^
^
| Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
| Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |  |
Niektoré fakty o Martinovi Lutherovi, pôvodcovi protestantského „kresťanstva“
What you don't know about Martin Luther! (video)
Martin Luther, the Devil and Denominations (video)
Protestantizmus sa zrodil vďaka Martinovi Lutherovi (1483 – 1546), bývalému katolíkovi. Hoci protestanti tvrdia, že sa pridŕžajú „pravého biblického kresťanstva“ a nie človeka, majú sklon obhajovať Martina Luthera. Je to preto, lebo Martin Luther bol prvým identifikovateľným hovorcom za ich verziu „kresťanstva“. Predtým, než sa od Katolíckej Cirkvi v r. 1520 odlúčil, neexistoval žiaden verejný obhajca toho, čo dnes poznáme ako protestantizmus, ktorého základnými doktrínami sú ospravodlivenie len z viery a len na základe Písma.
Hoci je Luther ústrednou postavou dejín protestantizmu, len málo protestantov vie veľa o ňom alebo o tom, ako dospel k svojim presvedčeniam. Vyzývam čitateľa, aby zvážil nasledujúce skutočnosti.
PROSÍM, UVAŽUJTE O SKUTOČNE ČLOVEKOM VYTVORENEJ CESTE MARTINA LUTHERA K PROTESTANTIZMU
Martin Luther sa narodil v r. 1483 a v nasledujúci deň bol pokrstený ako katolík. V r. 1505 vstúpil do katolíckeho augustiniánskeho mníšskeho kláštora a v r. 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Čiže ako mladému kňazovi hlásiacemu sa ku katolíkom bol protestantizmus Martinovi Lutherovi a vskutku aj ostatnému kresťanskému svetu neznámy.
31. októbra 1517 Martin Luther pripevnil na kostolné dvere v nemeckom Wittenbergu svojich chýrnych 95 téz. Väčšina protestantov dnes uvádza tento dátum ako začiatok protestantskej „reformácie“. Myslia si, že toto predstavovalo Lutherove verejné postavenie sa za protestantskú vieru, za „pravé a biblické kresťanstvo“. Čo však nevedia je, že Martin Luther vo svojich chýrnych 95 tézach viac ako 20-krát uznal úrad pápeža. V dobe vyvesenia téz – a vskutku aj predtým a nejaký čas potom – Luther tvrdil, že je katolíckym kňazom a mníchom. Vo svojich 95 tézach Luther jasne uznáva úrad pápeža za Kristom ustanovený, hoci v otázke odpustkov uberá z jeho dôstojnosti a právomoci.
Oficiálny názov jeho 95 téz je Dišputa doktora Martina Luthera o moci a účinnosti odpustkov, 31. október 1517. Okrem uznania pápeža sa v bodoch téz 25 – 29 uznáva aj očistec. Luther existenciu očistca uznáva, hoci v tom, čo o ňom hovorí, katolíckemu učeniu protirečí. Luther tiež deklaruje svoju vieru v odpustky, hoci v tejto otázke tradičnej katolíckej doktríne odporuje. Nasledovné je pre Lutherom preukazované rozporuplnosti typické.
Ide tu o to, že dokonca aj 31. októbra 1517 bola protestantská „viera“ Martinovi Lutherovi a vskutku aj ostatnému kresťanskému svetu ešte neznáma. Nebolo tu žiadneho vyhlásenia o ospravodlivení len z viery alebo len na základe Písma; ešte tu nebolo odmietnutia pápežského úradu či mnohých ďalších katolíckych dogiem, ktoré by dnes protestanti odmietli. To, čo tu v tomto okamihu máte, je zmätený a komplikovaný kňaz, ktorý, síce tvrdiac, že je katolíkom, jasne odpadával od tradičnej katolíckej viery do svojej vlastnej divokej verzie „katolicizmu“ (najmä pokiaľ išlo o odpustky). Nebol protestantom. Ani v tomto okamihu nebola takzvaná biblická „viera“ jej konečnému zakladateľovi známa.
V r. 1518 Luther vydal Kázeň o odpustkoch a milosti, v ktorej zaútočil na tradičný spôsob delenia pokánia na ľútosť, spoveď a zadosťučinenie (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov (History of Popes), 7. zväzok, strany 355-356). Luther tvrdil, že v Svätom Písme sa to nenachádza. Toto spolu s Lutherovým odporovaním tradičnému katolíckemu učeniu o odpustkoch primälo Cirkev k tomu, aby ho predvolala do Ríma na vyšetrovanie. (Treba poznamenať, že v otázke odpustkov skutočne k určitým priestupkom zo strany duchovných došlo. Takéto priestupky predstavovali odklon od katolíckeho učenia v tejto veci. Odpustky sa nedajú kúpiť. Občasné priestupky v tejto oblasti – ktorých sa dopustilo niekoľko klerikov z celosvetovej Cirkvi – v žiadnom prípade neospravedlňujú odmietnutie tradičného učenia. Toto učenie o odpustkoch je zakorenené v pokladnici zásluh Ježiša Krista a svätých a v moci kľúčov daných svätému Petrovi. Podľa katolíckeho učenia sa odpustky udeľujú za určité špecifikované dobré skutky alebo zbožné činy (ako napríklad modlitby atď.). Odstraňujú iba časný trest za už odpustené hriechy. Nie sú, ako naznačujú protestanti, prostriedkom, ako si kúpiť cestu do neba.)
Začiatkom júla r. 1518 Luther dostáva oficiálne predvolania, aby sa dostavil do Ríma a vypovedal o svojom učení. Zatiaľ čo trvá na svojich nových (a heretických) názoroch na odpustky a pokánie, Luther tvrdí, „že Rímska Cirkev si vždy udržiavala pravú vieru a že pre všetkých kresťanov je nevyhnutné, aby s ňou boli v jednote viery.“ (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov, 7. zv., s. 366) Toto znamená, že dokonca aj potom, čo bol predvolaný do Ríma, aby sa zodpovedal za svoje nové predstavy, Luther vyznáva, že Rímska Cirkev (Rímskokatolícka Cirkev) má pravú vieru. V tomto okamihu sa Luther nepochybne valí k vlastnému individualizovanému pohľadu na „kresťanstvo“; ale stále nie je protestantom, ako to ukazuje jeho výrok o Rímskej Cirkvi. Takzvaná čistá, jednoduchá a „biblická viera“ bola pre jej konečného zakladateľa v júli r. 1518 ešte neznáma.
Ako sa Lutherov vplyv šíril a ako sa upevňovala jeho oddanosť novým myšlienkam, pribúdali aj kroky namierené proti nemu. Pápež Lev X. vyslal vzdelaného kardinála Kajetána, aby sa prípadom zaoberal. Kajetán mal situáciu preskúmať a pokiaľ možno Luthera vyzmieriť. Toto sa stalo na jeseň r. 1518, ale Luther zostal tvrdošijný. Napriek svojej oddanosti novým myšlienkam, Luther na jednom z týchto vypočúvaní vyhlásil nasledovné: „Notár prečítal v Lutherovom mene vyhlásenie, že pokiaľ si pamätá, [Luther] nikdy neučil nič proti Svätému Písmu, doktrínam Cirkvi, pápežským dekretálom [nariadeniam pápežov] či zdravému rozumu. Ale keďže bol človekom náchylným na omyl, podriadil sa rozhodnutiam Svätej Cirkvi a všetkým, čo vedeli lepšie ako on.“ (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov, 7. zv., s. 373)
Opäť vidíme, že Luther sa hlási k vernosti pápežskému učeniu a celej katolíckej doktríne. Tiež sa výslovne obracia na pápeža a vyjadruje ochotu ustúpiť, ak by pápež rozhodol proti nemu (tamže, strany 375, 377). Takzvaná „biblická viera“ (protestantizmus) bola jej konečnému zakladateľovi ešte neznáma.
Nebolo to dlho po stretnutiach s Kajetánom v novembri r. 1518, kedy Lutherove názory podstúpili ďalšiemu významnému vývoju. Dospel k záveru, že pápež, ktorého nariadeniam práve priznal podriadenosť, je antikrist. Píše: „Posielam vám svoje bezvýznamné dielo, aby ste zistili, či nemám pravdu, keď mám za to, že podľa Pavla má skutočný Antikrist moc nad Rímskym dvorom.“ (De Wette, I., 192; Enders I., 317; Pastor, 7. zv., strany 378-379) Početné vyjadrenia z tohto obdobia ukazujú, že Luther „plne sformuloval svoju tézu, že pápež je antikrist.“
Avšak práve v tejto dobe, kedy nazýval pápeža „Antikristom“, sa Luther odvolával na všeobecný koncil od pápeža (Lutherove diela, Weimarské vyd., II., 36 a nasl.). Inými slovami, Luther považoval rozhodnutia všeobecných koncilov za definitívne a autoritatívne. To je, pravdaže, v rozpore s jedným z pilierov protestantizmu: jedine Písmo [sola Scriptura].
Preto dokonca aj v okamihu, kedy sa Luther pevne postavil proti pápežskému úradu ako „Antikristovi“, ešte stále neobjavil protestantizmus. Takzvaná „biblická viera“ bola jej konečnému zakladateľovi ešte neznáma. Človek by sa mal nad touto skutočnosťou hlboko zamyslieť; lebo dokazuje to, že kedykoľvek Luther s protestantizmom prišiel, nebolo to nič iné ako výtvor zmätenej mysle.
TIETO SKUTOČNOSTI UKAZUJÚ, ŽE VŠETCI PROTESTANTI PRIJALI VÝLUČNE ČLOVEKOM VYTVORENÉ NÁBOŽENSTVO, KTORÉ LUTHER VYMÝŠĽAL A POPRITOM UPRAVOVAL KAŽDÝ DŇOM
Pravá viera Ježiša Krista je depozitom. Nespadne z neba človeku, ktorý žije 15. storočí po Kristovi. Pred 2000 rokmi ju Ježiš Kristus zjavil svojim apoštolom a apoštoli ju odovzdali Cirkvi.
Pravá viera má teda historické prepojenie s apoštolskou Cirkvou; a možno ukázať, že v ňu verili aj tí, ktorí boli v Cirkvi skôr. Odovzdáva sa z generácie na generáciu. Martin Luther s katolíckou vierou vyrastal. Protestantizmus mu bol neznámy ako dieťaťu; bol mu neznámy ako kňazovi; bol mu neznámy, keď vyvesil svojich 95 téz a dokonca aj keď prvýkrát nazval pápeža Antikristom a odvolával sa na všeobecný koncil. V istom okamihu Martin Luther vskutku prišiel s protestantizmom a jeho závery nemali žiadne prepojenie s jeho predchodcami, ba dokonca ani s tým, čo hovoril alebo v čo veril predtým. Boli to ozaj výmysly a „objavy“ človeka, Martina Luthera.
Protestanti sa teda podriadili systému, s ktorým prišiel Martin Luther, ako aj so svojimi ostatnými rozporuplnými a neustále sa meniacich názormi. Medzi tieto „objavy“ patrí aj myšlienka, že človek je ospravodlivený iba z viery, čo je slovo za slovom v rozpore s učením Biblie (Jak 2:24) – rozpor taký do očí bijúci, že Luther sa cítil nútený kritizovať knihu Jakubovu, pretože mu protirečí. Luther chcel v skutočnosti vyhodiť Jakuba z Biblie a hodiť ho do pece (t. j. do ohňa), kým ho jeho priatelia nepresvedčili, že takýto krok by bol príliš radikálny.
NEHORÁZNE ČINY A CITÁTY OD MARTINA LUTHERA – KRITIZUJE KNIHU JAKUBOVU
Tuná vidíme odpadlíckeho kňaza, Martina Luthera, očierňovať knihu Jakubovu, pretože je v rozpore s jeho novou predstavou ospravodlivenia len vierou.
Martin Luther dokonca do svojho nemeckého prekladu Biblie pridal slovo „len“ do verša z Listu Rimanom 3:28. Urobil to tak, aby sa tam písalo „len vierou“, hoci to v texte nie je a nemá to taký význam.
MARTIN LUTHER POVEDAL, ŽE ČLOVEK MÔŽE TISÍCKRÁT ZA DEŇ SPÁCHAŤ CUDZOLOŽSTVO A VRAŽDU A NESTRATIŤ SVOJE OSPRAVODLIVENIE
Martin Luther tiež povedal, že človek by sa mohol tisíckrát denne dopustiť cudzoložstva a vraždy a nestratil by svoje ospravodlivenie. Povedal to, aby vyjadril svoju doktrínu ospravodlivenia len vierou: to znamená, že bez ohľadu na to, koľko človek hreší, stále je spasený, pokiaľ verí (iba vierou). V tom istom kontexte vyhlásil: „Buď hriešnikom a smelo hreš“. Autentickosť týchto citátov nie je sporná, ale otvorene ju priznávajú aj protestantskí obhajcovia Luthera.
Ako sme už spomenuli, pravá viera je depozit. Nespadne z neba po prvý raz človeku, ktorý žije 1500 rokov po Kristovi, a neprichádza z priepasti zdola – ako tomu bolo s učeniami Martina Luthera o ospravodlivení, cudzoložstve a vražde.
LUTHEROVA ZANEPRÁZDNENOSŤ S DIABLOM A SUROVÝMI TÉMAMI
Martin Luther bol tiež zaneprázdnený diablom, kúpeľňou a vecami, ktoré sa dajú nazvať jedine nechutnými. Dokonca aj protestantskí učenci si všimli, že Lutherova fascinácia so surovými témami je znepokojujúca. Nepochybne mal veľa interakcie s diablom. „Tieto [démony] prenasledovali predstavivosť Martina Luthera, ktorý mal vízie, o ktorých si myslel, že sú skutočnými reálnymi udalosťami, v ktorých doňho diabol hádzal [exkrement] a on ho hádzal späť. Vskutku, v jednom z mnohých análnych súbojov s diablom – v ktorom Luther diabla vyzval, aby mu ‘vylízal’ zadok – si Luther myslel, že najlepšou taktikou by mohlo byť ‘šmariť ho do mojej riti, kam patrí.’“ (H. W. Crocker, Triumf (Triumph), Roseville, CA: Prima Publishing, 2001, s. 237) Po tom, čo dospel k svojmu postoju proti pápežstvu, Luther nazval „pápežské dekretály diablovými exkretálmi.“ Povedal tiež, že pápeža a kardinálov treba zabiť a že on a jeho stúpenci by si mali umyť „ruky v ich krvi.“ (Pastor, Dejiny pápežov, 7. zv., s. 393)
Luther tvrdí, že na ospravodlivenie len z viery prišiel, keď bol na záchode. Tvrdí, že to prišlo ako „poznanie, ktoré mi dal Duch Svätý na záchode vo veži.“ (Citované Williamom Manchesterom, Svet zapálený iba ohňom: stredoveká mentalita a renesancia (A World Lit only By Fire: The Medieval Mind and the Renaissance), Little Brown & Co., 1993, s. 140) V skutočnosti sa zdá, že Lutherova myšlienka, že ľudia musia spáchať skutočné a „čestné“ hriechy, sa zrodila počas rozhovoru s diablom. Toto je z Lutherovho Rozhovoru pri stole (Table talk).
Majúc tieto skutočnosti na rozume, malo by byť celkom jasné, ako tí, čo nasledovali Lutherove konečné závery (ktorých jadrom je len viera [sola fide] a len Písmo [sola Scriptura]), sa jednoducho držia špekulácii, výmyslov a objavov človeka. Držia sa výmyslov človeka, ktorého diabol viedol a použil na to, aby vytvoril falošnú verziu „kresťanstva“, ktorá zvedie nespočetné množstvo ľudí na scestie.