Sacrosanctum concilium – druhovatikánska konštitúcia o posvätnej liturgii

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Sacrosanctum concilium bola druhovatikánska konštitúcia o posvätnej liturgii. Zodpovedala za neuveriteľné zmeny čo do omše a čo do ostatných sviatostí po II. vatikánskom koncile.

Podruhovatikánske „omše“

Tieto neuveriteľné zmeny budú vo väčších podrobnostiach prebraté v ďalšej časti tejto knihy, ktorá sa zaoberá „Liturgickou revolúciou“. To, čo odštartovalo Sacrosanctum concilium, dokončil Pavol VI. tým, že potlačil tradičnú latinskú omšu a nahradil ju neplatným protestantským obradom, ktorý sa označuje ako nová omša alebo Novus ordo missae (Nový omšový poriadok). Už len „nová omša“ bola sama osebe zodpovedná za odchod miliónov z Katolíckej Cirkvi.

Ďalšie podruhovatikánske „omše“

Pavol VI. tiež zmenil obrady všetkých siedmich sviatostí Cirkvi, robiac závažné a pravdepodobne zneplatňujúce zmeny čo do sviatostí posledného pomazania, birmovania a posvätného stavu. Všetko sa to však začalo druhovatikánskou konštitúciou, Sacrosanctum concilium.

Revolučné zámery II. vatikánskeho koncilu sú v Sacrosanctum concilium jasné.

Sacrosanctum concilium (# 63b): „Kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2 tejto konštitúcie, má podľa nového vydania Rímskeho rituála čím skôr pripraviť partikulárne rituály prispôsobené potrebám jednotlivých krajín, aj čo sa týka jazyka, a tie nech sa po preskúmaní Apoštolskou stolicou používajú v príslušných krajinách.“ [1]

Sacrosanctum concilium (# 66): „Nech sa zrevidujú obidva obrady krstu dospelých, tak jednoduchší, ako aj – so zreteľom na obnovený katechumenát – slávnostný...“ [2]

Sacrosanctum concilium (# 67): „Nech sa zreviduje obrad krstu detí a prispôsobí skutočnému stavu nemluvniat.“ [3]

Sacrosanctum concilium (# 71): „Nech sa zreviduje aj obrad birmovania...“ [4]

Sacrosanctum concilium (# 72): „Obrady a formuly sviatosti pokánia nech sa zrevidujú tak, aby jasnejšie vystihovali povahu a účinok sviatosti.“ [5]

Sacrosanctum concilium (# 76): „Obrady vysviacok nech sa upravia tak čo do ceremónií, ako aj čo do textu.“ [6]

Sacrosanctum concilium (# 77): „Obrad slávenia manželstva, ktorý je v Rímskom rituáli, má sa upraviť a obohatiť tak, aby jasnejšie naznačoval milosť sviatosti...“ [7]

Sacrosanctum concilium (# 79): „Sväteniny sa majú upraviť... a so zreteľom na potreby našich čias.“ [8]

Sacrosanctum concilium (# 80): „Obrad zasvätenia panien, ktorý je v Rímskom pontifikáli, je potrebné podrobiť revízii.“ [9]

Sacrosanctum concilium (# 82): „Obrad pohrebu detí sa má upraviť a doplniť o vlastnú omšu.“ [10]

Sacrosanctum concilium (# 89d): „Hodina zvaná príma sa má zrušiť.“ [11]

Sacrosanctum concilium (# 93): „... hymny nech sa uvedú do pôvodnej podoby, pričom treba odstrániť alebo zmeniť to, čo má mytologický nádych alebo čo celkom nezodpovedá kresťanskej zbožnosti.“ [12]

Sacrosanctum concilium (# 107): „Liturgický rok treba upraviť...“ [13]

Sacrosanctum concilium (# 128): „Nech sa ČÍM SKÔR... upravia kánony a cirkevné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na súbor vonkajších vecí patriacich k posvätnému kultu...“ [14]

Áno, diabol nevedel počkať so zničením drahocenného liturgického dedičstva Katolíckej Cirkvi prostredníctvom heretikov na II. vatikánskom koncile. Jeho cieľom bolo ponechať z Tradície tak málo, ako len mohol. A ako budeme naďalej dokumentovať, urobil práve toto.

Ďalšia podruhovatikánska „omša“

V Sacrosanctum concilium #37 a #40.1 koncil upadá do herézy o modernistickom uctievaní proti učeniu pápeža sv. Pia X. v Pascendi.

Sacrosanctum concilium (# 37): „...Cirkev... váži si a podporuje kvality a vlohy rozličných etník a národov... ba niekedy to aj prijíma do samej liturgie, ak sa to zhoduje so zásadami pravého a autentického liturgického ducha.“ [15]

Všimnite si, prosím: II. vatikánsky koncil do liturgického kultu pripúšťa zvyky rôznych národov.

Sacrosanctum concilium (# 40.1): „Kompetentná územná cirkevná autorita... nech starostlivo a múdro uváži, čo možno z tradícií a zo svojrázu jednotlivých národov vhodne včleniť do Božieho kultu. Prispôsobenia, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo potrebné, majú sa predložiť Apoštolskej stolici a potom zaviesť s jej súhlasom.“ [16]

Znovu si všimnite, že II. vatikánsky koncil vyzýva k tomu, aby sa do liturgie začlenili zvyky a tradície rôznych národov.

To, čo vyššie učil II. vatikánsky koncil (a čo sa počas dekád nasledujúcich II. vatikánskemu koncilu implementovalo v celej druhovatikánskej cirkvi), je presne to, čo pápež Pius X. v Pascendi slávnostne odsúdil ako modernistické uctievanie!

Pápež Pius X., Pascendi Dominici Gregis (# 26), 8. september 1907, o uctievaní podľa modernistov: „HLAVNÝ STIMUL VÝVOJA V OBLASTI UCTIEVANIA SPOČÍVA V POTREBE PRISPÔSOBOVAŤ SA OBYČAJOM A TRADÍCIÁM NÁRODOV, ako aj v potrebe využiť hodnotu, ktorú určité úkony nadobudli dlhodobým používaním.“ [17]

Učenie II. vatikánskeho koncilu bolo doslovne odsúdené pápežom Piom X. v r. 1907!

V Sacrosanctum concilium #34 a #50 II. vatikánsky koncil opäť doslovne odporuje dogmatickej konštitúcii Cirkvi.

Sacrosanctum concilium (# 34): „Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.“ [18]

Sacrosanctum concilium (# 50): „Preto sa majú obrady zjednodušiť, ale ich podstatu treba verne zachovať; má sa vynechať, čo sa v priebehu času zdvojilo alebo neúčelne pridalo; ...“ [19]

Môžeme vidieť, akými „jednoduchými“ sa stali

Pápež Pius VI. vo svojej dogmatickej konštitúcii Auctorem Fidei výslovne odsúdil predstavu, že tradičné liturgické obrady Cirkvi by sa mali zjednodušiť!

Pápež Pius VI., Auctorem Fidei (# 33), 28. august 1794: „Návrh synody, ktorým dáva najavo, že si žiada odstrániť veci, ktorými sa čiastočne privodila zábudlivosť na zásady týkajúce sa poriadku liturgie, ‘tým, že ju (liturgiu) povoláva k väčšej jednoduchosti obradov, tým, že ju vyslovuje v miestnom jazyku, tým, že ju prednáša hlasným hlasom...’“ – zavrhnuté ako neuvážené, urážlivé pre zbožné uši, urážajúce Cirkev, vhodné pre obvinenia heretikov voči nej. [20]

Sacrosanctum concilium sa tiež dožadovalo zmien rítu každej sviatosti okrem požadovania „držania tela“ počas liturgie (#30):

Sacrosanctum concilium (# 30): „V záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť jeho aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj úkonom, čiže gestám a držaniu tela.“ [21]

Druhý vatikánsky koncil sa tiež dožadoval „hlbšej adaptácie“ liturgie (#40):

Sacrosanctum concilium (# 40): „Keďže však na rozličných miestach a za rozličných okolností sa naliehavo žiada hlbšie a o to ťažšie prispôsobenie liturgie...“ [22]

Tieto pasáže II. vatikánskeho koncilu môžu byť jedným z dôvodov, prečo sa v moderných kostoloch sekty II. vatikánskeho koncilu často konajú „omše“, na ktorých človek nájde kapely polka, elektrické gitary, balóny, bubny, domorodé americké obrady, tanečnice s obnaženými prsiami a rockovú hudbu (pozri našu kapitolu o „Liturgickej revolúcii“). Človek môže tiež nájsť „kňazov“ celebrujúcich takéto „omše“ oblečených v čomkoľvek od futbalových tričiek po klaunovské kostýmy. Áno, „duch II. vatikánskeho koncilu“ sa skutočne dotkol súčasných kostolov sekty II. vatikánskeho koncilu. Avšak praví katolíci, ktorí si zachovali svoj odpor voči odpadlíctvu II. vatikánskeho koncilu, si môžu vziať k srdcu skutočnosť, že pápež Gregor X. na Druhom lyonskom koncile a pápež Klement V. na Viennskom koncile autoritatívne odsúdili všetky takéto ohavnosti!

Pápež Gregor X., Druhý lyonský koncil, 1274, Konštitúcia 25: „Do kostolov by sa teda malo vstupovať pokorne a zbožne; správanie vo vnútri by malo byť pokojné, Bohu milé, prinášajúce pokoj pozorovateľom, zdrojom nielen poučenia, ale aj duševného osvieženia... V kostoloch by mali posvätné slávnosti ovládnuť celé srdce a myseľ; celá pozornosť by mala byť venovaná modlitbe. Preto tam, kde je vhodné vyjadriť nebeské túžby s pokojom a kľudom, nech nikto nevzbudzuje vzburu, nevyvoláva hluk ani nech nie je vinný z násilia... Jalové a – ba čo viac – vulgárne a rúhavé reči musia prestať; kecanie vo všetkých jeho podobách musí prestať. Skrátka, všetko, čo by mohlo narušiť uctievanie alebo uraziť oči božskej velebnosti, by malo byť kostolom úplne cudzie, aby sa tam, kde sa má žiadať o odpustenie našich hriechov, nenaskytla príležitosť k hriechu alebo aby sa nezistilo, že sa hriech spáchal... Vskutku tí, čo sa drzo vzpierajú zákazom vyššie... sa budú musieť obávať prísnosti božskej odplaty a tej našej vlastnej, kým sa po vyznaní svojej viny pevne nerozhodnú, že sa v budúcnosti takémuto správaniu vyhnú.“ [23]

Pápež Klement V., Viennský koncil, Dekrét #22, 1311 – 1312: „Jestvujú niektorí aj duchovní, aj laici, najmä počas vigílií určitých sviatkov, kedy by mali byť v kostole, zotrvávajúc v modlitbe, čo sa neboja usporadúvať na cintorínoch kostolov nemravné tance a príležitostne spievať balady a dopúšťať sa mnohých excesov. Tomuto tam niekedy nasleduje znesvätenie kostolov a cintorínov, hanebné správanie a rôzne zločiny; a liturgický obrad je veľmi narušený, na pohoršenie božskej velebnosti a na pohoršenie okolitého ľudu.“ ^[24]

Nakoniec, keďže nechcelo nechať nič nedotknuté, Sacrosanctum concilium sa nezabudlo dožadovať pohanských hudobných tradícii v úkonoch katolíckych bohoslužieb (# 119):

Sacrosanctum concilium (# 119): „Keďže v niektorých krajinách, najmä v misiách, žijú národy s vlastnou hudobnou tradíciou, ktorá má veľký význam v ich náboženskom a spoločenskom živote... Preto pri hudobnej formácii misionárov treba starostlivo dbať o to, aby, podľa možností, vedeli uplatňovať tradičnú hudbu týchto národov tak v školách, ako aj pri posvätných úkonoch.“ [25]

Našťastie, pápež Pius XII. a Tridentský koncil už odsúdili akékoľvek vsúvanie pohanskej hudobnej tradície do kostolov.

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, 22. zasadnutie, Dekrét o veciach, ktoré sa majú dodržiavať a ktorým sa má vyhýbať na omši: „A mali by zo svojich kostolov vylúčiť druh hudby, v ktorej sa do hry na organe alebo do spevu zavádza prízemný a sugestívny prvok, a podobne všetky svetské činnosti, plané a svetské rozhovory, prechádzanie sa, hluk a výkriky, aby sa dom Boží ozaj mohol nazývať a bol vnímaný ako dom modlitby.“ [26]

Pápež Pius XII., Musicae sacrae (# 42), 25. december 1955: „[O liturgickej hudbe] Musí byť svätá. Nesmie do seba pripustiť niečo, čo by zaváňalo profánnosťou, ani nesmie dovoliť, aby niečo také vkĺzlo do melódií, v ktorých sa vyjadruje.“ [27]

Je tu nejaká pochybnosť o tom, že II. vatikánsky koncil sa pokúsil priniesť novú odpadlícku liturgiu pre svoju novú odpadlícku cirkev? Druhý vatikánsky koncil na jej hlavu prináša kliatbu Cirkvi!

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 13. kánon, ex cathedra: „Ak niekto povie, že prijatými a schválenými obradmi Katolíckej Cirkvi prispôsobenými k použitiu pri slávnostnom udeľovaní sviatostí možno opovrhovať alebo ich možno duchovným vynechať bez hriechu a podľa ľubovôle alebo že ich možno ktorýmkoľvek pastierom cirkví meniť na iné, nové: nech je prekliaty.“ [28]

V dokumentoch II. vatikánskeho koncilu sú aj iné herézy. Avšak to, čo bolo prebraté, by malo byť dostatočné k tomu, aby presvedčilo každého dobrej vôle, že žiaden katolík nemôže akceptovať tento heretický koncil bez toho, aby zaprel vieru. A nestačí len odporovať herézam II. vatikánskeho koncilu; človek musí úplne odsúdiť tento nekatolícky koncil a všetkých, čo by sa tvrdošijne držali jeho učení. Lebo ak osoba odmieta herézy II. vatikánskeho koncilu, ale stále sa považuje za človeka v spoločenstve s tými, čo herézy II. vatikánskeho koncilu prijímajú, potom je takáto osoba v skutočnosti stále v spoločenstve s heretikmi, a preto je heretikom.

Poznámky pod čiarou k 8. kapitole: