Bol II. vatikánsky koncil neomylný? Ak si myslíte, že Pavol VI. bol pravým pápežom, tak áno.

„Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu. (...) Ja, Pavol, biskup Katolíckej cirkvi.“ [1] (Pavol VI. slávnostne uzatvárajúci každý dokument II. vatikánskeho koncilu)

Podrobne sme odhalili herézy II. vatikánskeho koncilu. Ukázali sme tiež, že ľudia, ktorí tento nekatolícky koncil implementovali, neboli pravými pápežmi Katolíckej Cirkvi, ale antipápežmi. Niektorí ľudia zostávajú napriek všetkým dôkazom nepresvedčení. Držia sa toho, že s II. vatikánskym koncilom doktrinálne problémy vskutku existujú, no podľa nich to pre Pavla VI. problém nepredstavuje, lebo žiadnu z heréz II. vatikánskeho koncilu neomylne nepromulgoval. „Na herézach II. vatikánskeho koncilu nezáleží,“ hovoria, „pretože II. vatikánsky koncil nebol neomylný!“ Teraz ukážeme, že keby bol Pavol VI. pravým pápežom, dokumenty II. vatikánskeho koncilu by boli promulgované neomylne. Toto opäť dokáže, že Pavol VI (heretik, ktorý promulgoval odpadlícke dokumenty II. vatikánskeho koncilu, zmenil obrady všetkých siedmich sviatostí, zmenil omšu na protestantské obrady, dozeral na systematickú a celosvetovú demontáž katolicizmu, zruinoval celosvetový katolícky školský systém a inicioval najväčší odpad od katolicizmu v dejinách) nebol a nemohol byť pravým pápežom. Bol antipápežom.

Na to, aby pápež učil neomylne, musia byť splnené tri podmienky: [1] pápež musí plniť svoju povinnosť pastiera a učiteľa všetkých kresťanov; [2] musí učiť v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou a [3] musí vysvetľovať náuku viery alebo mravov, v ktorú má veriť všeobecná Cirkev. Ak pápež spĺňa tieto podmienky, prostredníctvom Božej pomoci, ktorá mu je ako Petrovmu nástupcovi prisľúbená, pôsobí neomylne, ako učí nasledujúca definícia I. vatikánskeho koncilu.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola: „...rímsky veľkňaz, keď hovorí ex cathedra, to jest [1] TO JEST KEĎ VYKONÁVA ÚLOHU PASTIERA A UČITEĽA VŠETKÝCH KRESŤANOV, [2] V SÚLADE SO SVOJOU NAJVYŠŠOU APOŠTOLSKOU AUTORITOU [3] DEFINUJE NÁUKU VIERY ALEBO MRAVOV, KTOREJ SA MÁ DRŽAŤ VŠEOBECNÁ CIRKEV, prostredníctvom Božej pomoci jemu prisľúbenej v blahoslavenom Petrovi disponuje tou neomylnosťou, ktorou božský Vykupiteľ chcel, aby bola jeho Cirkev poučovaná pri definovaní náuky viery alebo mravov; preto sú takéto definície rímskeho pontifika samy osebe, nie však z konsenzu Cirkvi, nezmeniteľné. Ak sa však niekto opováži odporovať tejto definícii Našej, čo Bože nedopusť: nech je prekliaty.“ [2]

Teraz dokážeme, rad radom, že Pavol VI. pri promulgácii dokumentov II. vatikánskeho koncilu splnil všetky tri tieto požiadavky, čož by urobilo dokumenty II. vatikánskeho koncilu neomylnými, keby bol pravým pápežom.

1) Pápež musí konať ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov

Prvou požiadavkou k tomu, aby pápež učil neomylne, je, že musí konať ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. Ak bol Pavol VI. pravým pápežom, túto požiadavku splnil.

KAŽDÝ ZO 16 DOKUMENTOV II. VATIKÁNSKEHO KONCILU SA ZAČÍNA TÝMITO SLOVAMI:

„BISKUP PAVOL, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH, SPOLU S OTCAMI POSVÄTNÉHO KONCILU, NA VEČNÚ PAMÄŤ.“ [3]

Pápež Eugen IV. začal 9. zasadnutie dogmatického Florentského koncilu týmito slovami: „Eugenius, biskup, sluha sluhov božích, na večnú pamäť.“ [4] Pápež Július začal 3. zasadnutie dogmatického V. lateránskeho koncilu týmito slovami: „Július, biskup, sluha sluhov božích, so súhlasom posvätného koncilu na večnú pamäť.“ [5] A pápež Pius IX. začal 1. zasadnutie dogmatického I. vatikánskeho koncilu týmito slovami: „Pius, biskup, sluha sluhov božích, so súhlasom posvätného koncilu na večnú pamäť.“ [6] Takto sa pápežmi zvyčajne slávnostne začínajú dekréty generálnych/dogmatických/ekumenických koncilov. Pavol VI. začal každý dokument II. vatikánskeho koncilu práve tým istým spôsobom, s práve tými istými slovami!

Tým, že takto začal každý dokument II. vatikánskeho koncilu, Pavol VI. (ak bol pravým pápežom) jasne splnil prvú požiadavku k tomu, aby učil neomylne.

2) Pápež musí učiť v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou

Druhou požiadavkou k tomu, aby pápež učil neomylne, je, že musí učiť v súlade so svojou najvyššou apoštolskou autoritou. Ak bol Pavol VI. pápežom, túto požiadavku splnil.

KAŽDÝ ZO 16 DOKUMENTOV DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU SA KONČÍ TÝMITO SLOVAMI (ALEBO SLOVAMI, KTORÉ SÚ S TÝMITO SLOVAMI V PODSTATE TOTOŽNÉ):

„VŠETKO, ČO JE V CELKU I V JEDNOTLIVOSTIACH USTANOVENÉ V TOMTO DEKRÉTE, ODOBRILI OTCOVIA POSVÄTNÉHO KONCILU. A MY TO APOŠTOLSKOU MOCOU, KTORÚ SME DOSTALI OD KRISTA, SPOLU S CTIHODNÝMI OTCAMI V DUCHU SVÄTOM SCHVAĽUJEME, NARIAĎUJEME A USTANOVUJEME. A PRIKAZUJEME, ABY SA TOTO KONCILOVÉ USTANOVENIE UVEREJNILO NA BOŽIU SLÁVU. (...) JA, PAVOL, BISKUP KATOLÍCKEJ CIRKVI.“ [7]

Wow! Táto málo známa skutočnosť je pre akékoľvek tvrdenie, že Pavol VI. mohol byť pravým pápežom, úplne zničujúca. Pavol VI. zakončil každý dokument II. vatikánskeho koncilu dovolaním sa svojej „apoštolskej moci“, po čom nasledoval jeho podpis! Jednoznačne splnil druhú požiadavku neomylnosti. V skutočnosti tento odsek sám osebe spĺňa nielen druhú požiadavku pápežskej neomylnosti, ale všetky tri; vidíme v ňom totiž, že Pavol VI. v „Duchu Svätom“ a svojou „apoštolskou mocou“ „schvaľuje, nariaďuje a ustanovuje“ všetky veci obsiahnuté v každom dokumente! Toto je neomylný jazyk. Každý, kto by to popieral, proste nevie, o čom hovorí.

Schválenie, ktoré Pavol VI. II. vatikánskeho koncilu udelil (citované vyššie), je ešte slávnostnejšie než schválenie, ktoré dal neomylnému Nicejskému koncilu (325) pápež sv. Silvester. Je slávnostnejšie než schválenie, ktoré dal neomylnému Efezskému koncilu (431) pápež sv. Celestín. Inými slovami, títo praví pápeži pri schvaľovaní pravých koncilov Katolíckej Cirkvi schválili dokumenty týchto koncilov spôsobom, ktorý je dokonca menej mimoriadny ako spôsob, akým Pavol VI. schválil II. vatikánsky koncil; a predsa to, ako oni tieto pravé koncily schválili, bolo dostatočným na to, aby sa to kvalifikovalo ako neomylné a záväzné – čož je skutočnosť, ktorú žiaden katolík nespochybňuje.

Je teda faktom, že každý dokument II. vatikánskeho koncilu je slávnostným činom Pavla VI. Každý dokument je ním podpísaný; každý sa začína s ním ako „pastierom a učiteľom všetkých kresťanov“; a každý sa končí tým, že na základe svojej „apoštolskej autority“ „schvaľuje, nariaďuje a ustanovuje“ celý obsah dokumentu.

Toto dokazuje, že ak by bol Pavol VI. pápežom, dokumenty II. vatikánskeho koncilu by boli neomylné! Dokumenty II. vatikánskeho koncilu však neomylné nie sú; sú zlé a heretické. Preto toto ZNIČUJE AKÚKOĽVEK MOŽNOSŤ, že Pavol VI. bol niekedy pravým pápežom; lebo pravý pápež by takýmto autoritatívnym spôsobom zlé dokumenty II. vatikánskeho koncilu nikdy promulgovať nemohol.

3) Pápež musí vysvetľovať náuku viery alebo mravov, ktorej sa má držať všeobecná Cirkev

Už sme dokázali, že Pavol VI. splnil všetky tri požiadavky na to, aby na II. vatikánskom koncile učil neomylne. Pre úplnosť však toto postupné dokazovanie ukončíme konštatovaním, že dokumenty II. vatikánskeho koncilu sú plné učení o viere a mravoch (súčasť tretej požiadavky). A všeobecná Cirkev sa ich musí držať, ak bol Pavol VI. pápežom, pretože Pavol VI. ich na základe svojej „apoštolskej autority“ slávnostne schválil, nariadil a ustanovil, prikazujúc, aby boli uverejnené.

Preto Pavol VI. pri promulgácii II. vatikánskeho koncilu splnil aj tretiu požiadavku. Ale je tu toho ešte viacej!

Vo svojom liste vyhlasujúcom koncil za uzatvorený sa Pavol VI. opäť dovolal svojej „apoštolskej moci“ a potvrdil, že všetky konštitúcie, dekréty a deklarácie II. vatikánskeho koncilu boli ním schválené a promulgované. Ďalej uviedol, že všetko sa to má „všetkými veriacimi dôkladne dodržiavať“! Ďalej vyhlásil všetky úsilia v rozpore s týmito vyhláseniami za nulitné a neplatné.

Pavol VI. hovorí, že II. vatikánsky koncil sa má dôkladne dodržiavať

Pavol VI., „pápežský“ list vyhlasujúci koncil za uzavretý, 8. december 1965:
„Nakoniec bolo všetko, čo sa týka svätého ekumenického koncilu, s Božou pomocou uskutočnené a VŠETKY KONŠTITÚCIE, DEKRÉTY, DEKLARÁCIE A HLASOVANIA BOLI ROKOVANÍM SNEMU SCHVÁLENÉ A NAMI PROMULGOVANÉ. Preto sme sa rozhodli pre všetky zámery a ciele S NAŠOU APOŠTOLSKOU MOCOU uzatvoriť tento samý ekumenický koncil, zvolaný naším predchodcom, pápežom Jánom XXIII., ktorý bol otvorený 11. októbra 1962 a v ktorom sme pokračovali po jeho smrti. ĎALEJ NARIAĎUJEME, ŽE VŠETKO, ČO BOLO NA KONCILE SYNODÁLNE USTANOVENÉ, SA MÁ VŠETKÝMI VERIACIMI ZBOŽNE A DÔKLADNE DODRŽIAVAŤ na slávu Božiu a k dôstojnosti Svätej Matky Cirkvi... TIETO VECI SME SCHVÁLILI A USTANOVILI, NARIAĎUJÚC, ŽE SÚČASNÉ DOKUMENTY SÚ A ZOSTÁVAJÚ PLATNÉ A ÚČINNÉ A ŽE MAJÚ MAŤ PRÁVNU ÚČINNOSŤ, aby boli rozširované a nadobudli plný a úplný účinok a aby boli plne konvalidované tými, ktorých sa týkajú alebo ktorých by sa teraz alebo v budúcnosti mohli týkať; a tak aby, ako bolo posúdené a definované, VŠETKY ÚSILIA V ROZPORE S TÝMITO VECAMI, KÝMKOĽVEK ALEBO AKOUKOĽVEK AUTORITOU, VEDOME ALEBO NEVEDOME, BOLI ODTERAZ NAĎALEJ NEPLATNÉ A BEZCENNÉ. Dané v Ríme u sv. Petra, pod [pečaťou] prsteňa rybára, 8. decembra... roku 1965, tretieho roku nášho pontifikátu.“ [8]

Tu to máte. Odpadlícky Druhý vatikánsky koncil sa má „dôkladne dodržiavať“, ak uznávate Pavla VI. Nemôžu existovať pochybnosti o tom, že ak bol Pavol VI. pravým pápežom, pekelné brány Katolícku Cirkev premohli 8. decembra 1965. Ak bol Pavol VI. pápežom, prísľuby Ježiša Krista jeho Cirkvi zlyhali. Ak bol Pavol VI. pápežom, celé učenie II. vatikánskeho koncilu týkajúce sa viery alebo mravov bolo promulgované neomylne (ex cathedra). Toto je však nemožné – a každý, kto by povedal, že to možné je, neverí v katolícku náuku o neomylnosti Katolíckej Cirkvi. Čiže vieme, že Giovanni Montini (Pavol VI.) nebol pravým Petrovým nástupcom, ale neplatným antipápežom – čož sme už tak jednoznačne dokázali pri odhaľovaní jeho neuveriteľných heréz, ktoré ukázali, že jeho „zvolenie“ – keďže bol evidentným heretikom – bolo neplatné.      

A ak o tom nie ste presvedčení, položte si túto otázku: Je pre pravého katolíckeho pápeža možné, aby „schválil, nariadil a ustanovil“ všetky herézy II. vatikánskeho koncilu, „v Duchu Svätom“ a svojou „apoštolskou mocou“? Váš katolícky rozum vám dá odpoveď. V žiadnom prípade. Preto tí, čo rozoznávajú herézy II. vatikánskeho koncilu a skutočnosti, ktoré tu prezentujeme, a predsa stále trvajú na tom, že je možné, aby bol antipápež Pavol VI. pravým pápežom, sú žiaľ v heréze za popieranie pápežskej neomylnosti a za držanie sa postoja, ktorý znamená, že pekelné brány Katolícku Cirkev premohli.

Niektorí ľudia budú mylne tvrdiť, že aby pápež hovoril ex cathedra, musí odsúdiť protichodný názor alebo vyložiť tresty za nezachovávanie. Toto nie je pravda. Nikde v definícii pápeža Pia IX. o pápežskej neomylnosti on nehovorí, že pápež musí odsudzovať, aby úradoval neomylne. Existuje viacero neomylných definícii, kedy pápeži neodsudzujú ani nepredkladajú žiadne tresty.

Námietka #1: Ján XXIII. vo svojom prejave pri otváraní II. vatikánskeho koncilu povedal, že II. vatikánsky koncil má byť „pastoračným koncilom“. Toto dokazuje, že II. vatikánsky koncil nebol neomylný!

Odpoveď: Toto nie je pravda. Ján XXIII. vo svojej úvodnej reči na koncile nepovedal, že II. vatikánsky koncil má byť pastoračným koncilom. Tuná je to, čo Ján XXIII. v skutočnosti povedal:

Ján XXIII., Otvárací prejav na II. vatikánskom koncile, 11. október 1962: „Lebo samotný poklad viery alebo pravdy obsiahnuté našou úctyhodnou doktrínou sú jedna vec, ale spôsob, akým sú ohlasované, i keď s rovnakým zmyslom a významom, je druhá [vec]. A je to práve tento spôsob, ktorému bude musieť byť venovaná väčšina našej trpezlivosti, ak sa ukáže potreba, s námahou; inak povedané, budú musieť byť zavedené tie metódy vysvetľovania vecí, ktoré sú viac primerané MAGISTÉRIU, KTORÉHO VLASTNÝ CHARAKTER JE PREVAŽNE PASTORAČNÝ.“ [9]

Tuná vidíme, že Ján XXIII. nepovedal, že II. vatikánsky koncil bude pastoračným koncilom. Povedal, že bude odrážať cirkevné Magistérium, ktorého charakter je prevažne pastoračný. Takže napriek neuveriteľne rozšírenému mýtu je pravda taká, že Ján XXIII. vo svojom úvodnom prejave II. vatikánsky koncil pastorálnym koncilom nikdy ani len nenazval. Mimochodom, aj keby Ján XXIII. vo svojom otváracom prejave nazval II. vatikánsky koncil pastoračným koncilom, neznamenalo by to, že nie je neomylný. Označiť niečo za pastorálne neznamená ipso facto (práve na tejto samej skutočnosti), že to nie je neomylné. V prejave vyššie je to dokázané samotným Jánom XXIII., keď opísal Magistérium ako „pastoračné“, a predsa je de fide (z viery), že Magistérium je neomylné. Preto aj keby Ján XXIII. opísal II. vatikánsky koncil ako pastoračný (čož neurobil), nedokázalo by to, že nie je neomylný.

Najdôležitejšie však je, že na skutočnosti, že Ján XXIII. vo svojom otváracom prejave na II. vatikánskom koncile nenazval II. vatikánsky koncil pastorálnym koncilom, v skutočnosti nezáleží. Je to preto, lebo – ako sme už zistili – bol to Pavol VI., kto slávnostne potvrdil herézy II. vatikánskeho koncilu; a je to potvrdenie Pavlom VI. (nie Jánom XXIII.), ktoré dokazuje, že II. vatikánsky koncil je záväzný pre tých, ktorí ho uznávajú za pápeža.

Námietka #2: Pavol VI. na svojej generálnej audiencii 12. januára 1966 povedal, že II. vatikánsky koncil „sa vyhol tomu, aby mimoriadnym spôsobom vyhlasoval dogmy poznačené znakom neomylnosti“

Odpoveď: Je pravda, že Pavol VI. sa v r. 1966 (po tom, čo II. vatikánsky koncil už bol slávnostne promulgovaný) vyjadril, že II. vatikánsky koncil „sa vyhol tomu, aby mimoriadnym spôsobom vyhlasoval dogmy poznačené znakom neomylnosti“. Avšak vyjadrenie antipápeža Pavla VI. z r. 1966 je irelevantné. Nemení a nemôže zmeniť skutočnosť, že 8. decembra 1965 slávnostne promulgoval (spôsobom, ktorý by bol neomylný, keby bol pápežom) všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Pavol VI. už podpísal a spečatil II. vatikánsky koncil dávno pred 12. januárom 1966. Druhý vatikánsky koncil bol slávnostne uzatvorený 8. decembra 1965. Toto znamená, že ak bol Pavol VI. pápežom (čož nebol), pekelné brány by Cirkev premohli 8. decembra 1965, pretože v ten deň slávnostne a definitívne promulgoval všetky heretické dokumenty II. vatikánskeho koncilu.

Magistérium je učiteľský úrad, ktorého učenia sú „nereformovateľné“ (de fide definita, I. vatikánsky koncil, Denz. 1839). Keďže sú nereformovateľné, sú nezmeniteľné odo času, kedy boli vyhlásené. Ak by bol antipápež Pavol VI. pravým pápežom, II. vatikánsky koncil by bol nereformovateľný a neomylný 8. decembra 1965. Nič, čo bolo povedané alebo urobené po 8. decembri 1965, nemohlo odčiniť (ak bol Pavol VI. pravým pápežom) to, čo už bolo urobené, lebo potom by sa učenie Magistéria stalo reformovateľným. Preto prejav antipápeža Pavla VI. v r. 1966 (po uzavretí koncilu) nemá žiadny význam, pokiaľ ide o to, či bol II. vatikánsky koncil neomylný alebo nie.

Ale prečo by potom antipápež Pavol VI. urobil takéto vyhlásenie? Odpoveď je jednoduchá. Diabolská (satanská) inteligencia, ktorá viedla antipápeža Pavla VI. vedela, že nakoniec každý s tradičným katolíckym zmýšľaním neprijme tieto dekréty II. vatikánskeho koncilu ako neomylné, keďže sú plné omylov a heréz. Keby teda v r. 1966 neurobil toto vyhlásenie, že II. vatikánsky koncil sa vyhol mimoriadnym definíciám s neomylnosťou, veľké množstvo ľudí by dospelo k okamžitému záveru, že on (Giovanni Montini – antipápež Pavol VI.) nebol skutočným pápežom. Takže diabol si na tomto vyhlásení dosť zakladal.

Diabol musel medzi „tradicionalistami“ rozšíriť predstavu, že Pavol VI. „neomylne“ II. vatikánsky koncil nepromulgoval. K celému diablovmu odpadlíctvu po II. vatikánskom koncile to bolo nepostrádateľné; na smrť sa bál, že by sa z miliónov ľudí stali sedevakantisti odsudzujúci antipápeža Pavla VI. a jeho falošnú Cirkev a falošnú omšu (novus ordo). Preto diabol antipápežovi Pavlovi VI. vnukol, aby povedal (dávno po tom, ako ním bol II. vatikánsky koncil slávnostne promulgovaný), že II. vatikánsky koncil nevydal dogmatické vyhlásenia. Diabol dúfal, že toto uistenie dodá Pavlovi VI. zdanie legitimity u tých, čo si zachovávali istú náklonnosť k tradičnej viere. Tento diabolský manéver sa však zrúti, keď si uvedomíme skutočnosť, že II. vatikánsky koncil bol uzavretý už v roku 1965.

