Časť 4: Lumen gentium – Dogmatická konštitúcia o Cirkvi
Lumen gentium, druhovatikánska konštitúcia o Cirkvi, sa stala povestnou (alebo skôr nechválne známou) pre jej heretické učenie kolegiality. Toto je idea, že biskupi braní ako celok sú tiež najvyššou hlavou v Katolíckej Cirkvi.
Vidíme, že Lumen gentium explicitne učí, že kolégium biskupov má najvyššiu a plnú moc nad všeobecnou Cirkvou. Keby toto bola pravda, znamenalo by to, že Kristus neustanovil jedinú hlavu v Katolíckej Cirkvi v osobe sv. Petra, ale dve najvyššie hlavy, kolégium biskupov a Petra, čo by spravilo z Cirkvi netvora s dvoma hlavami.
Pápež samotný má najvyššiu autoritu v Cirkvi, biskupi nie.
Okrem herézy kolegiality existujú v Lumen gentium ďalšie [herézy], ktoré nemožno prehliadnuť. Najnápadnejšiu možno nájsť v Lumen gentium #16.
Moslimovia neuctievajú Trojicu a neuznávajú Ježiša Krista ako Boha. Teda neuctievajú Boha.
Jasne je to zapretie Najsvätejšej Trojice, povedať, že moslimovia uctievajú Boha bez uctievania Trojice. Po druhé, a ešte horšie, ak sa to zváži dôkladne, je zarážajúce prehlásenie, že moslimovia uctievajú jedného milosrdného Boha, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň! Toto je neuveriteľná heréza. Moslimovia neuctievajú Ježiša Krista. Preto neuctievajú Boha, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň! Toto je docela jednoduché. Povedať, že moslimovia naozaj uctievajú Boha, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň, znamená totálne poprieť, že Ježiš Kristus bude súdiť ľudstvo v posledný deň.
V Lumen gentium #16 nájdeme tiež ďalšiu markantnú herézu.
Koncil tu hovorí, že existujú nejakí ľudia, ktorí sa usilujú viesť správny/čestný život, to jest tí, ktorí už vedia rozlišovať medzi dobrom a zlom a ktorí bez vlastnej viny ešte nepoznali, že existuje Boh. Inými slovami, existujú nejakí ateisti, ktorí sú ateistami bez vlastnej viny. Toto je úplná heréza.
Lumen gentium tiež učí, že Katolícka Cirkev je spojená s tými, ktorí neakceptujú pápežstvo.
Je dogmou, že tí, ktorí neuznávajú pápežstvo, nie sú spojení s Katolíckou Cirkvou.
Obsah
Časť 5: Dignitatis humanae – Deklarácia o náboženskej slobode
Druhovatikánska Deklarácia o náboženskej slobode bola bezpochyby najnechválnejšie známou zo všetkých dokumentov II. vatikánskeho koncilu. Toto je preto, lebo jej učenie o náboženskej slobode bolo tak heretické, tak protichodné k učeniu katolíckeho Magistéria, že aj tí najliberálnejší heretici mali problém s jeho racionalizáciou.
Je dogmou Katolíckej Cirkvi, že štáty majú právo, vskutku povinnosť, zabrániť falošným náboženstvám, aby verejne propagovali a praktizovali svoje falošné viery. Štáty toto musia urobiť, aby chránili spoločné dobro, dobro duší, ktoré je poškodzované verejným šírením zla. Toto je dôvodom, prečo Katolícka Cirkev vždy učila, že katolicizmus má byť jediným náboženstvom štátu a že štát má vylúčiť a zakázať verejné vyznávanie a propagáciu akéhokoľvek iného.
A teda je celkom jasné, že učenie II. vatikánskeho koncilu je bezprostrednou herézou proti neomylnému učeniu pápeža Pia IX. a množstva ďalších pápežov, ktorých citovať nemáme čas. Učenie II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode by doslova mohlo byť pridané k omylom sylabu zavrhnutým pápežom Piom IX.
Toto je neuveriteľné. Druhý vatikánsky koncil hovorí, že štát prekročí svoju právomoc, ak sa opováži riadiť alebo zamedziť náboženskej aktivite. Inými slovami, štát prekročí svoju právomoc, ak nie je bezbožný. Avšak spravodlivosť, rozum a katolícka dogma zakazujú štátu, aby bol bezbožný.
V súlade s jeho heretickým učením o náboženskej slobode II. vatikánsky koncil prirodzene učí herézu, že všetky náboženstvá by mali mať slobodu prejavu a slobodu tlače.
Idea, že každý má právo na slobodu prejavu a tlače, bola zavrhnutá nespočetnými pápežmi. Citovať budeme len Gregora XVI. a Leva XIII.
Obsah
Časť 6: Ad gentes – Dekrét o misijnej činnosti
Cirkev, čo ustanovil Kristus, je podľa II. vatikánskeho koncilu nepostačujúca k spáse ľudstva. Toto je totálne popretie dogmy, že nikto nemôže byť spasený mimo Katolíckej Cirkvi.
Okrem tvrdenia, že Katolícka Cirkev je nedostatočná ako prostriedok spásy, Ad gentes prehlasuje, že nekresťanské náboženstvá sú veľké/význačné.
Takže nekresťanské náboženstvá sú podľa II. vatikánskeho koncilu veľké/význačné [magnis]. Toto nie je to, čo učí Sväté Písmo.
Evanjelium je skryté pred tými, čo idú do záhuby, nie pred tými, ktorých náboženstvo je význačné. Nekresťania sú v temnote a sú v moci diabla.
Nekresťanské náboženstvá nie sú význačné; sú falošné. Nemajú svetlo, ale trpia v temnote. Druhý vatikánsky koncil hlása nové evanjelium, v ktorom nekatolícke náboženstvá už viac nie sú falošné, ale význačné, už nie temné, ale jasné.
Ad gentes #29 učí, že katolíci by mali pracovať s protestantskými sektami v ich misijných projektoch. Toto znamená, že II. vatikánsky koncil považuje obrátenie na protestantizmus za skutočné obrátenie. Toto je opäť heréza, keďže ako sme dokázali, niet spásy mimo Katolíckej Cirkvi. Obrátenie na protestantizmus nie je skutočným obrátením.
Obsah
Časť 7: Sacrosanctum concilium – Konštitúcia o posvätnej liturgii
Sacrosanctum concilium bola druhovatikánska konštitúcia o posvätnej liturgii. Bola zodpovedná za revolučné zmeny v omši, ktoré sa udiali v roku 1969, ktoré mali za následok neplatnú ohavnosť, ktorá je zmieňovaná ako novus ordo omša. Revolučné zámery II. vatikánskeho koncilu sú v Sacrosanctum concilium zrejmé.
Áno, Diabol nevedel počkať so zničením drahocenného liturgického dedičstva Katolíckej Cirkvi prostredníctvom heretikov na II. vatikánskom koncile. Jeho cieľom bolo nechať tak málo tradície, ako len mohol.
V Sacrosanctum concilium #37 a #40.1 koncil upadá do herézy o modernistickom uctievaní proti učeniu pápeža sv. Pia X. v Pascendi.
Zavádzanie zvykov rôznych národov do liturgie je presne to, čo pápež sv. Pius X. odsúdil ako modernistické uctievanie.
Sacrosanctum concilium sa tiež dožadovalo zmien rítu každej sviatosti okrem požadovania „držania tela“ (#30), hlbšej adaptácie (#40) a pohanských hudobných tradícií (#119). Je tu akákoľvek pochybnosť o tom, že II. vatikánsky koncil sa pokúsil priniesť novú odpadlícku liturgiu pre svoju novú odpadlícku cirkev?
Obsah
Časť 8: Nostra aetate – Deklarácia o nekresťanských náboženstvách
Druhý vatikánsky koncil odsudzuje akýkoľvek druh diskriminácie na základe náboženstva. Toto je totálne heretické. Katolícka Cirkev nediskriminuje ľudí na základe ich rasy alebo národnosti, ale celkom určite diskriminuje ľudí falošných presvedčení. Napríklad, katolícka vláda by nedovolila zastávať verejný úrad satanistovi. Takýto typ rozumnej a spravodlivej diskriminácie je kategoricky odsúdený v Nostra aetate.
Tu nachádzame II. vatikánsky koncil učiť, že moslimovia uctievajú jedného Boha, Stvoriteľa neba i zeme. Toto je podobné, ale trochu odlišné od herézy, ktorú sme už odhalili v Lumen gentium. Tu II. vatikánsky koncil nehovorí, že moslimovia uctievajú Boha, ktorý bude súdiť ľudstvo v posledný deň, ale že moslimovia uctievajú jedného Boha, ktorý stvoril nebo a zem. Falošný boh moslimov (ktorý nie je Trojica) nestvoril nebo a zem. Najsvätejšia Trojica stvorila nebo a zem.
Nostra aetate #3 tiež hovorí, že Katolícka Cirkev sa s úctou pozerá na moslimov, čo sa snažia podrobiť Bohu celým srdcom, rovnako ako Abrahám. Ale na druhovatikánskom obdive k neveriacim moslimom Katolícka Cirkev nemá podiel. Cirkev túži po obrátení a večnom šťastí všetkých moslimov, ale uznáva, že islam je hrozné a falošné náboženstvo, a netvrdí, že sa podriaďujú Bohu. Vie, že patria falošnému náboženstvu.
Z týchto citátov človek môže vidieť, že Katolícka Cirkev si neváži moslimov. Druhý vatikánsky koncil má podobne veľkú úctu k odpadlíckym židom.
Katolícka Cirkev nenahliada na židov s úctou, ale so zármutkom, uznávajúc, že žijú v stave odmietnutia pravého Boha a že musia byť odvolaní zo svojho falošného náboženstva, aby boli spasení.
Pápež Benedikt XIV. odkazuje na modlitbu v katolíckej liturgii, ktorá úpenlivo prosí Boha, aby obrátil vierolomných židov (perfidis Judæis); slovo perfídny znamená neverný. Nie prekvapujúco, v r. 1960 bolo slovné spojene vierolomní židia odstránené z liturgie Veľkého piatka antipápežom Jánom XXIII.
Okrem židov a moslimov Nostra aetate samozrejme nezabudla svetu pripomenúť, aký úžasný je budhizmus a ako toto falošné náboženstvo vedie najvyššiemu osvieteniu.
A falošné náboženstvo hinduizmu je chválené pre jeho nevyčerpateľnú plodnosť mýtov a prenikavých filozofických úsilí, ako aj jeho asketický život a hlbokú meditáciu.
Uprostred všetkého tohto rúhania niet žiadnej zmienky o tom, že títo neverci musia byť obrátení ku Kristovi; žiadna modlitba nie je prednesená, žeby im bola udelená viera; a niet žiadneho napomenutia, že títo modlári musia zbavení ich bezbožnosti. Čo vidíme, je chvála a úcta k týmto náboženstvám diabla, čo vidíme je jednoznačný synkretizmus, ktorí jedná zo všetkými náboženstvami, akoby boli cestami k Bohu.
Obsah
Časť 9: Gaudium et spes – Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete
Jednou s charakteristických heréz sekty II. vatikánskeho koncilu je idea, že svojím vtelením sa Kristus zjednotil s každým človekom. Druhý vatikánsky koncil hovorí o zjednotení/spojení Krista s každým človekom, ktoré je následkom samotného vtelenia. Táto idea je nepopierateľne heretická. Nejestvuje žiadne zjednotenie medzi Kristom a každým človekom, ktoré plynie zo samotného vtelenia. Zjednotenie s Kristom pochádza iba z viery a krstu, lebo dedičný hriech nie je odpustený žiadnym iným spôsobom.
Takže môžeme vidieť, že Gaudium et spes #22 nielen ignoruje, že nepokrstené osoby sú pod nadvládou diabla, a preto nie sú spojené s Kristom, ale výslovne tento fakt popiera tým, že učí, že každý človek už bol nejakým spôsobom zjednotený s Kristom, dokonca bez viery a krstu. Zjednotenie s Kristom je tiež stratené odlúčením od Cirkvi, niečo, s čoho spomenutím si II. vatikánsky koncil nerobí starosti.
