Modlárstvo sekty II. vatikánskeho koncilu a formácia „kňazov“ k jej modlárstvu v seminároch II. vatikánskeho koncilu súvisí s jej bezuzdnou homosexualitou

Písmo učí, že homosexualita je dôsledkom modloslužby.

1. kapitola Listu Rimanom – „Pretože keď Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. (...) ...čo Božiu pravdu zamenili za lož a uctievali a slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen. Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Lebo ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť a sami na sebe si odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. (...) ...tí, čo také veci robia, zasluhujú si smrť – nielen tí, čo to robia, ale aj tí, čo schvaľujú, keď to robia iní.“

Sekta II. vatikánskeho koncilu tomuto učeniu Písma protirečí tvrdením, že príčina homosexuality je neznáma a že homosexuálna orientácia nie je zlá.

Ján Pavol II., Nový katechizmus, č. 2357: „Homosexualita... Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený.“ [1]

No 1. kapitola Listu Rimanom jasne učí, že homosexualita je „protiprirodzená“, čož znamená, že táto orientácia je ľudskej prirodzenosti cudzia, to jest, že NIE JE VŠTIEPENÁ BOHOM. V dôsledku modlárstva Boh niekedy dovolí, aby sa ľudí zmocnil démon, ovládol ich a zmenil ich sexuálnu orientáciu, ako opisuje sv. Pavol.

Muži a ženy sú ponechaní homosexualite za zaplavovanie sa hriechmi nečistoty – čím uctievajú skôr telo než Boha. Za tento hriech ich môže posadnúť démon žiadostivosti, ktorý sa ich zmocní a skazí celú ich orientáciu. (A môžu sa z toho vyliečiť.) Z ľudí sa tiež stávajú homosexuáli dopúšťaním sa modloslužby buď prechovávaním zvrátenej fascinácie ľudskými bytosťami namiesto Boha – čím uctievajú stvorenie namiesto Stvoriteľa – alebo jednoducho uctievaním niečoho, čo je stvorením alebo dielom niečích rúk. Skutočnosť, že všetci homosexuáli sú posadnutí démonom, potvrdzuje fakt, že väčšinu homosexuálnych mužov možno rozpoznať podľa ich zženštilých vonkajších manierov. Čo to vysvetľuje? Zjavne to je prítomnosť démona v človeku, ktorá sa prejavuje navonok – vonkajšie, neprirodzené maniere vyjavujú vnútornú skazu duše.

Kniha proroka Izaiáša 3:9 – „Výzor ich tváre svedčí proti nim, svoj hriech hlásajú ako Sodoma, neskrývajú ho; beda ich duši! Veď sebe robia zlo!“

Všimnite si, že prorok Izaiáš o homosexuáloch hovorí, že „sebe robia/odlatili zlo.“ Toto sa nápadne podobá na vyššie uvedenú 1. kapitolu Listu Rimanom, kde sv. Pavol hovorí, že homosexuáli „si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu [odmenu] za svoje poblúdenie.“

Preskúmanie najdémonickejších kultúr v dejinách potvrdzuje učenie Písma o súvislosti medzi modloslužbou (či už tela, alebo práce rúk alebo seba samého) a homosexualitou. Všetko toto je relevantné, pretože homosexualita je u duchovenstva II. vatikánskeho koncilu bezuzdá.

Aztécka kultúra v Mexiku v 15. a 16. storočí, ktorú katolícki dobyvatelia fyzicky zvrhli – a ktorú duchovne rozdrvilo zjavenie Panny Márie Guadalupskej (1531) – bola odôvodnene najpodlejšou kultúrou v dejinách ľudstva.

Warren H. Carroll, Panna Mária z Guadalupe a dobytie temnoty, strany 8 – 11:
„Mnohé primitívne národy praktizovali príležitostné obetovanie ľudí a niektoré praktizovali kanibalizmus. Nikto to však nikdy nerobil v meradle čo i len vzdialene sa približujúcom meradlu Aztékov. Nikto sa nikdy nedozvie, koľkých mnohých obetovali; ale zákon ríše vyžadoval každý rok tisíc obetí aztéckemu kmeňovému bohu Huitzilopochtlimu v každom meste s chrámom; a v aztéckej ríši bolo 371 poddanských miest...
Každé aztécke mesto a veľké mestečko malo centrálne námestie, z ktorého sa dvíhal vysoký pyramídový chrám, a štyri brány otvárajúce sa na štyri cesty prichádzajúce k mestu v priamych líniách tiahnucich sa najmenej päť míľ, pričom každá končila na jednej strane pyramídového chrámu... Mesiac čo mesiac, rok čo rok, v chráme za chrámom prichádzali obetné obete po cestách k schodoch, vystupovali po schodoch na plošinu na vrchole a tam sa ohli dozadu na veľkých vypuklých doskách z lešteného kameňa hákom okolo krku, ktorý držal kňaz s hlavou a rukami sfarbenými načierno, s nikdy nestrihanými čiernymi vlasmi, celými zlepenými a zmotanými zaschnutou krvou a raz bielym odevom nasiaknutým a sfarbeným nespočetnými škvrnami karmínovej. Obrovský nôž s ostrím z polnočne čierneho vulkanického skla sa zdvihol a padol, rozrezávajúc obeť. Srdce jej vytrhli, kým ešte bilo, a zodvihli ho tak, aby ho všetci videli, zatiaľ čo jej znetvorené telo odkopli cez okraj chrámovej plošiny, odkiaľ sa odrážalo a obscénne skrúcajúc sa skĺzlo dole schodmi až k úpätiu o sto stôp nižšie. Neskôr sa končatiny tela zjedli...
Raný mexický historik Ixtlilxochitl urobil odhad, že každé piate dieťa z Mexika bolo obetované... Takmer všeobecným symbolom mexického náboženstva bol had. Obete sa ohlasovali dlhotrvajúcim udieraním na obrovský bubon vyrobený z koží obrovských hadov, ktorý sa dalo počuť na vzdialenosť dvoch míľ. Nikde inde v ľudských dejinách Satan tak nesformalizoval a neinštitucionalizoval svoj kult s toľkými mnohými svojimi vlastnými skutočnými titulmi a symbolmi.“ [2]

Tuná je opis aztéckeho zasvätenia nového pyramídového chrámu ich falošnému bohovi Huitzilopochtlimu z r. 1487:

„Tlacaellell sa rozhodol, že tento ústredný chrám má byť zasvätený najväčšej masovej obeti svojich päťdesiatich ôsmich rokov nadvlády v aztéckej ríši. Ako vždy, aj tentoraz si počínal po svojom. V pamätnom opise R. C. Paddena: ‘Dobre dlho pred rozodnením otváracieho dňa legionári pripravili obete, ktoré boli postavené do jediného úzkeho radu po schodoch veľkej pyramídy, cez mesto, von po cestách a kam až oko dovidelo. Bežnému človeku, ktorý by sa na tento výjav pozeral zo strechy, by sa to javilo tak, že obete sa tiahnu v radoch až na koniec Zeme. Väčšina nešťastníkov pochádzala z nepriateľských provincií a z rozbujnených radov otrokov. Na vrchole pyramídy boli postavené štyri dosky, jedna na vrchu každého schodiska, pre Tlacaellela a troch kráľov Trojspolku, ktorí mali všetci túto záležitosť započať ako obetní kňazi. Všetci boli pripravení; rady obetí sa ťahali na míle ďaleko, pričom na ich koncoch boli veľké zásobníky, tisíce chytených ľudí sa plantali ako dobytok, čakajúc, kým na nich príde rad v rade, ktorý sa mal pohnúť. Zrazu sa oslnivo odetí králi priblížili ku Huitzilopochtliho [falošný boh] modlitebni a úctivo sa mu poklonili. Keď sa obrátili, aby sa pripojili k svojim pomocníkom pri štyroch doskách, začalo sa tĺcť na veľké bubny z hadej kože, ktoré oznamovali, že rady sa teraz môžu začať hýbať.
Zmeny kňazov zabíjali obete. Keď sa každá skupina unavila [zabíjaním], ďalšie z tisícov, ktorí mali žiť dole v novom chráme, predstúpili, aby ich vystriedali a udržali tempo. Roky praxe im dodali zručnosť a rýchlosť takmer neuveriteľnú. Hodnoverné dôkazy naznačujú, že zabitie každej obete trvalo len pätnásť sekúnd. Krv a telá kaskádovito padali v nekonečnom prúde dole chrámovými schodmi. Srdcia sa zhromažďovali na kôpkach a lebky v nekonečných policiach.
Trvalo to štyri dni a štyri noci. Viac ako osemdesiattisíc ľudí bolo zabitých. Tlacaellel celej vysokej šľachte Mexika prikázal, aby bola prítomná a sledovala to z navoňaných, ružami pokrytých búdok; no nakoniec sa putá zvyku a dokonca aj strachu pretrhli zdrvujúcou hrôzou a väčšina divákov spolu s mnohými ľuďmi z mesta utiekla. Dokonca aj tí, čo sa mohli ukryť pred pohľadom na to, čo sa dialo, už nedokázali ďalej znášať zápach. Ale Tlacaellel [vodca ríše] vo veku osemdesiatdeväť rokov zostal až do samého konca, sledujúc obete zabíjané s frekvenciou pätnásť sekúnd na muža, až kým nebolo poslednému z osemdesiattisícich pred jeho nenásytnými očami vyrvané srdce.“ [3]

Táto časť dejín možno viac ako ktorákoľvek iná objasňuje pravdivosť biblického učenia, že bohovia pohanov sú v skutočnosti diabli.

Kniha žalmov 96:5 – „Lebo všetci bohovia pohanov sú modlami...“

1. list Korinťanom 10:20-21 – „Ale to, čo obetujú pohania, obetujú démonom, a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi démonov.“

Dokazuje to aj súvislosť modloslužby s homosexualitou, pretože katolícki dobyvatelia „Po odrazení útoku [Aztékov] videli ich prvé malé chrámy. ‘Boli tam hlinené keramické modly,’ hovorí Bernal Diaz, ‘s tvárami démonov alebo žien a iných zlých postáv, ktoré zobrazovali Indiánov, ktorí sa navzájom dopúšťali sodomie.’“ [4]

Bol to taký problém, že Cortés Aztékom povedal: „Chcem, aby ste vedeli, že sme prišli zďaleka... Prestaňte so sodomiou a všetkými vašimi ostatnými zlými praktikami, lebo tak prikazuje náš Pán Boh, ktorému veríme a ktorého uctievame...“ [5]

Sv. František Xaverský (16. storočie) bol svedkom toho istého, keď hlásal vieru v pohanskom Japonsku. „Fucarandono potom pokračoval vo všeobecnej téme a potom sa Františka Xaverského spýtal, prečo zakázal neprirodzené žiadostivosti v Japonsku také bežné.“ [6] Tieto neprirodzené žiadostivosti boli také bežné, pretože v chráme v Kjóto uctievali približne 33 000 modiel. [7] Ako učí 1. kapitola Listu Rimanom, neprirodzené žiadostivosti súvisia s modloslužbou.

Preto sú medzi duchovnými druhovatikánskej sekty neprirodzené žiadostivosti také bežné: zachvacuje ich modlárstvo.

Poznámky pod čiarou k 24. kapitole: