^
^
| Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
| Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |  |
Prvé použitie Biblie
Výraz „Biblia“, ktorý sa vzťahuje na knihy Starého a Nového zákona, pochádza od sv. Jána Zlatoústeho/Chryzostoma, katolíckeho biskupa zo 4. storočia.
Samozvaných „veriacich v Bibliu“, čo neuznávajú katolicizmus, by mohlo zaujímať, že keď hovoria o „Biblii“ s významom knihy Starého a Nového zákona, používajú výraz, ktorý pochádza od katolíckeho svätca a biskupa. Svätý Ján Zlatoústy uznával – okrem ďalších katolíckych dogiem – Eucharistiu, spoveď, kňazstvo a krstné znovuzrodenie. Skutočnosť, že výraz Biblia má pôvod u sv. Jána Zlatoústeho, uznal protestantský biblický učenec F. F. Bruce.
Tuná sú niektoré ďalšie zaujímavé citáty, ktoré sa týkajú protestantizmu a Biblie. Niektoré z nich boli zobrazené v e-exchanges časti našej webstránky a niektoré neboli.
SKUPINA PROTESTANTOV CHCELA PRIDAŤ DO NOVÉHO ZÁKONA LIST MARTINA LUTHERA KINGA MLADŠIEHO
KNR: Toto je zaujímavý citát na dodatočné objasnenie neistoty a bludnosti protestantizmu:
Veľa protestantov by pripustilo, že navrhovať, aby sa do Nového zákona pridal list Martina Luthera Kinga, je absurdné. No okolnostné fakty nás nasmeruvávajú k väčším otázkam: aký je rozsah biblického kánonu – t. j. definitívneho zoznamu kníh, ktoré tvoria Bibliu? Bol biblický kánon uzavretý a zafixovaný? Ak áno, kedy sa uzavrel a ako to vieme? Katolíci z učenia Cirkvi, ktorú založil Kristus, vedia, čo predstavuje biblický kánon; ale ako to má vedieť nekatolík? Biblia nám nehovorí, ktoré knihy tvoria Bibliu.
Pokiaľ ide o list Martina Luthera Kinga mladšieho, veľa protestantov by zareagovalo slovami: „pochopiteľne, spis z viac ako 1000 rokov po apoštolskom období nemá žiadne právo na to, aby bol súčasťou Písma.“
V poriadku, ale čo tak kresťanské spisy z apoštolského obdobia od ľudí, ktorí apoštolov poznali, ako napríklad od Klementa Rímskeho alebo od Polykarpa zo Smyrny? Ranokresťanský pisateľ Irenej nám hovorí, že Klement Rímsky (štvrtý pápež) apoštolov poznal a rozprával sa s nimi. Prvý Klementov list (Korinťanom) bol tiež zahrnutý do viacerých starovekých zbierok Písma. Jedným príkladom je, že 1. Klementov list bol zaradený medzi knihy Nového zákona do Alexandrijského kódexu., jedného z najznámejších novozákonných rukopisov zo sveta a jedného z veľmi mála starovekých gréckych rukopisov, ktoré obsahujú v podstate úplnú Bibliu (Starý zákon aj Nový zákon).
1. Klementov list si taktiež nárokuje vnuknutia.
Jedine vďaka neomylnej autorite Cirkvi, ktorú založil Kristus (Mt 16:18-20; 1 Tim 3:15; atď.), vychádzajúc z Písma aj Tradície, s istotou vieme, že Klementov list (hoci je mimoriadne hodnotný a dôležitý) nie je súčasťou oficiálneho kánonu Písma. Samotná Biblia učí, že človek musí prijať aj Písmo, aj Tradíciu (pozri 2. list Tesaloničanom 2:14). V skutočnosti učí, že Biblia je tradícia. Učí aj to, že človek musí poslúchať Cirkev (Mt 18:17).
Okrem rozsahu kánonu (t. j. toho, ktoré knihy sú zahrnuté do Biblie), veľmi dôležitá je aj otázka biblického autorstva. Niektoré knihy Nového zákona sú anonymné; toho, kto ich napísal, poznáme len vďaka mimobiblickej kresťanskej tradície. No autorstvo je spojené s vnuknutiami. Vnuknutá kniha z Nového zákona musí mať spojitosť s apoštolom alebo s niekým v kontakte s apoštolom, aby bola autentická. Nekatolík, ktorý tvrdí, že neomylným pravidlom viery je IBA Biblia, nemá spôsob, ako s istotou vyriešiť otázky týkajúce sa rozsahu kánonu alebo otázku biblického autorstva; lebo samotná Biblia nám nehovorí o rozsahu kánonu alebo o tom, kto napísal každú jednu knihu.
„OMYLNÁ ZBIERKA NEOMYLNÝCH KNÍH“
Keďže Biblia nám nehovorí o tom, ktoré knihy tvoria Bibliu“, jediným spôsobom, ako neomylne vedieť, ktoré knihy tvoria Bibliu, je tak, že máte neomylnú autoritu mimo Biblie (t. j. Cirkev). Keďže protestantská náuka sola scriptura vylučuje akékoľvek iné neomylné pravidlo viery, protestanti, ktorí sa nad týmto dôkladnejšie rozmýšľajú, sú nútení pripustiť, že nemajú neomylné poznanie o tom, čo je biblický kánon.
Toto protestantov ponecháva s „omylnou zbierkou neomylných kníh.“
Vo svetle tejto úvahy sa dobre známy protestant R. C. Sproul v skutočnosti vyjadril (a jeho názoru sa zjavne držia aj ďalší):
Dôkladne sa zamyslite nad týmto výrokom. Zamyslite sa nad logikou alebo skôr jej absenciou, ktorú vykazuje. Bezpochyby, „omylná zbierka neomylných kníh“ je OMYLNÁ BIBLIA.
Lebo ak je zbierka omylná, potom to, čo je v nej obsiahnuté, je taktiež omylné. Niektorí môžu odpovedať slovami: nie, zbierka ako celok je omylná, ale v tej neomylnej zbierke sú neomylné časti.
Táto odpoveď však neobstojí, pretože ak viete, ktoré časti zbierky sú neomylné, potom by ste mohli zbierku ľahko obmedziť na neomylné časti. Potom by vám zostala NEOMYLNÁ ZBIERKA neomylných kníh, nie „omylná zbierka“ neomylných kníh. Skutočnosť, že – nepochybne – nemôžete obmedziť zbierku na neomylné časti, ale namiesto toho máte OMYLNÚ ZBIERKU, dokazuje, že nemôžete s istotou stanoviť, ktoré časti zbierky sú neomylné a ktoré nie sú tak, že aby ste izolovali neomylné časti.
V dôsledku tohto vám zostáva omylná zbierka a tá omylnosť sa vzťahuje na všetko vo zbierke a preniká tým, čož vás ponecháva – bezpochyby – v heretickom postoji, že Biblia je OMYLNÁ. Toto je kacírstvo sola scriptura (ktoré odmieta úlohu, ktorú udelil Kristus Cirkvi, a autoritu, ktorú udelil kresťanskej Tradícii) vynesené na svetlo a zredukované na iba jeden z jeho mnohých absurdných záverov. Pozrite si našu webstránku, vatikankatolicky.com a našu knihu, Biblia dokazuje učenia Katolíckej Cirkvi, kde nájdete ohľadom tejto veci viac.
LUTHER – DIABOLSKÝ ÚTOČNÍK NA PÍSMO
Toto je zaujímavý citát od Martina Luthera o 2. knihe Machabejcov a Knihe Ester. V súvislosti s tým, ako 2. kniha Machabejcov (12. kapitola, 45. verš a nasl.) učí o modlitbe za mŕtvych, a v súvislosti s niečím, čo sa mu v Knihe Ester nepáčilo, povedal:
Teraz, 2. kniha Machabejcov je z protestantskej Biblie vylúčená. Je zahrnutá do katolíckej Biblie. Kniha Ester je súčasťou protestantskej Biblie. Čiže o knihe, ktorú protestanti uznávajú, Luther povedal, že: „Knihu Ester nenávidí“ tak veľmi, že si želá, aby neexistovala. Toto predstavuje ďalší príklad toho, ako bol Martin Luther divým démonickým kacírom, a skutočnosť, že milióny ľudí, čo sa vydávajú za kresťanov, sa naňho pozerajú ako na hrdinu, predstavuje smutný komentár o ľudstve.
NEMECKÁ BIBLIA
KNR: Toto je dosť zaujímavý citát o tom, ako protichodne k presvedčeniu niektorých nekatolíkov, Biblia v nemčine existovala pred Martinom Lutherom.
Tento citát je zaujímavý, pretože veľa protestantov bude hovoriť, že Biblia v nemčine pred Martinom Lutherom neexistovala. Nie je to pravda.
PROTESTANTI SPOCHYBŇOVALI LIST HEBREJOM, JAKUBOVOV LIST, JÚDOV LIST A KNIHU ZJAVENIA A IZOLOVALI ICH
Tuná je ďalší zaujímavý citát od Martina Luthera. Pochybnosti mal o knihe Hebrejom, Jakubom liste, Júdovom liste a Knihe Zjavenia. Veľa ľudí vie, že Martin Luther urážal Jakubovu knihu, pretože protirečí jeho názoru o ospravodlivení. Povedal, že je to slamená epištola. Raz ju chcel vyhodiť z Biblie. Tuná je to, čo povedal o epištole Hebrejom.
Hovorí, že „nesmieme ju stavať na roveň s apoštolskými epištolami.“
Luther pripúšťa, že epištola Hebrejom obsahuje nejaké dobré veci, ale tiež hovorí, že „nemôžeme sa uraziť, ak je s tým zmiešané drevo, seno alebo slama...“
Drevo, seno a slama alebo drevo, seno a strnisko protestanti často rozumejú vo význame ľudské tradície alebo ľudské učenia alebo zlé skutky, ktoré nie sú vykonané na Božiu slávu. Čiže to, čo tu hovorí Martin Luther, je, že epištola Hebrejom nie je neomylná. Že môže obsahovať prvky, ktoré nie sú od Boha. Zjavne neveril – aspoň v tejto dobe – že epištola Hebrejom bola vnuknutá a neomylná.
Pokiaľ ide o Knihu Zjavenia, Martin Luther povedal:
Ďalej povedal, že v nej nenachádza „žiadne stopy po Duchu Svätom.“
Taktiež mal pochybnosti o Júdovom liste. A pokiaľ ide o Jakubovu knihu, hovorí:
Pravdaže, jeho tvrdenie, že ostatné knihy Biblie protirečia Jakubovmu učeniu o ospravodlivení, je bludné. Vyplýva to z jeho vlastného znepochopenia toho, čo tie ostatné knihy učia. Neučia jeho kacírsky pohľad na ospravodlivenie jedine vierou, no zaujímavé je, ako pripúšťa, že epištola Jakuba je v rozpore s jeho pohľadom na ospravodlivenie, a z tohto dôvodu ju odmieta.
Teraz, nasledujúc kacírsky príklad v podobe Luthera, tieto knihy – List Hebrejom, Jakubov list, Júdov list a Kniha Zjavenia – sa často oddeľovali, keď protestanti tlačili Nový zákon. Zaradili sa do tlače, ale oddelili sa od ostatných kníh, pretože sa považovali za „sporné“ alebo „pochybné“.
KNR: Toto je zaujímavý fakt o Williamovi Tyndalovi, človekovi, ktorého mnohí protestanti oslavujú ako „hrdinu“ a „otca anglickej Biblie“. O jeho preklade Nového zákona, ktorý sa čiastočne vytlačil v r. 1525 (zvanom Cologne Quarto), čítame, že odzrkadľoval bežný protestantský názor onej doby: že List Hebrejom, Jakubov list, Júdov list a Kniha Zjavenia nutne neboli súčasťou Biblie.
Toto je zaujímavý citát ohľadom tejto veci od Alistera McGratha. On napísal knihu zvanú Na počiatku (In The Beginning) a poukazuje na to, že William Tyndale, človek, ktorého mnohí protestanti oslavujú ako „hrdinu“ tiež izoloval tieto štyri knihy: List Hebrejom, Jakubov list, Júdov list a Knihu Zjavenia. McGrath o jeho známom tlačenom vydaní Nového zákona z r. 1525 McGrath hovorí:
Niektorí ľudia tvrdia, že samotný Tyndale nebol naklonený k pochybovaniu o týchto štyroch knihách, ale bol nútený umiestniť ich na koniec, aby mohol svoj preklad vytlačiť. To však Tyndala neospravedlňuje, lebo ak sa veľmi domnieval, že boli súčasťou Písma, nevytlačil by Bibliu, ktorá naznačuje niečo iné. Toto je ďalší príklad toho, ako protestanti – keďže odmietli autoritu Cirkvi, ktorú založil Kristus – ani len nemohli určiť, čo je obsahom ich jediného pravidla viery, a veci si vymýšľali, ako sa posúvali ďalej.
Teraz, niektorí môžu odpovedať poukázaním na to, že v ranej Cirkvi boli pochybnosti a spory o tom, ktoré knihy boli súčasťou Písma. A to je rozhodne pravda; ale podstatou veci je, že katolík sa môže spoľahnúť na autoritatívne rozhodnutie Cirkvi, ktoré túto vec vyjasňuje. A zaraz, ako Cirkev vydala svoje autoritatívne vyhlásenie, katolíci mohli mať v tejto veci istotu. Protestanti – na druhej strane – keďže sa držia toho, Písmo je jedinou neomylnou autoritou, nemajú ako túto vec vyriešiť. A ak samotní zakladatelia protestantizmu (ako napríklad Tyndale a Luther) považovali knihy, ktoré protestanti dnes vo všeobecnosti uznávajú, za pochybné, dokazuje to, že celá ich tradícia je skazená a vymyslená človekom. A ak samotní „hrdinovia“ protestantizmu nevedeli jasne určiť obsah svojho jediného neomylného pravidla viery, potom kedy tak mohli urobiť „kresťania“? Bolo to po Lutherovi? Bolo to v 18. storočí? Faktom je, že len čo odmietli autoritu Cirkvi, ktorú založil Kristus, každý človek bol ponechaný – tak ako napísal Luther vo svojej rozprave o tejto veci – na „svoj vlastný názor“: „nech sa každý drží svojho vlastného názoru...“.
Mimochodom, Nový zákon Williama Tyndala sa preložil do ranej novodobej angličtiny okolo r. 1525. Tuná je to, ako preložil Evanjelium podľa Lukáša 1:28 o blahoslavenej Panne Márii:
Toto podanie Evanjelia podľa Lukáša 1:28, ktoré charakterizuje Máriu ako plnú milosti, by mnohí protestanti dnes odmietli.
Toto bolo niekoľko citátov, ktoré som chcel prebrať.