Tu máme II. vatikánsky koncil učiaci, že regulácia plodnosti môže byť cnostná a že páry si môžu zvoliť počet detí, ktoré sa majú narodiť. Toto je v rozpore s prirodzeným zákonom. Boh je autorom života. Žiadnej ľudskej bytosti nie je dovolené zasahovať do Božej vôle priniesť na svet nový život regulovaním pôrodnosti alebo obmedzovaním jeho rodiny. Antikoncepcia nie je nikdy dovolená bez ohľadu na to, či je vykonávaná takzvanými „prirodzenými“ alebo umelými metódami. Človek by nemal byť znepokojený, či a či nie mu Boh pošle dieťa; Boh mu ho pošle, ak to bude v jeho vôli, a nepošle mu viac, ako by mohol ktokoľvek zvládnuť.
V skutočnosti v Humanae vitae samotný antipápež Pavol VI. pripustil, že takzvané prirodzené plánované rodičovstvo je kontrolovaním plodnosti.
A ako keby používanie prirodzeného plánovaného rodičovstva na zamedzenie [narodenia] jedného dieťaťa nebolo dosť zlé, antipápež Pavol VI. sa tiež v Humanae vitae #16 zmieňuje, že páry môžu použiť prirodzené plánované rodičovstvo do takého rozsahu, že citujem: „chcú mať za isté, že žiaden nebude splodený.“
Toto znamená, že antipápež Pavol VI. učil, že páry sú celkom slobodné nemať žiadne deti. Toto zmieta zo stola mýtus, že Humanae vitae bol dokument inšpirovaný Bohom a v prospech ľudského života. Humanae vitae bol zlý dokument, ktorý ako II. vatikánsky koncil otvorene presadzoval antikoncepciu prostredníctvom prirodzeného plánovaného rodičovstva. Kontrolovať plodnosť úmyselným obmedzovaním manželského aktu výhradne na neplodné obdobia, ako v prirodzenom plánovanom rodičovstve, nie je nič iné ako zmariť prvoradý cieľ manželského aktu – počatie.
Môžeme vidieť, že pápež Pius XI. odsudzuje zmarenie nielen moci, ale aj prvoradého cieľa manželského aktu. Toto je dôležitý fakt, lebo prirodzené plánované rodičovstvo zámerne zabraňuje prvoradému cieľu manželského aktu, ako pripúšťa dokonca aj Pavol VI., a je preto svojou podstatou zlé, hovorí pápež Pius XI. Postupujúc ďalej musíme prebrať druhovatikánsku adoráciu človeka.
Toto je rúhanie! Niet iného slova ako to opísať. Ak všetky veci na zemi majú byť orientované na človeka ako na ich stredobod a vrchol, toto znamená, že všetko by sa malo určovať ľudským zákonom a nie Božím. Toto znamená, že človek je v skutočnosti Boh – všetko má byť orientované na neho. Človek bol postavený na miesto Boha.
Počkať nachvíľu! Prvé a najväčšie prikázanie nie je láska k Bohu a blížnemu. Prvé a najväčšie prikázanie je láska k Bohu.
Prvým prikázaním, ako je zhrnuté naším Pánom, je láska k Bohu. Druhým je láska k blížnemu ako k sebe samému. Druhý vatikánsky koncil hovorí, že prvé a najväčšie prikázanie je láska k Bohu a blížnemu. Toto je heréza. Je to v rozpore s pravdou zjavenou v Svätom Písme a je to bezprostrednou zmenou prikázaní, ako ich náš Pán zhrnul. Ba dokonca viac ako prekrútenie prikázaní, Gaudium et spes #24 v skutočnosti znamená, že človek je rovný Bohu. Pretože ak láska k Bohu a blížnemu je najväčším prikázaním, znamená to, že láska k Bohu a blížnemu je jedno a to isté, čo znamená povedať, že človek a Boh sú jedno a to isté.
Obsah
ZÁVER
A s týmto prichádzame na koniec nášho prešetrenia heréz II. vatikánskeho koncilu. Buďte uistení, že je mnoho, mnoho ďalších, ktoré by sme mohli spomenúť. Ale tie, ktoré sme spomenuli, postačujú na to, aby sme dokázali naše tvrdenie. Vec sa má tak, že II. vatikánsky koncil bol heretický, bohurúhačský a odpadlícky koncil, ktorý nemôže byť akceptovaný žiadnym katolíkom. Tí, ktorí prijali jeho učenia, ako aj tí, ktorí ho uviedli do praxe, odmietli katolícku vieru. Samotné herézy II. vatikánskeho koncilu samy o sebe dokazujú, že antipápež Pavol VI. nebol katolíkom, a preto nebol pravým nástupcom sv. Petra. Toto je z toho dôvodu, že antipápeža Pavla VI. akceptovanie týchto heréz ho umiestnilo mimo Cirkvi.
Ako sme spomenuli na začiatku tohto klipu, II. vatikánsky koncil začal v r. 1962, bol uzavretý v r. 1965 a následky, ktoré mal na katolícky svet a na vieru miliónov, boli katastrofické. Príšerné výsledky tohto falošného koncilu sa dohrnuli zakrátko po ňom. Konverzie prudko poklesli, milióny opustili Cirkev, ohromné počty kňazov, mníchov a mníšok zanechali svoje posvätné sľuby, drvivá väčšina tých vyznávajúcich, že sú katolíkmi, sa stala nerozoznateľnou od pohanov a rýchlo sa ukázalo masové odpadnutie od viery. Druhý vatikánsky koncil bol naozaj revolúciou najdiabolskejšieho druhu, ale našťastie pre katolíkov, II. vatikánsky koncil nebol v akomkoľvek ohľade súčasťou Katolíckej Cirkvi. Skôr to bol začiatok napodobeniny Katolíckej Cirkvi (proticirkvi) – sekty II. vatikánskeho koncilu, Neviestky/Smilnice babylonskej. Táto napodobenina Katolíckej Cirkvi nie je pravou Katolíckou Cirkvou, ale odpadlíckym falzifikátom, ktorý sa vynoril z Ríma ako výsledok panovania antipápežov Jána XXIII. a Pavla VI.
Bolo to 25. januára 1959, kedy antipápež Ján XXIII. oznámil, že má špeciálnu inšpiráciu náhle zvolať nový ekumenický koncil. Je toto dôvodom, prečo naša Požehnaná Matka žiadala, aby bolo Tretie tajomstvo Fatimy vyjavené svetu do r. 1960, pretože by to vtedy dávalo väčší zmysel. Jediné veľké znamenie, ktoré sa udialo do r. 1960 v spojitosti s ohromným odpadnutím od viery, počas ktorého žijeme, bolo, že antipápež Ján XXIII. oznámil v r. 1959 svoj zámer zvolať koncil. A teda je očividné, že Tretie tajomstvo Fatimy zmieňuje, že antipápež bude zvolený a zvolá nepravý koncil, ktorý sa zapríčiní o veľké odpadnutie od viery a vznik falošnej Katolíckej Cirkvi. Inak by Tretie tajomstvo nedávalo väčší zmysel v r. 1960, ako povedala naša Požehnaná Matka, pretože jediná vec, ktorá sa udiala do r. 1960, bolo oznámenie antipápeža Jána XXIII., že sa usporiada nový koncil.
Je zaujímavé poukázať na to, že Ján XXIII. bolo meno iného protipápeža, ktorý panoval počas Veľkej západnej schizmy. Panovanie tohto protipápeža Jána XXIII. trvalo 5 rokov, od r. 1410 do r. 1415, presne ako panovanie nedávneho antipápeža Jána XXIII., ktoré trvalo 5 rokov, od r. 1958 do r. 1963.
Prvý protipápež Ján XXIII. zvolal falošný koncil, Kostnický koncil. Kostnický koncil sa neskôr stal pravým ekumenickým koncilom s určitými zasadaniami schválenými pravým pápežom. Ale v čase, kedy ho protipápež Ján XXIII. otvoril, to bol falošný koncil. Podobne, nedávny antipápež Ján XXIII. tiež zvolal falošný koncil, II. vatikánsky koncil.
Prvý protipápež Ján XXIII. otvoril svoj falošný koncil v Kostnici v štvrtom roku svojho panovania, 1414. Nedávny antipápež Ján XXIII. otvoril II. vatikánsky koncil v štvrtom roku svojho panovania, 1962.
Prvý protipápež Ján XXIII. skončil svoj protipontifikát krátko pred 3. zasadaním svojho falošného Konstnického koncilu. Nedávny antipápež Ján XXIII. zomrel krátko pred 3. zasadaním II. vatikánskeho koncilu, takto končiac svoj antipontifikát.
My veríme, že podobnosti medzi prvým protipápežom Jánom XXIII. a druhým nie sú čírou zhodou náhod. Prvý protipápež Ján XXIII. bol tiež posledným protipápežom panujúcim z Ríma. Naznačoval symbolicky Angelo Roncalli, nedávny antipápež Ján XXIII., tým, že si zvolil toto meno, že pokračuje v línii protipápežov panujúcich z Ríma?
Ďalší dôležitý fakt týkajúci sa Agela Roncalliho, nedávnejšieho antipápeža Jána XXIII., je mýtus pastoračného koncilu. Je široko zastávané, že antipápeži II. vatikánskeho koncilu nikoho nezaviazali II. vatikánskym koncilom, pretože antipápež Ján XXIII. údajne vo svojom otváracom prejave na koncile povedal, že II. vatikánsky koncil mal byť iba pastoračným koncilom. Toto nie je pravdivé.
Antipápež Ján XXIII. nepovedal, že II. vatikánsky koncil bude pastoračným koncilom; povedal, že bude vymeriavaný primerane Magistériu, ktoré je povahou prevažne pastoračné. Toto je dôležité, pretože mnohí využili tento mýtus na to, aby povedali, že antipápeži II. vatikánskeho koncilu nezaviazali nikoho II. vatikánskym koncilom. Každopádne, skutočnosť, že antipápež Ján XXIII. v skutočnosti vo svojom otváracom prejave nenazval II. vatikánsky koncil pastoračným koncilom, tak či onak nijak nezáleží, pretože to bol antipápež Pavol VI., ktorý potvrdil herézy II. vatikánskeho koncilu a je to jeho potvrdenie/ratifikácia, ktorá dokazuje, že II. vatikánsky koncil je záväzný pre tých, ktorý ho uznávajú [za pápeža].
Teraz, niektorí obhajcovia antipápeža Pavla VI. argumentovali, že on autoritatívne nepromulgoval alebo nepotvrdil II. vatikánsky koncil. Prichádzajú s týmto argumentom v nádeji, že ho budú schopní uznať za pravého pápeža, zatiaľ čo odmietnu jeho falošný koncil. Títo ľudia si uvedomujú, že ak môže byť dokázané, že Pavol VI. vskutku autoritatívne potvrdil II. vatikánsky koncil, museli by prísť k záveru, že bol antipápežom. Avšak prešetrenie dokumentov II. vatikánskeho koncilu dokazuje, že antipápež Pavol VI. vskutku autoritatívne potvrdil všetky z nich.
Každý jeden zo šestnástich dokumentov II. vatikánskeho koncilu začína nasledujúcimi slovami:
Tento úvod ku každému dekrétu od antipápeža Pavla VI. korešponduje s tými mnohých dogmatických koncilov. Pápež Eugen IV. začal deviate zasadanie dogmatického Florentského koncilu s týmito slovami:
Pápež Július začal tretie zasadanie dogmatického V. lateránskeho koncilu s týmito slovami:
A pápež Pius IX. začal prvé zasadanie dogmatického I. vatikánskeho koncilu s týmito slovami:
Takže slová antipápeža Pavla VI. na začiatku každého dekrétu II. vatikánskeho koncilu sú presne tie isté ako slová mnohých skutočných pápežov pri vydávaní dogmatických dekrétov na konciloch. Ale to nie je všetko. Každý dekrét II. vatikánskeho koncilu je zakončený s podpisom Pavla VI. a nasledujúcimi slovami:
Tento fakt absolútne likviduje akúkoľvek predstavu, že antipápež Pavol VI. bol pravým pápežom. Opakujem, spôsob, akým antipápež Pavol VI. uzavrel každý dokument II. vatikánskeho koncilu, obracia v trosky akékoľvek tvrdenie, že bol kedykoľvek pravým pápežom, lebo pravý pápež by nikdy nemohol potvrdiť alebo promulgovať II. vatikánsky koncil takýmto autoritatívnym spôsobom. A ak nie ste presvedčený týmto, položte si túto otázku: Je pre pravého pápeža možné, aby schválil, nariadil a ustanovil všetky herézy II. vatikánskeho koncilu v Duchu Svätom a svojou apoštolskou mocou? Váš katolícky rozum vám dá odpoveď: V žiadnom prípade! Ale ak bol antipápež Pavol VI. pravým pápežom, máme pravého pápeža schvaľujúceho, nariaďujúceho a ustanovujúceho všetko v II. vatikánskom koncile svojou apoštolskou mocou a v Duchu Svätom. Toto je nemožné.
Z tejto neomylnej definícii pápeža Pia IX. môžeme vidieť, že sú tri požiadavky, ktoré musia byť splnené, aby pápež učil neomylne.
Preto, ak bol antipápež Pavol VI. pápežom, všetko v II. vatikánskom koncile zaoberajúce sa vierou alebo mravmi bolo promulgované ex cathedra vrátane všetkých jeho heréz. Toto je nemožné. A ktokoľvek, kto by povedal, že to možné je, je heretik. Preto, ktokoľvek rozpoznávajúci fakty, ktoré tu prezentujeme, kto stále trvá na tom, že je možné, aby bol antipápež Pavol VI. pravým pápežom, je heretik.
Niektorí ľudia budú mylne argumentovať, že aby pápež hovoril ex cathedra, musí odsúdiť protichodný názor alebo vyložiť tresty za nezachovávanie. Toto nie je pravda. Nikde v definícii pápeža Pia IX. o pápežskej neomylnosti on nehovorí, že pápež musí odsudzovať, aby úradoval neomylne. Existuje mnoho príkladov neomylných definícii, kde pápeži neodsudzujú alebo nepredkladajú žiadne tresty. Zvážte napríklad ex cathedra definíciu pápeža Benedikta XII. v r. 1336.
To je všetko, čo Benedikt XII. povedal, aby sa dovolal svojej neomylnej učiteľskej právomoci; nevydal akékoľvek odsúdenia. A s týmto jedným veršom pápež Benedikt XII. vyhovel všetkým požiadavkám pre hovorenie ex cathedra. Slová antipápeža Pavla VI. na konci každého dekrétu II. vatikánskeho koncilu sú dokonca ešte slávnostnejšie ako slová pápeža Benedikta XII. Takže by sa nepochybne kvalifikovali ako ex cathedra, ak by nebol odpadlíckym antipápežom. A ako keby toto nebolo dosť na dokázanie, že antipápež Pavol VI. naozaj zaviazal jeho podrobených herézami II. vatikánskeho koncilu, a preto nikdy nemohol byť pravým pápežom, citujeme jeho uzatvárací list na koncile.
Tu to máte. Odpadlícky II. vatikánsky koncil má byť nábožne dodržiavaný, ak uznávate antipápeža Pavla VI.
Ale čo tak to, čo antipápež Pavol VI. povedal na svojej generálnej audiencii 12. januára 1966, že II. vatikánsky koncil „sa vyhol prehlasovaniu mimoriadnym spôsobom dogiem poznačených znakom neomylnosti“? Tento prejav je veľmi často citovaný tými, ktorý chcú zotrvať pod antipápežom Pavlom VI., pričom neakceptujúc herézy II. vatikánskeho koncilu. Odpoveď je jednoducho taká, že výrok antipápeža Pavla VI. v r. 1966 je irelevantný; už uzavrel koncil v r. 1965. Jeho výrok v r. 1966 nemal žiaden vplyv na to, čo už schválil, nariadil a ustanovil svojou takzvanou apoštolskou mocou v r. 1965. Ale prečo by potom urobil takéto vyjadrenie?
Odpoveď je jednoduchá. Jestvujúc v plnej moci diabla, antipápež Pavol VI. vedel, že urobením takéhoto vyjadrenia by mohol presvedčiť svojich podrobených, ktorí mali problémy s II. vatikánskym koncilom, aby ho ešte stále uznali za pápeža. Stále by ho akceptovali za pápeža, dúfal, navzdory herézam II. vatikánskeho koncilu, pretože by si mysleli, že nebol dogmatickým. Bol to brilantne diabolský manéver. Avšak, tento manéver je rozdrtený na kúsky, ak znovuuzvážime skutočnosť, že Magistérium je nezmeniteľné (nereformovateľné). Toto znamená, že ak antipápež Pavol VI. bol pravým pápežom, dekréty II. vatikánskeho koncilu boli neomylné a nemenné od konca koncilu 8. decembra 1965. Nič povedané v januári r. 1966 nemohlo napraviť dekréty II. vatikánskeho koncilu alebo učiniť ich nie neomylnými, lebo už bolo príliš neskoro. Mimochodom, na tej istej generálnej audiencii, 12. januára 1966, antipápež Pavol VI. vyhlásil nasledovné:
Táto časť prejavu nie je takmer nikdy citovaná obhajcami antipápeža Pavla VI., pretože vedia, že učenie najvyššieho riadneho Magistéria je neomylné, čož znamená, že dokonca aj táto generálna audiencia antipápeža Pavla VI. potvrdzuje neomylnosť II. vatikánskeho koncilu. Každopádne, tento prejav r. 1966 je irelevantný k samotnej autorite koncilu, ktorý bol finalizovaný v r. 1965. V skutočnosti vo svojej encyklike Ecclesiam suam antipápež Pavol VI. povedal, že úlohou II. vatikánskeho koncilu bolo definovať doktrínu.
A teda niet úniku od záveru, že antipápež Pavol VI. nebol platne zvoleným kvôli tomu, že bol heretikom v čase jeho voľby. Nikdy nenadobudol najvyššiu autoritu v Katolíckej Cirkvi. Katolícka Cirkev učí, že je nemožné, aby bol heretik zvolený pápežom, keďže heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi. Toto bolo definované pápežom Pavlom IV. v bule Cum ex Apostolatus Officio v r. 1559. Preto niet žiadneho kompromisu pápežskej neomylnosti v potvrdení/schválení heréz II. vatikánskeho koncilu antipápežom Pavlom VI., keďže bol vždy antipápežom. Nikdy nesedel na Stolici Petrovej. Je dosť očividné, že antipápež Pavol VI. bol bezprostredný komunistický infiltrátor, ako aj slobodomurár, ktorý sa pokúsil uzurpovať si Stolicu Petrovu s plánom pokúsiť sa zničiť Katolícku Cirkev.
