Nový obrad vysviacky/ordinácie

Michael Davies: „...každá modlitba z tradičného obradu [ordinácie], ktorá výslovne vyjadrila hlavnú úlohu kňaza ako človeka vysväteného na prinášanie zmiernej obety za živých a mŕtvych, bola z [nového obradu Pavla VI.] odstránená. Vo väčšine prípadov to boli práve modlitby odstránené protestantskými reformátormi alebo ak nie presne tie isté, sú tu jasné paralely.“ [1]

Okrem toho, že diabol dal urobiť zneplatňujúce zmeny čo do omše, vedel, že sa musí pobabrať aj s obradom ordinácie, aby boli kňazi novej cirkvi taktiež neplatní.

Nový obrad svätenia (biskupov, kňazov, diakonov) bol Pavlom VI. schválený a zavedený 18. júna 1968. Poznať nasledujúce informácie je pre všetkých katolíkov kľúčové, keďže sa to týka platnosti v podstate každého „kňaza“ vysväteného v rámci diecéznej štruktúry približne od r. 1968; a v dôsledku toho sa to týka platnosti nespočetných spovedí, indultných omší atď.

Dňa 30. novembra 1947 vydal pápež Pius XII. apoštolskú konštitúciu s názvom „Sacramentum ordinis“. V tejto konštitúcii pápež Pius XII. na základe svojej najvyššej apoštolskej autority vyhlásil slová, ktoré sú na platné vysvätenie za kňaza nevyhnutné.

TRADIČNÁ FORMA KŇAZSKEJ VYSVIACKY

Pápež Pius XII., Sacramentum ordinis, 30. november 1947: „Ale pokiaľ ide o matériu a formu udeľovania každého rádu, tou istou Našou najvyššou apoštolskou autoritou nariaďujeme a ustanovujeme nasledovné: ... Pri ordinácii kňazov je matériou ako prvé vkladanie rúk biskupa, ktoré sa vykonáva v tichosti... Ale forma [ordinácie] pozostáva zo slov prefácie, z ktorých nevyhnutné a tak žiadané k platnosti sú nasledujúce:

► „Prosíme ťa, všemohúci Otče, udeľ týmto svojim služobníkom hodnosť kňazstva (Presbyterii dignitatem); obnov v ich srdciach ducha svätosti, aby zastávali úrad druhého stupňa, prijatý od Teba, Bože, a svojím príkladným životom nech sú vzorom dobrých mravov.“ [2]

NOVÁ FORMA KŇAZSKEJ VYSVIACKY

Tu je forma nového obradu ordinácie kňazov:

● „Prosíme ťa, všemohúci Otče, udeľ týmto svojim služobníkom hodnosť kňazstva; obnov v ich srdciach Ducha svätosti; nech zastávajú úrad druhého stupňa, prijatý od Teba, Bože, a svojím príkladným životom nech sú vzorom dobrých mravov.“ [3]

Rozdiel medzi týmito dvoma formami je taký, že nový obrad opomína latinské slovo „ut“ (čo znamená „aby“). Toto sa môže zdať nepodstatné, ale v Sacramentum Ordinis Pius XII. vyhlásil, že toto slovo je k platnosti nevyhnutné. Vynechanie „aby“ okrem toho dáva vzniknúť uvoľneniu vymenúvavania sviatostného účinku (udeľovania úradu druhého stupňa). Inými slovami, odstránenie „aby“ predpokladá vysvätenie, ktoré sa už uskutočnilo, ale neuskutočňuje sa, zakiaľ sa vyslovujú slová.

Keďže sa nový obrad vydáva za rímsky obrad, toto odstránenie „ut“ (aby) spôsobuje, že nový obrad je pochybnej platnosti. Existuje však oveľa väčší problém, ktorý dokazuje, že nový obrad je neplatný.

NAJVÄČŠÍM PROBLÉMOM NOVÉHO OBRADU ORDINÁCIE NIE JE FORMA, ALE OKOLITÉ CEREMÓNIE, KTORÉ BOLI ODSTRÁNENÉ

Zmena základnej formy nie je jediným problémom nového obradu ordinácie promulgovaného Pavlom VI. Nasledujúce fakty sú rovnako podstatné, pretože sviatosť posvätného stavu, hoci bola ustanovená naším Pánom Ježišom Kristom, nebola naším Pánom ustanovená s konkrétnou sviatostnou formou – na rozdiel od sviatostí Eucharistie a krstu, ktoré boli naším Pánom ustanovené s konkrétnou sviatostnou formou – takže forma slov ordinácie dostáva svoj význam a zmysel prostredníctvom okolitého obradu a ceremónií.

Pápež Lev XIII. vo svojej chýrnej bule Apostolicae Curae z 13. septembra 1896 slávnostne vyhlásil, že anglikánske vysviacky sú neplatné. Toto znamená, že anglikánska sekta nemá platných kňazov ani biskupov.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „...z Našej pohnútky s istým poznaním prehlasujeme a vyhlasujeme, že vysviacky vykonané podľa anglikánskeho obradu boli a sú absolútne nulitné a úplne neplatné.“ [4]

Keď urobil toto slávnostné vyhlásenie, musí sa rozmieť, že pápež Lev XIII. nerobil anglikánske vysviacky neplatnými, ale prehlasoval, že sú neplatné kvôli nedostatkom v obrade. Aké však boli tie nedostatky alebo problémy, ktoré Lev XIII. videl v anglikánskom obrade, ktoré patrili k príčinám jeho neplatnosti?

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „Keď niekto správne a vážne použil náležitú formu a matériu nutnú na učinenie alebo udelenie sviatosti, na základe tejto samotnej skutočnosti za má za to, že robí to, čo robí Cirkev. Na tomto princípe spočíva náuka, že sviatosť je skutočne udelená skrze duchovný úrad toho, kto je heretik alebo nepokrstený, za predpokladu, že sa použije katolícky obrad. Na druhej strane, ak sa obrad zmení so zjavným úmyslom zaviesť iný obrad Cirkvou neschválený a odmietnuť to, čo robí Cirkev a čo podľa Kristovho ustanovenia patrí k podstate sviatosti, potom je jasné, že nielenže nevyhnutný úmysel sviatosti chýba, ale že tento úmysel je k sviatosti protichodný a je pre ňu deštruktívny.“ [5]

Tuná vidíme, že pápež Lev XIII. učí, že ak vysluhovateľ pri udeľovaní sviatosti posvätného stavu použije katolícky obrad so správnou matériou a formou, práve z tohto dôvodu sa má za to, že má v úmysle robiť to, čo robí Cirkev – úmysel robiť to, čo robí Cirkev, je k platnosti akejkoľvek sviatosti nevyhnutný. Avšak na druhej strane nám hovorí, že ak sa obrad zmení so zjavným úmyslom zaviesť nový obrad Cirkvou neschválený a odmietnuť to, čo robí Cirkev, potom je úmysel nielen nedostatočný, ale je pre sviatosť deštruktívny.

A čo boli tie veci, ktoré pápež Lev XIII. označil za vykazujúce deštruktívny úmysel anglikánskeho obradu vysviacky?

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „Lebo ak dáme nabok iné dôvody, ktoré ukazujú, že toto je v anglikánskom obrade na tento účel nedostatočné, nech tento argument postačí pre všetky: z nich bolo zámerne odstránené všetko, čo v katolíckom obrade vyjadruje dôstojnosť a úrad kňazstva. Tá forma, ktorá opomína to, čo má vo svojej podstate značiť, sa preto nemôže považovať za vhodnú alebo dostatočnú pre sviatosť.“ [6]

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „A tak sa stalo, že keďže bola z anglikánskeho obradu úplne odstránená sviatosť posvätného stavu a opravdivé Kristovo sacerdotium [obetné kňazstvo], a preto sa sacerdotium [kňazstvo] v biskupskej konsekrácii toho istého obradu v žiadnom prípade nemôže udeliť skutočne a platne, z obdobného dôvodu sa ňou preto v žiadnom prípade nemôže skutočne a platne udeliť episkopát; a to tým viac preto, lebo medzi prvé povinnosti episkopátu patrí vysväcovanie duchovných pre Svätú Eucharistiu a obetu.“ [7]

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „Plne si vedomí nevyhnutnej súvislosti medzi vierou a bohoslužbou, medzi ‘zákonom viery a zákonom modlitby’, pod zámienkou návratu k prvotnej forme mnohými spôsobmi skazili liturgický poriadok, aby vyhovoval omylom reformátorov. Z tohto dôvodu v celom ordináli nielenže niet žiadnej jasnej zmienky o obete, o konsekrácii, o sacerdotiu [obetnom kňazstve], ale – ako sme práve uviedli – každý náznak týchto vecí, ktoré boli v oných modlitbách katolíckeho obradu, ak ho úplne neodmietli, bol zámerne odstránený a vypustený. Takto sa jasne prejaví vnútorná povaha ordinálu – alebo duch, ako sa to nazýva. Preto ak bol vo svojom pôvode poškodený, bol úplne nedostatočný na udeľovanie vysviacok, nebolo možné, aby sa časom stal dostatočným, keďže nedošlo k žiadnej zmene.“ [8]

Michael Davies: „Ako vyjasnila predchádzajúca stať, každá modlitba z tradičného obradu [ordinácie], ktorá výslovne vyjadrila hlavnú úlohu kňaza ako človeka vysväteného na prinášanie zmiernej obety za živých a mŕtvych, bola z [nového obradu Pavla VI.] odstránená. Vo väčšine prípadov to boli práve modlitby odstránené protestantskými reformátormi alebo ak nie presne tie isté, sú tu jasné paralely.“ [9]

Michael Davies: „...v samotnom novom obrade ordinácie niet jedinej povinnej modlitby, ktorá by dávala najavo, že podstatou katolíckeho kňazstva je udelenie moci prinášať omšovú obetu a rozhrešovať ľudí od hriechov a že táto sviatosť udeľuje znak, ktorý kňaza odlišuje od laika nielen hodnosťou, ale i podstatou... Niet v ňom slova, ktoré by bolo s protestantskou vierou nezlúčiteľné.“ [10]

Tu sú niektoré konkrétne modlitby a ceremónie, ktoré v tradičnom obrade vyjadrujú pravú podstatu kňazstva a ktoré boli z nového obradu vysviacky od Pavla VI. výslovne odstránené. Nasledujúce informácie sa nachádzajú v knihe Michaela Daviesa, Rád Melchizedecha, na s. 79 a nasl.

V tradičnom obrade sa biskup obracia na ordinandov a hovorí:

► „Lebo povinnosťou kňaza je prinášať obetu, žehnať, viesť, kázať a krstiť.“

Toto napomenutie bolo zrušené.

V tradičnom obrade potom nasledujú litánie k svätým. V novom obrade to bolo skrátené. V novom obrade je zrušené nasledujúce neekumenické tvrdenie:

► „Aby si povolal späť všetkých, čo sa vzdialili od jednoty Cirkvi, a viedol všetkých veriacich k svetlu Evanjelia.“

Neskôr v tradičnom obrade, po vyslovení nevyhnutnej formy, ktorá bola v novom obrade zmenená (pozri vyššie), biskup prednáša ďalšiu modlitbu, ktorá obsahuje nasledovné:

► „Ich úlohou bude na službu tvojmu ľudu s nepoškvrneným požehnaním premeniť chlieb a víno na Telo a Krv Tvojho Syna.“

Táto modlitba bola zrušená.

V tradičnom obrade potom biskup prednesie Veni Creator Spiritus. Pri pomazaní každého kňaza hovorí:

► „Nech sa ti zapáči, Pane, týmto pomazaním a naším požehnaním konsekrovať a posvätiť tieto ruky. Aby všetko, čo požehnajú, bolo požehnané, a všetko, čo konsekrujú, bolo konsekrované a posvätené v mene nášho Pána Ježiša Krista.“

Táto modlitba bola zrušená. A táto modlitba bola tak podstatná, že Pius XII. ju dokonca spomenul v Mediator Dei #43:

Pápež Pius XII., Mediator Dei (# 43), 20. november 1947: „...len oni [kňazi] boli poznačení nezmazateľným znakom ‘pripodobňujúcim’ ich Kristovi Kňazovi, a že jedine ich ruky boli konsekrované, ‘aby všetko, čo požehnajú, bolo požehnané, a všetko, čo konsekrujú, bolo posvätné a sväté v mene nášho Pána Ježiša Krista.’“ [11]

Všimnite si, že Pius XII., keď hovorí o tom, ako boli kňazi pri ordinácii poznačení, spomína túto veľmi dôležitú modlitbu, ktorá bola novým obradom Pavla VI. z roku 1968 výslovne zrušená.

Krátko po tejto modlitbe v tradičnom obrade biskup každému ordinandovi povie:

► „Prijmi moc prinášať Bohu obetu a sláviť omšu za živých i mŕtvych v mene Pána.“

Táto mimoriadne dôležitá modlitba bola v novom obrade zrušená.

V tradičnom obrade potom noví kňazi koncelebrujú omšu s biskupom. Na konci každý nový kňaz pokľakne pred biskupom, ktorý na hlavu každého z nich položí obe ruky a povie:

► „Prijmi Ducha Svätého. Komu hriechy odpustíš, budú mu odpustené; a komu ich zadržíš, budú mu zadržané.“

Tento obrad a modlitba boli zrušené.

V tradičnom obrade:

► „...noví kňazi potom sľubujú poslušnosť svojmu biskupovi, ktorý ich ‘napomína’, aby mali na pamäti, že slúženie svätej omše nie je bez rizika a že by sa mali všetko potrebné naučiť od usilovných kňazov, skôr než prevezmú takú strašnú zodpovednosť.“

Toto napomenutie bolo zrušené.

Napokon pred ukončením omše biskup udelí požehnanie:

► „Nech na vás zostúpi požehnanie všemohúceho Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého, a nech vás požehná v kňazskom ráde, aby ste všemohúcemu Bohu mohli prinášať zmierne obety za hriechy ľudí.“

Toto požehnanie bolo zrušené.

Záver: Z týchto skutočností je úplne zrejmé, že v novom obrade nie je zámer vysvätiť pravého obetujúceho kňaza. Každá jedna povinná zmienka o pravom obetnom kňazstve bola zámerne odstránená, práve tak ako v anglikánskom obrade – ktorý bol práve z tohto dôvodu pápežom Levom XIII. vyhlásený za neplatný.

Čiže nasledujúce slová pápeža Leva XIII. sa presne vzťahujú na nový obrad Pavla VI.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „Z tohto dôvodu v celom ordináli nielenže niet žiadnej jasnej zmienky o obete, o konsekrácii, o sacerdotiu [obetnom kňazstve], ale – ako sme práve uviedli – každý náznak týchto vecí, ktoré boli v oných modlitbách katolíckeho obradu, ak ho úplne neodmietli, bol zámerne odstránený a vypustený. Takto sa jasne prejaví vnútorná povaha ordinálu – alebo duch, ako sa to nazýva.“ [12]

Nový obrad presne zodpovedá tomuto opisu. Mohol by niekto túto skutočnosť poprieť? Nie, to by musel vydať krivé svedectvo. Z nového obradu vysviacky je výslovne odstránené obetujúce kňazstvo. Úmysel, ktorý prejavuje, je preto k úmyslu Cirkvi protichodný a nemôže stačiť na platnosť.

Pápež Lev XIII., Apostolicae Curae, 13. september 1896: „Lebo ak dáme nabok iné dôvody, ktoré ukazujú, že toto je v anglikánskom obrade na tento účel nedostatočné, nech tento argument postačí pre všetky: z nich bolo zámerne odstránené všetko, čo v katolíckom obrade vyjadruje dôstojnosť a úrad kňazstva. Tá forma, ktorá opomína to, čo má vo svojej podstate značiť, sa preto nemôže považovať za vhodnú alebo dostatočnú pre sviatosť.“ [13]

Michael Davies dokazuje, že nový obrad je neplatný

Michael Davies (človek, ktorý v skutočnosti obhajoval platnosť nového obradu ordinácie) bol vo svojej knihe Rád Melchizedecha (The Order of Melchisedech) nútený tvárou v tvár nepopierateľným dôkazom urobiť tvrdenie za tvrdením, čož dokazuje, že nový obrad ordinácie sa musí považovať za neplatný, práve tak ako anglikánsky obrad. Tu je len zopár:

Michael Davies, Rád Melchizedecha, strany 94 – 95: „Keď zmeny [čo do obradu ordinácie] zvážime ako celok, zdá sa nemožné myslieť si, že by nejaký čestný katolík mohol poprieť, že paralela s Cranmerovou reformou [anglikánskou reformou] je evidentná a alarmujúca. Je celkom zjavné, že v rámci Katolíckej Cirkvi a v rámci rôznych protestantských denomináciách existujú mocné sily odhodlané dospieť k spoločnému ordinálu za každú cenu... Protestanti v šestnástom storočí tradičné pontifikály zmenili, pretože odmietali katolícku náuku o kňazstve. Arcibiskup Bugnini a jeho Consilium zmenili rímsky pontifikál tak, že sa javí, že medzi katolíckou a protestantskou vierou je malý alebo žiadny rozdiel, takto podkopávajúc Apostolicae Curae [Leva XIII.].“ [14]

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, III. časť, 60. otázka, 8. článok: „...úmysel je pre sviatosť nevyhnutný, ako bude vysvetlené neskôr. Preto ak má niekto v úmysle takýmto pridaním alebo potlačením vykonať iný obrad než ten, ktorý je Cirkvou uznávaný, zdá sa, že sviatosť je neplatná; pretože sa zdá, že nemá v úmysle urobiť to, čo robí Cirkev.“

Za zmienku stojí aj to, že Cranmer pri vytváraní neplatného anglikánskeho obradu zrušil subdiakonát a nižšie rády a nahradil ich duchovným úradom s troma stupňami – biskupmi, kňazmi a diakonmi. Práve toto pri zmene katolíckych obradov urobil aj Pavol VI.

Nový obrad síce spomína, že kandidáti na vysviacku majú byť povýšení do „kňazstva“ – ale to robí aj neplatný anglikánsky obrad. Faktom je, že pápež Lev XIII. v Apostolicae Curae vysvetlil, že ak obrad ordinácie implikuje vylúčenie moci prinášať zmierne obety, ako je to s novým obradom, potom je nevyhnutne neplatný, i keď môže vyjadrovať alebo spomínať slovo „kňaz“.

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí pripustila, že katolícka teológia kňazstva v obrade z r. 1968 explicitne vyjadrená nebola. [15]

Faktom je, že nový obrad Pavla VI. je úplne novým obradom, ktorý odmieta to, čo robí Cirkev, tým, že odmieta to, čo z Kristovho ustanovenia patrí k podstate sviatosti [obetné kňazstvo], takže je jasné, že nevyhnutný úmysel týmto obradom prejavený je nedostatočný a dokonca protichodný a deštruktívny voči sviatosti posvätného stavu (Lev XIII.). Tieto skutočnosti dokazujú, že nový obrad vysviacky od Pavla VI. nemožno považovať za platný, ale musí sa považovať za neplatný.

Je zrejmé, že žiaden katolík nemôže pod hrozbou ťažkého hriechu zákonne pristupovať ku „kňazom“ vysväteným v novom obrade Pavla VI. ani kvôli „Prijímaniu“, ani kvôli spovedi, ani kvôli akejkoľvek inej sviatosti, ktorá si vyžaduje platné kňazstvo, pretože nie sú platnými kňazmi.

Ako už bolo spomenuté, pápež Inocent XI. v dekréte Svätého ofícia zo 4. marca 1679 [16] odsudzuje myšlienku, že katolíci môžu prijímať „pravdepodobné“ sviatosti. Inými slovami, aj keby niekto veril, že nový obrad ordinácie je pravdepodobne platný (čož je zjavne nepravdivé, keďže je jednoznačne neplatný), stále by mal pod hrozbou smrteľného hriechu zakázané prijímať sviatosti od tých, čo v ňom boli „vysvätení“. Sviatosti sa môžu prijímať len vtedy, keď sú matéria i forma určite platné.

Tieto skutočnosti znamenajú, že všetky indultné omše celebrované „kňazmi“ vysvätenými v novom obrade Pavla VI. (obrad z r. 1968) sú neplatné a nemožno sa na nich zúčastňovať.

K Spoločnosti sv. Pia X. sa občas pripájajú muži, ktorí boli „vysvätení“ v novom obrade ordinácie a nie vždy robia podmienečnú vysviacku – alebo to aspoň verejne nepriznávajú. „Omše“ slúžené takýmito „kňazmi“ by boli neplatné.

Tí kňazi, ktorí boli „vysvätení“ v tomto novom obrade Pavla VI. a ktorí sú otvorení pravde, musia byť opätovne vysvätení biskupom platne konsekrovaným v tradičnom obrade. Toto tiež nevyhnutne znamená, že Novus Ordo Missae (Nová omša) – bez toho, aby sme vôbec brali do úvahy jej vlastné problémy, ktoré ju robia neplatnou, je, samozrejme, neplatná, ak ju slávi ktorýkoľvek „kňaz“ vysvätený v novom obrade ordinácie.

Poznámky k 10. kapitole: