Liturgická tradícia a apoštolská pohrebná tradícia

Okrem týchto jasných svedectiev otcov, ktoré sú proti teórii krstu túžby, azda najviac do očí bijúcou skutočnosťou je, že v dejinách Katolíckej Cirkvi neexistuje ani len jedna tradícia, na ktorú by sa dalo odvolať v prospech modlitby za katechumenov, čo zomreli bez krstu, alebo v prospech ich cirkevného pohrebu. V Katolíckej encyklopédii (1907) sa o skutočnej Tradícii Cirkvi ohľadom tejto veci píše nasledovné:

„Istý výrok z pohrebnej reči nad cisárom Valentiniánovi II. od sv. Ambróza o sa predkladal ako dôkaz, že Cirkev prinášala obety a modlitby za katechumenov, čo zomreli pred krstom. O takomto zvyku sa nikde nenachádza ani stopa. (...) Prax Cirkvi sa správnejšie uvádza v kánone (xvii) z Druhej synody z Braga (rok 572 po Kristovi): ‘Ani obetná spomienka [oblationis], ani spevný obrad [psallendi] sa nemá použiť v prípade katechumenov, čo zomreli bez krstu.’“ [1]

Tu máte učenie katolíckej Tradície! Žiadneho katechumena, čo zomrel bez sviatosti krstu, nezastihla modlitba, obeta ani kresťanský pohreb! Synoda v Brage z r. 572 po Kristovi zakázala modlitbu za katechumenov, čo zomreli bez krstu. Pápež sv. Lev Veľký a pápež sv. Geláz už predtým potvrdili tú istú cirkevnú disciplínu – čož bola všeobecná prax – ktorá katolíkom zakazovala modliť sa za nepokrstených katechumenov, čo zomreli. [2] Toto znamená, že v ranej Cirkvi panovalo presvedčenie, že nič také ako krst túžby neexistuje. Teória krstu túžby sa stala rozšíreným názorom až v stredoveku, keď si ju osvojili sv. Tomáš Akvinský a niektorí ďalší eminentní teológovia, čož spôsobilo, že mnohí teológovia si následne z úcty k nim tento názor osvojili, názor o možnej spáse katechumenov, čo zomreli bez krstu, názor, ktorý bol v rozpore s prevažným presvedčením a liturgickou tradíciou ranej Cirkvi, nehovoriac o neskoršom neomylnom učení Cirkvi o slovách z Evanjelia podľa Jána 3:5.

Opravdivé učenie apoštolskej a katolíckej tradície, pokiaľ ide o túto tému, možno vybadať aj z učenia katolíckej liturgie, ktoré uznávali a v ktoré verili všetci uctievajúci katolíci v ranej Cirkvi: totiž že žiadny nepokrstený katechumen alebo nepokrstený človek sa nepovažoval za príslušníka veriacich (pozri kapitolu „Jedna Cirkev veriacich“). To, že nepokrstení katechumeni nepatria k veriacim, zastávali všetci otcovia, pretože všetci katolíci sa to učili počas liturgie.

Dr. Ludwig Ott, Základy katolíckej dogmatiky, Členstvo v Cirkvi, s. 309: „3. Otcovia kreslia ostrú deliacu čiaru medzi katechumenmi a ‘veriacimi.’“ [3]

Toto znamená, že žiadny nepokrstený človek nemôže byť spasený, pretože katolícka dogma definovala, že nikto nie je spasený mimo jedinej Cirkvi veriacich.

Pápež Gregor XVI., Summo Iugiter Studio, 27. mája 1832, o žiadnej spáse mimo Cirkvi: „Úradné skutky Cirkvi prehlasujú tú istú dogmu. A tak sú v dekréte o viere, ktorý vydal Inocent III. so IV. lateránskym koncilom, napísané tieto veci: ‘Jestvuje jedna všeobecná Cirkev všetkých veriacich, mimo ktorej nikto nie je spasený.’“ [4]