Nostra aetate – druhovatikánska deklarácia o nekresťanských náboženstvách

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Nostra aetate #3: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. (...) Preto majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.“ [1]

Tuná zisťujeme, že II. vatikánsky koncil učí, že moslimovia sa klaňajú jedinému Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme. Toto je podobné, ale trochu odlišné od herézy, ktorú sme už odhalili v Lumen gentium. Falošný boh moslimov (ktorý nie je Trojica) nestvoril nebo a zem. Najsvätejšia Trojica stvorila nebo a zem.

Pápež sv. Lev IX., Congratulamur vehementer, 13. apríl 1053: „Lebo ja pevne verím, že Svätá Trojica, Otec i Syn i Duch Svätý, je jeden všemohúci Boh, a v Trojici je celé Božstvo spoločnej a rovnakej podstaty, rovnako večnej a rovnako všemohúcej a jednej vôle, moci, velebnosti; Stvoriteľ všetkého stvorenia, od ktorého všetky veci, skrze ktorého všetky veci, v ktorom všetky veci, ktoré sú v nebi alebo na zemi, viditeľné alebo neviditeľné. Podobne, verím, že každá osoba Svätej Trojice je jeden pravý Boh, úplný a dokonalý.“ [2]

Zaujímavé porovnanie jazyka II. vatikánskeho koncilu a Florentského koncilu

Prosím, všimnite si, že ako Florentský koncil dogmaticky definoval nevyhnutnosť katolíckej viery k spáse, zdôraznil modlitby, almužnu a pôsty tých v náručí Cirkvi. Vyhlásil, že taká almužna neprinesie úžitok tomu, kto je mimo Cirkvi. Je zaujímavé, že II. vatikánsky koncil pri chválení moslimov a ich falošného náboženstva používa takmer úplne rovnaký jazyk ako Florentský koncil, ale opäť s opačným významom: II. vatikánsky koncil chváli pôsty, almužnu a modlitby príslušníkov falošného nekatolíckeho náboženstva.

Nostra aetate #3 tiež hovorí, že Katolícka Cirkev sa s úctou pozerá na moslimov, čo sa usilujú podrobiť Bohu z celého srdca, ako sa Bohu podriadil Abrahám. Ale na druhovatikánskom obdive k neveriacim moslimom Katolícka Cirkev nemá podiel. Cirkev túži po obrátení a večnom šťastí všetkých moslimov, ale uznáva, že islam je hrozné a falošné náboženstvo, a netvrdí, že sa podriaďujú Bohu. Vie, že patria falošnému náboženstvu.

Pápež Eugen IV., Bazilejský koncil, 19. zasadnutie, 7. september 1434: „...je tu nádej, že veľmi mnohí z ohavnej sekty Mohameda budú obrátení na katolícku vieru.“ [3]

Pápež Benedikt prísne katolíkom zakázal dávať svojim deťom čo i len moslimské mená pod hrozbou zatratenia.

Pápež Benedikt XIV., Quod Provinciale, 1. august 1754: „Provinciálny koncil vašej albánskej provincie... v treťom kánone, ako viete, okrem iných vecí najslávnostnejšie nariadil, aby sa ani deťom, ani dospelým pri krste nedávali turecké alebo mohamedánske mená... Toto by pre nikoho z vás nemalo byť ťažké, ctihodní bratia, lebo nikto zo schizmatikov a heretikov nebol natoľko neuvážlivý, aby prijal mohamedánske meno, a ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako tá ich, nevojdete do Božieho kráľovstva.“ [4]

V sekcii o najjasnejšej heréze v II. vatikánskom koncile (vyššie) sme prebrali, že Nostra aetate #4 učí herézu, že židov nemožno považovať za Bohom zavrhnutých. Nebudeme to tu opakovať.

Nostra aetate tiež svetu nezabudla pripomenúť, aký úžasný je budhizmus a ako toto falošné náboženstvo vedie najvyššiemu osvieteniu.

Budhisti uznávajú mnohých falošných bohov

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Nostra aetate #2: „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora.“ [5]

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že v budhizme „sa učí ceste“, ktorou môžu ľudia dosiahnuť najvyššie osvietenie! Toto je odpadlíctvo. Toto je jedna z najhorších heréz v II. vatikánskom koncile. Ďalej si prečítajte, ako Pavol VI. (človek, ktorý slávnostne promulgoval II. vatikánsky koncil) rozumel jeho učeniu o budhizme.