Tuná v skutočnosti podáva ruku ako slobodomurár. Toto by vysvetľovalo, prečo ho bolo vidieť nosiť efód, slobodomurárske rúcho, čo bolo tiež rúcho nosené Kajfášom, židovským veľkňazom. Kajfáš nosil efód, keď prikázal vydať Ježiša Krista na smrť ukrižovaním. Antipápeža Pavla VI. bolo vidieť nosiť toto rúcho na štadióne Yankee, ako aj na ďalších desiatich udalostiach.
Všimnite si dvanásť kameňov, ktoré znázorňujú dvanásť kmeňov Izraela.
Ako Kajfáš, ktorý prikázal zniesť Krista zo sveta, antipápež Pavol VI. dúfal, že znesie zo sveta Katolícku Cirkev, ale neuspel. Katolícka Cirkev stále existuje v onom spoločenstve ľudí, ktorí si udržiavajú nemeniacu sa vieru a odmietajú akceptovať jeho falošnú cirkev II. vatikánskeho koncilu. Neplatnosť (nelegitímnosť) antipápeža Pavla VI. tiež vysvetľuje, prečo zháňal pomoc nekatolíckych heretikov pri vymýšľaní novej omše, falošnej omše, ktorá spôsobila stratu viery miliónov a miliónov katolíkov.
Protestantskí duchovní, ktorí pomáhali navrhnúť novú omšu
Vysvetľuje to, prečo samostatne promulgoval nové ríty pre všetkých sedem sviatostí, meniac ríty ordinácie, birmovania, pomazania chorých a všetky ostatné. Vysvetľuje to, prečo bol antipápež Pavol VI. schopný za menej než 20 rokov urobiť viac škody katolíckemu svetu než ktorýkoľvek heretik v celej histórii Katolíckej Cirkvi vrátane Martina Luthera.
Nikto nikdy nespôsobil skazu, ktorú spôsobil Pavol VI. svojím odpadlíckym koncilom, jeho ohavnou novou omšou a jeho širokosiahlymi a revolučnými zmenami. Ako povedal jeden kňaz, samotná tvár Pavla VI. prezrádza veľa.
Čo avšak neprezrádza sú tajuplné udalosti, ktoré sa uskutočnili v konkláve r. 1963, z ktorého sa ukázal antipápež Pavol VI. O tomto konkláve jestvuje mnoho kontroverzie, ako aj o konkláve v r. 1958, z ktorého sa ukázal antipápež Ján XXIII. Vypustiac na chvíľku z hlavy, že nikto z týchto dvoch mužov nemohol byť v legitímnom konkláve zvolený za pápeža, [keďže] obidvaja boli heretikmi, existujú dôkazy o tom, že žiaden z nich ani len nebol zvolený.
Paul Scortesco bol bratrancom dvoch členov vatikánskej Čestnej stráže (Guardia Nobile) vrátane prezidenta Čestnej stráže, ktorý bol zodpovedný za stráženie konkláve r. 1958 a r. 1963 a postaranie sa o to, aby nedošlo k žiadnej komunikácii s vonkajškom. Scortesco vyzradil nasledovné v zverejnenom liste:
Scortesco obdržal túto šokujúcu informáciu od členov Čestnej stráže (Guardia Nobile). A Scortesco bol nájdený upálený zaživa vo svojej posteli krátko po zverejnení tohto listu. Takže Scortesco, predtým ako bol odstránený, prezradil, že kardinál Tedeschini, nie antipápež Ján XXIII., bol v skutočnosti zvolený ako prvý v r. 1958 a kardinál Siri, nie antipápež Pavol VI., bol zvolený ako prvý v r. 1963.
Scortesco tiež spomenul komunikáciu s „vonkajškom”, o ktorej jeho neskoršie spisy naznačujú, že zahrňovala B’nai Brith (židovské slobodomurárstvo). Ak komunikácie s „vonkajškom“ nezákonne ovplyvnia pápežské voľby, toto znamená, že takéto voľby sú neplatné. „Vonkajšia“ komunikácia so slobodomurármi celkom pravdepodobne zabránila Tedeschinimu a Sirimu, aby mali schopnosť slobodne akceptovať svoju voľbu, pravdepodobne rôznymi vyhrážkami vrátane smrti. Komunisti a slobodomurári vedeli, že ani Tedeschini, ani Siri by nekonali v súlade s ich diabolskými pokusmi zničiť Katolícku Cirkev, tak museli znemožniť ich voľbu. Ak „vonkajšie“ komunikácie zmienené Scortescom naozaj ovplyvnili Tedeschiniho a Siriho, aby mali schopnosť slobodne akceptovať ich voľbu, tak následné voľby antipápežov Jána XXIII. a Pavla VI. boli úplne neplatné z tohto dôvodu samotného. Lebo Cirkev učí, že každá osoba musí byť pri pápežských voľbách slobodná.
Tým, ktorí chcú viac dôkazov, že voľby antipápežov Jána XXIII. a Pavla VI. boli neplatné, stačí zvážiť revolúciu, ktorú spôsobili. Človeku stačí iba pomyslieť na spustošenie viery, ktoré nasledovalo, a milióny duší, ktoré boli stratené. A človeku stačí iba, aby uvážil, ako nestrácali žiaden čas v systematickom snažení demontovať Katolícku Cirkev.
Magazín 30 dní (30 Giorni), magazín naklonený antipápežom II. vatikánskeho koncilu, usporiadal v. r. 1994 rozhovor s hlavou talianskeho slobodomurárstva, veľmajstrom Veľkej orientálnej lóže Talianska (Grande Oriente d'Italia).
Takže je očividné, že antipápež Ján XXIII. bol slobodomurársky agent, ktorého poslaním bolo prostredníctvom svojho falošného koncilu začať s pokusom zničenia Cirkvi Kristovej.
Je tiež známe, že 26. októbra 1958 bolo vidieť biely dym vychádzajúci zo Sixtínskej kaplnky, naznačujúc, že nový pápež bol zvolený, ale žiaden pápež sa neukázal. Toto bolo oznámené novinami naprieč svetom a bolo to počuť v rádiu.
Kardinálov mávajúcich zástupom bolo dokonca vidieť v oknách apoštolského paláca; niečo nedovolené, ak je konkláve stále v priebehu. Oni si tiež mysleli, že pápež už bol zvolený, ale po niekoľkých minútach sa biely dym zmenil na čierny a stále žiaden pápež nevyšiel. Bolo to až o dva dni neskôr, kedy bol zvolený antipápež Ján XXIII. a po svojej voľbe usporiadal záhadné osemhodinové povolebné stretnutie so všetkými účastníkmi konkláve. Prečo musel antipápež Ján XXIII. usporiadať toto povolebné stretnutie? Týkalo sa to prvého priebehu bieleho dymu a voľby pravého pápeža, ktorú on a nepriatelia Cirkvi znemožnili a ktorej zabránili? Je zrejmé, že prvý priebeh bieleho dymu naznačoval voľbu pravého pápeža, pravdepodobne Tedeschiniho. Každý si myslel, dokonca aj kardináli, že sme mali nového pápeža. Ale potom zasiahli slobodomurári a komunisti a zabránili novému pápežovi, aby zaujal úrad. Toto bola vonkajšia komunikácia, ktorú odhalil Scortesco. Potom sa biely dym zmenil na čierny dym a o dva dni neskôr slobodomurári a komunisti dosadili svojho človeka, slobodomurárskeho agenta, antipápeža Jána XXIII. Tá samá intervencia sa udiala v konkláve v r. 1963, hoci v tomto prípade, kardinál Siri bol človekom, ktorého voľbe bolo protiprávne zamedzené v prospech infiltrátora Giovanniho Montiniho, antipápeža Pavla VI.
Niektorí sa pýtali, že ak Tedeschini a Siri boli zvolení, r. 1958, r. 1963, v tomto poradí, prečo sa ráznejšie nepostavili za svoj úrad? Naším cieľom nie je preskúmať túto otázku. Naším cieľom je jednoducho preukázať, že dôkazy o ich voľbe, ako aj komunikácie s „vonkajškom“ ukazujú, že niečo nekánonického sa odohralo počas konkláve r. 1958 a r. 1963, ako prezradil Scortesco. Toto dáva úplne zmysel, pretože božskou vierou vieme, že antipápež Pavol VI. rozhodne nemohol vlastniť kľúče Petra, keďže slávnostne zaviazal jeho podrobených herézami II. vatikánskeho koncilu. Druhý vatikánsky koncil nemohol byť zviazaný v nebi, takže vieme, že antipápež Pavol VI. nemal žiadnu moc zaväzovať na zemi, lebo sa vskutku pokúsil zaviazať II. vatikánsky koncil na zemi. A antipápež Ján XXIII. takisto nemohol byť pravým pápežom, keďže predostrel stôl pre odpadnutie od viery, zatiaľ čo bol sám heretikom.
Dokonca aj Malachi Martin, autor bestseller, vatikánsky zasvätenec a hrdina mnohých obhajcov antipápežov Jána XXIII. a Pavla VI., necháva tento príbeh celkom otvorený pripustením vo svojej knihe Kľúče tejto krvi (The Keys of This Blood), že je dobre známe, že kardinál Siri obdržal potrebné množstvo hlasov, ktoré by ho urobili pápežom v r. 1963, ale že Siri bol ovplyvnený tým, čo Martin nazýva „menšou brutalitou“. Martin explicitne spomína, že nastala komunikácia medzi členom konkláve a medzinárodne založenou organizáciou vo veci Siriho kandidatúry. Takže dokonca aj Malachi Martin, obhajca antipápežov Jána XXIII. a Pavla VI., pripustil, že na kardinála Siriho bol vyvíjaný nátlak, aby neprijal úrad do ktorého, Martin pripúšťa, bol zvolený. Toto potvrdzuje čo Scortesco prezradil a znovu preukazuje, že voľba antipápeža Pavla VI. bola podvodná.
Ale okrem svedectva Martina a Scortesca, rozhovor, ktorý poskytol kardinál Siri pred svojou smrťou, stojí za spomenutie. V zverejnenom rozhovore s Marquis de Franquerie, Louis Remy a Francis Dallais sa Siriho pýtali otázky na rôzne témy vrátane toho, čo Scortesco odhalil o jeho zvolení. Zatiaľ čo popieral v rozhovore iné veci, Siri nepoprel [lebo nechcel], že bol zvolený za pápeža. Všetko, čo povedal, bolo, že:
Reportéri usúdili, že vzhľadom k tomu, že Siri poprel iné veci, ktoré sa ho spýtali, ale nepoprel [lebo nechcel], že bol zvolený, to, čo Scortesco povedal, bolo pravdivé. Človek by si mal uvedomiť, že Siri bol v omyle v tom, že bol viazaný tajomstvom konkláve. Lebo tajomstvo konkláve by nezaväzovalo, keď je v stávke spása miliónov duší. A hrozné tajomstvá konkláve, na ktoré Siri narážal, sa bezpochyby týkali nezákonného zásahu vonkajších síl, ktoré zabránili jeho schopnosti prijať Stolicu Petrovu. Jestvuje omnoho viac toho, čo by mohlo byť povedané na túto tému, ale žiaden z týchto dôkazov nie je nevyhnutný na dokázanie, že antipápež Pavol VI. bol antipápežom, ktorý nevlastnil kľúče a právomoc Petra. Vieme to z heréz II. vatikánskeho koncilu a jeho schválenia ich. Nikto toto nemôže poprieť. Informácie týkajúce sa konkláve r. 1958 a r. 1963 jednoducho naznačujú, ako sa toto všetko odohralo, a preukazujú, že žiaden z činov antipápežov II. vatikánskeho koncilu nemá akýkoľvek vplyv na pápežskú neomylnosť. A teda, je akýmkoľvek prekvapením, prečo Malachi Martin tiež vyzrádza, že o dvanástej hodine v deň korunovácie antipápeža Pavla VI. bola slávená čierna omša a satan bol dosadený na trón vo Vatikáne.