Okrem toho, a toto je možno najdôležitejšie, musí sa poukázať na to, že Pavol VI. na tej istej generálnej audiencii 12. januára 1966 povedal toto:

Pavol VI., Generálna audiencia, 12. január 1966: „Koncil je veľkým aktom magistéria Cirkvi a každý, kto sa drží koncilu, týmto uznáva a ctí si magistérium Cirkvi...“

Ak budú ľudia citovať generálnu audienciu Pavla VI. z 12. januára 1966, aby sa pokúsili dokázať, že II. vatikánsky koncil by nebol neomylný, aj keby bol Pavol VI. pápežom, potom musia logicky prijať aj iné vyjadrenia o II. vatikánskom koncile, ktoré Pavol VI. na tejto generálnej audiencii urobil, napríklad to, ktoré je citované vyššie, a to, ktoré je citované nižšie. Z tohto vyššie uvedeného citátu jasne vidíme, že Pavol VI. hovorí (na práve tej istej generálnej audiencii), že II. vatikánsky koncil je aktom Magistéria a že každý, kto sa drží II. vatikánskeho koncilu, si „ctí magistérium Cirkvi“! [Magistérium je neomylný učiteľský úrad Cirkvi.]

Pápež Pius XI., Rappresentanti in Terra (# 16), 31. december 1929: „Tomuto učiteľskému úradu Kristus udelil neomylnosť spolu s príkazom všetkých učiť jeho náuku.“ [10]

Preto prejav Pavla VI. znamená, že podľa neho je II. vatikánsky koncil neomylný – keďže hovorí, že je učením Magistéria, ktoré je neomylné. Vo svojom prejave sa ďalej hovorí, že každý, kto uznáva učenie II. vatikánskeho koncilu (t. j. jeho herézy) – napríklad, že nekatolíci môžu prijímať Sväté Prijímanie alebo herézy o náboženskej slobode alebo že moslimovia a katolíci uctievajú toho istého Boha atď. – si ctí katolícke učenie. Každý, kto sa chce „riadiť“ týmto prejavom, musí teda pripustiť, že tí, čo tieto herézy uznávajú, si ctia katolícke učenie! Toto je očividne absurdné a nepravdivé; dokazuje to, že bez ohľadu na to, z ktorej strany sa chce človek pozerať na túto záležitosť, pokiaľ ide o v túto generálnu audienciu Pavla VI., II. vatikánsky koncil je záväzný pre všetkých, čo sa držia toho, že Pavol VI. bol platným pápežom – čož dokazuje, že Pavol VI. pravým pápežom rozhodne nebol. Nemôžete citovať túto generálnu audienciu, aby ste povedali, že človek nie je viazaný prijať II. vatikánsky koncil, keď táto istá generálna audiencia hovorí, že každý, kto sa ho pridŕža, si ctí Magistérium! Pavol VI. ďalej v tom istom prejave hovorí:

„...napriek tomu však [koncil] svoje učenie vystrojil autoritou najvyššieho riadneho Magistéria; toto riadne Magistérium, ktoré je tak zjavne autentické, musia všetci veriaci prijať poslušne a úprimne, v súlade so zmýšľaním koncilu o povahe a zámeroch jednotlivých dokumentov.“

Túto časť prejavu obhajcovia Pavla VI. takmer nikdy necitujú, pravdepodobne preto, lebo vedia, že učenie najvyššieho riadneho Magistéria je neomylné, čož znamená, že dokonca aj táto generálna audiencia antipápeža Pavla VI. potvrdzuje neomylnosť II. vatikánskeho koncilu. Na tej istej generálnej audiencii Pavol VI. povedal aj toto:

„Poznať, študovať a uplatňovať tieto dokumenty je povinnosťou a šťastím pokoncilového obdobia.“

Okrem toho sa Pavol VI. vo svojej encyklike Ecclesiam suam (adresovanej celej Cirkvi) vyjadril, že II. vatikánsky koncil mal za úlohu definovať doktrínu.

Pavol VI., Ecclesiam suam (# 30), 6. august 1964: „Je to práve pretože Druhý vatikánsky koncil má úlohu opäť sa zaoberať doktrínou de Ecclesia [t. j. Cirkvi] a jej definovaním, takže bol nazvaný pokračovaním a doplnkom Prvého vatikánskeho koncilu.“ [11]

Toto znamená, že II. vatikánsky koncil mal za úlohu učiť neomylne. A v ďalšej časti budeme citovať z prejavu Pavla VI. z r. 1976, kde sa venuje práve tejto téme, či je II. vatikánsky koncil a nová omša záväzná, a výslovne odmieta tvrdenia falošných tradicionalistov, ktorí sa chcú držať legitimity Pavla VI. a zároveň odmietať jeho omšu a koncil.

Námietka #3: II. vatikánsky koncil nebol neomylný, pretože k dokumentu Lumen gentium bola pripojená poznámka, v ktorej sa píše, že neomylný nie je.

Odpoveď: [Poznámka: odpoveď na túto námietku je podrobná a rozsiahla a pre niektorých nemusí byť zaujímavá. Ak nehľadáte odpoveď na túto námietku, možno ju budete chcieť preskočiť.]

Niektorí obhajcovia Pavla VI. sa odvolávajú na teologickú poznámku, ktorá bola pripojená k dokumentu Lumen gentium. Myslia si, že toto objasnenie dokazuje, že Pavol VI. II. vatikánsky koncil nepromulgoval neomylne ani autoritatívne. Tento argument však pri podrobnom preskúmaní neobstojí. Tuná je kľúčová časť teologickej poznámky, ktorá bola pripojená k dokumentu Lumen gentium:

„Berúc do úvahy úzus koncilov, ako aj pastoračné poslanie tohto koncilu, posvätný cirkevný snem definuje ako záväzné pre Cirkev iba tie veci týkajúce sa viery a mravov, ktoré za také sám snem výslovne vyhlasuje. OSTATNÉ VECI, KTORÉ POSVÄTNÝ CIRKEVNÝ SNEM PREDKLADÁ AKO UČENIE NAJVYŠŠIEHO MAGISTÉRIA CIRKVI, MAJÚ VŠETCI VERIACI – VCELKU I JEDNOTLIVO – PRIJAŤ A SCHVAĽOVAŤ PODĽA ÚMYSLU TOHO ISTÉHO POSVÄTNÉHO CIRKEVNÉHO SNEMU; TENTO ÚMYSEL VYSVITÁ Z PREDLOŽENEJ LÁTKY, ALEBO ZO SPÔSOBU VYJADROVANIA, PODĽA PRAVIDIEL TEOLOGICKEJ INTERPRETÁCIE.“ [12]

Po prvé, táto poznámka ani len nie je súčasťou skutočného textu dokumentu Lumen gentium; je to dodatok k textu Lumen gentium. [13]

Po druhé, táto poznámka je pripojená len k Lumen gentium, nie k ostatným dokumentom. Inými slovami, aj keby táto teologická poznámka „zachránila“ Pavla VI. pri promulgácii heréz v Lumen gentium (čož neurobila), stále by „nezachránila“ to, ako promulgoval zvyšok heréz II. vatikánskeho koncilu.

Po tretie, ak si človek prečíta vyššie uvedenú poznámku, uvidí, že sa v nej vyhlasuje, že predložená látka alebo spôsob, akým sa niečo v rámci II. vatikánskeho koncilu hovorí, stanovuje, že II. vatikánsky koncil vztyčuje najvyššie Magistérium Cirkvi v súlade s pravidlami teologickej interpretácie – teda tak, ako Cirkev vztyčovala najvyššie Magistérium v minulosti. Vyhlásenie Pavla VI. na začiatku a na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu (už citované) rozhodne naznačuje, „spôsobom vyjadrovania“, „podľa pravidiel teologickej interpretácie“ (to jest analogicky s minulými dogmatickými dekrétmi), že vztyčuje najvyššie Magistérium (ak by bol pápežom). Preto toto teologické objasnenie pripojené k dokumentu Lumen gentium neumenšuje ani neneguje slávnostný jazyk Pavla VI. nachádzajúci sa na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu. Naopak, jeho jazyk na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu spĺňa požiadavky teologickej poznámky.

Po štvrté, tí, čo sa pokúšajú využiť túto poznámku na to, aby „zachránili“ všetky dokumenty II. vatikánskeho koncilu spred kompromitácie pápežskej neomylnosti, nevenujú veľa pozornosti tomu, čo sa v nej v skutočnosti píše. V poznámke je jasne uvedené, že „ostatné veci, ktoré posvätný cirkevný snem [II. vatikánsky koncil] predkladá ako učenie najvyššieho Magistéria Cirkvi, majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania, podľa pravidiel teologickej interpretácie.“

Toto je veľmi dôležitý fakt! Pokiaľ ide o II. vatikánskom koncil, je mnoho prípadov, kde II. vatikánsky koncil predkladá to, čo sa považuje za učenie najvyššieho Magistéria, ktoré „majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania...“ Napríklad vo svojej heretickej Deklarácii o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae) II. vatikánsky koncil hovorí toto:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis Humanae (# 9): „To, čo Vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby. Jej požiadavky poznáva ľudská myseľ čoraz jasnejšie vo svetle stáročných skúseností. Ba toto učenie o slobode má korene v Božom zjavení, a preto ho majú kresťania tým svedomitejšie zachovávať.“ [14]

Druhý vatikánsky koncil tu explicitne uvádza, že jeho heretické učenie o náboženskej slobode má korene v Božom zjavení a že kresťania ho majú svedomite zachovávať. Toto jasne spĺňa požiadavky teologickej poznámky na učenie, ktoré „majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu [II. vatikánskeho koncilu]; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania...“. A je tu toho viac:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Dignitatis Humanae (# 12): „Cirkev je teda verná pravde evanjelia a nasleduje cestu Krista a apoštolov, keď vidí princíp náboženskej slobody ako súladný s ľudskou dôstojnosťou a Božím zjavením a keď ho podporuje. V priebehu storočí chránila a odovzdávala učenie prijaté od Majstra a apoštolov.“ [15]

Druhý vatikánsky koncil tu explicitne uvádza, že jeho heretické učenie o náboženskej slobode 1) je verné pravde evanjelia; 2) nasleduje cestu Krista a apoštolov; a 3) je v súlade s Božím zjavením! Opäť čitateľovi pripomíname znenie teologickej poznámky, v ktorej sa uvádza, že „ostatné veci, ktoré posvätný cirkevný snem [II. vatikánsky koncil] predkladá ako učenie najvyššieho Magistéria Cirkvi, majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania, podľa pravidiel teologickej interpretácie.“

