Teória krstu krvi – tradícia človeka

Malý počet otcov – približne 8 z celkového počtu stoviek – sa cituje v prospech toho, čo sa nazýva „krst krvi“, predstavy, že katechumen (to jest človek pripravujúci sa na prijatie katolíckeho krstu), ktorý pre Krista vylial svoju krv, môže byť spasený bez toho, aby krst prijal. Na začiatok je kľúčové poznamenať, že žiaden z otcov nepovažoval za možnú výnimku z prijatia sviatosti krstu nikoho okrem katechumena; všetci by odsúdili a odmietli novodobú herézu „neprekonateľnej nevedomosti“ ako heretickú a cudziu učeniu Krista; herézu, ktorá zachraňuje tých, čo zomierajú ako nekatolíci. Čiže približne 8 z otcov sa cituje v prospech krstu krvi pre katechumenov. A len jedného otca zo stoviek, sv. Augustína, možno citovať ako jasne učiaceho to, čo sa dnes nazýva „krst túžby“: predstava, že katechumen by mohol byť spasený svojou explicitnou túžbou po krste vodou. Toto znamená, že s výnimkou sv. Augustína všetci z mála otcov, čo verili v krst krvi, v skutočnosti koncept krstu túžby odmietli. Vezmime si napríklad sv. Cyrila Jeruzalemského.

Sv. Cyril Jeruzalemský, r. 350 po Kristovi: „Ak nejaký človek neobdrží krst, neobdrží spásu. Jedinou výnimkou sú mučeníci...“ [1]

Tuná vidíme, že sv. Cyril Jeruzalemský veril v krst krvi, ale odmietol krst túžby. To isté vyjadril aj sv. Fulgencius.

Sv. Fulgencius, r. 523: „Od toho času, keď náš Spasiteľ povedal: ‘Ak sa niekto neznovuzrodí z vody a Ducha, nemôže vojsť do nebeského kráľovstva,’ nikto nemôže bez sviatosti krstu, okrem tých, čo bez krstu v Katolíckej Cirkvi vylievajú svoju krv za Krista...“ [2]

Tuná vidíme, že sv. Fulgencius veril v krst krvi, ale odmietol myšlienku krstu túžby. A čo je ironické a obzvlášť nečestné je, že obhajcovia krstu túžby (ako napríklad kňazi Spoločnosti sv. Pia X.) budú tieto patristické texty (ako tie dva vyššie uvedené) citovať v knihách napísaných s cieľom dokázať krst túžby bez toho, aby svojich čitateľov upozornili, že tieto pasáže v skutočnosti krst túžby popierajú; vidíme totiž, že sv. Fulgencius, hoci vyjadruje vieru v krst krvi, odmieta krst túžby; ako možnú výnimku z prijatia krstu pripúšťa len mučeníkov. (Čo by sv. Fulgencius povedal o novodobej verzii herézy krstu túžby, ktorú učia aj takíto kňazi z SSPX, SSPV, CMRI atď., podľa ktorej môžu byť židia, moslimovia, hinduisti a pohania spasení bez krstu?)

Sv. Fulgencius, O odpustení hriechov (On the Forgiveness of sins), r. 512 po Kristovi: „Každý, čo je mimo tejto Cirkvi, ktorá dostala kľúče od nebeského kráľovstva, nekráča po ceste do neba, ale do pekla. Nepribližuje sa k domovu večného života; lež ponáhľa sa k mukám večnej smrti.“ [3]

Sv. Fulgencius, Pravidlo viery (The Rule of Faith), r. 526 po Kristovi: „Čo najpevnejšie sa držte a nikdy ani v najmenšom nepochybujte o tom, že nielen všetci pohania, ale aj všetci židia a všetci heretici i schizmatici, čo zakončujú tento súčasný život mimo Katolíckej Cirkvi, pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov...“ [4]

Môžeme vidieť, že sv. Fulgencius by – ako aj všetci ostatní otcovia – tvrdo odsúdil novodobých heretikov, ktorí sa držia toho, že tí, čo zomierajú ako nekatolíci, môžu byť spasení.

Čo je však na tomto najzaujímavejšie je, že v tom istom dokumente, v ktorom sv. Fulgencius vyjadruje svoj omyl o krste krvi (už citované), sa dopúšťa iného a závažného omylu.

Sv. Fulgencius, r. 523: „Čo najpevnejšie sa držte a nikdy ani v najmenšom nepochybujte o tom, že nielen ľudia, ktorí rozumom usudzujú, ale dokonca aj malé deti, ktoré... z tohto sveta odchádzajú bez sviatosti svätého krstu... budú potrestané v nekončiacich mukách večného ohňa.“ [5]

Sv. Fulgencius hovorí: „Čo najpevnejšie sa držte a nikdy nepochybujte“, že malé deti, ktoré umierajú bez krstu, „budú potrestané v nekončiacich mukách večného ohňa.“ Toto je mylné. Malé deti, ktoré zomierajú bez krstu, zostúpia do pekla, ale na miesto v pekle, kde nie je oheň (pápež Pius VI., Auctorem Fidei). [6] Svätý Fulgencius teda ukazuje, že jeho názor v prospech krstu krvi je docela mylný, keď sa v tom istom dokumente dopúšťa iného omylu. Vskutku je docela pozoruhodné, že takmer v každom prípade, keď nejaký otec Cirkvi alebo niekto iný vyjadrí svoj omyl ohľadom krstu krvi alebo krstu túžby, ten istý človek sa v tom istom diele dopustí aj iného podstatného omylu, ako uvidíme.

Je tiež dôležité poukázať na to, že niektorí otcovia používajú výraz „krst krvi“, aby opísali katolícke mučeníctvo už pokrsteného človeka, nie ako možnú náhradu krstu vodou. Toto je jediné legitímne použitie tohto výrazu.

Sv. Ján Zlatoústy, Chválospev o sv. Luciánovi (Panegyric on St. Lucian), 4. storočie po Kristovi: „Nečudujte sa, že mučeníctvo nazývam krstom; lebo aj tu Duch prichádza s veľkou náhlivosťou a dochádza k odňatiu hriechov a k úžasnému a podivuhodnému očisteniu duše; a tak ako sú tí krstení obmytí vo vode, tak sú aj tí umučení obmytí vo svojej vlastnej krvi.“ [7]

Sv. Ján tu opisuje mučeníctvo kňaza sv. Luciána, už pokrsteného človeka. Nehovorí, že mučeníctvo nahrádza krst. Svätý Ján Damascénsky to opisuje rovnako:

Sv. Ján Damascénsky: „Týmto veciam sa dobre rozumejú naši svätí a inšpirovaní otcovia – takto sa po svätom krste usilovali udržať sa... nepoškvrnení a nepošpinení. Preto niektorí z nich považovali za vhodné prijať ďalší krst: mám na mysli ten, ktorý je krvou a mučeníctvom.“ [8]

Toto je dôležité, pretože mnohí nečestní učenci dneška (ako napríklad kňazi Spoločnosti sv. Pia X.) v tejto veci toto učenie prekrúcajú; citujú úryvok o krste krvi, kde sv. Ján jednoducho hovorí o krste krvi ako o katolíckom mučeníctve už pokrsteného, a prezentujú to, akoby oná osoba učila, že mučeníctvo môže krst nahradiť – i keď sa to nikde neuvádza.

Niektorí sa môžu čudovať, prečo sa výraz krst krvi vôbec použil. Domnievam sa, že niektorí otcovia používali výraz „krst krvi“ preto, lebo náš Pán svoje nadchádzajúce umučenie opísal ako krst v Evanjeliu podľa Marka 10:38-39.

[Mk 10, 38-39]: „Ale Ježiš im povedal: ‘Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?’ A oni mu vraveli: ‘Môžeme.’ Ježiš im povedal: ‘Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení.’“

Vo vyššie spomenutej pasáži vidíme, že náš Pán, i keď už pokrstený sv. Jánom v Jordáne, sa zmieňuje o ďalšom krste, ktorý musí prijať. Je to jeho mučeníctvo na kríži, nie náhrada krstu vodou. Je to jeho „druhý krst“, dá sa povedať, nie prvý. Čiže náš Pán opisuje krst krvi rovnako ako sv. Ján Damascénsky, nie, že by predstavoval náhradný krst pre nepokrsteného človeka, ale katolícke mučeníctvo, ktoré odpúšťa všetky viny a tresty z hriechov.

Pojem krst sa vo Svätom Písme a u cirkevných otcov používa rôznymi spôsobmi. Krst vodou, krvou, duchom, krst Mojžišov a krst ohňom – všetko sú to výrazy, ktoré zaviedli otcovia Cirkvi na charakterizovanie určitých vecí, ale nie nevyhnutne na opis toho, že nepokrstený mučeník môže dosiahnuť spásu. Prečítajte si verš z Písma, v ktorom sa pojem krst vzťahuje na starozákonných praotcov:

[1 Kor 10:2-4]: „...a všetci boli v oblaku a v mori POKRSTENÍ v Mojžišovi a všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.“

Myslím si, že toto vysvetľuje, prečo niekoľkí otcovia pochybili, keď verili, že krst krvi nahrádza miesto krstu vodou. Uznávali, že náš Pán hovoril o svojom vlastnom mučeníctve ako o krste, a mylne usúdili, že umučenie za pravú vieru môže poslúžiť ako náhrada znovuzrodenia z vody a z Ducha Svätého. Skutočnosť je však taká, že zo slov nášho Pána z Evanjelia podľa Jána 3:5 neexistujú žiadne výnimky, ako to potvrdzuje neomylné učenie Katolíckej Cirkvi. Každý, čo má dobrú vôľu a je ochotný vyliať svoju krv za pravú vieru, nebude ponechaný bez týchto spásonosných vôd. Nie je to naša krv, ale Kristova krv na kríži, nám odovzdaná vo sviatosti krstu, ktorá nás oslobodzuje od stavu hriechu a umožňuje nám vstúpiť do nebeského kráľovstva (o tom viac neskôr).

Pápež Eugen IV., „Cantate Domino“, Florentský koncil, ex cathedra: „...nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezostal v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [9]