Pavol VI., Generálna audiencia pre japonských budhistov, 5. september 1973: „Je pre nás veľkým potešením uvítať členov Európskeho zájazdu japonských budhistov, ctených stúpencov sótú-šú frakcie budhizmu... Na Druhom vatikánskom koncile Katolícka Cirkev vyzvala svojich synov a dcéry študovať a ohodnotiť náboženské tradície ľudstva a ‘naučiť sa úprimným a trpezlivým dialógom, aké bohatstvá udelil štedrý Boh národom’ (Ad gentes, 11). (...) Budhizmus je jedným z bohatstiev Ázie...“ [6]

Vychádzajúc z II. vatikánskeho koncilu (ktorý slávnostne promulgoval), Pavol VI. hovorí, že toto falošné a pohanské náboženstvo je jedným z „bohatstiev Ázie“!

Druhý vatikánsky koncil tiež chváli falošné náboženstvo hinduizmu pre jeho nevyčerpateľné bohatstvo „prenikavých filozofických skúmaní“, ako aj pre jeho asketický život a hlbokú meditáciu.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Nostra aetate #2: „Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu.“ [7]

Kálí, jeden z približne 330 000 falošných bohov uctievaných hinduistami – náboženstvo II. vatikánskym koncilom nie odsúdené, ale chválené

Všimnite si, ako výslovne si druhovatikánske chvály falošného náboženstva hinduizmu protirečia s pápežom Levom XIII.:

Pápež Lev XIII., Ad Extremas (# 1), 24. jún 1893: „Naše myšlienky sa obracajú predovšetkým k blahoslavenému apoštolovi Tomášovi, ktorý sa právom nazýva zakladateľ zvestovania Evanjelia hinduistom. Potom tu je František Xaverský... Svojou mimoriadnou vytrvalosťou obrátil státisíce hinduistov z mýtov a hnusných povier brahmanov na pravé náboženstvo. V šľapajach tohto svätého muža nasledovali mnohí kňazi... Do dnešného dňa v týchto šľachetných úsiliach pokračujú; ale aj tak sú mnohí v rozsiahlych končinách Zeme stále pozbavení pravdy, mizerne uväznení v temnote povery!“ [8]

Skutočne dve rôzne náboženstvá

Uprostred všetkého tohto rúhania II. vatikánskeho koncilu niet žiadnej zmienky o tom, že títo neverci sa musia byť obrátiť ku Kristovi; žiadna modlitba nie je prednesená, žeby im bola udelená viera; a niet žiadneho napomenutia, že títo modlári musia zbavení svojej bezbožnosti a temnoty svojich povier. Čo vidíme, je chvála a úcta k týmto náboženstvám diabla. Čo vidíme je jednoznačný synkretizmus, ktorí jedná zo všetkými náboženstvami, akoby boli cestami k Bohu.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „...ten mylný názor, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné... Nielenže sú tí, čo tento názor zastávajú, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho...“ [9]

Pápež Pius IX., Qui Pluribus (# 15), 9. november 1846: „Tiež zvrátená je tá šokujúca teória, že je jedno, ku ktorému náboženstvu človek prislúcha, teória v príkrom rozpore dokonca aj s rozumom. Prostredníctvom tejto teórie títo prefíkaní ľudia odstraňujú všetky rozdiely medzi cnosťou a neresťou, pravdou a omylom, čestným a podlým konaním. Tvrdia, že ľudia môžu získať večnú spásu praktizovaním akéhokoľvek náboženstva, ako keby niekedy mohlo existovať niečo spoločné medzi spravodlivosťou a neprávosťou, nejaká spolupráca medzi svetlom a temnotou alebo nejaká dohoda medzi Kristom a Beliálom.“ [10]

[1] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 969.
[2] Denzinger 343.
[3] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 479.
[4] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), pp. 49-50.
[5] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 969.
[6] L’Osservatore Romano, Sept. 13, 1973, p. 8.
[7] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 969.
[8] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 307.
[9] The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), pp. 313-314.
[10] The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 280