Preto podľa samotnej teologickej poznámky sú tí, čo uznávajú Pavla VI. za pápeža, viazaní prijatím heretického druhovatikánskeho učenia o náboženskej slobode ako učenia najvyššieho Magistéria Cirkvi! Teologická poznámka ich zaväzuje prijať heretické druhovatikánske učenie o náboženskej slobode ako 1) verné pravde evanjelia; 2) nasledujúce cestu Krista a apoštolov; 3) v súlade s Božím zjavením, pretože toto je „úmysel toho istého posvätného cirkevného snemu [II. vatikánskeho koncilu]; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania...“ Je to veľmi jednoduché: tí, čo veria, že antipápež Pavol VI. bol pápežom, sú viazaní heretickým dokumentom o náboženskej slobode.

Aby sme zhrnuli všetky doteraz ujasnené fakty: 1) teologická poznámka pripojená k Lumen gentium sa nevzťahuje na každý dokument; 2) teologická poznámka pripojená k Lumen gentium neumenšuje ani neneguje jazyk Pavla VI. na konci každého dokumentu II. vatikánskeho koncilu, lež dokazuje, že jeho jazyk na konci každého dokumentu spĺňa požiadavky na neomylné učenie Magistéria; 3) aj keby sa teologická poznámka vzťahovala na každý dokument – a nejakým spôsobom by urobila slávnostný jazyk Pavla VI. na konci každého dokumentu nezáväzným (čož celkom určite neurobila) – samotná teologická poznámka stále dokazuje, že rôzne dokumenty II. vatikánskeho koncilu sú neomylné a záväzné zo spôsobu, akým II. vatikánsky koncil prezentuje svoje učenie v týchto otázkach. Bez ohľadu na to, ako sa niekto snaží uniknúť realite, že antipápež Pavol VI. nemohol byť pravým pápežom a zároveň promulgovať II. vatikánsky koncil, zlyháva.

Svätý Peter vs. anti-Peter

Pápež Pius IX. vo svojej dogmatickej encyklike Quanta Cura neomylne odsúdil heretickú náuku o náboženskej slobode (ktorá bola odsúdená aj mnohými inými pápežmi). Pápež Pius IX. explicitne anatemizoval heretickú predstavu, že náboženská sloboda by mala byť občianskym právom v každej správne zriadenej spoločnosti. Katolícka Cirkev učí, že vláda, ktorá uznáva právo na náboženskú slobodu – ako napr. USA – je, pravdaže, uprednostnivšia voči tej, ktorá katolicizmus potláča. Napriek tomu je táto situácia len menším z dvoch ziel. Ideálna je vláda, ktorá uznáva katolícke náboženstvo ako jediné štátne náboženstvo a nedáva každému človeku „slobodu“ vo verejnej sfére praktizovať a propagovať svoje falošné náboženstvo. Preto je myšlienka, že náboženská sloboda by mala byť všeobecným občianskym právom, heretická, ako to neomylne definoval pápež Pius IX. v Quanta Cura.

Pápež Pius IX., Quanta Cura (# 3-6), 8. december 1864, ex cathedra: „Vychádzajúc z tejto totálne bludnej predstavy sociálnej vlády sa neboja podporovať ten bludný názor, najfatálnejší vo svojich účinkoch na Katolícku Cirkev a spásu duší, nazvaný Naším predchodcom, Gregorom XVI., šialenstvom, TOTIŽ, ŽE ‘SLOBODA SVEDOMIA A UCTIEVANIA JE OSOBNÝM PRÁVOM KAŽDÉHO ČLOVEKA, KTORÉ BY MALO BYŤ ZÁKONNE PREHLASOVANÉ A PRESADZOVANÉ V KAŽDEJ SPRÁVNE ZRIADENEJ SPOLOČNOSTI...’ Ale zatiaľ čo toto neuvážene vyhlasujú, nechápu a nevšímajú si, že hlásajú slobodu zatratenia... Preto NAŠOU APOŠTOLSKOU MOCOU ZAVRHUJEME, ZAKAZUJEME A ODSUDZUJEME VŠETKY JEDINEČNÉ A ZLÉ NÁZORY A UČENIA KONKRÉTNE ZMIENENÉ V TOMTO LISTE A CHCEME A NARIAĎUJEME, ABY ICH MALI VŠETKY DETI KATOLÍCKEJ CIRKVI ZA ÚPLNE ZAVRHNUTÉ, ZAKÁZANÉ A ODSÚDENÉ.“ [16]

Pápež Pius IX. svojou apoštolskou autoritou odsúdil, zavrhol a zakázal (postavil mimo zákon) heretickú predstavu, že každý štát by mal udeliť občianske právo na náboženskú slobodu. Ale pozerajte sa na toto! Kým pápež Pius IX. túto náuku svojou apoštolskou autoritou odsúdil, zavrhol a zakázal (postavil mimo zákon), antipápež Pavol VI. toto odsúdené učenie svojou „apoštolskou autoritou“ schvaľuje, nariaďuje a ustanovuje. Inými slovami, to, čo pápež Pius IX. svojou apoštolskou autoritou slávnostne odsudzuje, je presne to, čo antipápež Pavol VI. svojou „apoštolskou autoritou“ slávnostne učí!

Antipápež Pavol VI., Druhovatikánska Deklarácia o náboženskej slobode: „BISKUP PAVOL, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH, SPOLU S OTCAMI POSVÄTÉHO KONCILU NA VEČNÚ PAMÄŤ... Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu... TOTO PRÁVO ČLOVEKA NA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU MÁ BYŤ UZNANÉ V PRÁVNOM PORIADKU SPOLOČNOSTI TAK, ABY SA STALO OBČIANSKYM PRÁVOM... Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A MY TO APOŠTOLSKOU MOCOU, KTORÚ SME DOSTALI OD KRISTA, SPOLU S CTIHODNÝMI OTCAMI V DUCHU SVÄTOM SCHVAĽUJEME, NARIAĎUJEME A USTANOVUJEME. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu. (...) Ja, Pavol, biskup Katolíckej cirkvi.“ [17]

Autorita sv. Petra vs autorita anti-Petra

Pápež Pius IX., Quanta Cura (# 3-6), 8. december 1864, ex cathedra: „Vychádzajúc z tejto totálne bludnej predstavy sociálnej vlády sa neboja podporovať ten bludný názor, najfatálnejší vo svojich účinkoch na Katolícku Cirkev a spásu duší, nazvaný Naším predchodcom, Gregorom XVI., šialenstvom, TOTIŽ, ŽE ‘SLOBODA SVEDOMIA A UCTIEVANIA JE OSOBNÝM PRÁVOM KAŽDÉHO ČLOVEKA, KTORÉ BY MALO BYŤ ZÁKONNE PREHLASOVANÉ A PRESADZOVANÉ V KAŽDEJ SPRÁVNE ZRIADENEJ SPOLOČNOSTI...’ Ale zatiaľ čo toto neuvážene vyhlasujú, nechápu a nevšímajú si, že hlásajú slobodu zatratenia... Preto NAŠOU APOŠTOLSKOU MOCOU ZAVRHUJEME, ZAKAZUJEME A ODSUDZUJEME VŠETKY JEDINEČNÉ A ZLÉ NÁZORY A UČENIA KONKRÉTNE ZMIENENÉ V TOMTO LISTE A CHCEME A NARIAĎUJEME, ABY ICH MALI VŠETKY DETI KATOLÍCKEJ CIRKVI ZA ÚPLNE ZAVRHNUTÉ, ZAKÁZANÉ A ODSÚDENÉ.“ [18]

Antipápež Pavol VI., Druhovatikánska Deklarácia o náboženskej slobode: „BISKUP PAVOL, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH, SPOLU S OTCAMI POSVÄTÉHO KONCILU NA VEČNÚ PAMÄŤ... Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu... TOTO PRÁVO ČLOVEKA NA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU MÁ BYŤ UZNANÉ V PRÁVNOM PORIADKU SPOLOČNOSTI TAK, ABY SA STALO OBČIANSKYM PRÁVOM... Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A MY TO APOŠTOLSKOU MOCOU, KTORÚ SME DOSTALI OD KRISTA, SPOLU S CTIHODNÝMI OTCAMI V DUCHU SVÄTOM SCHVAĽUJEME, NARIAĎUJEME A USTANOVUJEME. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu. (...) Ja, Pavol, biskup Katolíckej cirkvi.“ [19]

Je možné, aby mal Pavol VI. takú istú „apoštolskú moc“ ako pápež Pius IX.? Protirečí si apoštolská moc Petra? V žiadnom prípade! Tvrdiť tak je kacírstvom! (Lk 22:32; I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola)

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. júna 1896: „...Kristus ustanovil živé, autoritatívne a trvalé Magistérium, ktoré svojou vlastnou mocou posilnil, Duchom pravdy poučil a zázrakmi potvrdil... Preto tak často, ako sa na základe tohto učenia vyhlasuje, že to či ono je obsiahnuté v depozite božského zjavenia, musí tomu každý veriť ako tomu, čo je pravdivé. Ak by to mohlo byť akýmkoľvek spôsobom nepravdivé, vyplýva z toho evidentný rozpor; lebo potom by bol sám Boh pôvodcom omylu v človeku.“ [20]

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola, ex cathedra: „Čiže táto charizma pravdy a nikdy nezlyhávajúcej viery bola božsky udelená Petrovi a jeho nástupcom na tejto Stolici... aby odstránením možnosti schizmy bola celá Cirkev zachovaná jednotná a spočívajúc na svojom základe zostala pevne stáť proti pekelným bránam.“ [21]

Majúc tieto skutočnosti na pamäti, človek pochopí, prečo tí, čo tvrdošijne trvajú na tom, že Pavol VI. bol pravým pápežom, popierajú pápežskú neomylnosť. Popierajú nezlyhajúcnosť Cirkvi; tvrdia, že apoštolská moc, ktorú Kristus udelil nástupcovi Petrovmu, si protirečí; a tvrdia, že pekelné brány Katolícku Cirkev premohli.

Pravdou je, že antipápež Pavol VI. platne zvoleným pápežom Katolíckej Cirkvi nikdy nebol, a preto jeho slávnostná promulgácia heréz II. vatikánskeho koncilu pápežskú neomylnosť nenarušila. Ako sme už videli, Katolícka Cirkev učí, že je nemožné, aby bol heretik zvolený za pápeža, keďže heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi. Toto bolo definované v apoštolskej konštitúcii pápeža Pavla IV. – Cum ex Apostolatus Officio.

Poznámky k 38. kapitole: