O tých, čo boli platne pokrstení ako malé deti prúslušníkmi nekatolíckych siekt

Katolícka Cirkev vždy učila, že každý (vrátane laika či nekatolíka) môže platne krstiť, ak dodrží riadnu matériu a formu a ak má úmysel robiť to, čo robí Cirkev.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 1439: „Avšak v prípade nevyhnutnosti nielen kňaz alebo diakon, ale aj laik alebo žena, ba dokonca aj pohan alebo heretik môže krstiť, pokiaľ zachová formu Cirkvi a má úmysel robiť to, čo robí Cirkev.“ [1]

Cirkev vždy učila, že z malých detí pokrstených v heretických a schizmatických cirkvách sa stanú katolíci, členovia Cirkvi a poddaní rímskeho pápeža, aj keď ľudia, čo ich pokrstili, sú heretici, ktorí sú mimo Katolíckej Cirkvi. Je to preto, lebo malé dieťa, keďže ešte nemá vek usudzovania, nemôže byť heretikom alebo schizmatikom. Nemôže byť u neho prekážka, ktorá by krstu zabránila v tom, aby sa z neho urobil člena Cirkvi.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 13. kánon o sviatosti krstu: „Ak niekto povie, že malé deti, keďže nie sú schopné úkonu viery, po prijatí krstu nemajú byť započítané medzi veriacich... nech je prekliaty.“ [2]

Toto znamená, že zo všetkých pokrstených malých detí, nech sú kdekoľvek, dokonca aj tých pokrstených v heretických nekatolíckych cirkvách heretickými duchovnými, sa stávajú členovia Katolíckej Cirkvi. Zároveň sa stávajú podriadenými rímskemu veľkňazovi (ak taký je), ako sme to už videli v náuke pápeža Leva XIII. Teda v ktorom okamihu sa toto pokrstené malé katolícke dieťa stáva nekatolíkom – ukončujúc svoje členstvo v Cirkvi a podriadenosť rímskemu pontifikovi? Potom, čo pokrstené dieťa dosiahne vek usudzovania, heretikom alebo schizmatikom sa stane a svoje členstvo v Cirkvi a podriadenosť rímskemu pápežovi ukončí, keď tvrdošijne odmietne akékoľvek učenie Katolíckej Cirkvi alebo keď stratí vieru v základné tajomstvá – Trojicu a vtelenie.

Pápež Klement VI, Super Quibusdam, 20. september 1351: „Pýtame sa: v prvom rade, či vy a cirkev Arménov, ktorá vám je poslušná, veríte, že všetci tí, čo v krste prijali tú istú katolícku vieru a potom odstúpili alebo v budúcnosti odstúpia od spoločenstva viery tejto istej Rímskej Cirkvi, ktorá je ako jedna jediná katolícka, sú schizmatickí a heretickí, ak zotrvávajú tvrdošijne odlúčení od viery tejto Rímskej Cirkvi. V druhom rade sa pýtame, či vy a vám poslušní Arméni veríte, že žiaden človek z pocestných mimo viery tejto Cirkvi a mimo poslušnosti rímskemu pontifikovi nemôže byť nakoniec spasený.“ [3]

Čiže v týchto veciach musí mať človek jasno: 1) Všetci nepokrstení (židia, moslimovia, pohania atď.) sa musia vstúpiť do Katolíckej Cirkvi prijatím krstu a katolíckej viery, inak budú všetci zatratení. 2) Z tých, čo boli pokrstení ako malé deti, sa krstom stali katolíci, členovia Cirkvi a poddaní rímskeho veľkňaza. Toto členstvo (ktoré už majú) zrušia len vtedy, keď tvrdošijne odmietnu akúkoľvek katolícku dogmu alebo keď uveria niečomu, čo je v rozpore so základnými tajomstvami o Trojici a vtelení. Vo vyššie uvedenom učení pápeža Klementa VI. vidíme, ako jasne sa učí táto druhá vec: všetci, čo v krste prijmú katolícku vieru, túto vieru stratia a stanú sa schizmatickými a heretickými, ak sa stanú „tvrdošijne odlúčení od viery tejto Rímskej Cirkvi.“

Skutočnosť je taká, že všetci protestanti, čo odmietajú Katolícku Cirkev alebo jej dogmy o sviatostiach, pápežstve atď., sa tvrdohlavo oddelili od viery Rímskej Cirkvi, a teda zrušili svoje členstvo v Kristovej Cirkvi. To isté platí aj o „východných pravoslávnych“, ktorí tvrdošijne odmietajú dogmy o pápežstve a pápežskej neomylnosti. Pre spásu sa musia obrátiť na katolícku vieru.