Podriadenie sa Cirkvi/rímskemu veľkňazovi

Druhá definícia z Petrovho stolca na tému mimo Cirkvi niet spásy prišla od pápeža Bonifáca VIII. v bule Unam Sanctam.

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302, ex cathedra: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu... Ďalej vyhlasujeme, tvrdíme, definujeme a prehlasujeme každému ľudskému stvoreniu, že je úplne nevyhnutné pre spásu, aby bolo podriadené rímskemu veľkňazovi.“ [1]

Toto neomylne znamená, že každé ľudské stvorenie musí byť podriadené rímskemu veľkňazovi pre spásu. Toto zjavne neznamená, že človek musí byť podriadený antipápežovi pre spásu, čož je to, čo máme dnes. Znamená to, že každý musí byť podriadený pravému pápežovi, ak a keď ho budeme mať.

Ale ako sú malé deti podriadené rímskemu veľkňazovi? To je dobrá otázka. Všimnite si, že pápež Bonifác VIII. nevyhlásil, že každé ľudské stvorenie musí poznať rímskeho veľkňaza, ale že každé ľudské stvorenie musí byť podriadené rímskemu pápežovi. Malé deti sa stávajú podriadenými rímskemu veľkňazovi svojím krstom do jedinej Kristovej Cirkvi, ktorej hlavou je rímsky veľkňaz.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, Kánony o sviatosti krstu, kánon 13: „Ak niekto hovorí, že malé deti, pretože nemajú úkon viery, nemajú byť po prijatí krstu započítané medzi veriacich, a preto majú byť po dosiahnutí veku rozoznávania opätovne pokrstené; alebo že je lepšie vynechať ich krst, ako ich bez ich vlastného úkonu viery pokrstiť v jedinej viere Cirkvi: nech je prekliaty.“

Je dogmou, že malé deti a iní sa stávajú podriadenými autorite Cirkvi, keď vstúpia do pravej Cirkvi prijatím sviatosti krstu.

Pápež Július III., Tridentský koncil, O sviatosti krstu a pokánia, 14. zasadnutie, 2. hlava, ex cathedra: „...keďže Cirkev nevykonáva súd nad nikým, kto do nej predtým nevstúpil bránou krstu. Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo? (1 Kor 5:12) hovorí apoštol. Inak je to s domácimi viery, ktorých Kristus Pán kúpeľom krstu urobil údmi svojho tela (1 Kor 12:13).“ [2]

Krstom sa teda stávajú podriadenými rímskemu veľkňazovi, keďže rímsky veľkňaz má v Cirkvi najvyššiu autoritu (Prvý vatikánsky koncil, de fide). Toto dokazuje, že krst je vlastne prvou zložkou pri určovaní toho, či človek je alebo nie je podriadený rímskemu veľkňazovi. Ak niekto nebol pokrstený, nemôže byť podriadený rímskemu veľkňazovi, pretože Cirkev nevykonáva súd (t. j. jurisdikciu) nad nikým, kto do Cirkvi nevstúpil skrze sviatosť krstu (de fide).

Nie je teda možné byť podriadený rímskemu veľkňazovi bez prijatia sviatosti krstu, pretože Cirkev (a rímsky veľkňaz) nemôže vykonávať súd (jurisdikciu) nad nepokrstenou osobou (de fide, Trident). A keďže nie je možné byť podriadeným rímskemu veľkňazovi bez sviatosti krstu, nie je možné byť spasený bez sviatosti krstu, keďže každé ľudské stvorenie musí byť podriadené rímskemu veľkňazovi pre spásu (de fide, Bonifác VIII.).

[1] Denzinger 468-469.
[2] Denzinger 895; Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 704.