Jedna Cirkev veriacich

Pápež Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil, Konštitúcia 1, 1215, ex cathedra: „JESTVUJE VSKUTKU JEDNA VŠEOBECNÁ CIRKEV VERIACICH, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto, v ktorej je ten istý Ježiš Kristus kňazom i obetou.“ [1]

Prvá dogmatická definícia z Petrovho stolca na tému mimo Cirkvi niet spásy (od pápeža Inocenta III.) učila, že Katolícka Cirkev je jedna Cirkev „veriacich“, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto. Avšak kto sú „veriaci“? Môže sa za súčasť „veriacich“ považovať ten, čo nebol pokrstený? Ak sa pozrieme na katolícku Tradíciu, odpoveďou je jasné „nie“.

Ako mnohí z vás vedia, katolícka omša sa delí na dve časti: omšu katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst) a omšu veriacich (tých pokrstených).

V ranej Cirkvi museli nepokrstení katechumeni (t. j. tí, ktorí neprijali sviatosť krstu) po omši katechumenov odísť, keď veriaci vyznávali krédo. Nepokrsteným nebolo dovolené zotrvať na omši veriacich, pretože je to len prijatím sviatosti krstu, kedy sa človek stáva jedným z veriacich. Toto je učenie Tradície.

Kazimír Kucharek, Byzantsko-slovanská liturgia sv. Jána Zlatoústeho: „Napríklad v 19. kánone Laodicejskej synody (343 – 381 A.D.) čítame: ‘Po kázňach biskupov sa má najprv odriekať modlitba za katechumenov; keď katechumeni odídu, modlitba za tých, čo konajú pokánie; a po týchto... sa tu potom majú predniesť tri modlitby veriacich...’“ [2]

Tuná vidíme, že Laodicejská synoda zo 4. storočia potvrdzuje tradíciu, že nepokrstení katechumeni majú z liturgie odísť pred začiatkom omše veriacich. A toto rozlíšenie medzi omšou katechumenov a omšou veriacich bolo v starobylých obradoch Katolíckej Cirkvi základom. Preto otec Kazimír Kucharek vo svojom objemnom diele o byzantsko-slovanskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho hovorí, že liturgia katechumenov je „prítomná vo všetkých obradoch...“ [3] Inými slovami, všetky starobylé katolícke obrady dosvedčujú fakt, že žiadna nepokrstená osoba sa nemohla považovať za súčasť veriacich, pretože všetky prepúšťali nepokrstených katechumenov predtým, ako sa začala omša veriacich!

Preto otec Kazimír Kucharek ďalej píše:

„[Svätý] Atanáz spomína, že im (katechumenom) nebola dovolená prítomnosť na tajomstvách, zatiaľ čo Cyril Alexandrijský hovorí o ich odchode pred slávnostnejšími časťami bohoslužby.“ [4]

Katolícka encyklopédia uznáva rovnaké učenie Tradície.

Katolícka encyklopédia, „Veriaci“, 5. zväzok, s. 769: „Sv. Augustín (hovorí): ‘Spýtaj sa človeka: si kresťanom? Ak je pohan alebo žid, odpovie: nie som kresťanom. Ak však povie: som kresťanom, spýtaj sa ho znova: si katechumenom alebo jedným z veriacich?’“ [5]

V treťom storočí ranocirkevný otec Tertulián kritizoval zvyk určitých heretikov, ktorí nedbali o toto zásadné rozlíšenie medzi nepokrstenými a veriacimi.

Katolícka encyklopédia, „Katechumen“, 3. zväzok, s. 430: „Tertulián heretikom vyčíta, že o to nedbajú; medzi nimi, hovorí, ‘sa nevie, ktorý je katechumenom a ktorý veriacim, všetci prichádzajú [k tajomstvám] rovnako, všetci počúvajú tie isté rozpravy a odriekajú tie isté modlitby.’“ [6]

Na záver budem citovať modlitbu zo starobylej byzantsko-slovanskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Modlitba sa recitovala pri prepustení katechumenov predtým, ako sa začala omša veriacich.

Byzantsko-slovanská liturgia sv. Jána Zlatoústeho, Prepustenie katechumenov: „Veriaci, modlime sa za katechumenov, aby sa Pán nad nimi zmiloval. (...) Pane Bože náš, Ježišu Kriste, ako spása ľudstva: zhliadni na svojich služobníkov, katechumenov, ktorí pred Tebou svoje hlavy skláňajú, a v čas príhodný ich urob hodnými kúpeľa znovuzrodenia, odpustenia hriechov a rúcha neporušiteľnosti; zjednoť ich so svojou svätou všeobecnou a apoštolskou Cirkvou, a pripočítaj ich k svojmu vyvolenému stádu.“ [7]

Tuná môžeme vidieť, že starobylá liturgia východného obradu sv. Jána Zlatoústeho dôrazne rozlišuje medzi nepokrstenými (katechumenmi) a veriacimi. Potvrdzuje, že keďže katechumeni nie sú pokrstení medzi veriacich, nie sú im odpustené hriechy a nie sú  zjednotení s Katolíckou Cirkvou. Nepokrstení nepatria do jednej Cirkvi veriacich. Toto je súčasťou starobylej katolíckej viery. A zjavne, o tejto skutočnosti nie je dokázané, že je súčasťou starobylej katolíckej viery len preto, lebo to spomenul niektorý z raných cirkevných otcov – lebo vyjadrenie od daného ranocirkevného otca to definitívne nedokazuje; ale je to dokázané preto, lebo svedectvá vyššie spomenutých svätých sú v dokonalom súlade s jasným učením katolíckej liturgickej bohoslužby, ktorá oddeľuje omšu katechumenov od omše veriacich. Je to preto učením a pravidlom katolíckej bohoslužby, že žiadna nepokrstená osoba sa nemá považovať za súčasť veriacich. A toto je dôvodom, prečo bol od počiatku všetkým, čo zomreli bez sviatosti krstu, všade vo všeobecnej Cirkvi odopretý kresťanský pohreb.

A keďže toto bolo v Katolíckej Cirkvi všeobecným pravidlom bohoslužby, bolo to vyjadrením všeobecnej viery a tradície Katolíckej Cirkvi.

Pápež Pius XI., Quas Primas (# 12), 11. december 1925: „Dokonalý súlad východných liturgií s našimi vlastnými v tejto neustálej chvále Krista Kráľa opäť ukazuje pravdivosť axiómy: Legem credendi lex statuit supplicandi. Zákon viery sa vyjadruje zákonom našej bohoslužby.“ [8]

Preto by bolo v rozpore s Tradíciou tvrdiť, že osoba, ktorá neprijala sviatosť krstu, je súčasťou veriacich.

Svätý Ján Zlatoústy (Hom. in Io. 25, 3), (4. storočie): „Lebo katechumen je veriacim cudzinec... Jeden má Krista za svojho Kráľa; druhý hriech a diabla; pokrmom jedného je Kristus, druhého to mäso, ktoré hnije a rozkladá sa... Keďže teda nemáme nič spoločného, v čom, povedz mi, máme mať spoločenstvo? (...) Vynakladajme teda usilovnosť, aby sme sa stali občanmi mesta hore... lebo ak by došlo k tomu (čo Bože nedopusť!), že kvôli náhlemu príchodu smrti odtiaľto odídeme nezasvätení [nepokrstení], hoci by sme mali desaťtisíc cností, naším údelom nebude nič iné než peklo a jedovatý červ a oheň neuhasiteľný a putá nezničiteľné.“

Svätý Ambróz (4. storočie), biskup a učiteľ Cirkvi: „Teraz vás začnem poučovať o sviatosti, ktorú ste prijali; o ktorej podstate sa vám pred týmto neslušalo hovoriť; lebo u kresťana je to, čo prichádza ako prvé, viera. A v Ríme sa z tohto dôvodu tí, čo boli pokrstení, nazývajú veriaci (fideles).“ [9]

Toto učenie Tradície je dôvodom, prečo sa v tradičnom obrade krstu nepokrsteného katechumena pýtajú, čo si žiada od svätej Cirkvi, a on odpovedá: „Vieru.“ Nepokrstený katechumen nemá „vieru“, a tak o ňu prosí Cirkev vo „sviatosti viery“ (krste), ktorá ho ako jediná robí jedným z „veriacich“. Toto je dôvodom, prečo bola sviatosť krstu od apoštolských čias známa ako „sviatosť viery“.

Katechizmus Tridentského koncilu, O krste – účinky krstu: „...krst... sviatosť viery...“ [10]

Katechizmus Tridentského koncilu, O krste – druhý účinok: sviatostný znak: „...krst... ním sme spôsobilí prijímať ďalšie sviatosti a kresťan sa odlišuje od tých, čo nevyznávajú vieru.“ [11]

Pápež Klement VI., Super Quibusdam, 20. september 1351: „...všetci tí, čo v krste prijali tú istú katolícku vieru...“ [12]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 7. hlava – o ospravodlivení, ex cathedra: „...SVIATOSŤ KRSTU, KTORÝ JE SVIATOSŤOU VIERY... TÚTO VIERU PODĽA APOŠTOLSKEJ TRADÍCIE KATECHUMENI PRED SVIATOSŤOU KRSTU ŽIADAJÚ OD CIRKVI, keď prosia o ‘vieru dávajúcu večný život’ (Rím. rit., Ordo Baptismi)...“ [13]

A s týmito skutočnosťami na pamäti (že katechumen „prosí“ o vieru, pretože nie je súčasťou veriacich) pamätajte na definíciu pápeža Inocenta III. na Štvrtom lateránskom koncile: „Jestvuje vskutku jedna všeobecná Cirkev veriacich, mimo ktorej nie je spasený vôbec nikto...“ V latinskom origináli sa píše: „Una vero est fidelium universalis ecclesia, extra quam nullus omnino salvatur...“ Latinské slová nullus omnino znamenajú „absolútne nikto“. Absolútne nikto mimo jednej Cirkvi veriacich nie je spasený. Keďže jedna Cirkev „veriacich“ obsahuje iba tých, čo prijali sviatosť krstu – ako to ukazuje apoštolská tradícia, liturgická tradícia a dogma Cirkvi – znamená to, že bez sviatosti krstu nie je spasený absolútne nikto.