Krst krvi a krst túžby – mylné tradície človeka

V tomto dokumente som ukázal, že Katolícka Cirkev neomylne učí, že sviatosť krstu je nevyhnutná k spáse. Ukázal som tiež, že iba prijatím sviatosti krstu sa človek začleňuje do Katolíckej Cirkvi, mimo ktorej niet spásy. Ukázal som tiež, že Katolícka Cirkev neomylne učí, že slová Ježiša Krista z Evanjelia podľa Jána 3:5 – Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho – sa majú chápať doslovne: tak, ako sú napísané. Toto je neomylné učenie Cirkvi a ono vylučuje akúkoľvek možnosť spasenia bez znovuzrodenia z vody a Ducha Svätého. Avšak naprieč dejinami Cirkvi mnohí verili v teórie nazývané krst túžby a krst krvi: že túžba človeka po sviatosti krstu alebo umučenie pre vieru vynahrádza absenciu znovuzrodenia z vody a Ducha Svätého. Tí, čo veria v krst krvi a krst túžby, vznášajú určité námietky proti absolútnej nevyhnutnosti prijatia sviatosti krstu k spáse. Takže aby som bol úplný, odpoviem na všetky hlavné námietky vznášané zástancami krstu túžby a krvi; a pritom uvediem prehľad dejín omylov krstu túžby a krstu krvi. Takto ukážem, že ani krst krvi, ani krst túžby nie je učením Katolíckej Cirkvi.

OTCOVIA SÚ OD ZAČIATKU JEDNOTNÍ

V prvom tisícročí Cirkvi žili stovky svätých mužov a svätých, ktorí sa nazývajú „otcami Cirkvi“. Tixeront vo svojej Príručke patrológie (Handbook of Patrology) uvádza viac ako päťsto, ktorých mená a spisy sa k nám dostali. [1] Otcovia (alebo poprední ranokresťanskí katolícki pisatelia) sú od počiatku jednotní v tom, že nikto do neba nevstúpi ani nie je oslobodený od dedičného hriechu bez krstu vodou.

V liste Barnabáša datovanom už do r. 70 po Kristovi čítame:

„...do vody zostupujeme plní hriechov a nečistoty a vystupujeme nosiac v srdci ovocie...“ [2]

V r. 140 po Kristovi cituje raný cirkevný otec Hermas Ježiša, pokiaľ ide o Evanjelium podľa Jána 3:5, a píše:

„Museli vystúpiť skrze vodu, aby ožili, lebo inak nemohli vojsť do kráľovstva Božieho.“ [3]

Tento výrok je očividne parafrázou Evanjelia podľa Jána 3:5, a tak preukazuje, že otcovia od samého začiatku apoštolského veku, vychádzajúc práve z vyhlásenia nášho Pána Ježiša Krista z Evanjelia podľa Jána 3:5, zastávali a učili, že nikto do neba nevstúpi bez znovuzrodenia z vody a z Ducha.

Sv. Justín Mučeník v r. 155 po Kristovi píše:

„...nami sú vedení na miesto, kde je voda; a tam sa znovuzrodia takým istým druhom znovuzrodenia, akým sme sa znovuzrodili my sami... v mene Božom... prijmú obmytie vodou. Lebo Kristus povedal: „‘Ak sa neznovuzdrodíte, nevojdete do nebeského kráľovstva.’ Dôvod pre takéto konanie sme sa dozvedeli od apoštolov.“ [4]

Všimnite si, že sv. Justín Mučeník podobne ako Hermas tiež cituje Ježišove slová z Evanjelia podľa Jána 3:5 a na základe Kristových slov učí, že je to z apoštolskej tradície, že do neba nemôže vstúpiť vôbec nikto bez toho, aby sa vo sviatosti krstu znova nenarodil z vody a Ducha.

V dialógu so židom Tryfom, ktorý sa taktiež datuje do r. 155 po Kristovi, sv. Justín Mučeník ďalej píše:

„...ponáhľajte sa, aby ste sa naučili, akým spôsobom... môžete získať odpustenie hriechov a nádej na dedičstvo... Neexistuje žiadny iný spôsob ako tento: uznajte Krista, umyte sa obmytím ohláseným Izaiášom [krstom]...“ [5]

V r. 180 po Kristovi sv. Irenej píše:

„...udeľujúc učeníkom moc znovuzrodenia v Bohu, povedal im: ‘Choďte, učte všetky národy a krstite...’ (...) Rovnako ako sa suchá pšenica bez vlhkosti nemôže stať jedným cestom alebo jedným bochníkom, tak ani my, čo sme mnohí, sa bez vody z neba nemôžeme stať jedným v Kristovi Ježišovi... Naše telá dosahujú jednotu skrze obmytie... avšak naše duše skrze Ducha. Oboje sú teda nevyhnutné.“ [6]

Tu opäť vidíme jasnú formuláciu nemennej a apoštolskej Tradície, že nikto nie je spasený bez sviatosti krstu, od nikoho menšieho ako od veľkého apoštolského otca, svätého Ireneja z 2. storočia. Svätý Irenej poznal svätého Polykarpa a svätý Polykarp poznal samotného apoštola Jána.

V r. 181 po Kristovi v Tradícii pokračuje sv. Teofil:

„...tie veci, ktoré boli stvorené z vôd, boli Bohom požehnané, aby toto bolo aj znamením, že ľudia budú v budúcej dobe prijímať pokánie a odpustenie hriechov skrze vodu a kúpeľ znovuzrodenia...“ [7]

Tertulián v r. 203 po Kristovi píše:

„...v skutočnosti je predpísané, že nikto nemôže dosiahnuť spásu bez krstu, najmä vzhľadom na to vyhlásenie Pána, ktorý hovorí: Ak sa niekto nenarodí z vody, nebude mať život [Jn 3:5]...“ [8]

Všimnite si, ako Tertulián potvrdzuje tú istú apoštolskú Tradíciu, že nikto nie je spasený bez krstu vodou, vychádzajúc zo slov samotného Ježiša.

Tertulián ďalej píše v r. 203 po Kristovi:

„Rozprava o našej sviatosti vody, ktorou sa zmývajú hriechy našej predchádzajúcej slepoty... ani inak nemôžeme byť spasení, iba trvalým zotrvávaním vo vode.“ [9]

Krst sa od apoštolských čias nazýva aj pečaťou, znamením a osvietením, lebo bez tejto pečate, znamenia alebo osvietenia nie je nikomu odpustený dedičný hriech a nikto nie je zapečatený ako príslušník Ježiša Krista.

„...ten, ktorý nás spolu s vami upevňuje v Kristovi a pomazal nás, je Boh; on nás aj označil pečaťou a dal nám do sŕdc závdavok Ducha.“ (2 Kor 1:21-22)

Hermas túto pravdu učil už v r. 140 po Kristovi – že krst je pečať – ktorá bola apoštolmi donesená od Ježiša Krista.

Hermas, r. 140 po Kristovi: „...predtým, čo človek nosí meno Syna Božieho, je mŕtvy. Keď však prijme pečať, odkladá smrteľnosť nabok a zase dostáva život. Pečať je teda voda. Do vody schádzajú mŕtvi a vychádzajú z nej živí.“ [10]

V chýrnom diele s názvom Druhá epištola Klementa Korinťanom (The Second Epistle of Clement to the Corinthians) z rokov 120 – 170 po Kristovi čítame:

„Lebo o tých, čo si nezachovali pečať krstu, hovorí: ‘Ich červ neumiera a ich oheň nezhasína.’“ [11]

Sv. Efrém, rok cca. 350 po Kristovi: „...sme pomazaní v krste, ktorým nesieme Jeho pečať.“ [12]

Sv. Gregor Nysský, rok cca. 380 po Kristovi: „Ponáhľajte sa, ó, ovce, k znameniu kríža a pečati [krstu], ktorá vás zachráni z vašej biedy!“ [13]

Sv. Klement Alexandrijský, rok 202 po Kristovi: „Keď sme pokrstení, sme osvietení. Keď sme osvietení, sme prijatí za synov... Toto dielo sa nazýva rôzne – milosť, osvietenie, zdokonalenie, obmytie. Je to obmytie, ktorým sme očistení od hriechov...“ [14]

Origenes, rok 244 po Kristovi: „Cirkev prijala od apoštolov tradíciu udeľovať krst dokonca i malým deťom... v každom sú vrodené škvrny hriechu, ktoré sa musia zmyť vodou a Duchom.“ [15]

Sv. Aprahat, najstarší zo sýrskych otcov, píše v r. 336 po Kristovi:

„Teda toto je viera: aby človek veril v Boha... v jeho Ducha... v jeho Krista... A tiež, aby človek veril vo vzkriesenie z mŕtvych; a naviac, aby veril vo sviatosť krstu. Toto je viera Cirkvi Božej.“ [16]

Ten istý sýrsky otec ďalej píše:

„Lebo z krstu prijímame Ducha Kristovho. (...) Duch totiž chýba všetkým tým, čo sa narodili z tela, kým neprídu k vode znovuzrodenia...“ [17]

Tu v spisoch sv. Aprahata vidíme to isté učenie Tradície o absolútnej nevyhnutnosti krstu vodou k spáse, ktoré vychádza z Kristových slov z Evanjelia podľa Jána 3:5.

Sv. Cyril Jeruzalemský, rok 350 po Kristovi: „Hovorí: ‘Ak sa človek znova nenarodí’ – a dodáva slová ‘z vody a z Ducha’ – nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. ...ak je človek cnostný v skutkoch, ale neprijme pečať prostredníctvom vody, do nebeského kráľovstva nevojde. Trúfalý výrok, no nie môj; lebo je to Ježiš, ktorý to vyhlásil.“ [18]

Vidíme, že sv. Cyril pokračuje v apoštolskej Tradícii, podľa ktorej nikto do neba nevstúpi bez toho, aby sa znova nenarodil z vody a z Ducha, opäť vychádzajúc z absolutistického chápania slov nášho Pána z Evanjelia podľa Jána 3:5.

Sv. Bazil Veľký, rok 355 po Kristovi: „Odkiaľže to je, že sme kresťania? Skrze vieru, odpovedia všetci. Ako sme spasení? Znovuzrodením v milosti krstu... Lebo pre každého je takou istou stratou odísť z tohto života nepokrstený, ako prijať taký krst, z ktorého sa vynechala čo i len jedna vec z toho, čo bolo odovzdané.“ [19]

Sv. Gregor z Elviry, rok 360 po Kristovi: „Kristus sa nazýva Sieť, pretože skrze neho a v ňom sa z mora sveta skrze vodu krstu nazhromaždia rozmanité zástupy ľudí do Cirkvi, v ktorej sa rozlišuje medzi dobrými a zlými.“ [20]

Sv. Efrém, rok 366 po Kristovi: „Toto vyznáva Najsvätejšia Katolícka Cirkev. V tejto istej Svätej Trojici krstí na večný život.“ [21]

Pápež sv. Damazus, rok 382 po Kristovi: „Teda toto je spásou kresťanov: že veriac v Trojicu, to jest v Otca i Syna i Ducha Svätého, a v nej pokrstení...“ [22]

Sv. Ambróz, rok 387 po Kristovi: „...nikto do nebeského kráľovstva nevystúpi inak ako skrze sviatosť krstu.“ [23]

Sv. Ambróz, rok 387 po Kristovi: „‘Ak sa človek znova nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.’ Nikto nie je vyňatý: ani malé dieťa, ani ten, komu zabránila nejaká nevyhnutnosť.“ [24]

Sv. Ambróz, De mysteriis, 390 – 391 po Kristovi: „Čítali ste teda, že v krste sú traja svedkovia jedným: voda, krv a duch; a ak ktoréhokoľvek z týchto odoberiete, sviatosť krstu nie je platná. Veď čo je voda bez kríža Kristovho? Obyčajný prvok bez akéhokoľvek sviatostného účinku. Na ďalšej strane tajomstva znovuzrodenia niet bez vody: lebo ‘ak sa niekto znova nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.’ [Jn 3:5] Dokonca aj katechumen verí v kríž Pána Ježiša, ktorým je aj on označený; ale ak nie je pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, nemôže obdržať odpustenie hriechov ani byť príjemcom daru duchovnej milosti.“ [25]

Sv. Ján Zlatoústy, rok 392 po Kristovi: „Plačte nad neveriacimi; plačte nad tými, čo sa od nich nijak nelíšia, nad tými, čo preto odchádzajú bez osvietenia, bez pečate! (...) Sú mimo kráľovského mesta... s odsúdenými. ‘Veru, hovorím vám, ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nevojde do nebeského kráľovstva.’“ [26]

Sv. Augustín, rok 395 po Kristovi: „...Boh neodpúšťa hriechy, s výnimkou pokrstených.“ [27]

Pápež sv. Inocent, rok 414 po Kristovi: „Ale to, čo tvrdí vaše bratstvo, hlásajú pelagiáni, že aj bez milosti krstu môžu byť malé deti obdarené odmenami večného života je docela idiotské.“ [28]

Pápež sv. Gregor Veľký, rok cca. 590 po Kristovi: „Odpustenie hriechov sa nám udeľuje iba krstom Krista.“ [29]

Teofylaktus, patriarcha Bulharska, rok cca. 800 po Kristovi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Nestačí veriť; kto verí a ešte nie je pokrstený, ale je iba katechumenom, ešte celkom spásu nezískal.“ [30]

Mohli by sme citovať mnohé ďalšie pasáže od otcov, ale faktom je, že otcovia Cirkvi sú od začiatku apoštolského veku jednotní v tom, že vôbec nikto nemôže byť spasený bez prijatia sviatosti krstu, vychádzajúc zo slov Ježiša Krista z Evanjelia podľa Jána 3:5. Význačný patristický učenec, otec William Jurgens, ktorý prečítal doslova tisíce textov od otcov, bol nútený vo svojom trojzväzkovom diele o otcoch Cirkvi priznať nasledovné (hoci verí v krst z túžby):

Otec William Jurgens: „Keby u otcov neexistovala nepretržitá tradícia, že evanjeliové posolstvo ‘Ak sa niekto znova nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho’ sa má chápať absolútne, bolo by ľahké povedať, že náš Spasiteľ jednoducho nepovažoval za vhodné spomenúť zjavné výnimky neprekonateľnej nevedomosti a fyzickej nemožnosti. Ale tradícia tu v skutočnosti je; a je dosť pravdepodobné, že sa ukazuje ako natoľko nepretržitá, že predstavuje zjavenie.“ [31]

Význačný učenec, otec Jurgens, tu pripúšťa tri dôležité veci:

Otcovia nepretržite učia, že Evanjelium podľa Jána 3:5 je absolútne a bez výnimiek; to jest, že vôbec nikto do neba nevojde bez toho, aby sa znova narodil z vody a z Ducha.

Otcovia sú v tejto veci takí nepretržití, že pravdepodobne to predstavuje božské zjavenie, a to ešte aj bez uvažovania o neomylnom učení pápežov.

Nepretržité učenie otcov, že všetci musia vo svetle Evanjelia podľa Jána 3:5 k spáse prijať krst vodou, vylučuje výnimky pre prípady „neprekonateľne nevedomých“ alebo „fyzicky nemožné“ prípady.

A na základe tejto pravdy, ktorú Ježiš vyhlásil v Evanjeliu (Jn 3:5), odovzdávanej apoštolmi a učenej otcami, Katolícka Cirkev neomylne definovala ako dogmu (ako sme už videli), že bez sviatosti krstu do neba nevojde vôbec nikto.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, ex cathedra: „Ak niekto hovorí, že krst je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse [Jn 3:5]: nech je prekliaty.“ [32]

Ale ako je tomu v mnohých iných veciach, nie všetci otcovia zostali konzistentní so svojím vlastným tvrdením o absolútnej nevyhnutnosti krstu vodou k spáse.

NIE VŠETCI OTCOVIA ZOSTALI KONZISTETNÍ SO SVOJÍM VLASTNÝM TVRDENÍM

Napriek skutočnosti, že od počiatku existuje neustála tradícia, že bez krstu vodou nie je spasený vôbec nikto, nie všetci otcovia zostali v tejto veci vždy konzistentní so svojím vlastným tvrdením. A práve tu sa stretávame s teóriami „krstu krvi“ a „krstu túžby“, z ktorých každú si postupne rozoberieme. Treba si však uvedomiť, že otcovia Cirkvi sa mýlili a boli nekonzistentní so svojím vlastným učením a apoštolskou Tradíciou v mnohých veciach – keďže boli omylnými ľuďmi, ktorí sa dopustili mnohých omylov.

Otec William Jurgens: „...musíme zdôrazniť, že konkrétny patristický text [konkrétny výrok od niektorého otca] nemožno v žiadnom prípade považovať za ‘dôkaz’ konkrétneho učenia. Dogmy sa ‘nedokazujú’ patristickými výrokmi, ale neomylnými učiteľskými nástrojmi Cirkvi. Hodnota otcov a pisateľov je takáto: že vcelku [to jest ako celok] preukazujú, v čo Cirkev verí a čo učí; a vcelku [to jest ako celok] opäť vydávajú svedectvo o obsahu Tradície, tej Tradície, ktorá je sama osebe prostriedkom zjavenia.“ [33]

Otcovia Cirkvi sú definitívnym svedectvom o Tradícii iba vtedy, keď vyjadrujú vec všeobecne a nepretržite zastávanú alebo keď vyjadrujú niečo, čo je v súlade s definovanou dogmou. Ak sa berú jednotlivo alebo dokonca aj ako mnohí, môžu sa fatálne mýliť a dokonca byť nebezpeční. Svätý Bazil Veľký pri hroznom, ba dokonca heretickom pokuse o vysvetlenie Svätej Trojice povedal, že Duch Svätý je k Božiemu Synovi druhý v poradí a dôstojnosti.

Sv. Bazil (363): „Syn avšak nie je k Otcovi druhý v prirodzenosti, pretože Božstvo je v každom z nich jedno, a zjavne aj v Duchu Svätom, i keď v poradí a v dôstojnosti je k Synovi druhý (áno, toto pripúšťame!), hoci nie tak – to je zrejmé – že by bol inej prirodzenosti.“ [34]

Keď sv. Bazil vyššie hovorí, že Božstvo je v Otcovi, Synovi i Duchu Svätom jedno, správne potvrdzuje všeobecnú apoštolskú Tradíciu. Ale keď hovorí, že Duch Svätý je k Synovi druhý v dôstojnosti, prestáva s touto Tradíciou zotrvávať v súlade a upadá do bludu (v skutočnosti do materiálnej herézy). A otcovia sa dopustili nespočetných chýb, keď sa pokúšali obhájiť alebo artikulovať vieru.

Svätý Augustín napísal celú knihu opráv. Svätý Fulgentius a mnohí ďalší vrátane sv. Augustína zastávali, že je isté, že malé deti, ktoré zomierajú bez krstu, zostúpia do pekelných ohňov – postoj, ktorý neskôr odsúdil pápež Pius VI. Ako potvrdil pápež Pius VI., nepokrstené nemluvňatá do pekla idú, ale na miesto v pekle, kde nie je oheň. [35]

Sv. Augustín sa však za tento omyl vyslovil tak otvorene, že podľa Katolíckej encyklopédie sa to stalo obecným a v podstate nespochybneným učením po viac ako 500 rokov.

Katolícka encyklopédia, 9. zväzok, „Limbo“, s. 257: „Avšak v tejto osobitej otázke posmrtného trestu za dedičný hriech bol sv. Anzelm so sv. Augustínom za jedno, keď sa držal toho, že nepokrstené nemluvňatá majú účasť na pozitívnych utrpeniach zatratených; a Abélard bol prvým, čo sa v tejto veci vzoprel tvrdosti augustiniánskej tradície.“ [36]

Toto je dôvodom, prečo si katolíci nevytvárajú definitívne doktrinálne závery z učenia otca Cirkvi alebo hŕstky otcov; katolík sa riadi neomylným učením Cirkvi prehláseným pápežmi a katolík súhlasí s učením otcov Cirkvi, keď sú od počiatku vo všeobecnej a nepretržitej zhode a keď sú v súlade s katolíckym dogmatickým učením.

Pápež Benedikt XIV., Apostolica (# 6), 26. jún 1749: „Úsudok Cirkvi je uprednostnivší oproti úsudku učiteľa vychýreného pre svoju svätosť a učenie.“ [37]

Omyly jansenistov, #30: „Keď niekto nájde doktrínu jasne ustanovenú u Augustína, môže sa jej absolútne držať a učiť ju bez ohľadu na akúkoľvek bulu pápeža.“ – zavrhnuté pápežom Alexandrom VIII. [38]

Pápež Pius XII., Humani generis (# 21), 12. august 1950: „Náš božský Vykupiteľ nedal tento poklad viery na autentický výklad každému z veriacich, dokonca ani teológom, ale iba učiteľskému úradu Cirkvi.“ [39]

Katolícka Cirkev neuznáva neomylnosť u žiadneho svätca, teológa alebo ranocirkevného otca. Je to len pápež konajúci s autoritou Magistéria, ktorý je chránený Duchom Svätým pred učením bludu ohľadom viery alebo mravov. Keď teda prešetríme a ukážeme, ako cirkevní duchovní pochybili, pokiaľ ide o témy krstu túžby a krvi, je to stopercentne v súlade s učením Cirkvi, ktorá vždy uznávala, že každý cirkevný duchovný sa bez ohľadu na to, aký je veľký, môže dopustiť chýb, dokonca aj podstatných. Nakoniec, po tom, čo sa budem zaoberať krstom túžby a krvi, zacitujem pápeža, ktorý je tiež raným cirkevným otcom, ktorého učenie ukončuje všetky diskusie na túto tému. Teraz pristúpim k prejednaniu krstu krvi a krstu túžby.