Taktiež, je tu akákoľvek pochybnosť, prečo antipápež Pavol VI. pristúpil k predaniu pápežskej tiary, znaku pravej pápežskej moci, židovskému kupcovi.
Je tiež zdokumentované, že antipápež Ján XXIII. často poznamenával, že II. vatikánsky koncil je nový pentekost. Pentekost je uznávaný ako deň, kedy bola verejne založená Rímskokatolícka Cirkev. Identifikovaním II. vatikánskeho koncilu ako nového pentekostu antipápež Ján XXIII. oznamoval, že to bol začiatok novej cirkvi. Táto nová cirkev je v tejto dobe [dobe vyrobenia videa] vedená antipápežom Jánom Pavlom II., ktorý vyhlásil na samom začiatku svojho panovania, že jeho prvoradým úmyslom je implementovať II. vatikánsky koncil.
A teda, je tu akákoľvek pochybnosť o tom, že II. vatikánsky koncil a jeho antipápeži predstavovali začiatok pokusu o zatienenie pravej Cirkvi Krista odpadlíckym falzifikátom II. vatikánskeho koncilu. Naša Pani nás varovala v La Salette 19. septembra 1846 povedaním Melanie:
Ako predpovedala naša Pani a ako predpovedalo Písmo, pravá Cirkev Krista bola zatmená falošnou druhovatikánskou cirkvou, ale rovnako ako pri zatmení, vec skrytá zo zraku stále ostáva. Takže pravá Cirkev Krista stále zostáva v zvyšku verných katolíkov, ktorí zachovávajú tradície a pravú vieru. Ako povedal sv. Atanázius:
Táto zvyšková Cirkev je viditeľnou Cirkvou Krista, dokonca i keď je zakrytá z pohľadu väčšiny cirkvou II. vatikánskeho koncilu, ktorá ukradla budovy, semináre a školy Katolíckej Cirkvi. Skutočnosť, že satanova besnota a podvod bol zameraný primárne proti Katolíckej Cirkvi, dokazuje, že Rímskokatolícka Cirkev je jedna pravá Cirkev Krista, ktorú chce zničiť. Ale Katolícka Cirkev nemôže byť zničená pekelnými bránami. Antipápeži môžu vládnuť a oklamať veľmi mnohých. Toto je podvod, ktorý Boh dovoľuje ako potrestanie za hriech, ale heretici nemôžu premôcť to, čo Kristus ustanovil na Petrovi, skale. Oficiálne učenia všetkých pravých pápežov neobsahovali a nebudú obsahovať omyl a zostanú až do konca času jediným pravým prenosom učenia Krista, pokladom viery. Vždy budú naokolo katolíci, ktorí uznávajú neomylné učenia všetkých pravých pápežov, a iba títo ľudia tvoria Katolícku Cirkev, ktorú pekelné brány nemôžu premôcť. Zvyšní netvoria Katolícku Cirkev, i keď tvrdia, že sú katolíkmi, keďže zapreli vieru a boli automaticky exkomunikovaní pre herézu.
Ak túžiš zachrániť si svoju dušu, musíš byť verným katolíkom a zomrieť v stave milosti. Ak si v novej nekatolíckej cirkvi, musíš z nej vystúpiť pre spásu duše. Človek nemôže byť verným katolíkom alebo zomrieť v stave milosti, ak akceptuje herézy II. vatikánskeho koncilu alebo sa zúčastňuje novej omše. Okrem toho tí, ktorí sa zaťato držia viery, že antipápež Pavol VI. bol pravým pápežom a opomenú fakty, ktoré sme prezentovali, stratia svoje duše v pekle na celú večnosť. Boh túži po spáse každej osoby. Želá si, aby všetci tí, ktorí boli zvedení plánom diabla podviesť katolíkov, prišli k plnej znalosti pravdy. Takže ak poznáš niekoho, kto bol oklamaný falošnou druhovatikánskou cirkvou, informuj ho o pravde šírením týchto informácii, pridŕžaj sa katolíckej viery, celej a neporušenej, mimo ktorej nik nemôže byť spasený, a posilni sa silným modlitebným životom a opravdivou oddanosťou Matke Božej, ktorá je kľúčom k privádzaniu nás k jej Synovi.
Obsah
Toto video bolo vyrobené Kláštorom Najsvätejšej Rodiny (Most Holy Family Monastery)
Poznámky pod čiarou:
[1] Denzinger 468.
[2] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 386.
[3] Denzinger 705.
[4] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 578; Denzinger 714.
[5] Denzinger 247.
[6] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 113.
[7] Denzinger 423.
[8] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990, Vol. 1 (1740-1878), p. 222.
[9] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 256.
[10] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 364.
[11] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 201.
[12] Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 2214.
[13] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 201.
[14] Denzinger 468.
[15] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 400.
[16] Denzinger 1961.
[17] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 231.
[18] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 230.
[19] Denzinger 73.
[20] Denzinger 1806.
[21] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 364.
[22] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 184.
[23] Denzinger 1777.
[24] Denzinger 1778.
[25] Denzinger 1755.
[26] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), pp. 175-176.
[27] Denzinger 1995.
[28] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 271.
[29] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 238.
[30] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 114.
[31] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, pp. 550‐553; Denzinger 39‐40.
[32] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 83.
[33] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 233.
[34] Denzinger 343.
[35] Decrees of the Ecumenical Councils, Sheed & Ward and Georgetown University Press, 1990, Vol. 1, p. 479.
[36] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 380.
[37] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), pp. 41-42.
[38] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), pp. 313-314.
[39] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 578; Denzinger 714.
[40] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 229.
[41] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 576.
[42] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 391.
[43] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, Vol. 5, p. 227.
[44] The Papal Encyclicals, Vol. 5 (1858-1981), p. 227.
[45] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 399-400.
[46] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[47] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 401.
[48] Decrees of the Ecumenical Councils, Sheed & Ward and Georgetown University Press, 1990, Vol. 1, p. 559.
[49] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 597.
[50] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 802.
[51] Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 1839.
[52] Denzinger 530.
[53] The Papal Encyclicals, Vol. 5, p. 140.
Súvisiace články