Kauza otca Feeneyho

Heretici a modernisti odporujú pravde, tak ako aj odporujú tomu, ktorý je Pravda (Jn 14:6). A pretože odporujú pravde, odporujú aj faktom, pretože fakty oznamujú pravdu bez akéhokoľvek omylu. Jedným z faktov, ktorému modernisti a heretici najviac zo všetkých odporujú, je skutočnosť, že Katolícka Cirkev neomylne učila, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy a že Evanjelium podľa Jána 3:5 treba brať tak, ako je napísané, a že sviatosť krstu je nevyhnutná k spáse (Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 5. kánon o onej sviatosti).

Čo teda títo ľudia urobia, keď tieto fakty sú nad slnko jasnejšie? Uchyľujú sa k útokom na oznamovateľa týchto faktov (argumentum ad hominem), čož im umožňuje ignorovať samotné fakty. Kauza otca Leonarda Feeneyho, SJ, je toho príkladom.

Dogma mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy naozaj nemá nič spoločné s otcom Leonardom Feeneym. (V skutočnosti som o otcovi Feeneym nikdy nepočul, keď som – na základe katolíckej dogmy – dospel k rovnakému záveru, že sviatosť krstu je absolútne nevyhnutná k spáse a že všetci, čo zomrú ako nekatolíci, sú zatratení.) Ako som ukázal, súvisí to s učením Petrovho stolca, ktoré je autentickým a neomylným učením Krista. Odmietnuť túto katolícku dogmu znamená odmietnuť samotného Krista.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. júna 1896: „...ten, čo nesúhlasí čo i len v jednom bode s božsky prijatými pravdami, v skutočnosti odvrhol vieru celkom úplne, keďže odmieta ctiť Boha ako najvyššiu pravdu a patričný motív viery.“ [1]

Otec Feeney sa stal známym pre svoj verejný postoj k dogme mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy v 40. a 50. rokoch 20. storočia. Väčšina ľudí si neuvedomuje, že v tom čase biskupi sveta v žiadnom prípade neboli vernými tradicionalistami. Väčšina biskupov sveta už prijala indiferentické kacírstvo, čož vysvetľuje, prečo takmer všetci z nich len krátko nato podpísali heretické dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Prijali kacírsku predstavu, že „neprekonateľná nevedomosť“ zachraňuje tých, čo zomierajú ako nekatolíci, ako som to prejednal v niektorých predchádzajúcich kapitolách. Preto možno ľahko detekovať herézu proti dogme vo väčšine teologických príručiek a textov, počnúc už koncom 19. storočia. V skutočnosti otec Feeney svojho času napísal všetkým biskupom sveta o dogme mimo Cirkvi niet spásy a dostal len tri kladné odpovede. Inými slovami, iba traja z vtedajších biskupov sveta dali najavo pozitívnu vieru v dogmu mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy tak, ako bola definovaná. Niet divu, že II. vatikánsky koncil prešiel prakticky bez odporu episkopátu.

Otec Feeney veril v dogmu a kázal o dogme – tak, ako bola definovaná – verejne v Bostone. Veril a kázal, že ak človek neprijme katolícku vieru – či už je žid, moslim, protestant alebo agnostik – navždy zahynie v pekle. Mnohí sa obrátili a mnohí boli nahnevaní. Mal nemálo nepriateľov, najmä medzi čoraz modernistickejším, politicky korektným a skompromitovaným klérom.

Jedným z jeho hlavných nepriateľov bol arcibiskup Bostonu, Richard Cushing, muž roka B'nai Brith (židovskí slobodomurári), ktorý dogmu mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy označil za „nezmysel“. V apríli roku 1949 Cushing pátra Feeneyho umlčal a zakázal činnosť Centra sv. Benedikta (apoštolátu spojeného s o. Feeneym). Dôvod, ktorý Cushing uviedol, bola „neposlušnosť“, ale skutočným dôvodom bol verejný postoj otca Feeneyho k dogme mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy. Nebolo to ani kvôli postoju otca Feeneyho proti teórii krstu túžby, pretože tá sa po prvýkrát zverejnila až v r. 1952. Cushingova nespokojnosť s otcom Feeneym bola založená výhradne na postoji otca Feeneyho k definovanej dogme, že iba katolíci – a tí, čo sa stanú katolíkmi – môžu byť spasení.

Cushing mal spojencov u iných kacírskych duchovných v Bostone, oblasti, kde vypukla kontroverzia. Páter John Ryan, SJ, vedúci Adult Education Institute of Boston College, počas jesene roku 1947 vyhlásil: „Nesúhlasím s náukou pátra Feeneyho ohľadom spásy mimo Cirkvi.“ [2] Páter Stephen A. Mulcahy, SJ, dekan College of Arts and Sciences of Boston College, to nazval: „Náuka pátra Feeneyho, že mimo Cirkvi niet spásy.“ [3] A páter J. J. McEleney, SJ, provinciál provincie Nové Anglicko Spoločnosti Ježišovej, na osobnom stretnutí pátrovi Feeneymu povedal, že mu nariadili, aby prestúpil na Holy Cross College kvôli „vašej náuke“. [4] Páter Feeney pohotove odpovedal: „Moja náuka o čom?“ Na čo páter McEleney odpovedal: „Je mi to ľúto, ale nemôžeme to rozoberať.“

Títo padlí duchovní hneď od začiatku spájali túto vec s pátrom Feeneym, a nie so skutočným zdrojom, od ktorého pochádzala. To im umožnilo sústrediť sa na pátra Feeneyho a ignorovať Ježiša Krista, ktorého náuka to bola.

Pápež Pius IX., Nostis et Nobiscum (# 10), 8. december 1849: „Najmä sa postarajte o to, aby boli veriaci hlboko a úplne presvedčení o pravdivosti náuky, že katolícka viera je k dosiahnutiu spásy nevyhnutná. (Táto náuka, prijatá od Krista a zdôrazňovaná otcami i koncilmi, je tiež obsiahnutá vo formule vyznania viery používanom latinskými, gréckymi a východnými katolíkmi).“ [5]

Títo heretici si nechceli neuvedomiť, že znižovať definovanú dogmu na niečo, čo si vymyslel páter Feeney, je rúhavé a mimoriadne nečestné. Boh sa však vysmievať nedá. To isté vidíme aj dnes, obzvlášť bezuzdé u takzvaných tradicionalistov. K tomuto sa však ešte vrátim.

Dňa 2. decembra 1948 urobil prezident Boston College, páter William L. Keleher, SJ, rozhovor s Dr. Malufom, ktorý bol spojencom pátra Feeneyho v boji za dogmu. Páter Keleher sa vyjadril:

„Otec Feeney za mnou prišiel na začiatku tejto situácie a ja by som bol rád niečo urobil, lenže nemohol som súhlasiť s jeho náukou ohľadom spásy... On (páter Feeney) stále opakoval také frázy ako: ‘Mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy.’“ [6]

Keď Maluf (člen fakulty na Boston College) odpovedal, že táto „fráza“ je definovaná dogma, páter Keleher povedal:

„...teológovia zo seminára sv. Jána a Weston College nesúhlasia s náukou pátra Feeneyho ohľadom spásy nekatolíkov.“ [7]

Takto vyzerá kauza pátra Feeneyho v kocke. Páter Feeney zastával, ako to bolo definované, že neexistuje spása pre tých, čo zomrú ako nekatolíci. Tí, čo boli proti nemu, vrátane pátra Kelehera (predsedu Boston College), bostonského arcibiskupa, kňazov na Boston College a „teológov“ zo seminára sv. Jána zastávali inú náuku „ohľadom spásy nekatolíkov.“ Takýto bol zápas. Takáto bola deliaca čiara. Človek bol buď na jednej, alebo na druhej strane. Buď človek veril, že neexistuje spása pre tých, čo zomrú ako nekatolíci, alebo veril, že existuje spása pre tých, čo zomrú ako nekatolíci. Narýchlo čitateľovi pripomeniem, na ktorej strane nájde Katolícku Cirkev.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio (# 2), 27. máj 1832: „Nakoniec sa niektorí z týchto pomýlených ľudí pokúšajú presvedčiť seba i iných, že ľudia nie sú spasení iba v katolíckom náboženstve, ale že dokonca aj heretici by mohli získať večný život.“ [8]

Jezuitský kňaz nového náboženstva II. vatikánskeho koncilu šikovne opisuje, ako vyzeralo dejisko, keď počas Svätého týždňa roku 1949 na verejnej scéne vypukla „kauza o bostonskej heréze“ (t. j. či môžu byť spasení len tí, čo zomrú ako katolíci).

Mark S. Massa, „SJ“, Katolíci a americká kultúra, s. 31: „Kauza o bostonskej heréze vypukla na verejnej scéne počas Svätého týždňa roku 1949. Vyhodenie Feeneyho žiakov z Boston College sa dostalo na titulné strany novín po celom severovýchode: New York Times začal so sériou o Feeneym a jeho skupine a časopisy Newsweek, Life a Time priniesli články o bostonských ‘problémoch’. V azda najslávnostnejší sviatok katolíckeho kalendára, Veľký piatok, stáli Feeneyovci [sic] pred bostonskými farnosťami s plagátmi varujúcimi pred hroziacim rozvratom pravej náuky zo strany samotných cirkevných predstaviteľov a predávali najnovšie vydanie časopisu From the Housetops (Zo striech domov). Ako spozoroval jeden študent tejto udalosti, otázka spásy nahradila Red Sox ako tému rozhovorov v bostonských baroch a každý, čo bol špehovaný v rímskom golieriku, sa stal potenciálnym ‘vodcom’ v príbehu. Jedinou analógiou [porovnateľnou vecou], ktorá cirkevným historikom napadla, bol Konštantínopol vo štvrtom storočí, kde davy, ktoré robili výtržnosti, bojovali na uliciach ohľadom definície Ježišovho božstva a grécke teologické frázy sa stali mottami akoby tímov s bojovými vozami.“ [9]

Dňa 13. apríla 1949 páter Keleher (predseda Boston College) vyhodil Dr. Malufa, Jamesa R. Walsha a Charlesa Ewaskia z fakulty na Boston College za to, že obvinili školu z kacírstva voči dogme mimo Cirkvi niet spásy. Vo svojom vyhlásení pre tlač zo 14. apríla, v ktorom vysvetľoval dôvod ich prepustenia, páter Keleher vyhlásil:

„Naďalej v triede i mimo triedy rozprávali o veciach, ktoré sú v rozpore s tradičným učením Katolíckej Cirkvi, o myšlienkach vedúcich k bigotnosti a netolerancii. Ich náuka je chybná a ako taká nemohla byť tolerovaná na Boston College. Boli informovaní, že musia s takýmto vyučovaním prestať alebo opustiť fakultu.“ [10]

Nemožno si nevšimnúť rozoklaný jazyk pátra Kelehera: títo muži boli prepustení pre myšlienky vedúce k netolerancii, ktoré sa nedali tolerovať. Ak je tu netolerancia bludnej náuky, ako naznačuje páter Keleher, potom je odsúdený svojimi vlastnými ústami. Ďalej nemožno opomenúť drzé tvrdenie pátra Kelehera, že „ich náuka [t. j. slávnostne definovaná dogma, že tí, čo zomrú ako nekatolíci, nemôžu byť spasení] je chybná“. Týmto výrokom Keleher tvrdí, že náuka Cirkvi (o tom, že niet spásy mimo Cirkvi) je chybná a v žiadnom prípade nie je jeho vlastná. Toto bola sorta kacírskej, protikatolíckej osoby, ktorá sa spolčila s arcibiskupom Richardom Cushingom v snahe potlačiť hlásanie dogmy pátrom Feeneym.

Toto bol takpovediac začiatok konca, ako sa dozvieme, keď sa pozrieme na to, čo sa splodilo v Bostone v dôsledku toho, že zapredali dogmu mimo Cirkvi niet spásy.