Námietka 7): Nikto nemôže súdiť Svätú stolicu... a preto sú pápeži II. vatikánskeho koncilu pravými pápežmi.

Odpoveď: Po prvé, ľudia musia porozumieť tomu, čo znamená učenie „Nikto nemôže súdiť Svätú stolicu.“ Pochádza to z ranej Cirkvi. Keď bol v ranej Cirkvi biskup obvinený zo zločinu, niekedy sa konal súd, ktorému predsedali iní biskupi alebo patriarcha s väčšou autoritou. Títo biskupi zasadali pred súdom nad obvineným biskupom. Avšak biskup Ríma, keďže je v Cirkvi najvyšším biskupom, nemôže byť inými biskupmi alebo inými ľuďmi podrobený žiadnemu súdu.

Pápež sv. Mikuláš, epištola (8), Proposueramus quidem, 865: „... Ani Augustom, ani celým duchovenstvom, ani rehoľníkmi, ani ľudmi sa nebude súdiť sudca... ‘Prvý Stolec nebude súdiť nikto.’“ [1]

Toto je to, čo znamená „Nikto nemôže súdiť Svätú stolicu.“ Nevzťahuje sa na rozoznanie očividného heretika, čo sa vydáva za pápeža, ako toho, kto nie je pravým pápežom. A toto nás privádza k druhému faktu, ktorý je v tomto ohľade najdôležitejší.

Po druhé, Svätá stolica nám povedala, že žiaden heretik nemôže byť uznaný za platného držiteľa Svätej stolice (pápeža)! Pápež Pavol IV. s plnosťou svojej moci definoval, že každý, kto bol na pápežský úrad povýšený ako heretik, nie je pravým a platným pápežom a že ho možno odmietnuť ako čarodejníka, pohana, mýtnika a hereziarchu.

Pápež Pavol IV., Bula Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559: „6. Dodávame [touto našou konštitúciou, ktorá má zostať večne platná, ustanovujeme, určujeme, nariaďujeme a definujeme], že ak niekedy vyjde najavo, že ktorýkoľvek biskup, hoci aj v úrade arcibiskupa, patriarchu alebo prímasa; alebo ktorýkoľvek kardinál vyššie uvedenej Rímskej cirkvi, alebo ako už bolo spomenuté, ktorýkoľvek legát, alebo dokonca rímsky pápež, sa pred svojím povýšením či už na kardinála alebo rímskeho pápeža odklonil od katolíckej viery alebo upadol do nejakej herézy:

(i) povýšenie, ba aj keby malo byť súhlasné s jednomyseľným súhlasom všetkých kardinálov, je nulitné a neplatné;
(ii) nebude možné, aby nadobudlo platnosť (ani nech sa nehovorí, že takto platnosť získalo) prijatím úradu, vysvätenia alebo následnej moci či zmocnením sa správy, ani zdanlivou intronizáciou rímskeho pápeža alebo uctením si či poslušnosťou tomuto preukazovanou všetkými, ani uplynutím akéhokoľvek časového obdobia pri vyššie uvedenej situácii;
(iii) nebude sa akýmkoľvek spôsobom považovať za čiastočne legitímne; (...)
(vi) títo takto povýšení alebo usadení sú automaticky [eo ipso] a bez potreby akéhokoľvek ďalšieho vyhlásenia zbavení všetkých hodností, postavenia, cti, titulu, autority, úradu a moci...

7. Nakoniec [touto našou konštitúciou, ktorá má zostať večne platná] tiež [ustanovujeme, určujeme, nariaďujeme a definujeme]: že všetky osoby, ktoré podliehajú týmto takto povýšeným alebo usadeným, ak by sa predtým neodklonili od viery, nestali sa z nich heretici, neprivodili si schizmu alebo nič nevyvolali ani sa ničoho z toho nedopustili, nech už sú členmi ktorejkoľvek z nasledujúcich kategórií:
(i) duchovenstvo, sekulárne i náboženské; (ii) laici; (iii) kardináli [atď.]... budú mať kedykoľvek dovolené beztrestne odstúpiť od poslušnosti a oddanosti voči týmto takto povýšeným či usadeným a strániť sa ich ako čarodejníkov, pohanov, mýtnikov a hereziarchov (tie isté podriadené osoby však zostávajú viazané povinnosťou vernosti a poslušnosti voči akýmkoľvek budúcim biskupom, arcibiskupom, patriarchom, prímasom, kardinálom a rímskemu pápežovi kánonicky nastupujúcemu).

10. Preto nie je úplne žiadnemu človeku dovolené prestúpiť tento list nášho schválenia, obnovenia, sankcie, štatútu, derogácie, prianí, nariadení alebo mu neuváženou trúfalosťou odporovať. Ak by sa však niekto odvážil pokúsiť sa o to, nech vie, že ho postihne hnev Všemohúceho Boha a blahoslavených apoštolov Petra a Pavla.

Dané v Ríme u svätého Petra v roku vtelenia Pána 1559, 15. februára, v štvrtom roku nášho pontifikátu.

+ Ja, Pavol, biskup Katolíckej Cirkvi...“

Čiže človek poslúcha a dodržiava učenie Svätej stolice, keď odmieta podruhovatikánskych uzurpovačov ako neplatných a heretických. Podľa učenia Svätej stolice nie sú pravými pápežmi.

Po tretie, bolo to na začiatku tejto buly, pred vyhlásením, že veriaci môžu „voľbu“ heretika odmietnuť ako úplne neplatnú, kde pápež Pavol IV. zopakoval učenie, že nikto nemôže súdiť pápeža.

Pápež Pavol IV., Bula Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559: „1. Pri posudzovaní Našej povinnosti a situácie teraz panujúcej sme boli zaťažení myšlienkou, že vec takéhoto druhu [t. j. blud ohľadom viery] je natoľko závažná a natoľko nebezpečná, že rímskemu pápežovi, ktorý je zástupcom Boha na zemi a nášho Boha a Pána Ježiša Krista; ktorý má plnosť moci nad národmi a kráľovstvami; ktorý môže súdiť všetkých a na tomto svete nikým súdený byť nemôže; predsa len možno odporovať, ak sa o ňom zistí, že sa odchýlil od viery.“

Pápež Pavol IV. na rozdiel od nesedevantistov, ktorí používajú argument, že „nikto nemôže súdiť Svätú stolicu“, správne rozlišuje medzi pravým katolíckym pápežom, ktorého nikto nemôže súdiť, a zjavným heretikom (napr. Benediktom XVI.), ktorý o sebe preukázal, že je nekatolíkom, ktorý nie je pápežom, pretože je bez pravej viery. Toto je do očí bijúci dôkaz, že sedevakantisti, ktorí považujú „voľbu“ evidentného heretika Jozefa Ratzingera za neplatnú, nesúdia pápeža.

Po štvrté, mnohí z ľudí, ktorí sa pokúšajú obhajovať „pápežov“ II. vatikánskeho koncilu slovami, že „nikto nemôže súdiť Svätú stolicu“, sú sami vinní z toho, že súdia najautoritatívnejšie činy ľudí, o ktorých si myslia, že zastávajú Svätú stolicu. Väčšina tradicionalistov odmieta II. vatikánsky koncil, „kanonizácie“ druhovatikánskych „pápežov“ atď. Toto je schizmatický postoj, ktorý odmieta autoritatívne činy toho, koho považujú za Svätú stolicu. Dokazuje to, že títo „pápeži“ vôbec nie sú pápežmi a v skutočnosti nezastávajú Svätú stolicu.