Orientalium ecclesiarum – druhovatikánsky dekrét o východných katolíckych cirkvách

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Druhovatikánsky dekrét Orientalium ecclesiarum sa zaoberá východnými katolíckymi cirkvami. Zaoberá sa tiež východnými schizmatickými sektami, takzvanými „pravoslávnymi“ nekatolíckymi cirkvami. Pri zaoberaní sa takzvanými pravoslávnymi v #27 tohto dekrétu nám II. vatikánsky koncil poskytol jednu z jeho najvýznamnejších heréz.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Orientalium ecclesiarum #27: „Súhlasne s uvedenými zásadami možno udeliť východným kresťanom, ktorí sú v dobrej viere oddelení od Katolíckej cirkvi, sviatosť pokánia, sväté prijímanie a pomazanie chorých, ak si to sami želajú a sú náležite pripravení.“ [1]

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A v toto pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu, ako prehlasuje Ženích v chválospeve: ‘Jedna je holubica moja, moja dokonalá...’“ [2]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, prehlasuje a káže, že všetci tí, ktorí sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať podiel na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života; že jednota tohto cirkevného tela je takej dôležitosti, že iba tí, ktorí v ňom zotrvávajú, majú účasť na cirkevných sviatostiach, prispievajú k spáse a postia sa, dávajú milodary a konajú iné zbožné činy a praktiky kresťanskej milície, produkujú večné odmeny; a že nikto nemôže byť spasený, bez ohľadu na to, koľko daroval v milodaroch, dokonca aj keby vylial krv pre meno Krista, pokiaľ nezostal v náručí a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [3]

Cirkevné sviatosti prispievajú k spáse len tým, ktorí zotrvávajú v Katolíckej Cirkvi. Toto je dogma! Táto dogma je však odmietnutá nehoráznym učením II. vatikánskeho koncilu, že je zákonné dávať Sväté Prijímanie tým, ktorí nezotrvávajú v Katolíckej Cirkvi. Pápeži v priebehu vekov prehlasovali, že nekatolíci, ktorí prijímajú Svätú Eucharistiu mimo Katolíckej Cirkvi, ju prijímajú k vlastnému zatrateniu.

Pápež Pius VIII., Traditi Humilitati (# 4), 24. máj 1829: „Hieronym to zvykol hovoriť takto: ten, kto je baránka mimo tohto domu, zahynie ako tí, ktorí neboli s Noemom v arche počas potopy.“ [4]

Pápež Gregor XVI., Commissum divinitus (# 11), 17. máj 1835: „‘...ktokoľvek, kto sa opováži opustiť jednotu Petra, by mal pochopiť, že už viac nemá podiel na božskom tajomstve.’ (...) ‘Ktokoľvek, kto je baránka mimo tohto domu, je skazený.’“ [5]

Pápež Pius IX., Amantissimus (# 3), 8. apríl 1862: „... ‘ktokoľvek, kto je baránka a nie je členom Cirkvi, sa dopustil svätokrádeže;’ ...“ [6]

Ján Pavol II. a Benedikt XVI. túto herézu II. vatikánskeho koncilu mnohokrát opakovali a rozviedli. V prípade Jána Pavla II. sa jasne učí v jeho novom Kódexe kánonického práva (kán. 844.3-4), v jeho Direktóriu na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme (# 122-125) a v jeho novom katechizme (# 1401). O tejto heréze sa tiež veľakrát zmieňoval vo svojich prejavoch.

Ján Pavol II., Generálna audiencia, 9. august 1995:
„Pokiaľ ide o aspekty vzájomného spoločenstva, nedávne Ekumenické direktórium potvrdzuje a uvádza presne všetko to, čo povedal koncil: to jest, že určité vzájomné spoločenstvo možné je, keďže východné cirkvi majú pravé sviatosti, najmä kňazstvo a Eucharistiu.“
„V tejto citlivej otázke boli vydané osobitné pokyny uvádzajúce, že kedykoľvek, keď je pre katolíka nemožné obrátiť sa na katolíckeho kňaza, môže prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od vysluhovateľa východnej cirkvi (Direktórium, č. 123). Recipročne môžu katolícki vysluhovatelia zákonne vysluhovať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých východným kresťanom, ktorí o ne požiadajú.“

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 58), 25. máj 1995: „‘Ako dokazuje pastoračná prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota cirkvi ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a duchovného dobra duší. Práve preto katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach.’ (...) Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa ekleziologickú implikáciu spoluúčasti na sviatostiach, predovšetkým na svätej Eucharistii.“ [7]

V tomto odseku sú zarážajúce tri veci: 1) Ján Pavol II. sa dovoláva spoluúčasti na sviatostiach, predovšetkým na Svätej Eucharistii; 2) pokúša sa to odôvodniť odvolávaním sa na „duchovné dobro duší“, čož znamená, že priamo popiera definíciu Eugena IV. o tom, že prijímanie sviatostí mimo Cirkvi neprospieva človeku k spáse; 3) Ján Pavol II. nám pripomína, aby sme nikdy nezabudli na „ekleziologickú implikáciu“ spoluúčasti na sviatostiach – čo je implikácia, že títo heretici a schizmatici, s ktorými majú spoluúčasť na sviatostiach, sú tiež v tej istej Cirkvi Kristovej! Chápe čitateľ, čo táto heréza znamená? Znamená to, že cirkev II. vatikánskeho koncilu, teraz vedená Benediktom XVI., uvažuje, že je v tej istej Cirkvi Kristovej s tými, ktorým dáva Sväté Prijímanie, protestantmi a východnými schizmatikmi!

Okrem svojho hrozného učenia o udeľovaní sviatostí nekatolíkom šíri druhovatikánsky dokument Orientalium ecclesiarum viacej z kacírstva indiferentizmu: myšlienky, že Boh schvaľuje všetky heretické sekty.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Orientalium ecclesiarum #30: „A aby sa modlili i za to, žeby toľkí kresťania každej cirkvi, čo neohrozene vyznávajú Kristovo meno, trpia a sú v úzkostiach, dostali plnosť posily a útechy Ducha Svätého Tešiteľa.“ [8]

Protikladne k heréze II. vatikánskeho koncilu, Duch Svätý vôbec nezostupuje na členov každej sekty.

Pápež Lev XII., Ubi Primum (# 14), 5. máj 1824: „Pre najpravdivejšieho Boha, ktorý je Pravdou samotnou, najlepšieho, najmúdrejšieho Živiteľa a Vyplácača dobrých ľudí, je nemožné schváliť všetky sekty, ktoré vyznávajú falošné učenia, ktoré si často navzájom odporujú a sú rozporuplné, a udeliť večné odmeny ich členom. (...) ...božskou vierou vyznávame jedného Pána, jednu vieru, jeden krst... Toto je dôvodom, prečo vyznávame, že niet spásy mimo Cirkvi.“ [9]

Pápež sv. Celestín I., Efezský koncil, 431: „...pamätať, že stúpenci každej herézy vyťahujú z vnuknutého Písma zámienku pre svoj blud a že všetci heretici svojimi zlými mysľami nivočia pravdivé vyjadrenia svätého Ducha a na svoje hlavy sťahujú neuhasiteľný plameň.“ [10]

Napokon, vychádzajúc z princípu, že všetky heretické sekty sú tak dobré ako Katolícka Cirkev a že Duch Svätý schvaľuje všetky heretické sekty, Orientalium ecclesiarum sa dovoláva toho, aby katolíci zdieľali svoje kostoly s heretikmi a schizmatikmi.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Orientalium ecclesiarum #28: „Na základe tých istých zásad je z oprávneného dôvodu takisto dovolená spoluúčasť katolíkov a východných oddelených bratov na posvätných úkonoch, veciach a miestach.“ [11]